75-ročný elektroinžinier z Maďarska sa stal celebritou úplnou náhodou. Oslovil ho istý fotograf, ktorý sa venoval foteniu stock fotografií – ilustračných obrázkov, ktoré si ďalej cez fotobanky kupujú rôzni klienti. Tí ich ďalej využívajú či už pri tvorbe dizajnu webstránok alebo ako ilustračné fotografie k článkom.

András na podujatí TEDx na Ukrajine vo svojej prednáške spomínal aj to, že isté obdobie po tom, ako pózoval na týchto fotografiách, zvykol kontrolovať webové stránky, či sa náhodou fotografia s jeho podobizňou niekde neobjavila. Spočiatku to boli zahraničné webové stránky rôzneho zamerania – na jednej sa napríklad objavil ako lekár. Tieto weby však v tom čase vedel spočítať na jednej ruke.

Potom sa však všetko dramaticky zmenilo a dnes je z Andrása ikona.

Ako vznikala legendárna fotografia?

Určite to poznáte, keď vám fotograf povie: „Úsmev!“ a potom vidíte už len záblesk. Po niekoľkohodinovom fotení niet divu, že úsmev nebol od srdca a vycítili to aj ľudia…

Obrovský boom nastal v čase, keď jednu zo stock fotografií zazdieľala stránka, ktorá sa venovala tvorbe meme obrázkov. Tá zverejnila výzvu ľuďom, aby k nej vytvorili kreatívny popis. András v debate spomína aj to, že väčšina ľudí v jeho veku sa s meme-čkami ani nestretla.

Aj on si najprv musel význam vyhľadať na Wikipédii. Tá hovorí: „Môže ísť o akúkoľvek akciu, štýl alebo konanie, ktoré je šírené pomocou internetu (napr. pomocou sociálnych sietí, blogov, e-mailov, diskusných fór,…) a šíri sa tak, že si ho ľudia posielajú medzi sebou. Internetové mémy môžu mať formu slov, obrázkov, odkazov, internetových stránok, videí, hashtagov a iných.“

Táto definícia perfektne pasuje k príbehu charizmatického pána. Spočiatku András nevedel, čo s tým robiť. Chcel toto hromadné šírenie zastaviť, avšak uvedomil si, že je to nemožné. Ak by požiadal webovú stránku, ktorá to ako prvá premenila na meme o zrušenie, o deň by to pridali ďalšie tri stránky. Tak mu neostávalo nič iné, len dúfať, že na to ľudia čoskoro zabudnú.

Hide The Pain Harold

Po čase zistil, že bojovať so šírením memečiek obsahujúcich jeho tvár nemá zmysel a tak si vytvoril vlastný brand s názvom Hide The Pain Harold. Obrovský úspech zaznamenala aj jeho facebook stránka, ktorá má v týchto chvíľach viac ako 300 000 fanúšikov.

Po tomto kroku, kedy sa rozhodol odtajniť, sa jeho život úplne zmenil. Začali si ho všímať média po celom svete a jeho tvár sa stala súčasťou rôznych reklamných kampaní. Dokonca si zahral aj hlavnú postavu v klipe maďarskej skupiny Cloud 9+. Pesnička nesie názov Hide The Pain a je v anglickom jazyku.

András v rámci TEDx spomenul aj to, že vie, že Hide The Pain Harold nie je skutočne on. Je to osobnosť, ktorú mu dali ľudia z internetu. Ale ako hovorieval Shakespeare svojho času, „Svet je obrovské javisko, na ktorom každý hrá svoju úlohu.“ A tak sa svoju novú rolu rozhodol prijať.

Ako uviedol v jednom rozhovore, v reálnom živote žiadnu bolesť nepociťuje, ale žije v šťastnom manželstve.

V rámci prednášky priloženej vyššie sa rozlúčil s divákmi peknými myšlienkami. Ľudia by podľa neho mali byť otvorení novým veciam. Vo veku 75 rokov, kedy jeho rovesníci riešia chodenie po lekároch, zdravotné problémy a podobne, začal András cestovať po svete, spoznávať nových ľudí a žiť diametrálne odlišný spôsob života. A za všetko môže náhoda a to, že sa tento sympatický dôchodca nebál vykročiť do vôd internetu.

Krajina, kde je podľa posledných štatistík až 264 miliónov obyvateľov ponúka vzdelávanie všetkým deťom. Už len pri počutí je to číslo závratné. Až okolo 50 miliónov detí navštevuje indonézske školy. Aby všetko fungovalo tak ako má, učitelia majú čo robiť, pretože školy sa nachádzajú až na vyše 1000 ostrovoch.

Školy fungujú podobne ako u nás a štúdium je povinné. Študenti začínajú prvým ročníkom vo veku šesť alebo sedem rokov a končia deviatym ročníkom. Základná škola pozostáva iba zo šiestich stupňov a potom študenti pokračujú na tzv. juniorskú školu, čo je ekvivalentom nášmu druhému stupňu základnej školy. Toto vzdelanie je na štátnych školách bezplatné.

Potom prichádza stredná škola, ktorá funguje ako u nás. Rozdiel vo vzdelaní je len asi ten, že študenti, resp. rodičia rozhodujú, či svoje dieťa zapíšu do islamskej školy alebo nie. Hoci je Indonézia islamská krajina, nachádzajú sa tam aj iné menšiny, napr. kresťania, ktorí majú taktiež svoje školy.

Súkromné školy majú pochopiteľne vyššiu úroveň, no pri porovnaní s tou slovenskou stále zaostávajú. Väčšina rodičov si súkromné školy nemôže dovoliť, pretože ich platy sú veľmi nízke. Na súkromné školy si potrpia skôr tí, ktorí pracujú pre štátnu správu, podnikatelia, čínska menšina či učitelia vysokých škôl, pretože ich finančná situácia je o čosi lepšia.

Aký je vzťah medzi učiteľom a študentom?

Raz jeden americký politik povedal túto vetu: “Vzdelávanie je spoločným záväzkom medzi oddanými učiteľmi, motivovanými študentmi a nadšenými rodičmi s vysokými očakávaniami.“ Presne tak to v Indonézii funguje. Učiteľ je v skutočnosti oddaný a je stále veľmi veľkou autoritou pre študentov. Ja som mala príležitosť vyskúšať si ako taký vzdelávací systém v tejto krajine funguje.

Polročné učenie angličtiny na základnej škole druhého stupňa mi ukázalo mnoho pozitív, no, žiaľ, aj veľa negatív. Najväčším rozdielom bol asi vzťah učiteľ – študent, v ktorom bol učiteľ ako boh, no zároveň ten vzťah bol veľmi priateľský, zatiaľ čo u nás ten stupeň rešpektu veľmi klesá. Zároveň rodičia vkladali do učiteľov ich všetku dôveru, no keď si to porovnám so situáciou u nás, tak to tak nie je.

Bolo bežné, že na prestávke si sadol triedny učiteľ so svojimi žiakmi na lavičku a len tak sa rozprávali alebo polievali kvety. Dokonca raz som videla ako učiteľ zametal spolu so študentmi učiteľskú miestnosť. Prekvapila ma aj ich komunikácia cez aplikáciu WhatsApp, kde riešili takmer všetko a bolo bežné, že si písali aj o ôsmej večer. Učiteľa to vôbec neotravovalo a neoddeľoval súkromie od práce.

U nás si veľmi potrpíme na súkromie a snažíme sa prácu skončiť počas pracovnej doby a doma si užívať voľný čas. Tiež aj vzťah medzi učiteľmi bol celkom iný ako u nás. Všetci tam boli ako jedna veľká rodina – sedeli v jednej spoločnej miestnosti, pili spolu kávu, obedovali spolu a veľa sa rozprávali.

Každý doniesol nejaké čerstvé ovocie, vtedy bola mangová sezóna, ktoré si odtrhol doma a už všetci jedli počas prestávky. Svoj deň začínajú ryžou a pijú čierny sladký čaj. Keďže raňajkujú doma, v škole si vypijú iba čaj alebo čiernu kávu.

Bez uniformy ani na krok  

Na každej jednej škole majú uniformy. Dievčatá majú dlhé sukne, košele s dlhým rukávom a saká a chlapci majú nohavice, košele a tiež saká. Dievčatá nosia aj šatky, ktoré sú dopasované k farbe uniformy. Všetky vyzerajú úplne rovnako a mala som veľký problém rozpoznať ich. Farby oblečenia sú väčšinou veľmi pestré a každý deň iné. Celkom som ich za to obdivovala, pretože v takých horúčavách vydržať v uniforme chce poriadnu dávku odvahy. Na uniforme je logo školy a ročník, v ktorom je študent.

Počas telesnej výchovy sa žiaci prezliekajú do ďalšej uniformy, ktorá je určená iba na športové aktivity. Uniformy nenosia iba študenti, ale aj učitelia. Je iná ako tá študentská, pretože učitelia nosia batiku. Každý deň iný vzor a iná farba a k tomu čierne nohavice alebo dlhá sukňa. Nohy musia byť zakryté topánkami.

Ako začína školský deň? 

Vlajková ceremónia

Škola začína v pondelok ako aj u nás, no nie o ôsmej, ale o siedmej ráno. Každé pondelkové ráno majú školy tzv. vlajkovú ceremóniu, počas ktorej sa vešia indonézska vlajka na stožiar. Ide o tradičnú ceremóniu, bez ktorej by sa školský týždeň nemohol začať. Všetci študenti si nastúpia na dvor a začne sa sprievod, počas ktorého má riaditeľ školy príhovor a študenti a učitelia kričia na hlas pravidlá, ktoré budú počas vyučovania dodržiavať. Spieva sa aj hymna, ktorú vedie školský spevácky zbor.

Modlenie

Po zavesení vlajky na stožiar idú všetci študenti do svojich tried a spoločne sa modlia. V triede sa opäť spieva hymna, ktorú vždy vedie jeden študent pred celou triedou. Vyučovanie sa tak začne tesne pred ôsmou hodinou, no je to veľmi individuálne a záleží od dĺžky vlajkovej ceremónie.

Počas jednej vlajkovej ceremónie sa riešil aj školský poriadok a študenti, ktorí ho nerešpektovali boli potrestaní. Chlapci, ktorí mali dlhšie vlasy ako mali mať boli ostrihaní rovno na školskom dvore kancelárskymi nožnicami. Na kaderníkov sa zahrali dve učiteľky. Kontrolovali sa aj ponožky, ktoré museli byť vysoké nad členky a bielej farby. Dievčatá mali dlhé sukne, takže nikto nevidel, či majú dobré ponožky a vlasy sa im nekontrolovali, pretože mali dlhé šatky.

Na škole, kde som učila ja vyučovanie končilo presne o pol druhej poobede a vtedy to vyzeralo ako na bojovom poli. Všetci študenti sa rozbehli zo svojich tried a namierili si to na tzv. angkoty, čo sú malé autobusy, ktoré ich zaviezli domov.

Školy v Indonézii robia, čo môžu, aby študentom poskytli to najlepšie, no pri takom množstve žiakov a pri takom veľkom území to chce ešte veľmi veľa času.

Je náš spôsob života udržateľný? A je vôbec správny? Aktuálne dianie na Slovensku a vo svete nám pripomína, že nie tak úplne. Stali sme sa príliš závislí na zdanlivo nekonečnej produkcii všemožného druhu a typu a zabudli sme tvoriť, spolupracovať, pomáhať a zároveň byť samostatnými. Aby sme si zachovali svoj životný štandard, musíme byť závislí na službách a produktoch, ktoré vytvárajú priemyselné giganty.

Pozrime sa na to ale aj z druhej strany. Z tej, ktorá by sa asi páčila aj velikánovi Tomášovi Baťovi. My sme sa narodili do zemepisných šírok, ktoré sú azda najlepšie na celom svete. Nemáme extrémne výkyvy počasia, môžeme pestovať obrovské množstvo plodín, od poslednej veľkej vojny ubehli desaťročia, nemáme zemetrasenia, hurikány a nebyť aktuálnej situácie s koronavírusom, tak ani iné závažné infekčné ochorenia, akým bol kedysi mor. Každý, kto sa aspoň trocha snaží, má kde a za čo žiť. Máme veľkú slobodu. Máme preto povinnosť zvyšovať svoj životný štandard, zlepšovať dostupnosť služieb, produktov, blahobytu, starať sa o chorých, bezmocných a trpiacich. Máme povinnosť zveľaďovať život pre ďalšie generácie. Len to musíme robiť spôsobom, ktorý je v súlade s ľudskými potrebami, životným prostredím, konceptom udržateľnosti, ktorý je bezpečný a stojí na pevných morálnych základoch.

To všetko dosiahnuť vieme. Môžeme žiť dobre, ešte lepšie ako doteraz, ale pritom viac dbať na ľudí, zvieratá i prírodu.

Aktuálne dianie, kedy sa mnohí ľudia oprávnene boja o svoje živobytie, o svoju budúcnosť, má byť pre nás veľkým ponaučením a silným mementom, že má zmysel budovať si vlastnú nezávislosť a popritom aktívne zveľaďovať spoločenstvá, komunity, pomáhať si navzájom. Naučme sa, že to my sme tí zodpovední, to my musíme vziať zodpovednosť za seba do vlastných rúk, usmerňovať ostatných, aby na to prišli tiež a pomôcť tým, ktorí si pomôcť nevedia, či už z finančných, zdravotných alebo akýchkoľvek iných dôvodov.

Momentálne sa internetom šíri nasledovné video kampane #LISTEN (#pocuvaj, #pocuvajte #ascolta, atď), ktoré je podľa môjho názoru značne preceňované a nápadne populistické. Reči o tom, že dosť bolo lietadiel, áut, nákupných centier, znejú ako snaha podceňovať ľudské úsilie a pokrok. Sugestívny hlas podporený zábermi ohromných prírodných živlov a do toho silné slová o prichádzajúcej zmene… je potrebné vnímať to s nadhľadom.

Nemožno ale ignorovať myšlienku tejto kampane. Že by sme sa mali zamyslieť nad tým, či je náš aktuálny spôsob života v poriadku a či nestojí za to zamyslieť sa nad dôsledkami toho, čo sa pre nás stalo každodennou samozrejmosťou.

Platí, že počuť je najmä ľudí, ktorí kričia. Nemajú vždy pravdu. Musia preháňať, aby zaujali. Je to prípad aj tohto videa. Spôsob, ktorým divákovi podsúva myšlienku, možno nie je úplne v poriadku a aj tá samotná myšlienka je prehnaná, pretože sa netýka nás bežných ľudí, ktorí si chceme žiť svoj obyčajný priemerný život. My nie sme tí, ktorí každý týždeň lietajú lietadlami, neustále kupujú nové autá alebo každý deň nakupujú oblečenie. A tí, ktorých sa to týka, aj tak podobné video asi neovplyvní.

Lenže aj my, tí bežní ľudia, máme na čom pracovať.

Ale keď aspoň časť z tej myšlienky spôsobí zamyslenie a tisíce či milióny ľudí podnieti k malej akcii, dokopy to už niečo znamenať môže.

Baťa ako vzor pre súčasné startupy: Prečítajte si jeho slová o veľkosti firiem

Funkcia priateľstva podľa Jana Wericha: Násobenie, delenie a dôvera

https://www.unitedlife.sk/lidri-a-ich-vplyv-na-spolocnost/

Momentálne prežívame obdobie, aké nezažili pravdepodobne ani naši starí rodičia. Korona vírus nám zabránil tráviť čas vonku a namiesto toho musíme sedieť doma. Niekto sa nudí viac a niekto menej. Niektorí z nás žili takýmto životom ešte dávno predtým ako sa objavil nejaký vírus. Áno, hovorím o nás introvertoch. Nuž ak patríš skôr k tým akčnejším ľudom a teraz tak trocha trpíš, mám pre teba menšiu pomoc. Väčšina z nás teraz trávi viac času pred telkou. Nevieš čo si pustiť? Tak s tým ti teraz pomôžem. Navyše nasledujúci zoznam filmov a seriálov má jedno spoločné. Tému nákazy! Počet odporúčaní síce nebude moc veľký, ale o to zaujímavejší. Smrtiacu epidémiu s Dustinom Hoffmanom či zombie film World War Z s Bradom Pittom pozná každý. My vám chceme dať menej známe tipy. Tak teda začnime.

Contagion / Nákaza

Táto snímka momentálne patrí k najsledovanejším filmom. Pritom vznikla ešte v roku 2011. Jej dej sa však natoľko podobá tomu, čo v súčastnosti prežíva celý svet, že niet divu, že je dnes tak populárny. Preto som tento film umiestnil hneď na prvé miesto tohto zoznamu. Film vznikol pod taktovkou známeho režiséra Stevena Soderbergha, ktorý ma na svedomí Dannyho jedenástku (a aj dvanástku a trinástku). Vo filme sa objavuje celá plejáda filmových hviezd. Marion Cottilard, Jude Law, Matt Damon, Kate Winslet, Laurence Fishburn či Gwyneth Paltrow. Celkom slušná zbierka hereckých és. Dej naozaj netreba nejak významne predstavovať, pretože sa naozaj až strašidelne podobá súčasnej svetovej situácii.

Perfect Sense / Dokonalý Zmysel

Ostaneme v roku 2011. Tento rok až moc prial filmom s tématikou nákazy. Tento krát si však prídu na svoje aj milovníci romantiky. Navyše sa budeme baviť o nie moc typickej nákaze. Ale pekne po poriadku. Perfect Sense bol svojho času veľmi populárny a to sa nebavíme o typickom americkom filme. Ide o európsky film, takže nemusíte sa báť nejakých lacných ťahov. Navyše sa vo filme objavujú sympatickí herci ako Ewan McGregor a Eva Green. Film rozpráva o dvoch mladých ľudoch, Susan a Michaelovi, ktorí sa postupne zoznamujú až sa zamilujú jeden do druhého. Na pozadí tejto idylickej romantiky sa však vo svete odohrávajú divné veci. Šíri sa zvláštna nákaza, ktorá ľudí postupne oberá o všetky zmysly. Čuch, chuť, hmat, zrak a nakoniec aj sluch. Film však obsahuje aj dokumentárne prvky, ktoré zachytávajú možný dôvod celej tejto nákazy. Naše ľahostajné správanie voči prírode, ale aj voči sebe samým. Skvelý filmový zážitok!

Kingdom

Veľa z vás, ktorí teraz trčíte doma, určite pozerá Netflix. Nasledujúce odporúčanie bude určené práve vám. Kórejská kinematografia posledné roky vystrelila raketovo hore, o čom svedčí aj neuveriteľný úspech filmu Parazit.Seriál Kingdom má určite veľmi podobné kvality a preto by vám nemal ujsť. Tak kvalitne spracovanú zombie tématiku dnes už nenájdete. To, čo ho robí špeciálnym je zasadenie deja do Ázie v 16. storočí. Dokonca si prídu na svoje aj tí, ktorí obľubujú politické témy. Seriálu sa skutočne skvele darí prepojiť tému pomaly sa šíriacej zombie nákazy a kráľovskej politiky. Ak ste kedysi boli fanúšikmi seriálu Walking Dead, ale zmena na nekonečnú telenovelu vás nenadchla, tento tip vás určite poteší.

Pandemic: How To Prevent an Outbreak / Globálna Pandémia

Aj na záver ostaneme pri Netlifxe. Tento krát však ostaneme v dokumentárnej sekcii. To čo je na dokumente Pandemic najzvláštnejšie a svojim spôsobom aj strašidelné, je to, že dokument sa na Netflixe objavil v čase, keď Čína začínala bojovať proti koronavírusu. Tento dokument obsahuje všetko podstatné, čo súvisí s vírusmi, ich šírením a aj bojom proti nim. Treba sa však pripraviť, že ako aj u iných dokumentov aj tu nájdete veľa omáčky a skrátenie zo 6 epizód na 4 epizódy by tomuto dokumentu určite prospelo. Ak sa však chcete dozvedieť všetko podstatné z histórie, ale aj súčasnosti chrípkových pandémii, tento dokument vás nesmie minúť.

Všetci by sme mali pracovať čo najviac z domu, aby sme zamedzili šíreniu koronavírusu. Je to rozumné odporúčanie, lenže pre tisíce a tisíce ľudí úplne na nič, pretože výkon ich práce je viazaný na pracovisko a jeho vybavenie.  A tí ostatní tiež nemusia byť práve šťastní, ak majú doma celé rodiny, zvieratá alebo málo priestoru.

Nasledujúce fotografie od ľudí z BoredPanda poukazujú na to, že ani práca z domu rozhodne nie je žiadnou výhrou 🙂

Mladí sú slabí v domácich prácach, mnohí ani nevlastnia náradie či nevedia opraviť záchod

Zimná Bratislava objektívom cyperského fotografa Chrisa Kamberisa

Robí videá o autách a milujú ju milióny. Supercar Blondie je v skutočnosti Alexandra Mary Hirschi

Filmy a seriály s témou pandémie, či nákazy, ktoré vám pomôžu prečkať karanténu

Oxidu uhličitého je menej o 10 percent a oxidu uhoľnatého až o 50 percent. S týmto zaujímavým tvrdením prišli vedeckí pracovníci z New Yorku, zmeny pripistujú obmedzenej doprave. V New Yorku klesla intenzita dopravy oproti minulému roku až o 35 percent. Až do mája sú pritom obyčajne úrovne škodlivých plynov najvyššie.

„New York má za uplynulý rok a pol extrémne vysoké hodnoty oxidu uhoľnatého. Toto sú tie najčistejšie hodnoty, aké som kedy videla. Je to menej ako polovica toho, čo v marci bežne registrujeme,“ povedala Róisín Commane z Columbia University.

Corinne Le Quéré z University of East Anglia predpovedá, že ak aktuálna situácia potrvá tri alebo štyri mesiace, budeme vidieť reálny priaznivý dopad na kvalitu životného prostredia.

Otázne je, či sa aktuálny pokles výroby a dopravy po skončení opatrení nebude snažiť uplynulé obdobie vykompenzovať.

V Číne sa predpokladá pokles hodnoty produkcie uhlíkovej stopy o jedno percento, no významnejšie sa údajne pohli štatistiky o produkcii oxidu dusičitého.

Nejedná sa však iba o USA a Čínu, ale aj Európu, prevažne severné regióny Talianska. European Space Agency (ESA) zverejnila satelitné vizualizácie výskytu oxidu dusičitého v atmosfére Zeme a jedná sa o vskutku zaujímavé výsledky. Vývoj výskytu oxidu dusičitého zachytáva nasledovné video vytvorené z jednotlivých vizualizácií od januára až po marec 2020:

V Číne sa jedná o ešte výraznejší pokles nebezpečných plynov, satelity zachytili obdobie od decembra 2019 do marca 2020:

Zaujímavosťou je aj vplyv prerušenia turistiky na kanály v Benátkach. V meste sa napríklad po rokoch objavili delfíny a voda sa vyčistila priam v nevídanej miere – je doslova priezračná:

foto: FolinAlberto

Zdroje: TA3, BoredPanda

Niektoré prevádzky, napríklad sieť reštaurácií McDonald’s vo svojich DriveIn výdajniach jedla, začali preferovať bezkontaktné platby a hotovosť vôbec neprijímajú. Je to prirodzené opatrenie, ktoré vyplýva z aktuálnej spoločenskej situácie u nás na Slovensku i vo svete.

Je správne zamýšľať sa nad tým, či vôbec majú tradičné fyzické peniaze ešte v roku 2020 zmysel a či nie sú čiastočné zodpovedné za šírenie baktérií a vírusov.

Nedávno sme čitateľom priniesli exkluzívny článok o tom, ako Čína úplne preskočila éru platobných kariet a po hotovosti rovno prešla na platby mobilnými telefónmi. Čítajte celý článok od Michaely Královičovej:

Čo majú spoločné Nórsko a Čína? V oboch krajinách už takmer nezaplatíte hotovosťou.

Je hotovosť nebezpečná?

Štúdia vedcov z Hong-kongu, ktorí skúmali povrch bankoviek aj mincí, ukázala, že znečistenie peňazí je naozaj extrémne. Na ich povrchu našli oveľa viac baktérií ako na tyčiach v MHD či dokonca na verejných toaletách, uvádza sa v článku denníka Plus jeden deň a zlé správy pokračujú ďalej: Na peniazoch našli napríklad obávanú baktériu Escherichia coli, ktorá v minulosti vyvolala epidémie vo viacerých štátoch Európy. V našom tele uvoľňuje jedovatý toxín, ktorý poškodzuje červené krvinky a krvné doštičky. Ochorenie sa začína krvavými hnačkami, pre nedostatok červených krviniek sa rozvíja chudokrvnosť, hrozí zlyhanie obličiek, ktoré sa môže skončiť až smrťou.

Na bankovkách sa vyskytuje napríklad Zlatý stafylokok, baktéria, ktorá dokáže spôsobiť otravu krvi, zápal pľúc a infikovať srdcový sval alebo srdcové chlopne, čo môže viesť k zníženej práceschopnosti srdca. Prežíva na nich týždeň až mesiac, uvádza sa v článku od Hospodárskych novín.

Mesačnú životnosť má baktéria E. coli, ktorá vyvoláva hnačkové ochorenia. Na papierových peniazoch rovnako dlho prebýva aj vírus hepatitídy, vajíčka hlíst sa na nich držia 2 až 3 mesiace, pleseň aj niekoľko mesiacov. V období zvýšených vírusových ochorení sú aj bankovky jednou z možností, ako sa môžeme nakaziť. Chrípkový vírus na ich povrchu prežije aj tri dni, píše HN, ale magazín Zoznam.sk uvádza, že chrípkový vírus sa na bankovke údajne udrží až úctyhodných 17 dní.

Naopak, magazín Aktuality.sk sa odvoláva na hovorkyňu WHO, ktorá údajne tvrdí, že koronavírus sa na bankovkách udržať môže, iba ak si infikovaný človek pred ich držbou do ruky kýchol (alebo utrel nos, zakašľal a pod.) a následne hotovosť podal ďalšiemu. Nie je však uvedená doba, počas ktorej sa vírusy na povrchu udržia a či sú naďalej vôbec schopné preniesť sa na ďalšie osoby. Odporúčanie od WHO znie pritom veľmi jednoznačne: po každom fyzickom kontakte s inými ľuďmi si dôkladne umyť ruky s mydlom.

Uvedené vety môžu znieť ako vytrhnuté z bulváru, ale hoci sa v niektorých drobnostiach líšia a sú napísané pútavo, nemožno popierať fakt, že určitá nebezpečnosť hotovosti sa má za preukázanú.

Otázne je, do akej miery táto hotovosť v dobrom zmysle slova pomáha budovať našu obranyschopnosť – a či vôbec.

Nórsko a Čína vo významnej miere zredukovali používanie hotovosti, a nielen v súvislosti s aktuálnymi bezpečnostnými opatreniami. Takáto cesta zrejme čaká aj Európu, Spojené štáty, Rusko a ďalšie časti sveta. Zdá sa, že nie je otázkou či, ale kedy.

Isté je, že už dnes sa ľudia obávajú platiť hotovosťou, pretože sa jedná o predmety, ktoré prechádzajú rukami tisícok ľudí a každý kontakt môže byť tým, ktorý spustí lavínu šírenia vírusov a baktérií, prípadne vyššie spomínaných plesní.

Je možné, že práve toto, čo sa dnes deje, bude tým najvýznamnejším podnetom na masový prechod ľudí od hotovosti k internetovým, mobilným a bezkontaktným platbám, respektíve platbám kartou.

Verte či nie, ešte stále prežívame ročné obdobie, ktoré sme kedysi volali zima. Na našej pologuli končí 21. marca, teda už o zopár dní. Veľa snehu sme si uplynulú zimu v mestách na západe neužili, pretože ako sneh prišiel, tak aj odišiel.

Dočasná biela pokrývka vydržala naozaj iba niekoľko hodín a taká Bratislava už nezažila ani tú svoju slávnu kalamitu pre centimeter napadnutého snehu.  Ale ani to nezabránilo fotografovi, ktorý na sieti Behance vystupuje pod menom Chrisostomos Kamberis, aby tých niekoľko vzácnych okamihov zachytil objektívom svojho fotoaparátu. Tento fotograf má na svojom webe www.chriskamberis.com pozoruhodné portfólio, množstvo fotografií možno označiť ako doslova impozantné. Ako svoje pôsobisko uvádza mesto Larnaca na Cypre.

Fotografie zasneženej Bratislavy možno impozantné nie sú, majú však svoje čaro a čiernobiele vyhotovenie dodáva hlavnému mestu trocha z toho historického imidžu, ktorý sa v posledných desiatkach rokoch stráca v záplave outdoorových reklám, ale aj modernej architektúry.

Vôňa čerstvo upečeného chleba, ktorá vás sprevádza počas prechádzky okolo miestnej pekárničky alebo ten pocit pri raňajkách, keď si ukrojíte kúsok chleba a zajete čerstvými paradajkami. Presne takto sa cíti väčšina obyvateľov juhovýchodnej Ázie, keď zacítia ryžu.

      „To, čo pre nás znamená chlieb, pre nich znamená ryža.“

Ide v podstate o obilninu, ktorú poznáme aj v našich končinách. Táto obilnina si získala svoju priazeň aj v našej kuchyni a s radosťou ju pripravujeme. Príprava je veľmi jednoduchá; stačí voda a približne dvadsať minút varenia.

Ako to vyzerá s touto pochúťkou v Indonézii?

S ryžou som nikdy problém nemala a popravde som sa ani nikdy nezamýšľala, čo všetko sa skrýva za jej pestovaním. Domáci sa ma vždy pýtali, čo zvyknem jesť doma na Slovensku a keď v mojom raňajkovom menu nepočuli ryžu, tak vyvalili oči. Totižto ryžu jedia trikrát denne.

RAŇAJKY, OBED, VEČERA = RYŽA

Čítate správne. Základná potravina v Indonézii je ryža, ktorú pripravujú na milión spôsobov. Indonézania hovoria, že ak si na raňajky nedajú ryžu ani ako keby neraňajkovali. Väčšinou ryža tvorí základnú prílohu na každom jednom tanieri a k nej si pridávate rôzne druhy zeleniny, ktoré sú našej kuchyni na míle vzdialené. To všetko si treba poriadne okoreniť a pridať veľa čili.

Jesť ryžu trikrát denne chce odvahu, no vždy som si hovorila, že ide o životný štýl, na ktorý si treba iba zvyknuť. 

Ako sa pripravuje ryža?

Ak by som mala porovnať prípravu ryže u nás na Slovensku a tam, veľa rozdielov by som nenašla. Princíp je ten istý, no postup sa, samozrejme, líši každou gazdinou. U nás doma ryžu najprv premyjeme a následne ju dáme na panvicu, kde sa smaží na malej kvapke oleja pokým nechytí sklovitú podobu. Potom ju zalejeme vodou v pomere 1:2. A samozrejme osolíme.

Indonézania majú podobný princíp, no majú tzv. ryžové hrnce, v ktorých sa ryža varí približne dvadsať minút. Ryžu si premyjú a hodia ju do tohto hrnca bez solí a bez oleja. Pridajú vodu v rovnakom pomere ako to robíme my. Toto je už moderný spôsob varenia, ale v kedysi ju ešte varili na ohni a vo veľkých hrncoch, čo trvalo oveľa dlhšie, no chuť bola lahodnejšia.

Aký je rozdiel v našej a v ich ryži?

Ryžu som vždy vnímala ako niečo biele bez chutí, ktorá príde až vtedy, keď si k nej pridám nejakú prílohu. Avšak teraz vnímam chuť ryže a jej rôzne druhy. Zásadný rozdiel je v tom, že my ryžu vždy osolíme a Indonézania nie, čo vôbec nevadí, pretože ich prílohy sú okorenené natoľko, že to stačí aj pre tú neosolenú ryžu.

Väčšinou som sa zdržiavala na ostrove Java, kde bola ryža iná v každej oblasti. Jedna bola sýpka, iná zasa menej, tá ďalšia bola väčšia či menšia. Potom to boli aj rôzne farby, ktoré však vznikli prírodnou cestou.

Aké druhy ryže majú?

V našich obchodoch nájdete rôzne druhy, napr. basmati ryža, ktorá je podlhovastá a je typická pre Indiu, najlepšie ak ju varíte aj s rascou, potom je ryža guľatozrná, dlhozrná či ryža na rizoto. V Indonézii bola iba biela ryža a kupovala sa na veľké dvadsať päť kilové mechy. Cena za kilo ryže sa pohybovala okolo jedného eura, no záleží od sezóny. Čím lepšia sezóna, tým nižšia cena.

Ak chceli zelenú ryžu, tak do hrnca pridali niekoľko špenátových listov. Videla som aj hnedú a červenú, ktorá taktiež vznikla prírodným sfarbením bez žiadnej chémie. Najviac mi chutila žltá ryža, ktorej príprava je trochu iná, pretože sa varí v kokosovom mlieku a kurkume. Jej názov je nasi kuning a je vážne delikátna.

Na Indonézii sa mi páči to, že všetko, čo im príroda dáva vedia spracovať a nepotrebujú okrem toho nič iné. Ak varia, tak varia iba to, čo nájdu na miestnom trhu s čerstvým ovocím a zeleninou. Nepotrebujú žiadne supermarkety na veľké nákupy, bez ktorých by neprežili prvý víkend, čo príde.

Ako sa vlastne táto pre život nenahraditeľná obilnina v Indonézii pestuje?

Nielen pre Slováka, ale aj pre každého Európana je veľkým zážitkom pohľad na krásne terasovité ryžové polia. Budem ale úprimná a poviem, že tieto terasovité polia sú viac-menej iba instagramové a v skutočnosti sa väčšina z nich rozprestiera na rovine. Samozrejme záleží od typu krajiny. Na Jave je väčšina polí plochá ako doska, no tam, kde sa zemský povrch zdvíha, zdvíhajú sa aj polia a budujú krásne terasky, na ktoré pohľad nikdy neomrzí.

Ryža sa tam pestuje zvyčajne trikrát do roka. Miestni farmári sa mi posťažovali, že v minulosti to stihli aj štyri krát, ale v súčasnosti to tak nie je, pretože globálne otepľovanie im to nedovoľuje. Je tam obdobie sucha a obdobie dažďov, ktorých, žiaľ, ubúda. Ovplyvňuje to aj život mnohých farmárov, pre ktorých pestovanie ryže predstavuje jediný finančný zdroj.

Ryžové polia

Ryžové polia sú zaliate vodou a vytvára sa tam bahno, do ktorého farmári vstupujú bosými nohami. Skúsila som si to aj ja a musím uznať, že je to ako celkom príjemná masáž nôh. Pre tých, ktorí majú strach z hmyzu, neodporúčam do takéhoto bahna vstúpiť.

Ide o veľmi náročnú prácu na poli, ktorá začína už skoro ráno, pretože na obed je slnko veľmi silné. Farmári sa pred slnkom chránia ihlanovitými klobúkmi, ktoré sú vyrobené z kokosových listov. Tieto klobúky určite pozná veľa z vás z fotiek, na ktorých vyzerajú veľmi atraktívne. Pracovníci majú na sebe oblečené dlhé tričká, aby ich nespálilo slnko a cez prestávku si všetci spolu posadajú na okraj poľa, kde si rozbalia desiatu zabalenú v banánovom liste a ide o veľmi jednoduché jedlo, ktoré pozostáva z ryže a nejakej zeleniny.

Cez celé ryžové pole sa natiahne dlhý špagát, na ktorom sa nachádzajú malé uzlíky po celej dĺžke v rozmedzí desať centimetrov, ktoré farmárovi naznačujú, kde má zasadiť ryžu. Samotné sadenie je veľmi jednoduché. Na miesto, ktoré špagát naznačuje sa do bahna zasadia približne dve či tri sadeničky. Aj keď ide o jednoduchú prácu, čo sa týka spôsobu, koniec koncov je to drina, pretože farmári, poväčšine ženy, pracujú takto ohnutí na poli od skorého rána až kým sa nezasadí celé pole. Takto sa to opakuje trikrát za rok.

Jednoduchý život farmárov

Pre farmárov je ryža veľmi dôležitá, pretože žijú iba z toho, čo im pôda dá. Aj keď nemajú veľa a pracujú od vidím do nevidím, ich životy sú pestré a šťastné. Deti týchto farmárov sa zo školy ponáhľajú rýchlo domov, aby ešte pomohli rodičom. Učitelia tolerujú, keď študenti nie sú pripravení počas vyučovacích hodín, pretože vedia, že spravili dobrú vec. Aj takýto je život indonézskych farmárov na vidieku na ostrove Java.