Kategória: Archív

Príroda našej planéty má za sebou neuveriteľnú históriu. Jedným z dôkazov je nedávny výskum týkajúci sa rekonštrukcie histórie Zeme, informuje portál ScienceAlert.

V roku 2006 tímy z University of Copenhagen a University of Cambridge zozbierali vzorky sedimentov z geologickej formácie, ktorá sa nachádzala niekoľko stoviek míľ od severného pólu, informuje portál C&EN. Pokusy o extrahovanie DNA zo získaných vzoriek boli však niekoľko rokov neúspešné.

Až v súčasnosti sa preukázalo, že sedimentárne usadeniny z permafrostu zo severného Grónska obsahovali obnoviteľnú environmentálnu DNA, ktorá siaha do obdobia približne pred 2 miliónmi rokov, dodáva ScienceAlert. Okrem toho sa odhalilo, že daný región bol v minulosti domovom rôznych zvieracích druhov, ako napríklad mastodontov, lumíkov či husí, uvádza The Guardian. Práve toto zistenie ponúka bezprecedentný pohľad na formovanie ekosystémov v dôsledku zmeny klímy.

Ďaleká minulosť

Skúmaná DNA pochádza z čias, keď bola arktická oblasť o 11 až 19 stupňov Celzia teplejšia v porovnaní so súčasnosťou. Okrem spomínaných zistení analýza odhaľuje, že severný polostrov Grónska, známy aj ako polárna púšť, v minulosti tvorili boreálne lesy topoľových a brezových stromov, v ktorých žila divoká zver. Na základe daných informácií sa odhaľujú postupné závery, ako by sa jednotlivé druhy živočíchov mohli prispôsobiť, aby prežili hrozbu rýchleho globálneho otepľovania.

„Konečne sa otvorila nová kapitola zahŕňajúca 1 milión rokov histórie navyše a po prvýkrát sa môžeme priamo pozrieť na DNA minulého ekosystému, ktorý je tak ďaleko v čase,“ cituje ScienceAlert slová genetika Eskeho Willersleva.

„DNA sa môže rýchlo degradovať, ale ukázali sme, že za správnych okolností sa teraz môžeme vrátiť v čase ďalej, než by si ktokoľvek dokázal predstaviť,“ dodáva.

Využitie viacerých vzoriek

Materiál použitý v analýze pochádzal z ľadu a permafrostu geologickej formácie Kap København sídliacej v ústi fjordu v severnom Grónsku. Avšak získaná DNA by bola ešte pred pár rokmi nepoužiteľná, nakoľko jej fragmenty boli malé, veľmi degradované a neúplné.

Práve preto Willerslev spolu s jeho tímom pracoval na projekte 16 rokov, pričom identifikovali až 41 DNA vzoriek, uvádza The Guardian. Sediment, v ktorom boli nájdené, sa vytváral viac ako 20 000 rokov. V konečnom dôsledku sa zachoval v ľade alebo permafroste, kde 2 milióny rokov ležal nerušený ľuďmi.

Samotná extrakcia a analýza DNA sa vyznačuje ako náročný proces zahŕňajúci spojenie malých fragmentov genetického materiálu. Dôležitú časť tvorilo najmä jej oddelenie od ílu a kremenného sedimentu.

Zaznamenané živočíchy

Príchod novej generácie techník sekvenovania DNA umožnil vedcom identifikovať a spojiť extrémne malé a poškodené fragmenty DNA. Podarilo sa to na základe odkazovania na rozsiahle knižnice DNA zozbieraných zo súčasných zvierat, rastlín a mikroorganizmov.

Rekonštrukcia odhalila rôzne formy života spájajúce sa prekvapivo s miernym podnebím, píše ScienceAlert. Vedci našli zvieratá príbuzné sobom, lumíkom, husám či zajacom. Najzaujímavejším úkazom bol mastodont, známy ako cicavec z doby ľadovej, ktorý sa predtým vyskytoval iba na území Severnej a Strednej Ameriky. Výnimkou neboli ani mravce, blchy či koraly, ktoré tiež zanechali svoje stopy v sedimente spolu s brezami a topoľovými stromami.

Vzorky však neodhalili žiadne mäsožravce, dodáva The Guardian. Existuje pravdepodobnosť, že ich bolo menej, avšak vedci predpokladajú výskyt starých medveďov, vlkov a šabľozubých tigrov. Willerslev tvrdí, že s veľkou pravdepodobnosťou išlo o druhy, ktoré zabezpečovali obživu mastodontom a sobom.

Pokiaľ ide o vzorky DNA odobratých z mikroorganizmov a húb, ešte stále prechádzajú identifikáciou. Budúci dokument opíše celý rozsah ekosystému podľa najlepšieho pochopenia vedcov.

„Údaje naznačujú, že viac druhov sa môže vyvíjať a adaptovať na divoko sa meniace teploty, ako sa doteraz predpokladalo,“ cituje The Guardian slová spoluautora štúdie Dr Mikkela Pedersena.

Prispôsobenie sa otepľovaniu

Momentálna rýchlosť globálneho otepľovania naznačuje, že mnohé druhy nebudú mať dostatok času na prispôsobenie sa. Z toho vyplýva, že klimatická núdza zostáva obrovskou hrozbou pre biodiverzitu. Willerslev s kolegami uvádza, že štúdium starovekých ekosystémov môže ponúknuť pohľad na prispôsobenie sa niektorých genetických druhov teplejšiemu podnebiu.

„Ide o jeden z dôvodov, prečo sa daný vedecký pokrok považuje za tak významný, nakoľko môže odhaliť, ako sa pokúsiť čeliť ničivému vplyvu globálneho otepľovania,“ vraví Willerslev.

Ďalej dodáva, že existuje možnosť zhromaždenia prelomových informácií o pôvode rôznych druhov, ktoré by sa mohli týkať aj prvých ľudí a ich predkov, informuje ScienceAlert.

Nikto presne nevie, čo spôsobuje Parkinsonovu chorobu, ale môže to byť dôsledok vášho veku, prostredia, genetiky a ďalších faktorov.

Parkinsonova choroba sa vyskytuje vtedy, keď mozgové bunky zodpovedné za produkciu dopamínu, chemického posla, ktorý koordinuje svalové pohyby a reakcie tela, prestanú pracovať alebo odumrú.

Zvyčajne vedie k motorickým symptómom, ako je tremor, stuhnutosť a spomalený pohyb.

Môže tiež viesť k ďalším príznakom, ako je úzkosť a depresia.

Strata nervových buniek je pomalý proces. Príznaky Parkinsonovej choroby sa zvyčajne začínajú prejavovať až vtedy, keď sa stratí približne 50 % aktivity nervových buniek.

Ale napriek tomu, že o príznakoch tejto choroby veľa vieme, stále zostáva jedna veľká otázka: Čo presne spôsobuje Parkinsonovu chorobu?

Bohužiaľ, na to neexistuje jednoduchá odpoveď.

Neexistuje jedna príčina, ale na základe toho, čo ľudstvo preštudovalo, vieme, že Parkinsonova choroba vzniká v dôsledku interakcie medzi starnúcim mozgom, vašou genetikou a prostredím.

Faktory

Vek

Vek priamo nespôsobuje Parkinsonovu chorobu, ale starnutie je najväčším rizikovým faktorom tejto neurologickej poruchy.

Jedným z vysvetlení je, že mozgové bunky sú časom náchylnejšie na zranenie, rovnako ako zvyšok ľudského tela.

Ďalším je, že génová expresia – v podstate spôsob, akým ľudské gény fungujú – sa môže časom meniť a spúšťať zmeny v bunkovej aktivite, ktoré v konečnom dôsledku vedú k Parkinsonovej chorobe.

Zvyčajne sú ľudia s Parkinsonovou chorobou diagnostikovaní vo veku 60 rokov, a pravdepodobnosť sa zvyšuje s vekom.

Vždy však existuje možnosť, že sa u niekoho vyvinie Parkinsonova choroba so skorým nástupom.

V týchto prípadoch, ktoré predstavujú odhadom 4 % diagnostikovanej populácie, je pravdepodobnejšie, že ochorenie súvisí s genetikou.

Genetika

Parkinsonova choroba sa môže vyskytovať v rodinách v dôsledku toho, že chybné gény odovzdajú dieťaťu ich rodičia, no je zriedkavé, že sa choroba takto zdedí.

Genetika spôsobuje Parkinsonovu chorobu asi v 10 až 15 % prípadov.

Genetický výskum je však stále v plienkach, takže odborníci ešte nemajú úplný obraz o úlohe génov.

Životné prostredie a životný štýl

Prostredie, v ktorom žijete, môže tiež potenciálne spôsobiť Parkinsonovu chorobu, alebo zvýšiť riziko.

Aké je vaše povolanie? Kde bývate? Boli ste vystavení nejakým toxínom?

Hoci odborníci nezistili presnú súvislosť medzi takýmito environmentálnymi faktormi a príčinou Parkinsonovej choroby, dôkazy naznačujú, že môžu hrať úlohu pri rozvoji choroby.

Existujú určité toxíny, u ktorých sa ukázalo, že zvyšujú riziko Parkinsonovej choroby.

Podobne aj určité kovy môžu zvýšiť riziko Parkinsonovej choroby. Predpokladá sa, že aj pesticídy a herbicídy používané v poľnohospodárstve a doprave, alebo priemyselné znečistenie, môžu prispieť k tomuto stavu.

Vedci tiež skúmali, či traumatické poranenia mozgu alebo otrasy mozgu môžu spôsobiť Parkinsonovu chorobu – zistili, že len jeden otras mozgu môže zvýšiť riziko Parkinsonovej choroby o 57%.

Iné príčiny parkinsonizmu

„Parkinsonizmus“ je zastrešujúci termín používaný na opis symptómov tras, svalovej stuhnutosti a spomalenia pohybu.

Parkinsonova choroba je najbežnejším typom parkinsonizmu, existujú však aj zriedkavejšie typy, pri ktorých možno identifikovať špecifickú príčinu.

Patrí sem parkinsonizmus spôsobený:

• liekmi (liekom vyvolaný parkinsonizmus) – keď sa symptómy vyvinú po užití určitých liekov – konkrétne tých, ktoré blokujú pôsobenie dopamínu – môže to spôsobiť príznaky Parkinsonovej choroby.Tu sú niektoré z liekov, ktoré môžu spôsobiť príznaky Parkinsonovej choroby:– Antipsychotiká
  -Lieky proti nevoľnosti 
  -Lieky, ktoré liečia poruchy hyperkinetického pohybu 

  Majte na pamäti, že aj keď tieto lieky (a iné) môžu spôsobiť príznaky podobné Parkinsonovej chorobe, nespôsobujú samotnú chorobu. A väčšinou príznaky zmiznú v priebehu niekoľkých hodín alebo dní, keď prestanete užívať tento liek.

  V niektorých prípadoch príznaky Parkinsonovej choroby nezmiznú, keď osoba prestane užívať lieky, ktoré k nim viedli, a nakoniec sa u nich diagnostikuje Parkinsonova choroba.

• iné progresívne mozgové stavy – ako je progresívna supranukleárna obrna, mnohopočetná systémová atrofia a kortikobazálna degenerácia

• cerebrovaskulárne ochorenie – kde séria malých mozgových príhod spôsobí odumretie niekoľkých častí mozgu

Parkinsonovu chorobu spôsobuje kombinácia génov, vplyvov prostredia a životného štýlu. Súhra všetkých troch zložiek rozhoduje o tom, či sa u niekoho vyvinie Parkinsonova choroba.

Výskum toho, čo spôsobuje Parkinsonovu chorobu, neustále rastie. Ak pociťujete príznaky Parkinsonovej choroby, ako je chvenie rúk, spomalený pohyb, problémy s rovnováhou alebo zmeny vo vašej reči alebo písaní, spojte sa s lekárom a diagnostikujte stav.

Vydal knihu plnú autentických zážitkov a stal sa námetom pre film Stevena Spielberga. Mehran Karimi sa zabýval na mieste, odkiaľ sa ľudia zvyčajne chcú dostať čo najskôr.

„Podľa skutočnej udalosti“

Väčšina z nás dokáže stráviť na hlučnom a rušnom letisku len pár hodín. Niekedy sa nám však plány nedobrovoľne zmenia – či už je to neočakávané meškanie, technické problémy lietadla alebo premenlivé počasie. Pri týchto scenároch neostáva nič iné, len prečkať nekonečné čakanie na najbližší let.

Pokiaľ máte radi tvorbu Toma Hanksa, film Terminál (2004) vám nie je cudzí. Režisér Steven Spielberg nakrútil dramaticko-komediálne dielo o mužovi, ktorý kvôli štátnemu prevratu nedobrovoľne strávil na letisku deväť mesiacov. Viktor Navorski (Hanks) cestuje do New Yorku z fiktívnej vlasti nazývanej Krakozia. Po bežnej kontrole pasu sa dozvie, že sa kvôli občianskemu konfliktu v jeho krajine nemôže vrátiť domov. Nie je vítaný ani na americkej pôde, preto mu neostáva nič iné, než čakať, kým sa situácia vyrieši.

Ako to býva zvykom, umenie napodobňuje skutočnosť. Príbeh Viktora Navorskiho je voľne inšpirovaný reálnymi udalosťami. Iránec Mehran Karimi Nasseri sa preslávil tým, že na parížskom letisku Charlesa de Gaulla strávil neuveriteľných osemnásť rokov.

Prejavy vzdoru ho stáli veľa

Mehran Nasseri sa narodil iránskemu otcovi a britskej matke v roku 1945. Ako devätnásťročný odišiel študovať do Anglicka. Neostalo iba pri vzdelávaní, zúčastnil sa mnohých protestov proti vláde iránskeho panovníka Mohammeda Rezu Pahlavího. Odpor proti systému sa nezaobišiel bez trestu – keď sa vrátil do Iránu, zistil že ho čaká buď väzenie, alebo vyhnanstvo.

Niekoľko rokov cestoval po Európe s dočasnými dokladmi. Najdlhšie sa zdržal v Belgicku, kde mu začiatkom 80. rokov udelili oficiálny štatút utečenca. Cestovanie bez väčších problémov sa skončilo v roku 1988. Na letisko Charlesa de Gaulla sa dostavil jednosmernou letenkou z Británie, niekoľkými stovkami libier vo vreckách a bez pasu.

Francúzskym úradníkom vysvetlil, že o doklady musel prísť na parížskej železničnej stanici. Letiskoví zamestnanci mu odpustili zvyčajnú byrokraciu a dovolili mu odletieť na letisko Heathrow v Londýne. Tam ho však britskí imigrační úradníci odmietli pustiť do krajiny a vrátili ho na francúzske letisko.

Postupne si zvykol na letiskový ruch

Pán Nasseri nemohol dokázať, kto je, ani predložiť dôkaz o svojom postavení utečenca. Riešenie videl v presťahovaní sa do záchytného priestoru na letisku. Z dní sa stali týždne, mesiace, roky. Umýval sa v kúpeľniach pre cestujúcich a pár kúskov vlastného šatstva pravidelne odnášal do letiskovej čistiarne. Jeho komfort prevažne závisel od láskavosti cudzincov. Jeho príbeh sa medzi ľuďmi rozšíril a niektorí mu darovali peniaze, iní spací vak či karimatku. Zamestnanci letiska mu bežne dávali svoje stravné lístky a letušky dostával hygienické potreby, ktoré zostali po pasažieroch prvej triedy.

Hoci miestne úrady trvali na tom, že bol na francúzskej pôde nelegálne, nemohli ho deportovať, pretože ho žiadna krajina neprijala. So svojimi upravenými fúzmi a jemným hlasom sa Mehran Nasseri stal nezvyčajnou tvárou letiska. Červená lavička sa stala jeho osobným priestorom, kde si schovával svoje veci, úhľadne naukladané na vozíku s batožinou.

Keď sa jeho príbeh rozšíril do francúzskych spravodajských médií, reportéri si všimli nadšenie, s ktorým pán Nasseri hovoril o letisku. „Toto miesto je veľmi aktívne. Každý týždeň vidím rôznych pasažierov prichádzajúcich z rôznych kútov sveta.“

Slobodu vymenil za zvyk

Na letisku býval od roku 1988 do roku 2006, napriek tomu, že sa nad ním úrady v roku 1999 zľutovali. Dostal povolenie opustiť terminál a navštíviť akúkoľvek európsku krajinu. Čas strávený na mieste spojenom so slobodou aj frustráciou sa na ňom výrazne podpísal. Bál sa vrátiť do normálneho života a opustiť bublinu, ktorú si vytvoril.

V roku 2006 však musel kvôli zhoršujúcemu sa zdraviu nadobro opustiť letisko. Vďaka našetreným peňažným darom žil istý čas v hoteli a neskôr v parížskom útulku. Možno ho po rokoch dobehla nostalgia alebo cítil blížiaci sa koniec, no pár týždňov pred smrťou začal opäť tráviť čas vo svojom staronovom domove.

Nie je to ani mesiac, čo Mehran Karimi skonal na mieste, ktoré považoval za domov. Starého pána našli bez známok života 12. novembra. Letisko Charlesa de Gaulla vo svojom vyhlásení uviedlo, že celý jeho personál a komunita sa celé roky starali o pána Nasseriho v maximálnej možnej miere.

Zdroje: www.financialexpress.com, www.nytimes.com

Zdroj titulnej fotografie: www.pinterest.com

Od detstva nám blízke okolie či média pripomínajú, že sa musíme chrániť pred slnkom. Síce pre väčšinu platí dané pravidlo len počas letných mesiacov, nemali by sme ho podceniť ani v zime. Opaľovací krém nás nielen chráni pred potenciálnym spálením kože, ale predovšetkým aj pred škodlivými účinkami ultrafialového žiarenia, ktoré spôsobuje rakovinu.

Čím má väčšiu účinnosť, tým je lepšie. Napríklad SPF 30 nás dokáže ochrániť až pred 97 % UVB lúčov v porovnaní so SPF 15, ktorého účinnosť je len 93 %, uvádza portál Allure. Práve preto nám dermatológovia odporúčajú čo najvyššiu hodnotu, síce nejde až tak o veľkú odchýlku.

Avšak testovanie účinnosti opaľovacích krémov je považované za etický problém, síce sa dostalo do medzinárodných noriem, informuje portál Cosmos. Škodlivé ultrafialové lúče sa používajú priamo na ľudských testeroch, síce samotné krémy majú poskytovať proti ním ochranu. Závažnosť situácie vníma najmä Austrália, nakoľko je známa aj ako krajina s vysokým výskytom rakoviny kože v dôsledku UV žiarenia.

Asistent riaditeľa Austrálskej agentúry pre ochranu pred žiarením a jadrovou bezpečnosťou Dr Stuart Henderson tvrdí, že nejde o jediný spôsob testovania. Do medzinárodných noriem sa dostalo pre náročnosť simulácie reakcie pokožky.

„Síce sa ľudskí dobrovoľníci používajú na testovanie opaľovacích krémov, aj malé vystavenie sa UV žiareniu zvyšuje šance na rozvoj rakoviny kože, pričom ide v rámci krajiny o veľký zdravotný problém,“ dodáva Henderson.

Potrebná zmena

Síce testované produkty poskytujú konzumentovi záruku kvality a bezpečnosti, vykonávanie jednotlivých testovaní sa nepovažuje za až tak pozitívne. Portál ScienceAlert uvádza, že dobrovoľníci nosia vopred definované množstvo opaľovacieho krému, kým nedôjde k začervenaniu kože. V konečnom dôsledku ide o spálenie slnkom, na základe čoho sa pridelí SPF stupeň.

Nový typ senzorovej technológie, ktorú vyvinul profesor Vipul Bansal spolu so svojím tímom, môže dostať ľudí z laborátorií, píše Cosmos. „Snažíme sa nahradiť ľudskú kožu senzorom, ktorý ju napodobňuje,“ vysvetľuje Bansal, pričom bol nemilo prekvapený stanoveným medzinárodným štandardom.

Jednou zo zaujímavostí je, že prototyp daného senzora mení po vystavení UV žiareniu farbu. V momentálnej fáze nemožno vedieť, do akej miery môže nahradiť ľudský tester či kedy sa dostane do obehu, avšak ide o najvhodnejšie riešenie.

„Dúfame, že odstránime prvok testovania na ľuďoch, ktorý zahŕňa ich vystavenie ultrafialovému žiareniu, ktorému sa chceme vyhnúť,“ tvrdí Henderson.

Uprednostnenie austrálskych obyvateľov

Pokiaľ sa podarí technológiu snímača prispôsobiť nahradeniu ľudskej pokožky, s veľkou pravdepodobnosťou pôjde najskôr o lokálne využitie. Rozšírenie do zvyšku sveta by záviselo od preukázania, že ide o adekvátnu náhradu preukazujúcu účinnosť opaľovacieho krému. Z toho vyplýva, že ide o príležitosť závisiacej od výsledku, v dôsledku čoho sa projekt realizuje bez zapojenia výrobcov testovaných produktov.

„Austrálska vláda chce vyvinúť danú techniku v spolupráci s nami, pričom ide o nezávislú, regulačne overenú metódu,“ uvádza Bansal.

„Nemá žiadny potenciálny vplyv výrobcu opaľovacích krémov, číže akonáhle vyjde, zníži prekážku prijatia na trh,“ dodáva.

Akonáhle budú existovať vedecké dôkazy, že najnovšie skúmaná metóda je rovnako dobrá alebo dokonca lepšia ako existujúca, môžu ju začať prijímať ďalšie krajiny.

Ďalšie problémy

Vystavovanie ľudí škodlivému UV žiareniu v rámci testovania nie je však jediný problém. Portál Quick Telecast píše, že medzi ďalšie komplikácie patrí napríklad aj použitie erytému. Používa sa na určenie účinnosti daných výrobkov, pričom ide o veľmi subjektívnu metódu, ktorá sa môže líšiť dokonca aj u ľudí s rovnakým typom pokožky.

Okrem toho sa testovanie vykonáva na malej vzorke ľudí. Pokiaľ ide o Austráliu, vyžaduje sa minimálne 10 ľudí. Síce ide o pozitívnu správu, nakoľko ide o čo najmenší počet ľudí vystavením škodlivému žiareniu, konečné výsledky testovania môžu byť otázne, nakoľko nejde o reprezentatívnu vzorku. Potenciálna nepresnosť výsledkov spočíva najmä v tom, že nezahŕňajú všetky typy pleti.

Pokiaľ ide o budúcnosť, nové spoľahlivé testovacie metódy môžu spôsobiť, že výrobcovia opaľovacích krémov dosiahnu schopnosť rýchlo vyrábať a testovať nové, účinnejšie výrobky, uvádza ScienceAlert. Docieli sa to najmä tým, že ich nebudú obmedzovať časové a nákladové komplikácie spojené s testovaním na ľudských dobrovoľníkoch.

Babylon Berlín, najdrahší a najúspešnejší nemecký televízny seriál, sa vysielal už vo vyše sto krajinách sveta. Detektívny noir uzavrel na jeseň svoju štvrtú sériu, v ktorej sa dej posunul do obdobia po burzovom krachu v roku 1929. Ulice sú pochmúrnejšie a nacisti už nečíhajú za rohom, ale pochodujú stredom. Hlavný detektív Gereon Rath sa ocitol v ich nebezpečnej blízkosti, zatiaľ čo Charlotte „Lotte” Ritterová, sexuálna pracovníčka a neskôr ašpirantka na pozíciu detektívky, sa všemožne bráni, aby ju prúd nestrhol pod hladinu.

Charlotte „Lotte“ Ritterová. Zdroj: screenshot, YouTube

„Nemohli si uvedomovať, čo na nich čaká.“

Babylon Berlín (2017 – )

Tvorcovia si dali záležať, aby si diváci nikdy nemohli byť istí, kto stojí na správnej strane. V úvodnej epizóde uplynulej série si Gereon Rath, ktorý mal za úlohu infiltrovať sa do NSDAP, nasadil pásku so svastikou a počas potýčky vrazil do šokovanej Lotte. Ako vnímala herečka Liv Lisa Friesová, že vidí kolegu Volkera Brucha v takomto ustrojení? „Bolo to veľmi zvláštne, cítila som medzi nami veľkú priepasť. Pri natáčaní sa pohyboval v dave, nevidela som ho konkrétne, takže to vyzeralo, že je súčasťou hnutia. Nemala som z toho dobrý pocit.”

Lotte a ďalší sa snažia byť na správnej strane histórie. Mnohým sa to však nepodarí a mnohí si ani nestihnú vybrať. „Väčšina z nich neprežije najbližších dvadsať rokov. Je niečo smutne nádherné na nevinnosti týchto ľudí. Akokoľvek kohokoľvek z nich odsúdime, nemohli si ešte uvedomovať, čo na nich čaká. Nemohli si uvedomovať rozsah a šialenstvo skazy, ktorá prichádza,” povedal jeden z trojice autorov seriálu Tom Tykwer.

Berlín bol v zlatých dvadsiatych rokoch minulého storočia najmodernejším mestom svojej doby. Prekvitalo v ňom umenie, no zároveň bol semenišťom dekadencie, ktorá sa postupom času stala posledným útočiskom pred hrôzami reality.

I videl som ženu sedieť na šarlátovej šelme so siedmimi hlavami a s desiatimi rohami, plnej rúhavých mien.
Tá žena bola oblečená do purpuru a šarlátu, vyzdobená zlatom, drahými kameňmi a perlami a v rukách mala zlatý pohár, plný ohavností a nečistoty svojho smilstva.
Na čele mala napísané meno, tajomstvo: „Veľký Babylon, matka smilstva a ohavností zeme.” (Zj. 17:3-5)

Citát z Biblie by mohol vysvetľovať názov seriálu, opakovane sa však vyskytuje v inom diele, v ktorom sa Nemecko prostredníctvom kultúry vyrovnáva s touto etapou svojej minulosti. Režisér Rainer Werner Fassbinder nakrútil v roku 1980 Berlín, Alexandrovo námestie – seriál, lepšie povedané film v trinástich častiach s takmer dvojhodinovým epilógom. Je to adaptácia rovnomenného románu Alfreda Döblina, jedného z míľnikov nemeckej medzivojnovej literatúry.

Berlín, Alexandrovo námestie (1980)

Aj tu platí morálna nejednoznačnosť a Fassbindera oslovil Döblinov text natoľko, že niektoré pasáže sám načítal ako komentár k deju. Ide o príbeh bývalého trestanca Franza Biberkopfa, ktorý si odsedel štyri roky za to, že v afekte zabil svoju priateľku. Po prepustení z väznice Tegel sa zaprisahal, že bude viesť poctivý život, čo sa však v danom čase a na danom mieste ukázalo ako nadľudská úloha. Döblin ani Fassbinder nikoho neodsudzujú, približujú nám, ako Babylon zvaný Berlín rozkladal životy jednotlivcov.

S naším poznaním histórie by bolo jednoduché zavrhnúť Franza Biberkopfa. Chvíľu pracoval ako kamelot periodika Völkischer Beobachter, straníckych novín NSDAP, potom chodieval na zjazdy komunistov. Bol kupliar a skončil v gangu zlodejov, no jeho detská povaha vzbudzuje aspoň súcit. Tento rozporuplný muž sa v momente dokázal naivne nadchnúť i nepríčetne rozzúriť a nenapraviteľne zabúdal, že: „Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.” Fassbinder natiahol jeho súžbu na 15 hodín a 21 minút (v auguste 1983 ju v Hollywoode odvysielali celú iba s dvojhodinovou prestávkou na večeru, čím ide o najdlhší komerčne premietnutý film v dejinách).

Franz Biberkopf. Zdroj: screenshot, YouTube

Herec Günter Lamprecht, predstaviteľ Franza Biberkopfa, si na sklonku kariéry zahral v Babylon Berlín nemeckého prezidenta Paula von Hindenburga, po ktorého smrti sa nacistom definitívne otvorili dvere k neobmedzenej moci. Bol skrátka koniec akýmkoľvek zábranám.

Günter Lamprecht zomrel 4. októbra 2022. Franz Biberkopf zomrel v zime 1928-29. Rainer Werner Fassbinder zomrel 10. júna 1982. Paul von Hindenburg zomrel 2. augusta 1934. Zomrel aj Berlín dvadsiatych rokov minulého storočia a v Babylon Berlín a Berlín, Alexandrovo námestie vidíme na obzore záblesky a počujeme dunenie blížiacej sa katastrofy.

„Biberkopf je radový zamestnanec. Vieme, čo vieme. Za toto poznanie sme museli draho zaplatiť.” (Berlín, Alexandrovo námestie: Epilóg)

Zdroje: theguardian.com, imdb.com

Zdroj titulnej fotografie: screenshot, YouTube

Vianoce sa slávia takmer na celom svete, aj keď majú veľa spoločného, každá krajina si do osláv Vianoc pridáva svoje osobité tradície. Už dávnejšie sme vám priniesli zoznam bizarných vianočných tradícii z celého sveta, no dnes sa spolu pozrieme na strašidelné vianočné tradície.

Kuriózne vianočné tradície z celého sveta. Ukrajinci majú 12-chodové večere, Švédi nevestu Lucy

Strašidelné vianočné tradície z celého sveta

V niektorých kútoch sveta sa aj na Vianoce budete trochu báť.

Pálenie diablov, Guatemala

Aby sa Guatemalčania na nový rok zbavili zlých duchov, robia v decembri kompletné upratovanie domu. Z každého domu sa vyzbiera špina a prach a v každej štvrti sa vytvorí veľká hromada. Na vrchol hromady sa postaví socha diabla a spáli sa. Hovorí sa, že zlé znamenia zhoria takisto spolu s diablom.

Krampus, Rakúsko

Rakúske deti, ktoré sa ocitnú na zozname neposlušných detí, sa musia obávať aj Krampusa. Krampus je rohatá chlpatá démonická príšera, ktorá chytá neposlušné deti do svojho prúteného koša a slúži ako strašidelný vynútiteľ svätého Mikuláša. Mnohé mestá v Rakúsku (a v susedných krajinách), najmä alpské dediny v okolí Salzburgu a Tirolska, oslavujú 5. decembra Krampusnacht, keď desiatky mužov prezlečených za polokozy demonov pochodujú ulicami s palicami a terorizujú deti aj dospelých.

Mari Lwyd, Wales

Waleská kultúra je starobylá a opradená poverami. Napríklad takí obyvatelia južného Walesu radi chodia s nemŕtvym koňom po svojich dedinách, aby oslávili najšťastnejšie obdobie roka. Tento zvyk pochádza až z keltských čias. Na tyč sa prehodí biela plachta s pripevnenou konskou lebkou a chodí sa klopať na dvere obyvateľov mesta. Strana, ktorá nesie morbídnu podobizeň, potom spieva obyvateľom, ktorí majú odspievať naspäť, kým sa vzdajú nejakého jedla alebo nápoja. Mari Lwyd, meno, ktoré nesie nemŕtva kobyla, sa prekladá buď ako Svätá Mária alebo Sivá kobyla.

Smažené húsenice, Južná Afrika

Keď si predstavíte vianočné jedlo, na popredných miestach zoznamu sa vám objaví kapustnica, koláče či zemiakový šalát. V Južnej Afrike sa však miestne deti tešia na húseničky. Slávnostné vyprážané húsenice sa môžu zdať ako jedna z nezvyčajných vianočných tradícií. Avšak tieto húsenice nie sú len bežným druhom, ktorý nájdete v záhrade. Húsenica borovicového cisára alebo vianočná húsenica je pokrytá slávnostnými farbami. A aby toho nebolo málo, všetkým, ktorí ju prehltnú, prinesie v nadchádzajúcom roku trochu šťastia navyše.

Okrem húseníc na deti v Južnej Afrike čaká aj hrôzostrašná legenda. Rodičia rozprávajú svojím deťom príbeh o chlapcovi menom Danny, ktorý zjedol všetky Santove koláčiky a veľmi tým nahneval svoju babičku. Tá ho v hneve zabila. A teraz ich duchovia strašia v domoch počas Vianoc.

Strašidelná reďkovka, Mexiko

V mexickom meste Oaxaca sa každý rok v predvianočnom období koná podujatie známe ako Noc reďkoviek. Účastníci festivalu vystavujú všetko od betlehemov až po fantastické príšery vyrezané z reďkoviek. Do mesta sa schádzajú tisíce návštevníkov, aby sa stali svedkami tejto veľkej udalosti. Reďkovky sú špeciálne pestované a napumpované chemikáliami, aby rástli do obrovských rozmerov.

https://www.youtube.com/watch?v=uEsmIZSb8C8

Vianočný pavúk, Ukrajina

Ukrajinci niekedy vymieňajú farebné svetielka za pavučiny. Legenda o vianočnom pavúkovi totiž hovorí, že kedysi dávno žila chudobná vdova so svojimi deťmi. Vianočný stromček si vypestovali zo šišky, ale nemohli si dovoliť žiadne ozdoby. Avšak keď sa ráno na Štedrý deň zobudili, videli svoj stromček pokrytý pavučinami. Tie sa potom za slnečného svetla premenili na zlaté a strieborné nite. V súčasnosti sa stromčeky po celej Ukrajine zdobia malými pavučinovými ozdobami nazývanými „pavúčiky“ a falošnými pavučinami.

Ilustračná foto: M. Herfurt, Pixabay

Zdroje: Yha.com, HolidayExtras, com, FoxNews, com

• Toto je prvá časť seriálu ĽUDIA, KTORÍ ZMENILI SVET, dnes o architektke Zaha Hadid, ktorej vplyv dnes priaznivo pociťuje aj hlavné mesto Slovenska, Bratislava.

Je známa aj ako Queen of the Curve, teda Kráľovná kriviek. Zaha Hadid bola a stále je považovaná za jedného z najvýznamnejších architektov všetkých čias a Forbes ju zaradil do výberu 100 najvplyvnejších žien sveta.

Jej príťažlivé a nekonvenčné stavby sú niekedy akoby vytiahnuté zo sci-fi alebo fantazijného filmu, pozývajú k prehodnocovaniu konvenčnosti, štandardov a vôbec celého pohľadu na verejný priestor.

Zaha Hadid si vďaka svojmu talentu vyslúžia ocenenie laickej i odbornej verejnosti, vrátane azda najväčšieho ocenenia medzi architektmi, Pritzkerovej ceny inšpirovanej Nobelovou cenou.

Prečo sú však stavby od Hadid tak nezvyčajné, atypické? Čo ju inšpirovalo k tak jedinečnému štýlu? Je to pravda, že bola jej múzou tvorba Kazimira Malevicha, ktorý zomrel ešte v roku 1935? Čítajte ďalej, dozviete sa odpovede.

Z Iraku do Británie

Zaha Hadid sa narodila v roku 1950 v irackom Bagdade. Jej otec bol zámožným industrialistom a jej matka umelkyňou. Po dosiahnutí bakalárskeho titulu na Americkej univerzite v Bejrúte v Libanone, kde študovala matematiku, sa presťahovala do Londýna. To sa písal rok 1972 – zhodou okolností to bol pre Spojené kráľovstvo prevratný rok, pretože sa počas jeho konal vôbec prvý gay pride, do Old Bailey zasadla prvá ženská sudkyňa, Rose Heilbron a v kráľovstve debutoval prvý hypermarket.

Hadid sa v Londýne venovala štúdiu architektúry na Architectural Association School of Architecture. Hadidina práca bola spočiatku previazaná s ruskými umelcami, predstaviteľom avantgardného hnutia, Kazimírom Malevichom (1879-1935) a Vladimírom Tatlinom (1885-1953), architektom a maliarom.

Ich diela inšpirovali Hadid, aby si osvojila ich maľby ako dizajnový štýl, oslobodila pritom od konvencií architektúry svojej doby. Domnievala sa, že vlastne neexistujú hranice medzi architektúru, umením a dizajnom.

Interpretovala Malevichovo dielo v novom dynamickom podaní a jeho geometrický abstrakčný štýl využila pri návrhu skutočných budov.

Začiatkom 80. rokov 20. storočia Hadid predstavila architektonickému svetu jej radikálny experimentálny dizajn typický kombinovaním abstrakcie, fragmentácie a pohybu.

Lenže všetko sa neuchytí hneď. Napriek tomu, že jej práca sa dočkala publikovania v architektonických periodikách, tieto rané ambície sa napokon nedočkali realizácie.

Jedným z nerealizovaných projektov bol aj plán pre The Peak, centrum voľného času v Hong Kongu. Išlo o horizontálny mrakodrap sformovaný niekoľkými vrstvami s pôdorysom črepín, ktorý sa uhlopriečne vznášal nad svahom. Napriek tomu, že projekt nebol realizovaný, predstavoval významný míľnik v kariére pokrokovej architektky a priniesol jej medzinárodné uznanie.

Dizajnérsky jazyk

Neboli to len ruskí umelci, kto inšpiroval Zahu Hadid k jej nevšednej tvorbe. Jej dizajnérsky jazyk obsahoval aj významný prvok islamskej kaligrafie, s ktorou sa stretla počas svojho detstva v Iraku.

„Prostredníctvom voľnej kaligrafie skúmala myšlienky beztiaže a plynulosti, ktoré sa neskôr vyprofilovali v jej budovách prostredníctvom výrazných kriviek a plynulých arabeskových foriem,“ hovorí Asja Nastasjevic, historička umenia, pre magazín Curious Muse.

V roku 1980 vytvorila vlastnú architektonickú kanceláriu Zaha Hadid Architects, ale až v roku 1993 sa realizoval prvý projekt Hadid. Bola to hasičská stanica Vitra v Weil-am-Rhein v Nemecku. O stanici sa píše, že „je kedykoľvek pripravená explodovať v akciu“. Svet mohol konečne vidieť, ako jej predstavivosť ožila v murovanej stavbe.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Sean Weik (@sean.weik)

Návštevníci môžu vidieť superpozíciu geometrických rovín ostrých ako žiletka, fragmentáciu, dojem pohybu aj v statickej stavbe a doslova pozýva k objavovaniu nových perspektív.

Neskôr sa jej práca zmenila na ladnejšiu, plynulejšiu a sochársku, ale základný štýl vyjadrený v hasičskej stanici Vitra zostal. Pokračovala v prekrúcaní foriem, priestoru a perspektívy, zahrávala sa s fragmentovanými a vzájomne sa prelínajúcimi formami, skúmala pohyb v architektúre, čím dávala voľný priechod svojej kreativite. Znie to príliš umelecky? Vzdialene? Vedzte, že aj keď je niektoré veci náročnejšie pomenovať jednoducho, sú to práve oni, čo priamo vplýva na náš dojem z priestoru, v ktorom sa vyskytujeme. Všetko má svoj zmysel, vrátane tvaru budov a verejného priestoru.

S Hadid to bolo vždy o inováciách a posúvaní hraníc.  „Skoro som verila, že existuje niečo ako nulová gravitácia. Teraz už verím tomu, že budovy sa môžu vznášať,“ povedala Hadid.

Navyše, digitálna doba jej dovolila vytvárať architektonické návrhy, ktoré sa naozaj vznášali a posúvali hranice možného. Hadid totiž bola jedným z prvých používateľov plne digitalizovaného 3D procesu navrhovania, čo jej pomohlo zintenzívniť experimenty točiace sa okolo dynamiky, plynulosti a praktickej realizovateľnosti.

Hadid počas svojej kariéry čelila mnohým kritikám, najmä pre jej nezáujem o optimalizáciu priestoru a funkcionalizmu. Akoby odmietala obmedzovať svoju kreativitu. Pokračovala v tvorbe extravagantných stavieb, ktoré radikálne rozšírili možnosti architektúry a dnes sú považované za ikonické.

Jej posledným dielom pred smrťou v roku 2016 bol Port House v belgických Antverpách.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa پیج رسمی مجله دنیای معماری (@worldarchitecture.ir)

Jej odkaz je aj na Slovensku

Odvážna, intenzívne kreatívna a nadčasová Zaha Hadid obohatila svetovú architektúru o prístupy a tvary, o ktorých si predtým azda nikto nemyslel, že sú realizovateľné aj v praxi.

Prostredníctvom svojej mimoriadnej práce rozšírila horizonty toho, čo je v architektúre možné, a inšpirovala nové architektonické myslenie a procesy.

Napriek jej smrti v marci 2016 vízia Zahy Hadid žije ďalej prostredníctvom jej spoločnosti Zaha Hadid Architects. Tá zabezpečuje, že budúce generácie sa budú môcť tešiť z jej umeleckej vízie v nasledujúcich desaťročiach. Pripomienku majstrovstva Zaha Hadid máme aj na Slovensku. V súťaži na projekt Čulenova zvíťazila Zaha Hadid v roku 2010. Z toho, čo bol dlhé roky iba nevyužitý a chátrajúci pozemok, takzvaný brownfield, sa v priebehu uplynulých rokov premenil na nepoznanie, na krásnu mestskú štvrť v modernými budovami, kvalitným verejným priestorom a vizuálom, ktorý môžu Bratislave v dobrom závidieť všetky európske metropoly.

Momentálne prebieha výstavba úchvatnej SKY PARK Tower s výškou takmer 120 metrov, ktorá je korunou celého projektu SKY PARK. Táto ikonická administratívna budova je posledným projektom Zahy Hadid na Slovensku.

Dominikánska republika je jedna z najnavštevovanejších turistických destinácií v Karibiku.

Každý rok prichádza do tejto tropickej ostrovnej krajiny viac ako päť miliónov cestovateľov z celého sveta.

Pohľadnicové pláže, luxusné rezorty, a výborné turistick atrakcie a služby, sú to, čo priťahuje mnoho turistov do Dominikánskej republiky.

Rôznorodá geografia, ktorá siaha od pestrých lesov a hôr, až po polopúšťové oblasti, tiež vytvára jedinečné príležitosti pre cestovateľov, ktorí chcú viac, než len obyčajnú dovolenku na pláži.

Plážové strediská Punta Cana, Puerto Plata a La Romana ponúkajú to, čo mnohí cestovatelia a dovolenkári hľadajú: tropický únik určený na oddych a zážitky.

Nezávislí cestovatelia, ktorí chcú uniknúť z komerčnej scény, sa môžu vydať do odľahlých oblastí krajiny, ako je polostrov Samaná, hornaté vnútrozemie, alebo menej turisticky zamerané mestá.

Surféri a kiteboardisti nájdu presne to čo hľadajú, na miestach ako Cabarete.

A žiadne miesto v Karibiku neprináša históriu, tak ako koloniálna zóna v Santo Domingu.

Ponorte sa do prírody, nájdite odľahlé pláže a spoznajte kultúru pomocou týchto skvelých tipov.

Punta Cana

Tam, kde sa nekonečný úsek krásnej pláže s bielym pieskom stretáva so smaragdovými vodami Karibiku, je Punta Cana, reprezentatívne letovisko Dominikánskej republiky.

Ak hľadáte luxusné all inclusive rezorty, útočisko pre páry, alebo ubytovanie pre rodiny, v kombinácii s nekonečným zoznamom vodných aktivít pre zábavu, toto je najlepšie miesto na návštevu v Dominikánskej republike.

Pláž Bavaro je najpôsobivejší úsek pláže Punta Cana.

Rezorty lemujú pláž a ponúkajú ľahký prístup ku všetkým aktivitám.

Monte Cristi

Panenská provincia Monte Cristi sa môže pochváliť nádhernými prírodnými zázrakmi a zaujímavou históriou – od prvej koloniálnej osady (La Isabela), až po historické väzby s kubánskou nezávislosťou vďaka Maximovi Gomezovi a Jose Martimu.

Čo však skutočne robí Monte Cristi jedným z veľmi výnimočných miest v Dominikánskej republike, je to, že je domovom rozmanitej topografie hôr, krištáľovo čistých pláží, prírodných bazénov obklopených mangrovníkmi, vysokých horských útesov s výhľadom na smaragdovozelené more, svätyne lamantínov, a piesočnaté ostrovy (Cayo Siete Hermanos a Isla Cabra).

To sú len niektoré z mnohých neuveriteľných dôvodov, prečo navštíviť mesto a provinciu Monte Cristi. Je to skutočne jedno z najviac podceňovaných miest v Dominikánskej republike, ktoré treba navštíviť!

Prejdite sa koloniálnou zónou Santo Dominga

Koloniálna architektúra, v ktorej sa dnes nachádzajú múzeá, reštaurácie, obchody a malebné hotely, lemuje ulice a námestia, a zavedie vás späť do inej éry, v skutku ohromujúcom štýle.

Väčšina aktivít sa sústreďuje okolo Calle El Conde, hlavnej dopravnej tepny a obľúbenej ulice na nákupy.

Pri potulkách po rôznych uliciach uvidíte rôzne historické skvosty, ako napríklad Monesterio de San Francisco; krásne zachovalé budovy, ako je Catedral Primada de América (prvá katedrála v Amerike), ktorá sa používa dodnes.

Taktiež obytné oblasti, ktoré ponúkajú pohľad do miestneho života, a autentickú atmosféru.

Dokonca aj jedenie pizze v zrekonštruovanej koloniálnej budove počas horúcej noci, alebo leňošenie na dvore vášho 450-ročného hotela, môže byť jedinečným zážitkom v tomto krásnom meste.

Santo Domingo je určite miesto, kde sa oplatí stráviť nejaký čas.

Las Terrenas

Las Terrenas, jedno z najlepších miest, kam ísť na tomto čarovnom ostrove.

Toto mesto sa nachádza na polostrove Samana, na severovýchodnej strane.

Las Terrenas je skvelým miestom na návštevu, ak chcete, aby ste spoznali krajinu aj v rámci jej autentickej stránky.

Las Terrenas ponúka menej letovísk ako Playa Dorado a Punta Cana, takže je ideálne pre tých, ktorí nemajú radi veľké davy ľudí.

Pláže sú ohromujúce, pričom dve najobľúbenejšie sú Playa Las Terrenas a Playa Bonita.

Keď si potrebujete oddýchnuť od krásnych pláží, môžete sa vydať na túru po neďalekých chodníkoch, stráviť čas v plážových baroch, navštíviť kasíno alebo navštíviť ich haitské múzeum umenia.

Navštívte Puerto Plata a Playa Dorada

Pozdĺž severného pobrežia s výhľadom na Atlantický oceán je letovisko Puerto Plata, a krásny úsek pláže známy ako Playa Dorada, jedno z najväčších turistických lákadiel Dominikánskej republiky.

Táto pláž so zlatým pieskom je lemovaná luxusnými rezortmi, aj keď je oveľa menej zaplnená ako to, čo nájdete v Punta Cana.

Táto oblasť je tiež oveľa pokojnejšia.

Pláže nie sú zaplnené člnmi a vodnými športmi, aj keď je to krásna oblasť na plávanie alebo šnorchlovanie.

Za rezortami nájdete neupravené pláže, lemované palmami a lesmi.

Cayo Arena

Pár hodín medzi Puerto Plata a mestom Monte Crist,i je tiež obľúbená krištáľovo čistá pláž a ostrov Cayo Arena.

Môžete sa previezť loďou z Punta Rucia a vychutnať si tento pás piesku uprostred Karibského mora.

Nezabudnite, že kvôli prílivu netreba chodiť príliš neskoro. Toto je jednoducho najlepšia pláž v Puerto Plata!

Užite si pláže a plážové reštaurácie v Cabarete

Cabarete je pokojné plážové mesto.

Je známe svojou uvoľnenou atmosférou a obrovskou plážou v tvare polmesiaca, lemovanou útulnými reštauráciami, kde môžu návštevníci stolovať priamo na piesku.

Na rozdiel od letovísk ako Punta Cana alebo Puerto Plata, toto mesto nie je plné all-inclusive letovísk a turistov.

Namiesto toho Cabarete priťahuje slobodných duchov, batôžkárov, dôchodcov, kiteboardistov a surfistov, ktorí sem prichádzajú stráviť niekoľko týždňov alebo mesiacov, najmä počas zimy.

Ak sa ubytujete v neďalekom Puerto Plata, môžete si urobiť jednodňový výlet do Cabarete a stráviť deň na pláži, vychutnať si jedlo alebo nakupovať.

V podvečer, najmä cez víkendy a utorok, hudobníci často vystupujú v miestnych plážových reštauráciách a postarajú sa o zábavu pri západe slnka.

Na východ a západ od mesta, sú dlhé úseky krásnych pláží lemovaných palmami.

Toto autentické prírodné prostredie je ako stvorené na pokojné prechádzky.

Viac užitočných informácií a skvelých tipov nájdete TU.

Magazín Sight and Sound raz za desať rokov organizuje anketu o najlepší film histórie. Najnovšie vydanie prevrátilo doterajšie trendy naruby, prvýkrát sa na najvyššie miesto dostala snímka, ktorú režírovala žena. Predstavujeme nový najlepší film všetkých čias: Jeanne Dielmanová, Obchodné nábrežie 23, 1080 Brusel.

Jedna žena vládne všetkým

Časopis Britského filmového inštitútu začal tradíciu v roku 1952. Tohtoročná (ôsma) edícia bola zatiaľ najväčšia, zapojilo sa do nej 1639 kritikov, kurátorov, archivárov a akademikov. Na prvú pozíciu vyniesli dielo Belgičanky Chantal Akermanovej z roku 1975, pričom do najlepšej desiatky sa predtým nedostal žiaden film od ženy. Jeanne Dielmanová sa v rebríčku po prvý raz objavila pred desiatimi rokmi, keď obsadila 35. priečku. Teraz sa postarala o triumf ženskej, ba možno až feministickej kinematografie. Na sedmičke je Francúzka Claire Denisová (Dobrá práca, 1998), v prvej stovke je jedenásť snímok od režisérok, dekádu dozadu boli iba dve.

Príbeh ženy, troch dní v živote vdovy v domácnosti, ktorá si privyrába príležitostnou prostitúciou, narúša zaužívané na špici rebríčka aj z formálneho hľadiska. Svojím štýlom má omnoho bližšie k avantgarde než k mainstreamu a trvá takmer tri a pol hodiny, čo si vyžaduje zanieteného a pozorného diváka. Len druhýkrát v existencii ankety zvíťazila európska snímka, v prvom vydaní rebríčka triumfovali Zlodeji bicyklov od Vittoria De Sicu. Ide o učebnicový príklad talianskeho neoralizmu s amatérskymi hercami a so zachytávaním sociálnych problémov v povojnovom Taliansku. Štyridsať rokov potom dominoval v hlasovaní Občan Kane (réžia Orson Welles, 1941), až v roku 2012 ho z piedestálu zosadilo Vertigo (r. Alfred Hitchcock, 1958). Tieto dve klasiky klesli o jedno miesto, Vertigo je druhé a Občan Kane tretí.

Kým Vertigo sa dekády postupne približovalo k Občanovi Kaneovi a oba sú hollywoodske filmy, Jeanne Dielmanová sa zjavila odnikiaľ. Vnáša to (staro)nový pohľad na to, čo by malo byť považované za najlepší film všetkých čias? Jeanne Dielmanová aj Zlodeji bicyklov sú príslušníci hnutí, na jednej strane ženského, na druhej neorealistického. Uvidíme, ako budú respondenti na túto problematiku nahliadať o ďalších desať rokov.

Top 10 filmov všetkých čias podľa odborníkov 2022:

1. Jeanne Dielmanová, Obchodné nábrežie 23, 1080 Brusel (r. Chantal Akermanová, Belgicko, Francúzsko, 1975)
2. Vertigo (r. Alfred Hitchcock, USA, 1958)
3. Občan Kane (r. Orson Welles, USA, 1941)
4. Príbeh z Tokia (r. Jasudžiro Ozu, Japonsko, 1953)
5. Stvorení pre lásku (r. Kar-wai Wong, Hongkong, Francúzsko, 2000)
6. 2001: Vesmírna odysea (r. Stanley Kubrick, USA, Spojené kráľovstvo, 1968)
7. Dobrá práca (r. Claire Denisová, Francúzsko, 1998)
8. Mulholland Dr. (r. David Lynch, Francúzsko, USA, 2001)
9. Muž s kinoaparátom (r. Dziga Vertov, ZSSR, 1929)
10. Spievanie v daždi (r. Gene Kelly, Stanley Donen, USA, 1951)

Kompletné poradie

Jeanne Dielmanová, Obchodné nábrežie 23, 1080 Brusel. Zdroj: screenshot, YouTube

Hlasovali aj režiséri

Štvrtýkrát vyberali najlepší film v dejinách aj režiséri. Takisto táto anketa sa rozrastá, v prvej edícii v roku 1992 ich hlasovalo 101, v minulom vydaní 358 a v najnovšom už 480. Magazín Sight and Sound oslovil tvorcov experimentálnych, umeleckých, mainstreamových i žánrových diel, boli medzi nimi Martin Scorsese, Gaspar Noé či Bong Joon-ho.

Kolegovia dopriali prvenstvo Stanleymu Kubrickovi a jeho sci-fi 2001: Vesmírna odysea z roku 1968. Aj tu ide o zmenu na čele, Vesmírna odysea sa posunula z druhej priečky a vystriedala japonský Príbeh z Tokia (r. Jasudžiro Ozu, 1953), v úvodných dvoch vydaniach triumfoval Občan Kane. Najlepšiu trojku uzatvára Krstný otec (r. Francis Ford Coppola, 1972), Príbeh z Tokia skončil štvrtý spoločne s Jeanne Dielmanovou. Na šiestej pozícii sú Vertigo a 8½ (r. Federico Fellini, 1963).

Top 10 filmov všetkých čias podľa režisérov 2022:

1. 2001: Vesmírna odysea (r. Stanley Kubrick, USA, Spojené kráľovstvo, 1968)
2. Občan Kane (r. Orson Welles, USA, 1941)
3. Krstný otec (r. Francis Ford Coppola, USA, 1972)
4. Príbeh z Tokia (r. Jasudžiro Ozu, Japonsko, 1953) a Jeanne Dielmanová, Obchodné nábrežie 23, 1080 Brusel (r. Chantal Akermanová, Belgicko, Francúzsko, 1975)

6. Vertigo (r. Alfred Hitchcock, USA, 1958) a 8½ (r. Federico Fellini, Taliansko, Francúzsko, 1963)

8. Zrkadlo (r. Andrej Tarkovskij, ZSSR, 1975)

9. Persona (r. Ingmar Bergman, Švédsko, 1966), Stvorení pre lásku (r. Kar-wai Wong, Hongkong, Francúzsko, 2000) a Detail (r. Abbas Kiarostami, Irán, 1989)

Kompletné poradie

2001: Vesmírna odysea (1968). Zdroj: screenshot, YouTube

Zdroje: bfi.org.uk, cfsd.cz

Zdroj titulnej fotografie: screenshot, YouTube

Na Slovensku máme niekoľko zaujímavých vianočných tradícii, aj keď sa pomaly z domácností vytrácajú. Ako to je u vás doma počas sviatkov, praktizujete všetky vianočné zvyklosti a tradície?

Pred Vianocami

Vianočné obdobie začína už pred Štedrým večerom. A už od konca novembra sa pomaly pripravujeme na slávnostný vianočný čas. V dávnych časoch bol začiatok zimy považovaný za čas, v ktorom nadobúda prevahu zlo nad dobrom. Dokonca sa verilo, že v niektorých dňoch je táto temná aktivita väčšia. Takýmto dňom sa hovorilo stridžie dni,boli na (Katarínu – 25. november, Ondreja – 30. november, Barboru – 4. december, Luciu – 13. december a Tomáša – 21. december. V týchto dňoch na ochranu pre zlými silami jedli ľudia cesnak a kreslili ním kríže na dvere svojich obydlí. Vytvárali si rôzne masky, ktoré mali odohnať nepriateľské sily ďaleko od domova.

Adventný čas

Adventné obdobie je prvá časť liturgického roka rímskokatolíckej cirkvi vymedzená 4 nedeľami pred sviatkom narodenia Ježiša Krista a obdobie duchovnej prípravy na Vianoce.

Začiatok adventu v rok  2022 pripadol na nedeľu 27. novembra. Advent končí v tomto roku 18. decembrom. V kostoloch aj v domácnostiach sa už prvú adventnú nedeľu objavuje typický adventný veniec so štyrmi sviecami. Každú adventnú nedeľu sa na ňom rozhorí ďalšia svieca. Obdobie adventu sa tiež volal malý pôst.

Hurá, Vianoce

Šupina pod obrusom

Šupina z kapra sa vkladala pod obrus počas štedrej večere. Tá mala zabezpečiť peniaze v rodine na budúci rok. Mnoho ľudí si šupinu dáva aj do peňaženky, aby sa im peniaze rozmnožili a bolo ich dostatok.

Medovníčky

Medovnikárstvo ako remeslo má korene v Nemecku. Medovníky sa vtedy piekli v kláštoroch, ale aj v šľachtických a meštianskych rodinách. Prvé medovníky boli nezdobené. Od 17. storočia sa medovnikárske technológie a výrobné postupy skvalitňovali a do cesta sa začali pridávať rozmanité chuťové prísady a aromatické koreniny.

Ilustračná foto: Vladimir Gladkov, Unsplash