Profesor soci\u00e1lnej psychol\u00f3gie Stanley Milgram sa v roku 1961 pustil do svojej dnes u\u017e nesl\u00e1vne zn\u00e1mej s\u00e9rie experimentov.<\/p>\n
Milgram na podnet procesu s vysokopostaven\u00fdm nacistom a koordin\u00e1torom holokaustu Adolfom Eichmannom<\/strong> chcel pos\u00fadi\u0165, \u010di by \u013eudia naozaj robili \u010diny, ktor\u00e9 boli v rozpore s ich svedom\u00edm. ak to nariadi autorita<\/strong>.<\/p>\n Pre ka\u017ed\u00fd test Milgram zoradil troch \u013eud\u00ed, ktor\u00ed boli rozdelen\u00ed do rol\u00ed \u201eexperiment\u00e1tora\u201c (alebo autoritat\u00edvnej postavy), \u201eu\u010dite\u013ea\u201c a \u201eu\u010diaceho sa\u201c. \u00a0Pokuta za nespr\u00e1vne odpovede \u0161tudenta bola \u0161okuj\u00faca vo viacer\u00fdch smeroch, preto\u017ee predstierali, \u017ee dostali bolestiv\u00e9 a \u010doraz silnej\u0161ie v\u00fdboje elektriny, o ktor\u00fdch si u\u010dite\u013e myslel, \u017ee im ich d\u00e1va<\/strong>.<\/p>\n Behom pokusu musel u\u010dite\u013e d\u00e1va\u0165 \u017eiakovi, ktor\u00fd bol vo ved\u013eaj\u0161ej miestnosti, jednoduch\u00e9 ot\u00e1zky. U\u010dite\u013e so \u017eiakom komunikoval len pomocou mikrof\u00f3nu a\u00a0pred sebou mal pr\u00edstroj, pomocou ktor\u00e9ho mal d\u00e1va\u0165 \u017eiakovi za ka\u017ed\u00fa zl\u00fa odpove\u010f elektrick\u00fd \u0161ok<\/strong>. Intenzita elektrick\u00fdch \u0161okov sa mala pri ka\u017edej \u010fal\u0161ej zlej odpovedi zvy\u0161ova\u0165<\/strong>. U\u010dite\u013e si myslel, \u017ee elektrick\u00e9 \u0161oky naozaj \u017eiakovi d\u00e1va, pr\u00edstroj ale pod pr\u00fadom nebol, a jeho \u017eiak bol herec, ktor\u00fd v\u00fdkriky od bolesti len predstieral.<\/p>\n <\/p>\n \u00da\u010dastn\u00edci jedn\u00e9ho z experimentov Stanleyho Milgrama t\u00fdkaj\u00facich sa poslu\u0161nosti vo\u010di autorite. Zdroj: allthatsinteresting.com\n Experiment uskuto\u010dnil behavior\u00e1lny psychol\u00f3g J.B. Watson a jeho \u0161tudentka<\/strong>\u00a0na die\u0165ati, ktor\u00e9 v \u010dl\u00e1nku pomenovali Albert B. T\u00fdmto pokusom dok\u00e1zali funk\u010dnos\u0165 podmie\u0148ovania aj u \u013eud\u00ed, nielen u zvierat, ako to dok\u00e1zal vo svojom zn\u00e1mom experimente na psoch I.P. Pavlov<\/strong>.<\/p>\n Watson mal z\u00e1ujem dozvedie\u0165 sa, \u010di bude schopn\u00fd prin\u00fati\u0165 die\u0165a k tomu, aby sa b\u00e1lo nie\u010doho oby\u010dajn\u00e9ho \u2013 ak by to bolo spojen\u00e9 s nie\u010d\u00edm in\u00fdm, \u010do by pod\u013ea neho vyvolalo vroden\u00fd strach.<\/p>\n Najprv Watson zozn\u00e1mil die\u0165a s bielym potkanom. V\u0161imol si, \u017ee to Alberta nevystra\u0161ilo, a potom potkana znovu priviedol, len tentoraz spolu s n\u00e1hlym hlasn\u00fdm zvukom. Hluk, prirodzene, Alberta vystra\u0161il.<\/strong> Watson potom z\u00e1merne prin\u00fatil Alberta, aby si potkana spojil s hlukom, a\u017e k\u00fdm die\u0165a potkana nevidelo bez toho, aby sa rozplakalo.<\/p>\n Psychol\u00f3g sp\u00f4sobil Albertovi v podstate nepr\u00edjemn\u00fa f\u00f3biu. Okrem toho Watson \u010falej testoval die\u0165a s in\u00fdmi podnetmi, ako napr\u00edklad kr\u00e1lik, pes, a pou\u017eil dokonca aj chlpat\u00fa bielu bradu \u201eSv. Mikul\u00e1\u0161a\u201c. Na konci experimentu bol zrejme Albert traumatizovan\u00fd na cel\u00fd \u017eivot!<\/strong><\/p>\n V priebehu vykon\u00e1vania tohto experimentu sa nane\u0161\u0165astie Albertova matka rozhodla ods\u0165ahova\u0165 pre\u010d, a preto nemal Watson mo\u017enos\u0165 napravi\u0165 t\u00fato reakciu na biele chlpat\u00e9 objekty, ktor\u00fa v \u0148om experiment\u00e1lne napodmie\u0148oval. Dodnes nie je jasn\u00e9, \u010do sa s chlapcom stalo<\/strong>.<\/p>\n <\/p>\n Zl\u00e1 \u010das\u0165 experimentu za\u010d\u00edna tu, preto\u017ee mal\u00fd Albert je pripraven\u00fd na \u010fal\u0161iu f\u00e1zu. Potkan je op\u00e4\u0165 vypusten\u00fd do miestnosti, ale tentoraz s mal\u00fdm rozdielom. Albert je vystaven\u00fd ve\u013emi ru\u0161iv\u00e9mu zvuku, ktor\u00fd vznik\u00e1 \u00faderom kladiva do oce\u013eovej ty\u010de. Zdroj: onedio.co\n Stanfordsk\u00fd v\u00e4zensk\u00fd experiment bol psychologick\u00fd pokus, ktor\u00e9ho cie\u013eom bolo presk\u00fama\u0165 vplyv p\u00f4sobenia situ\u00e1ci\u00ed, v ktor\u00fdch sa prejavuje vplyv z\u00edskanej moci \u010di podriadenosti na oby\u010dajn\u00fdch, neagres\u00edvnych, psychicky zdrav\u00fdch \u013eud\u00ed<\/strong>.<\/p>\n V auguste 1971 sa profesor psychol\u00f3gie na Stanfordskej univerzite Philip Zimbardo rozhodol otestova\u0165 te\u00f3riu, \u017ee konflikty a zl\u00e9 zaobch\u00e1dzanie s v\u00e4z\u0148ami s\u00fa sp\u00f4soben\u00e9 najm\u00e4 osobnostn\u00fdmi \u010drtami jednotlivcov<\/strong>.<\/p>\n Zimbardo a jeho t\u00edm zriadili simulovan\u00e9 v\u00e4zenie v budove psychol\u00f3gie v Stanforde a dali 24 dobrovo\u013en\u00edkom rolu \u201ev\u00e4z\u0148a\u201c alebo \u201estr\u00e1\u017ecu\u201c<\/strong>. \u00da\u010dastn\u00edci boli oble\u010den\u00ed pod\u013ea pridelen\u00fdch \u00faloh, pri\u010dom Zimbardo sa zhostil \u00falohy \u201edozorcu\u201c. Zatia\u013e \u010do Zimbardo nasmeroval str\u00e1\u017ee k vytvoreniu \u201epocitu bezmocnosti\u201c medzi falo\u0161n\u00fdmi v\u00e4z\u0148ami, to, \u010do sa stalo, bolo dos\u0165 znepokojuj\u00face.<\/p>\n Pribli\u017ene \u0161tyria z tucta str\u00e1\u017ecov sa stali akt\u00edvne sadistick\u00fdmi.<\/strong> V\u00e4zni boli vyzliekan\u00ed a poni\u017eovan\u00ed, ponechan\u00ed v nehygienick\u00fdch podmienkach a n\u00faten\u00ed spa\u0165 na bet\u00f3nov\u00fdch podlah\u00e1ch. Jeden bol zatvoren\u00fd v skrini<\/strong>.<\/p>\n <\/p>\n Zimbardovi v\u00e4zni. Zdroj: insidehighered.com\n Obe skupiny v rekordne kr\u00e1tkom \u010dase zabudli na to, \u017ee s\u00fa v skuto\u010dnosti \u00a0\u013eudia s rovnak\u00fdm postaven\u00edm – \u0161tudenti a kolegovia.<\/p>\n V\u00e4z\u0148om sa ich situ\u00e1cia prestala p\u00e1\u010di\u0165, nevedeli pochopi\u0165 zmenu spr\u00e1vania sa<\/strong> ich kolegov v roli dozorcov. Na protest si strhli sie\u0165ky a \u010d\u00edsla, a zabarik\u00e1dovali sa v cel\u00e1ch<\/strong>.<\/p>\n Dozorcovia nastolili poriadok odohnan\u00edm v\u00e4z\u0148ov od dver\u00ed hasiacimi pr\u00edstrojmi.<\/strong> Potrestali ich, v\u00e4z\u0148ov vyzliekli, a vodcov vzbury zavreli na samotke. Aby rozbili v\u00e4zby medzi v\u00e4z\u0148ami, vytvorili celu privilegovan\u00fdch v\u00e4z\u0148ov, ktor\u00ed sa do vzbury nezapojili<\/strong>. Prostredn\u00edctvom lep\u0161ieho jedla a o nie\u010do d\u00f4stojnej\u0161\u00edch podmienok neb\u00fariacich sa v\u00e4z\u0148ov odmenili<\/strong> (mohli napr. pou\u017e\u00edva\u0165 WC, na rozdiel od svojich kolegov v oby\u010dajn\u00fdch cel\u00e1ch, kde na podobn\u00e9 \u00fa\u010dely sl\u00fa\u017eilo vedro a kde sa \u0161\u00edril obrovsk\u00fd z\u00e1pach).<\/p>\n Potom vytv\u00e1rali zdanie, \u017ee niektor\u00ed v\u00e4zni s nimi spolupracuj\u00fa, hoci to nebola pravda. V d\u00f4sledku toho sa v\u00e4zni za\u010dali vz\u00e1jomne upodozrieva\u0165 a prestali si d\u00f4verova\u0165. Dozorcovia pou\u017e\u00edvali ako tresty i tvrd\u00e9 a vy\u010derp\u00e1vaj\u00face telesn\u00e9 cvi\u010denia<\/strong>.<\/p>\n Samotn\u00fd Zimbardo bol tak ponoren\u00fd do svojej \u00falohy, \u017ee si nev\u0161imol z\u00e1va\u017enos\u0165 toho, \u010do sa deje. A\u017e ke\u010f v\u00e4zenie nav\u0161t\u00edvila v\u00fdskumn\u00ed\u010dka z prostredia mimo pokusu Christina Maslach, a priniesla e\u0161te nezaujat\u00fd poh\u013ead. \u0160okoval ju obraz v\u00e4z\u0148ov pochoduj\u00facich na z\u00e1chod s vrecami na hlav\u00e1ch, so sp\u00fatan\u00fdmi rukami a dr\u017eiac sa za ramen\u00e1. Na jej odpor\u00fa\u010danie Zimbardo experiment skuto\u010dne po \u0161iestich d\u0148och pred\u010dasne ukon\u010dil. Uvedomil si, \u017ee pokus sa stal z psychick\u00e9ho i fyzick\u00e9ho h\u013eadiska nebezpe\u010dn\u00fdm.<\/strong><\/p>\n <\/p>","protected":false},"excerpt":{"rendered":" Experiment Milgram (1961) Profesor soci\u00e1lnej psychol\u00f3gie Stanley Milgram sa v roku 1961 pustil do svojej dnes u\u017e nesl\u00e1vne zn\u00e1mej s\u00e9rie experimentov. Milgram na podnet procesu<\/p>","protected":false},"author":1,"featured_media":0,"comment_status":"closed","ping_status":"closed","sticky":false,"template":"","format":"standard","meta":{"footnotes":""},"categories":[51],"tags":[],"class_list":["post-7821","post","type-post","status-publish","format-standard","hentry","category-archiv","two-columns"],"_links":{"self":[{"href":"https:\/\/instrid.sk\/en\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/7821","targetHints":{"allow":["GET"]}}],"collection":[{"href":"https:\/\/instrid.sk\/en\/wp-json\/wp\/v2\/posts"}],"about":[{"href":"https:\/\/instrid.sk\/en\/wp-json\/wp\/v2\/types\/post"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/instrid.sk\/en\/wp-json\/wp\/v2\/users\/1"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/instrid.sk\/en\/wp-json\/wp\/v2\/comments?post=7821"}],"version-history":[{"count":0,"href":"https:\/\/instrid.sk\/en\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/7821\/revisions"}],"wp:attachment":[{"href":"https:\/\/instrid.sk\/en\/wp-json\/wp\/v2\/media?parent=7821"}],"wp:term":[{"taxonomy":"category","embeddable":true,"href":"https:\/\/instrid.sk\/en\/wp-json\/wp\/v2\/categories?post=7821"},{"taxonomy":"post_tag","embeddable":true,"href":"https:\/\/instrid.sk\/en\/wp-json\/wp\/v2\/tags?post=7821"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}<\/h3>\n
Experiment Mal\u00fd Albert (1920)<\/h3>\n
Stanfordsk\u00fd v\u00e4zensk\u00fd experiment (1971)<\/h3>\n
<\/h3>\n
Prv\u00fd de\u0148 v\u00e4zni nebrali dozorcov v\u00e1\u017ene, dozorcovia boli neist\u00ed, no na druh\u00fd de\u0148 r\u00e1no vypukla vzbura.<\/h3>\n