Rok 2025 priniesol do Pompejí dva silné príbehy. Prvý mení učebnice: dôkazy, že po erupcii v roku 79 n. l. sa do mesta vrátil život – hoci len ako provizórny tábor. Druhý dopĺňa mozaiku luxusu: objav veľkého súkromného kúpeľného komplexu v Regio IX ukazuje, ako vyzerala domáca „spa zóna“ bohatých Pompejanov. Spolu dávajú plastickejší obraz mesta: nie len dramatický koniec, ale aj pokus o nový začiatok a všedné rituály, ktoré definovali status, telo aj politiku.
„Favela“ medzi ruinami: návrat ľudí po katastrofe
Archeológovia v lete 2025 oznámili, že našli jasné stopy opätovného osídlenia Pompejí po výbuchu Vezuvu: improvizované stavby na troskách domov, prerobené prízemia na pivnice, pece a drobné dielne. Nešlo o obnovené mesto s inštitúciami, skôr o preklenovacie sídlisko pre tých, ktorí nemali kam odísť – alebo sa chceli vrátiť po majetok. Takáto „medzietapa“ sa v starších výskumoch prehliadala; nový terénny materiál ju však posúva do centra pozornosti. Je to triezva pripomienka, že mesto neumiera naraz – aj po veľkej rane vzniká sieť dočasných riešení, ekonomík a nádejí.
Ako vyzeral každodenný režim „po“
Nálezové situácie naznačujú pragmatickú logistiku prežitia: úpravy podláh kvôli nestabilnému terénu, provizórne piecky, mlyny a skladovanie potravín. Chýbal mestský servis aj formálna správa, no ľudia si vytvorili funkčné bunky. Tento obraz korešponduje s tým, čo poznáme z iných miest po katastrofách: najprv sa rodí ekonomika nutnosti, až potom politika a estetika.
Domáce „spa“ elít: najväčší súkromný kúpeľný komplex
V januári 2025 výkop v Regio IX odhalil rozsiahlu súkromnú kúpeľnú zónu s teplými, vlažnými aj studenými miestnosťami, infraštruktúrou ohrevu a priestormi pre hostí. Nie je to verejný balneologický areál, ale domáci statusový modul: majiteľ tu hostil, budoval aliancie a predvádzal bohatstvo. Nachádzka dopĺňa známe fresky, pekárne či práčovne o ďalší diel skladačky: komfort bol v Pompejach súčasťou politiky a každodenného PR.
(H3) Teplo, voda, dym: technika v pozadí pôžitku
Súkromné kúpele fungovali na sofistikovanom systéme ohrevu a cirkulácie: hypokaust, kanály, kontrola vlhkosti a teplôt. V „tepidáriu“ sa telo aklimatizovalo, „kaldárium“ uvoľnilo svaly, „frigidárium“ uzavrelo rituál studeným šokom. Tento sekvenčný wellness bol aj sociálnou choreografiou – hostia sa pohybovali podľa ustáleného poriadku, kde poradie znamenalo postavenie.
Dve vrstvy jedného príbehu: koniec aj kontinuita
Keď dáme vedľa seba „favela“ po erupcii and luxus kúpeľov pred erupciou, vyjde nám pravdivý portrét mesta: vrstvené, nesúmerné, odolné. Pompeje boli organizmus, ktorý dokázal spájať náročnú techniku, estetiku aj improvizáciu. Preto aj 2 000 rokov po výbuchu stále prinášajú nové kapitoly – raz zo sveta palácového komfortu, inokedy z ekonomiky prežitia. Práve tieto protiklady robia z Pompejí živý laboratórium minulosti.
Čo ešte 2025 odkryl (a čo hľadať ďalej)
Rok priniesol aj ďalšie nálezy – od príbehov konkrétnych rodín až po nové fresky – no dve vyššie zmienené línie menia hlavnú osnovu rozprávania. V roku 2026 bude kľúčové testovať hypotézy o rozsahu a trvaní povýbuchového osídlenia a detailne analyzovať technické riešenia kúpeľných priestorov (materiály, zdroje paliva, spotreba vody). Každý taký detail posúva Pompeje z hmlistej legendy k ručiteľne presnému príbehu.
