Category: Archive

Vrak nepotopiteľnej lode Titanic zožierajú podmorské baktérie a už čoskoro sa stane súčasťou bahna na dne oceánu. Istá spoločnosť preto ponúka jedinečnú plavbu ponorkou k vraku. Je to posledná šanca pre ľudstvo vidieť Titanic ešte ako-tak celý.

Príbeh zaoceánskej lode Titanic je natoľko pôsobivý a tragický, že ho pozná prakticky celý svet. Potopil sa v noci zo 14. na 15. apríla 1912 Vo veľkej miere k povedomiu o tejto lodi prispel rovnomenný film s Leonardom DiCapriom a Kate Winslet v hlavných úlohách v réžii Jamesa Camerona, ktorý svoj život zasvätil práve výskumu Titanicu. Je jedným z mála ľudí, ktorí videli jeho vrak na vlastné oči až na samom dne Atlantického oceánu v hĺbke 3,8 kilometra.

Dnes poznáme zábery vraku Titanicu ako niečo samozrejmé, ale vedzte, že vrak tejto lode bol objavený iba pred 33 rokmi! Dovtedy, samozrejme, bola vedomosť o jeho potopení historickým faktom, ale vtedajšie technológie nedokázali nazrieť tak hlboko pod hladinu oceánu. Až 1. septembra 1985 na 41° 43′ 55′ severnej šírky a 49° 56′ 45′ západnej dĺžky našli kamery Arga špeciálnej nepilotovanej ponorky tímu Roberta Ballarda a Jeana-Louisa Michela. Ani to ale neprebehlo úplne jednoducho. Prvého septembra sa našiel prvý z 29 kotlov a až o deň neskôr našla ponorka aj trup lode. Bol to hrôzostrašný pohľad, ktorý navyše dramaticky otriasol dovtedy známou verziou príbehu o potopení Titanicu. Dovtedy sa z výpovedí preživších uvádzalo, že loď klesla ku dnu s iba minimálnymi poškodeniami. Kamerami sa ale zistilo, že Titanic bol prelomený na dve polovice a zadná časť plavidla ležala až 750 metrov od trupu lode!

Zaujímavosťou bolo, že v roku 1985 sa podarilo nafotiť ešte pomerne veľa drobných objektov a predmetov, ktoré patrili cestujúcim. V priebehu rokov sa množstvo z nich vytiahlo na hladinu a dnes predstavujú zberateľské unikáty. Dnes je situácia oveľa odlišnejšia. Množstvo predmetov sa za ďalších 33 rokov stratilo v hlbinách kvôli baktériám, ktoré postupne a vytrvalo rozožierajú všetko, čím bol Titanic kedysi. Je isté, že ďalšie dve desaťročia už Titanic „neprežije“ ani ako potopený vrak a stane sa súčasťou oceánskeho bahna na dne. Vedecké odhady dokonca tvrdia, že tieto baktérie každý jeden deň „zožerú“ až 180 kilogramov materiálu z lode! Čítate správne, 180 kilogramov denne.

Baktérie sú tu veľmi aktívne aj napriek tomu, že teplota vody v hĺbke 3,8 kilometra predstavuje iba 1°C a tlak dosahuje 377 atmosfér, teda 3 895 267 kg/m2!

So zámerom zabezpečiť aspoň bonitným ľuďom možnosť vidieť Titanic poslednýkrát na vlastné oči prišla istá súkromná spoločnosť s vyhliadkovými plavbami k vraku. Za 11-dňovú exkurziu, počas ktorej zákazníci absolvujú aj prípravu a dekompresiu, si firma Deep Ocean Expeditions (DOE) pýta 105-tisíc amerických dolárov. Koľko ľudí sa reálne do tohto projektu zapojí, je otázne. Isté však je, že ľudstvo má posledných dvadsať rokov, aby Titanic dôsledne preskúmalo, pretože potom už po ňom nič nezostane.

O evolúcii zvykneme čítať predovšetkým v súvislosti s minulosťou. Vieme, akým vývojom prechádzal človek a myslíme si, že my, Homo Sapiens Sapiens, sme vrcholom evolúcie. Lenže to nie je pravda! Aj ľudia sa naďalej vyvíjajú a vyvíjať budú, až pokiaľ bude trvať ľudský rod.

V priebehu uplynulých tisícročí prebiehali zmeny na človeku pomerne pomaly a vo veľkej miere reagovali na klimatické podmienky a zmeny spôsobu života. Dnes je ale svet iný, oveľa viac praje diverzite a už za posledných sto rokov vidíme na priemernom človeku zmeny, ktoré predtým trvali celé stáročia či tisícročia. Ľudia už za posledných 130 rokov zaznamenali zmenu priemernej výšky – zatiaľ, čo v roku 1880 bol priemerný americký muž vysoký 170,18 centimetrov, dnes je to 177,80 centimetrov. Nárast za niečo vyše sto rokov o viac ako sedem centimetrov je priam úžasný a hovorí o tom, ako sa v Amerike žije.

Doterajšia evolúcia zohľadňovala (ako už bolo napísané vyššie) predovšetkým prostredie, klimatické podmienky, predátorov. Tá súčasná na ne reaguje tiež, ale je výrazne ovplyvnená vyšším životným štandardom a skutočnosťou, že moderný človek vo vyspelých krajinách nemusí bojovať o svoj život. Má možnosť využívať lekársku starostlivosť a realizovať sa aj v prípade, že nie je prirodzeným alfasamcom, dokonca ani klasickým „zberačom“.

Evolúcia podľa Darwina neuvažuje nad vedomým vývojom alebo takým vývojom, ktorý by reagoval na samotnú podstatu prostredia. Žirafám nenárastol dlhý krk preto, lebo sa snažili dosiahnuť koruny stromov, ale preto, že prežili a mali potomstvo práve tie žirafy, ktoré mali dlhšie krky a vedeli si ľahšie zaobstarať potravu.

Pri modernom človeku je to teraz inak. Potomkov nemá iba ten najodolnejší, najsilnejší a najschopnejší. Deti môže mať hocikto, dokonca aj telesne hendikepovaný človek. Je to tak správne, pretože ľudia nie sú zvieratá, pre ktoré fyzický hendikep znamená dramaticky zhoršený život.

V konečnom dôsledku to znamená, že ľudia sa už viac nemusia vyvíjať v kontexte prispôsobenia sa na prostredie, ale s ohľadom na inteligenciu a technologickú vyspelosť spoločnosti. Nie je absurdné predpokladať, že budúci vývoj človeka ako takého bude úzko spätý s technológiami, genetikou, bionikou či dokonca ovplyvňovaním celého genofondu.

Mali by sme prijať myšlienku, že ľudí časom v dobrom zmysle slova pohltí technológia – či už sa rozprávame o elektromechanických či bionických vylepšeniach vlastného tela alebo o aktívnom využívaní umelej inteligencie v prospech ľudstva.

Odporúčame vám pozrieť si nasledovné video od Business Insider, ktoré sa venuje práve tejto problematike. Vedci sa zhodujú, že ľudia budúcnosti budú vyšší (najmä ak budú obývať planéty so slabšou gravitáciou), technológie im umožnia lepšie počuť, vidieť hoci aj infračervené žiarenie a komunikovať na diaľku. Ničím výnimočným by nemali byť ani bionické protézy určené pre celkom zdravých ľudí.

Mobilita budúcnosti počíta s elektrinou ako jediným zdrojom energie pohonu. Lenže už dnes sa stretávame s početnými problémami, ktoré rozvoju elektromobility bránia: dlhý čas nabíjania, nedostatočná infraštruktúra, nemožnosť inštalácie výkonných nabíjačiek do existujúcich husto zastavaných oblastí. Riešením môžu byť prenosné riešenia na získavanie obnoviteľných zdrojov, prípadne solárne generátory energie umiestnené priamo na vozidlách.

Nápad poháňať elektromobily energiou získanou zo solárnych panelov nie je úplná novinka, ale jeho realizácia naráža na významné technologické limity. Jedno z prvých solárnych vozidiel mala značka Mercedes-Benz už v roku 1985. Solárny elektromobil Mercedes-Benz/Alpha-Real s dvoma motormi s celkovým výkonom 1,8 kW dosahoval maximálnu rýchlosť 70 km/h a riadil ho vtedy iba 21-ročný technik Peter Bauer. 432 solárnych panelov stačilo na pohon vozidla s jediným pasažierom – vodičom a prakticky nulovou bezpečnosťou.

V roku 2015 sa internetom začali šíriť správy o prvom solárnom vozidle, ktoré si vyrobí viac energie, ako dokáže spotrebovať. Immortus Solar Sports Car od EVX Ventures malo mať solárne panely na celej karosérii (7m²) a získanú energiu skladovať v batérii. Tá potom poháňala dva elektrické motory. Elektromobil s hmotnosťou len 550kg, dĺžkou 5m a šírkou 2m mal odviezť dvoch ľudí. Výrobca avizoval, že pri zachovaní rýchlosti 60km/h solárne panely vyrobili viac energie, ako motor spotreboval, takže dojazd by bol teoreticky nekonečný. Batéria disponovala kapacitou len 10kWh (Tesla Model S má 85kWh) a súčet výkonov dvoch elektromotorov predstavoval 40kW. Nie sú to pôsobivé čísla, ale s hmotnosťou vozidla iba pol tony by umožnili zrýchlenie typické pre športové roadstery. Maximálny dojazd počas jazdy v noci mal vďaka skvelej aerodynamike a nízkej hmotnosti dosahovať až 400km. Projekt auta s nekonečným dojazdom sa ale realizácie nedočkal a celosvetová mediálna pozornosť sa vytratila tak rýchlo, ako prišla.

Najnovšia snaha nemeckej spoločnosti Sono Motors vyzerá nielen realisticky, dokonca na svoj solárny elektromobil Sion dostala vyše sedemtisíc rezervácií. Solárny elektromobil Sion avizuje menej odvážne čísla ako Immortus Solar, avšak o to reálnejšie: dojazd do 193km a 330 solárnych panelov schopných dodať energiu na 30km jazdy denne. Elektromobil má výkon 80kW, maximálnu rýchlosť 140km/h, hmotnosť 1400 a nosnosť 750kg. Automobil je možné vybaviť ťažným zariadením a ponúkne rozšírenú konektivitu so smartfónmi.

V čase redakčnej uzávierky Sono Motors testovalo svoj elektromobil v Holandsku, pričom vstup na nemecký trh plánovalo na štvrtý kvartál 2018. V predaji sa objavia dve verzie, základná so 14,4kWh batériami s dojazdom 80km za 16-tisíc eur a výkonnejšia s 30kWh batériami s dojazdom 193km za 20-tisíc eur. Ak sa k tomu pridajú výhody a dotácie od štátu, finálna cena elektromobilu môže byť revolučná.

Čo hovorí fyzika?

Využívanie solárnych panelov vo veľkom už dnes rozhodne nie je sci-fi. Veď automobilky ako Tesla a Daimler aktívne využívajú potenciál solárnej energie na pohon tovární. Súčasná generácia solárnych panelov je vskutku vyspelá, ale naráža na fyzikálne hranice výkonnosti. Takzvaná slnečná konštanta na zemskom povrchu predstavuje energetický potenciál asi 1kW/m². Najmodernejšie panely sú schopné dosahovať účinnosť 22%. Zatiaľ najväčšiu účinnosť ponúkajú produkty od SolarCity (22,04%) a Panasonic (22,5%). To znamená, že výkon jedného solárneho panela s povrchom 1m² predstavuje okolo 200W, čo je spotreba štyroch halogénových žiaroviek v aute. Je teda zrejmé, že na pohon moderných výkonných elektromobilov solárne panely stačiť nemôžu. Sú však reálnym doplnkom k existujúcemu princípu rekuperácie energie pri spomaľovaní auta. Objavujú sa informácie o tom, že vedecké tímy odhalili recept na zdvojnásobenie tejto účinnosti, zatiaľ sú to však iba laboratórne experimenty bez komerčného potenciálu.

Vedci neustále nachádzajú nové spôsoby, ako spraviť batérie silnejšími, motory efektívnejšími a spôsoby získavania energie čistejšími. Na svet, v ktorom bude mobilita stopercentne poháňaná obnoviteľnými zdrojmi, budeme musieť chvíľu počkať.

Henry Ford pred viac ako 100 rokmi pochopil, že ak chce vyrábať vozidlá dostupné pre každého, s minimálnou chybovosťou a pritom ich distribuovať na globálny trh, musia sa procesy vo výrobe, ako i v samotnom fungovaní jeho firmy zmeniť, predovšetkým zjednodušiť a zautomatizovať.

Najdôležitejším a najznámejším prvkom, ktorý znamenal revolúciu v oblasti výroby, bolo zavedenie pásovej výroby do výrobného procesu. Pre samotnú výrobu a aj pre podstatu fungovania tohto priemyslu to predstavovalo prevratnú novinku, ktorá otvorila výrobcovi vozidiel dovtedy nevídané možnosti. V nadväznosti na Fordove inovácie pochopili veľmi rýchlo aj ďalší podnikatelia, že ak ich cieľom je vybudovať niečo, čo bude siahať až za hranice, musia sa sústrediť väčšmi na jednoduchosť, efektívnosť a implementovať proces automatizácie.

Fordov odkaz pretrváva dodnes. Naša prirodzená ľudská vlastnosť je zvedavosť, zvedavosť objavovať. Preto sa snažíme neustále veci okolo seba zlepšovať. Robiť veci prirodzene, aby nám pomohli uľahčovať si každodennú prácu či spríjemňovať si trávenie voľného času. Vďaka tejto vlastnosti sa posúvame vpred, neprokrastinujeme, vymýšľame, tvoríme.

Prečo je pre nás automatizácia taká dôležitá? Relatívne jednoduchá odpoveď má veľa aspektov (mohli by sme povedať, že jednoducho chceme menej robiť manuálne, viac si uživať voľno a tráviť čas zmysluplne). V posledných rokoch sa intenzívne stretávame najmä s vývojom na trhu práce, nedostatkom kvalifikovanej pracovnej sily, rastom ceny práce, vývojom nových technológií či relatívne dostupnými technologickými riešeniami. Naše napredovanie súvisí s potrebou reflektovať nedostatky, ktoré vnímame.

Čím skôr sa firmy sústredia na automatizovanie procesov v rámci vnútorného fungovania spoločnosti, tým väčšmi sa stabilizujú a v prípade krízy, budú odolnejšie voči jej vplyvom. Hlavným spúšťačom, prečo sa firmy rozhodujú investovať do automatizovaných riešení, nemusí byť nevyhnutne cena práce, ale takisto jej kvalita a efektivita. Človek je tvor omylný, robiť chyby je prirodzené, preto je logické myslieť na to, aby čo najviac často vykonávaných úkonov bolo automatizovaných.

Nízka nezamestnanosť nás priam ženie k hľadaniu alternatívnych riešení. Hľadáme spôsob, ako eliminovať nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily, ako nahradiť drahú pracovnú silu počítačom či robotom. Mnohí odporcovia automatizácie hovoria o tom, ako pokrok pripravuje ľudí o prácu. Je krátkozraké povedať, že o pár rokov sa situácia zmení. Ak chceme prosperovať a napredovať, musíme v tom vidieť príležitosť na budúci rast. Vytvárame si tak pevné základy, na ktorých môže vyrásť naše budúce impérium.

Rozvojom technológií a rozmachom inovácií sa stávajú akékoľvek nové technologické riešenia dostupnejšími. Dnes viete za niekoľko minút nájsť na internete to, čo potrebujete, a posunúť tak svoj biznis ďalej. Otvárajú sa nám možnosti pôsobiť globálne aj s malým počtom zamestnancov, napríklad vďaka možnosti jednoduchšie budovať infraštruktúru subdodávateľských vzťahov. To by nebolo možné bez premyslenej automatizácie.

Súhlasím s tým, že za každou úspešnou firmou sú v prvom rade ľudia, ktorí ju tvoria. Súhlasím s tým, že úspech firmy tvoria predovšetkým konkrétni jednotlivci. V neposlednom rade však netreba zabudnúť na to, že tak ako zamestnanci vedia firmu vybudovať, vedia ju aj rýchlo zničiť. Preto je žiadúce myslieť na nastavenie interných procesov, aby chybu či nedostatok u jedného zamestnanca mohol iný zamestnanec rýchlo identifikovať. Na to nám slúžia systémy, ktoré nám pomôžu ľudské chyby včas odhaliť a eliminovať.

Automatizácia tak nie je len zjednodušením práce, ale aj účinným preventívnym opatrením.

Vysoký bezpečnostný štandard, hybridný pohon na elektrinu a benzín, schopnosť jazdiť po cestách i lietať vo vzduchu. K tomu moderný komfortný interiér, kompaktné rozmery a krásny dizajn. AeroMobil 4,0 STOL, ktorý sa predvedie na veľkolepej výstave China International Import Export v Šanghaji (CIEE), je stále svetovým unikátom a svojou výstavnou premiérou v Číne sleduje konkrétny zámer: uchytiť sa v kľúčovom momente na trhu, ktorému sa predpokladá dramatický rozvoj.

Čína neustále rastie a stáva sa z nej nielen výrobná veľmoc, ale aj technologická a ekonomická. Správy uvádzajú, že v kontexte leteckého priemyslu prekoná Čína súčasné Spojené štáty americké už v roku 2022. Upútať pozornosť na AeroMobil už teraz je teda kľúčové, krajina bude priam vyžadovať technologický pokrok aj v tomto dnes veľmi prísne regulovanom druhu dopravy.

China International Import Export v Šanghaji už budúci týždeň od 5. do 10. novembra 2018 privíta vystavovateľov z viac ako 130 krajín a regiónov a stane sa dejiskom domácich premiér nových technológií, firiem a produktov. Cieľ výstavy je presne určený: otvoriť Čínu celému svetu, podporiť liberalizáciu celosvetového trhu, globalizovať ekonomiku a podnietiť vznik nových medzinárodných spoluprác. Slovenský AeroMobil vstupuje na šanghajskú pôdu so zámerom zaujať investorov a kupcov.

Hybridný AeroMobil je poháňaný hybridnou sústavou pozostávajúcich z elektrických a benzínových motorov. Na ceste sa na pohon používa aj elektrina, ale vo vzduchu výlučne spaľovací motor. V zadnej časti AeroMobilu je vrtuľa, krídla sú skladacie. Premiérovaný model je určený pre krátke vzlety a pristátia, spoločnosť ale vyvíja aj technologické riešenia VTOL, teda vertikálne vzlety a pristátia. AeroMobil vystavuje v Šanghaji na pozvanie obchodnej skupiny Orient International Holding, model 4,0 STOL bude vystavený v Hall 2, státie 2A3-002.

Ak niečo prestáva fungovať alebo začína spôsobovať problémy, treba to nahradiť niečím novým.

To, o čom sa budem snažiť napísať na nasledovných niekoľkých riadkoch, je existencia ekonomického systému našej spoločnosti.

Väčšina z nás vie, že niekdajší feudálny ekonomický systém nahradil kapitalistický systém, ktorý vznikol v Anglicku v roku 1760. Bol to logický vývoj, keď na feudálnom systéme začali vznikať v rámci industriálnej revolúcie kapitálové skupiny, ktoré prevzali zodpovednosť riadenia spoločnosti.

V čase jeho vzniku boli počet obyvateľov a spotreba energií na našej planéte prakticky zanedbateľný, ak ich postavíme do kontrastu so súčasnosťou. Dnes žijeme dobu, kedy rýchlosť spotreby je niekoľkonásobne vyššia a každým rokom sa zvyšuje. Dobu nadmernej spotreby bez toho, aby sme mali záujem predvídať, čo to spôsobí ďalším generáciám. Kedysi neexistovali globálne giganty, väčšina kapitálu pracovala v jednotlivých krajinách, maximálne v regiónoch. Lenže počet ľudí sa za posledných sto rokov viac ako sedemkrát znásobil, počet áut je dokonca až o desattisíckrát viac! Dramaticky vzrástla spotreba benzínu, nafty, ošatenia, zeleniny a ovocia, mäsa. Spotrebúvame veľké množstvá energie, ktorú už nevieme obnoviť. Momentálne nárast spotrebovaných zdrojov Zeme ročne predstavuje až 64%.

Prostredie okolo nás sa stáva čím ďalej nepoužiteľným. Hlavnú úlohu v tomto hrozivom fakte zohrávajú exhaláty, uhlíkové plyny, všadeprítomná chémia, prehnané množstvo antibiotík. Začínajú nás zabíjať vo veľkom meradle. Znečistené vodné zdroje, množstvo plastov v moriach, riekach, v hĺbke oceánov a jazier nachádzame antibiotiká, antidepresíva a antikoncepciu.

Naozaj máme všetci zavreté oči? Všetci sa snažíme to nevidieť, ale iba do okamihu, pokiaľ sa uvedený problém nedotkne niekoho z nás alebo našich rodinných príslušníkov.

Súčasný ekonomicky model uprednostňuje trhové hospodárstvo, kde sa vyrába obrovské množstvo bez toho, aby bol na to určený trh. Trh urči čo prežije a čo nie, ako a dokedy? Veľké množstvo tovaru sa následne likviduje lebo nenašlo konečného spotrebiteľa. Dovážame ovocie a zeleninu cez pol sveta napriek tomu, že si ju sami vieme vypestovať. Túto zeleninu a ovocie chemicky ošetrujeme, aby uvedenú 2-3 týždňovú cestu vydržali až do obchodu a nakoniec do našej chladničky.

Globálne korporácie sú zodpovedné akcionárom, nie ľuďom v tom-ktorom štáte. Tým pádom je ich hlavným zámerom existencia a prežitie. Korporácie sú čoraz silnejšie a prerástli územia štátov. Ich zisky sú vyššie ako hrubý domáci produkt niektorých krajín. Rast a len rast je na rebríčku hodnôt všetkých spoločností. Kam to celé smeruje?

Po takomto neustálom raste prirodzene prichádzajú krízy, ktoré situáciu vracajú späť do normálu, avšak za cenu veľkých strát a sociálnych nepokojov.

Systém, ktorý tu dnes máme, je závislý od spotreby, ktorý podporuje neustály rast. Je to naozaj nutné? Je súčasný ekonomický model udržateľný?

Spôsob, ako by sme mohli prestať mrhať týmto nadbytkom a s neúmerným ničením svojej vlastnej planéty, je kontrolovaná produkcia, ktorá by súčasnej úrovni informačných technológií vedela presne určiť naše potreby, ktoré by sme mali naplnené.

Súčasťou tohto procesu by nevyhnutne bola identifikácia tovaru, ktorý by nebolo možné ďalej vyvážať alebo vyrábať alebo by boli zaťažené tak veľkými poplatkami, ktoré by uvedené nezmyselné prepravy a predaje limitovali. Produkciu je možné už dnes plánovať vopred prostredníctvom prepájania digitálnych technológií s analýzami a predpovedať dopyt na trhu.

Produkcia všetkého, čo je okolo nás, sa dá vopred naplánovať a efektívne riadiť. Krajiny vedia rôznymi stimulmi podporovať vhodné varianty, ktoré by mohli zmeniť tento starý systém voľného trhu za riadený, plánovaný, ktorého podstatou by bola digitálna ekonomika. Prebiehajúca disrupcia rôznych oblastí ekonomiky je súčasťou celkovej zmeny systému. Treba si to len priznať a treba na tom začať pracovať.

Tak, ako industriálna revolúcia pochovala feudalizmus, zmena, ktorá nás čaká, súvisí s digitálnou revolúciou a možnosťami, ktoré nám ponúka. Zmeny, ktoré spôsobí, sú už dnes v plnom prúde. Zlepšia život okolo nás, zefektívnia procesy, výrobu aj spotrebu. Zabezpečí tak planétu pre naše deti, aby boli zdravé a šťastné.

Sources:
Stewart Wallis, výkonný riaditeľ nadácie New Economics
Dan Abelow, Capitalism switches from linear to exponential growth
Jason Hickel and Martin Kirk,World Changing ideas, Don’t Be Scared About The End Of Capitalism—Be Excited To Build What Comes Next

Sme krajina optimistická alebo plná pesimistov? Sme pesimisti viac ako susedia za riekou Moravou? A má táto otázka zmysel? Jednoznačne má!

Sentiment je kľúčová premenná ovplyvňujúca finančné trhy a vôbec akúkoľvek ekonomickú kategóriu. Sentiment je prakticky všemocný a veľmi ťažký je život kontrariána. Ale najmä ma ten všadeprítomný pesimizmus štve. Myslím, že je zničujúci, berie, ale nedáva. Ak je väčší ako inde, tak je to konkurenčná nevýhoda na celoštátnej úrovni. Najhorší je pesimizmus o budúcnosti: keď zabijete nádej, ktorá zomiera posledná, tak ste skončili. Pesimizmus je otec pasivity a pasivita je matka neúspechu. Byť pesimistický v premýšľaní o budúcnosti je dar, ak to robí váš nepriateľ. A v tomto sme majstri. Neveríme našej budúcnosti a dokážeme sa v tom navzájom povzbudzovať. Život optimistu, za ktorého sa považujem ja, sprevádza ustavičné popieranie z okolia. Ak ste v nejakom očakávaní optimista a vaše očakávanie vyjde, reakcia okolia nebýva ocenenie, ale tvrdenie: „Nabudúce to bude horšie, teraz to bolo šťastie…“

Plne sa to prejavuje v otázke: „Ako tu je? Ako je na tom Slovensko?“ Hádajte, aké odpovede dostanete… A tu naplno nesúhlasím. Nesúhlasím s tým, že sme na tom zle, rovnako ako nesúhlasím s tým, že aj v budúcnosti bude zle.

Na prelome tisícročí som bol účastníkom večernej diskusie, ktorá sa utápala v pesimizme. Ako odpoveď na úvahu, že perspektívu máme hľadať v automobilovom priemysle, padla takáto odpoveď: „Tak to je maximálne nepravdepodobné. Je to vysokokonkurenčný a sofistikovaný priemysel. To má od nás ďaleko.“ O 18 rokov neskôr, keď som dotyčnému túto debatu spomenul, povedal mi: „Fakt by ma nikto vtedy nebol presvedčil, že sa nám v tom bude dariť, a keby mi povedal, že budeme prví na svete vo výrobe áut na obyvateľa, určite by som mu nebol uveril.“

A dám aj ďalšie. Pýtam sa ľudí vo svojom okolí, kto je väčší exportér, Slovensko alebo Fínsko? Kto predá v zahraničí viac, Slovensko alebo Izrael? Odpovede sú zvyčajne rýchle a s dovetkom „síce to neviem, ale určite sa ani nepribližujeme“. Omyl! Slovensko je v tomto kontexte skokan desaťročia a patríme medzi exportných premiantov. Podľa Eurostatu Slovensko dosiahlo v rokoch 2002 až 2016 najvyšší rast v hodnote exportovaného tovaru v EÚ: 360%. Za rok 2017 sme vyviezli tovar v hodnote 85 miliárd USD oproti 68 miliardám fínskeho a 61 miliardám izraelského exportu. A tiež viac ako podstatne väčšie Rumunsko (71 mld USD), Grécko (33 mld USD) či Portugalsko (62 mld USD). O niečo málo viac, ak to prerátame na obyvateľa, vyvážame aj v porovnaní s Českom. A to nás čaká rok v znamení jaguára (nie podľa čínskeho horoskopu), čo export výrazne ovplyvní.

Ktorá krajina za posledných 22 rokov (1990 – 2012) najväčšmi navýšila výdavky na zdravotníctvo? Málokto uhádne, že to bola Južná Kórea, a prakticky nikto si netipne Slovensko, ktoré je v tomto porovnaní druhé (zdroj: OECD Governance). Často schytám prudkú odpoveď, že kde potom tie peniaze sú. Je to správna otázka, ale tento článok nie je o tom.

V období 2007 až 2014 najvyšší rast príjmov štátneho rozpočtu v rámci Európskej únie zaznamenalo Slovensko (54,5%, zdroj: INESS), bohužiaľ, to isté platí pri výdavkoch (56,3%), čo ma ako daňového poplatníka núti uvažovať.

Alebo ak sa spýtam ľudí na najlepšie mesto na prácu pre hlavou pracujúcich ľudí? Víťazí Praha, Berlín, často Londýn. Tam by mal byť podiel tzv. brain business sectors najvyšší, ale nie je. Európske mesto s najvyšším podielom brain business sectors je Bratislava (štatistika The Geography of Europe’s Brain Business Jobs, Dr. Nima Sanandaji, Prof. Stefan Fölster, November 2017). To, že sme oáza hipsters komunity, by prekvapilo polovicu tohto mesta a nahnevá nejedného Košičana (tiež som pôvodom odtiaľ).

Rýchlosť zadlžovania sa slovenských domácností je najväčšia v EÚ, ale opäť to je vnímané negatívne. Rast cien nehnuteľností ako logický dôsledok lacných a dostupných úverov je výborná správa, pretože ceny nehnuteľností a rast príjmov sú vysoko závislé premenné… Teda nech len rastú!

A ešte jeden príklad. V koľkých z 25 rokov samostatného Slovenska ekonomika nerástla? Od roku 1993 to bol iba jeden rok: 2009. V HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily sme už predbehli Slovinsko a dosiahli úroveň Rakúska z obdobia 1989. To sa vtedy, po otvorení hraníc, po ceste autobusom na nákupy do Viedne, zdalo ako vysnívaný cieľ.

Skúsim to teda obrátiť. Zle už bolo a teraz bude dobre. A neupáľte ma, to predsa nie je zlá správa. Rast nám je vlastný a byť pesimistom by asi nebolo v tejto extrapolácií racionálne.

Sme veľmi pesimistickí, a preto nám chýba vízia krajiny. Tie autá sme pred 20 rokmi chceli vyrábať, vízia tu bola a dnes je Volkswagen Slovakia najlepší výrobný závod najväčšieho svetového výrobcu áut. Kým chceme byť? Ako na tom chceme byť o desať, dvadsať rokov? Prečo by sme nemali mať vysoké ambície? Jeden dôvod, prečo by sme ich mali mať, je, že vysoké ambície nás budú nútiť hľadať funkčné riešenia a pracovať na ich dosahovaní. Nízke ciele si nežiadajú vysoko kvalitné školstvo, ani vysoký rast výdavkov na vedu a výskum. Toľko z mojej strany k debate o tom, ako je a ako bude. S výzvou na pozitívny (optimistický) prístup najmä v ekonomických otázkach sa s vami lúčim.

Plasty ako obalový materiál sú prežitok, ktorého sa stále nevieme zbaviť. Svet bez odpadu ale možný nie je, preto je vhodnejšie rozhliadať sa po takom odpade, ktorý je environmentálne nezávadný, prípadne po takom, ktorý možno konzumovať alebo rozložiť v priebehu niekoľkých hodín. Správne – hodín.

Plastov sú plné oceány a dokopy majú veľkosť celých štátov, dokonca sa hovorí o siedmom kontinente. Podľa správ z marca tohto roka dosahuje plocha tohto plastového kontinentu rozlohu ako Nemecko, Francúzsko a Španielsko dohromady. Aj napriek veľkému úsiliu niektorých štátov a organizácií sa nedarí znižovať množstvo odpadu, ktorý prúdi do oceánov a morí, ročne sa do nich naplaví až osem ton materiálu. Najväčší odpadový útvar v Tichom oceáne sa nazýva Veľká tichomorská odpadková škvrna a obsahuje odhadom až 80-tisíc ton plastov.

Túto situáciu je nevyhnutné riešiť hneď, ale je naivné myslieť si, že sa ľudstvo ako také môže uberať cestou úplného vylúčenia obalových materiálov. V skutočnosti obaly nevyhnutne potrebujeme, nie všetky ale musia byť z plastu.

S riešením prišiel iba dvadsaťpäťročný vynálezca z Indonézie, ktorý našiel náhradu za súčasné papierové a plastové obaly predstavujúce veľký environmentálny problém. Jeho obaly sú vyrobené z morských rias. Áno, znie to kuriózne, ale ich spracovaním možno dosiahnuť prakticky akýkoľvek tvar a mechanické vlastnosti a navyše sa dá konzumovať. Rozklad v teplej vode prebieha veľmi rýchlo a riasy sú bez chuti. Možno do nich zabaliť hamburger a zjesť ho aj s obalom bez ovplyvnenia jeho chuti, prípadne vrecko s čajom nechať rozpustiť v horúcej vode. Naopak, morské riasy možno použiť ako jednorazové poháriky na studené nápoje.

Pri spracovaní morských rias sa údajne nepoužívajú žiadne doplnkové chemické látky.

Osud tohto inovatívneho materiálu nemožno predpovedať, napriek očividným výhodám sa bude musieť popasovať s mnohými problémami, napríklad aj s legislatívou či udržateľnosťou pestovania morských rias.

Už dlhšie sa zaoberám myšlienkou, čo všetko je človek schopný vytvoriť. Čo je na hranici možného a čo je už na hranici nemožného. Je vôbec niečo nemožné? Majú naše konanie a vôľa limity?

Skúsme sa pozrieť do minulosti – dlhé tisícročia sme chodili pešo. Pred pár tisíc rokmi sme mohli zrýchliť maximálne jazdou na koni. Ale pred 120 rokmi prišiel vynález automobilu, čím sa tento míľnik posunul. Koncom 60. rokov minulého storočia sme začali lietať do vesmíru a obleteli planétu.
Nedlho predtým boli všetci presvedčení, že je to nemožný sen. Rovnako ako dnešné prípravy na let na Mars.

Takýchto príkladov by sme mohli ponúknuť nespočetné množstvo. Preto si dávam otázku – je niečo pre človeka nedosiahnuteľné, nemožné? Štatisticky je možné všetko a je len otázkou času, kedy na to prídeme. Čas je podstata veličiny. Cestovať do vesmíru, spoznávať nové planéty, zbaviť sa chorôb, ktoré nás dnes trápia, zvýšiť priemerný vek. Vnímame to dnes ako nemožné? Myslím, že najväčšou prekážkou je naše vlastné myslenie. Schopnosť a ochota myslieť až za hranice. Našou najväčšou brzdou je vlastné uspokojenie. Máme mozog, unikátny „počítač“, ktorý dokáže vymyslieť tie najúžasnejšie veci, ak ho k tomu donútime, a hlavne, ak chceme.

Čínsky vojenský stratég (544 pred Kristom) Sun Tzu vraví: „Dosiahneš to, v čo veríš.“
Americký spisovateľ a lektor (1888) Dale Carnegie tvrdí niečo podobné: „Ver, a uspeješ.“

Na to, aby sme verili, musíme si mozog cvičiť. Nie je to len o prázdnej fráze „treba veriť“, je to o precitnutí, túžbe chcieť niečo dosiahnuť. Je to o sile vôle, o dokázaní sebe samému, že mi na tom záleží. Nech je to čokoľvek, čo si prajeme, naše činy a naše myšlienky musia smerovať k rovnakému cieľu.

Každý človek je unikátny a od narodenia obdarený jedinečnými vzormi kompetencií, motiváciou a nadaním. Mozog rozhoduje a určuje našu vytrvalosť. Zvedavosť nás ženie vpred. Záujem jednotlivca či skupiny nás posúva vpred. Ani očakávaná umelá inteligencia nedokáže v blízkom horizonte poraziť našu sémantiku – kreativitu na vysokej úrovni komplexného zmysluplného príbehu.

Na záver krátke zhrnutie. Áno, naša myseľ je unikátna a umožňuje nám pri cieľavedomom myslení a konaní dosahovať nadštandardné výkony, ktoré jednotlivcov a ľudstvo posúvajú vpred. Kde sú teda tie hranice nemožného? Píšem len tri bodky…

Inšpirácie:
Why You Can’t Be Anything You Want to Be (Prečo nemôžete byť čokoľvek, čo by ste chceli); Arthur F. Miller, autor, vedec (1999)

The Limits of the Human Body May Be More Mental Than Physical (Obmedzenia ľudského tela môžu byť väčšmi mentálne ako telesné); Cody Gough, spisovateľ (2018)

What Is Your Dangerous Idea (Máte nebezpečný nápad?); Stanislas Dehaene, neurovedec (2006)

Fermiho paradox je tŕňom v oku fanúšikov sci-fi, nemožno ho však ignorovať. Prečo o mimozemšťanoch nevieme, keď tam vonku sú?

Keby dnes vedci ohlásili, že zaručene a nespochybniteľne našli život na inej planéte, bol by to najväčší objav v histórii ľudstva. Znamenal by nielen otrasenie mnohými náboženstvami, ale vytvoril by úplne nové etické, morálne i filozofické otázky, razom by sa do vesmírneho výskumu investovalo nepomerne viac ako kedykoľvek doteraz. Lenže aj napriek tomu, že vesmírny výskum už dnes stojí miliardy a miliardy dolárov a pracujú na ňom najkvalitnejší a najschopnejší ľudia na svete, nepodarilo sa nájsť žiadny skutočný dôkaz o existencii inteligentného života mimo našej planéty.

Štatistika ale hovorí v prospech života mimo Zeme. Už dnes vieme, že každá galaxia obsahuje minimálne jednu miliardu hviezd a v našom pozorovateľnom vesmíre je aspoň jedna miliarda galaxií. A ďalšie mimo náš dosah. To sú počty, ktoré sa človeku iba veľmi ťažko predstavujú, nie ešte chápu.

Zdroje uvádzajú, že otázku „Kde sú všetci?“ položil Enrico Fermi počas obedňajšej prestávky s fyzikmi Emilom Konopinskim, Edwardom Tellerom a Herbertom Yorkom v roku 1950 v Los Alamos. „Upozornil na to, že aj napriek tomu, že vesmír je relatívne dosť starý, nenachádzame v Mliečnej ceste žiadne stopy po mimozemských civilizáciách, akými by boli napríklad stopy po raketových technológiách alebo rádiovom vysielaní.“ (zdroj)

Fermi má pravdu v tom, že vesmír je dosť starý na to, aby umožnil rozkvet inteligentného života a vývoju náročných technológií. Je podľa neho naivné myslieť si, že sa život mohol vyvinúť jedine v takej forme a v takom čase, aký poznáme tu na Zemi. Ak ale život mohol vzniknúť a vyvíjať sa aj inde, mal by zanechať po sebe aspoň nejaké stopy – ak už nie je viditeľné, tak aspoň vo forme rádiových vĺn, ktoré by boli jednoznačne identifikovateľné ako vytvorené zámerne. A takýchto životov mohli zo štatistického hľadiska vznikať tisíce či milióny. Prečo teda dodnes nevieme ani o jednom z nich? Kde sú všetci tí mimozemšťania?

Paradox nám ponúka tri základné odpovede, prečo dodnes o živote mimo Zeme nevieme:

1. Mimozemšťania neexistujú, život na Zemi je jedinečný a vzácny vo Vesmíre. Táto 
2. Mimozemské civilizácie existujú, ale ešte nedošlo ku komunikácii s nami.
3. Zástupcovia mimozemskej civilizácie sú už na Zemi.

V prvom variante paradox (paradoxne) počíta s tým, že by sa mohol niekde vo vesmíre vyskytovať život, ale vo veľmi primitívnej forme, ktorá sa nikdy nestihla vyvinúť do inteligentného života. Či už pre vlastnú neschopnosť čeliť prekážkam, pre prírodnú katastrofu alebo čokoľvek iné nás tento život nestihol kontaktovať alebo inak sa prejaviť.

Druhý variant počíta prevažne s ľudskými problémami. Aj my predsa existujeme, ale vesmírom necestujeme. Je to nákladné, náročné, vyskytujú sa tu nové etické otázky a problémy (máme vôbec právo plodiť deti mimo Zeme?). Prípadne je cestovanie vesmírom fyzikálne nemožné, ak by sme chceli uvažovať o prekonávaní významnejších vzdialeností v prijateľnom čase.

Tretí variant je nepochybne ten najatraktívnejší pre priaznivcov vedecko-fantastickej literatúry a konšpiračných teórii, nemožno ho však ignorovať. Počíta s tým, že mimozemšťania už ľudstvo kontaktovali, ale vedia o tom iba vybraní ľudia, prípadne sú pravdivé historky o havárii UFO, o únosoch ľudí a tak ďalej.

Fermiho paradox je zaujímavý a rozporuplný zároveň. Mnohí s ním nesúhlasia už len z podstaty, že veď ani my nedávame vedieť o svojej prítomnosti vo vesmíre – nie je to však pravda. Ľudstvo už celé desaťročia aktívne podniká kroky na to, aby vesmír o živote na Zemi vedel a navyše sa naša prítomnosť vo vesmíre prejavuje rádiovými vlnami, satelitmi na obežnej dráhe Zeme a sondami za hranicou Slnečnej sústavy (Voyager).