Objaviteľ kyseliny sírovej a etanolu, filozof prenasledovaný arabskou ortodoxiou a ďalšie klenoty moslimskej filozofie
Spisy prvých moslimských náboženských filozofov sa nedochovali, no fragmenty zachované v neskorších prácach nám naznačujú, že vtedajší filozofický postoj bol síce otovrený, no zároveň veľmi kritický.
Nachádzame množstvo individuálnych a protichodných názorov na široké spektrum otázok, ktoré odrážajú angažovanosť náboženských filozofov v súčasných problémoch tých čias. V tejto časti sa budeme venovať aj jednotlivým predstaviteľom moslimskej filozofie a priblížime si ich postoje a príbehy.
Ilustračná fotografia (moslimova v mešite)
Vo svojom vlastnom vlastnom záujme sa chcú ľudia vyhnúť negatívnym a škodovým udalostiam, a dosiahnuť prospech. Preto im je vrámci moslimskej filozofie nanajvýš odporúčané uznávať a učiť sa od prorokov – považujú to za Boží dar a prejav jeho štedrosti. Je teda nevyhnutné vykonávať eticky zdravé činy, aby sme si zaslúžili odmenu sľúbenú Bohom. Povinné sú aj rôzne konkrétne náboženské praktiky, ako sú napríklad modlitby a púte, ktoré zavádzali proroci.
Ľudské poznanie je dvojakého druhu:
(a) bezprostredné poznanie apriori právd, etických princípov, predmetov vnímania a vnútorných stavov človeka
(b) získané znalosti pochádzajúce z úvah o argumentácii, zjavení, tradícii a podobne.
Al-Kindi, Zdroj: 1001inventions.com
Al-Kindi
Abú Ya’qub al-Kindi je považovaný za iniciátora islamského aristotelizmu alebo podľa stredovekých životopiscov označovaný ako „filozof Arabov“.
Jeho záujem získať vedomosti je pozoruhodný, nechal dokonca objednať arabský preklad Aristotelovej metafyziky, ku ktorej napísal aj komentáre. Bol si vedomý akú dôležitú úlohu pre filozofiu a históriu znamenalo helenistické učenie. Zastával názor, že informácie a vedomosti o pravde je potrebné získavať odkiaľkovľvek, aj keď pochádzajú od vzdialených rás a národov, a bol kvôli tomu prenasledovaný arabskou ortodoxiou.
Al Farabiho portrét
Al-Farabi
Al-Kindi mal málo študentov a preto bol jeho vplyv obmedzený. Pokračujúca tradícia helenistickej filozofie pritiahla Abú Nasra al-Farabiho, ktorého záujem a rozvoj helenistického dedičstva vyniesli na piedestál filozofov pod prezývkou „Druhý učiteľ“ (Aristoteles bol prvým).
Al-Farabi sa považoval za člena filozofickej školy v Alexandrii, ktorá sa rozšírila z Alexandrie do Antiochie a potom naprieč ďalšími mestami až do Bagdadu. Písal technické a filozofické komentáre, ktoré mali vplyv na neskorších filozofov. Al-Farabi však prekonal svojich učiteľov, ktorým z teologických dôvodov bolo zakázané študovať logiku nad rámec Aristotelovej predchádzajúcej analýzy. Al-Farabiho úspech spočíva najmä v jeho oživení filozofie odmietnutím obmedzení, ktoré filozofiu dusili.
Podobne ako ďalší islamskí helenistickí filozofi, zastával názor, že „skutočné“ znalosti sú demonštratívnymi znalosťami, a preto sú prístupné iba elite, ktorá má prirodzené dispozície a voľný čas venovať sa filozofii. Náboženstvo je podľa neho napodobňovaním filozofie a najlepší vládca je filozof-kráľ. Kozmologický zdroj poznania filozofov a prorokov je rovnaký.
Al Razi, Zdroj: en.wikipedia.org
Al-Razi
Al-Farabiho názory sú v ostrom kontraste s názormi Abú Bakra al-Raziho, ktorý je považovaný za islamského helenistického filozofa, aj keď jeho úspechy v medicíne sú omnoho významnejšie.
Al-Razi bol vehementne proti autoritám a náboženstvo a jeho filozofia je antiaristotelovská. Popieral osobitnú úlohu, ktorú Al-Farabi priznával filozofom a dokonca aj osobitnú úlohu prorokov a náboženských vodcov. Náboženstvo považoval za príčinu konfliktov, prorokov za podvodníkov a zjavenie za mýtické.
Napriek svojim radikálnym názorom bol tolerovaný, no na rozdiel od Al-Farabiho nemal žiadnych nasledovníkov.
Je uznávaný ako objaviteľ kyseliny sírovej a etanolu, a patria mu zásluhy za jeho zdokonalenie a využitie v medicíne. Bol jedným z veľkých mysliteľov islamu a jeho vplyv na európsku medicínu a vedu bol obrovský.
Avicennová socha v Teheráne, Zdroj: flickr.com
Ibn Sina
Naturalizácia helenistickej filozofie dosiahla svoj vrchol s Abu ‘Ali ibn Sinom, latinsky Avicenna. Vo fascinujúcej autobiografii pojednáva o svojom vzdelaní, cestovaní, dvorných intrigách, študijných návykoch a filozofických spisoch. Bol vzdelaný v tradičných islamských predmetoch a vedách, kde prekonal svojich učiteľov a prešiel k osobnému štúdiu pokročilých vedeckých textov a islamskej helenistickej filozofie. Aristotelovu metafyziku považoval za nezrozumiteľnú, kým si neprečítal al-Farabiho dielo „O cieľoch Aristotelovej metafyziky“ a v 17 rokoch získal povolenie preskúmať kráľovskú knižnicu.
Je považovaný za najvýznamnejšieho filozofa v islamskej tradícii a pravdepodobne je najvplyvnejším filozofom predmodernej éry. Jeho vplyv v islamskom svete bol okamžitý a v stredovekej Európe sa rozšíril prekladmi jeho diel, ktoré boli prvýkrát realizované v Španielsku. Narodil sa v Afshane pri Bukhare v Strednej Ázii okolo roku 980 a je známy predovšetkým ako polyhistor a lekár, ktorého hlavné dielo Kánon sa naďalej vyučovalo ako lekárska učebnica v Európe a Ázií. Mal smerodajný vplyv na mnohých filozof, obzvlášť na Tomáša Akvinského.
Ibn Sina tvrdil, že existencia Boha je skutočným predmetom metafyziky, ktorá skúma bytie vo všeobecnosti, a nie je predmetom fyziky, ktorá skúma telesné bytosti.