iNSTRID

Stále sa nekončiace globálne konzekvencie vyplývajúce z medzinárodnej finančnej krízy ďalej postihujú všetky súčasti svetového hospodárstva. Mnohí analytici potvrdzujú, že ak by „spadla“ do negatívnej vývojovej trajektórie i ázijská ekonomika, tak budú tieto dopady, hlavne pre európsky automobilový a strojárenský priemysel, či pre americký vývoz technologických zariadení a know-how, doslova katastrofálne.

Mnohí mienkotvorní odborníci zabúdajú, že aj absorpčná kapacita tejto teritoriálnej enklávy má tiež svoje limity. Prím v ekonomickom raste Ázie dlhodobo dosahuje čínska ekonomika. Nie je to však len z dôvodu, že jej 1,3 miliardy obyvateľov tvrdo pracuje a tak napĺňa svoje dlhé roky potláčané spotrebné ambície, ale hlavne preto, že bol prirodzeným vyústením implantácie grandióznej reformy pripravovanej od roku 1994.

V priebehu jednej dekády bol reštrukturalizovaný celý produkčný segment v primárnom sektore, expandovalo budovanie podpornej infraštruktúry a zásadne sa reorganizoval systém vnútornej správy. Schopnosť dosahovať takmer dve dekády rast HDP, až 10 percent ročne, nemá vo svete obdobu. Vyústením celého procesu bolo dosiahnutie ekonomickej pozície eurozóny, pokiaľ ide o vytvorený HDP (v parite kúpnej sily).

V roku 2013 predstihla Spojené štáty aj pokiaľ ide o kumulovaný vývoz tovaru a služieb. Jej dominancia v príleve zahraničných investícií alebo ich vývoze je nespochybniteľná. EÚ a ani USA však nedocenili silu historických väzieb takzvanej Greater China (Hongkong, Singapur a Taiwan). Detailnejšie analýzy potvrdili, že Čína s ich pomocou úspešne reaguje na rôzne variantné scenáre ovplyvňujúce medzinárodný vývoj. Určité obdobie sa zdalo, že orientácia Číny na masovú produkciu, vývoz výrobkov s nižšou pridanou hodnotou a rast vlastnej spotreby postupne otupia jej vplyv na hospodársky vývoj vo svete a postupne sa tak dostane pod globálny vplyv svetových finančných centier. Detailnejšie analýzy však vyviedli z omylu „salónnych prognostikov“ a potvrdili, že rozvojová stratégia Číny flexibilne a s predstihom reaguje na rôzne variantné scenáre, ktoré ho ovplyvňujú.

Už od prelomu milénií si bola vedomá svojej interdependencie na vedecko-výskumnom potenciále metropol a preto umelo udržiavala vnútornú spotrebu prostredníctvom minimalizácie osobných príjmov na nízkej úrovni. V žiadne inej tranzitívnej ekonomike nebolo možné vyše polovicu HDP nasmerovať do fixných investícií a zvyšovať štátne výdavky na výskum a vedu o 15 až 20 percent ročne. V roku 2011 podielom štátnych výdavkov na vedu a výskum 133,2 miliárd USD predbehla EÚ-27.

V roku 2015 majú byť na investovanie do výskumného a vzdelávacieho systému ročne vložené približne tri perentá z HDP, čo v súčasnosti majú len škandinávske ekonomiky. Na čínskych vysokých školách je vyše šesť miliónov študentov, približne 1,6 milióna študentov v postgraduálnom štúdiu a desiatky tisíc sú štipendistami v zahraničí. Podiel študentov z Greater China tvorí 50 percent zahraničných vysokoškolákov v USA.

Výsledky celého procesu nenechávajú na seba čakať. V roku 2011 bolo v Číne prijatých 526-tisíc patentových žiadostí na nové vynálezy, z toho 77 percent od domácich žiadateľov. Bolo udelených milión patentov. Čína podala v roku 2013 približne 21 500 patentových prihlášok a z tretieho miesta (za USA a Japonskom) v ich počte vytlačila Nemecko. Medzi štyrmi TNK na svete, ktoré podali viac ako dvetisíc prihlášok, sú dve čínske (ZTE a Huawei), pričom Nemecko tam má len firmu Bosch. Globálny inovačný index (2011) ju zaradil na 29. miesto a v indexe inovačného výstupu je na 14. mieste. Už v roku 2014 by sa mala dostať do prvej dvadsiatky na svete. A práve v tejto oblasti sa vytvárajú najväčšie riziká pre ekonomické záujmy EÚ.

Prof. Ing. Peter Baláž, PhD.

“Nesnažíme sa nahradiť logopéda, dávame mu do rúk nástroj, ktorým môže motivovať dieťa k terapii.” tvrdí Veronika Štrbáková, spoluzakladateľka slovenského startupu Speekle. Ten sa v posledných mesiacoch dočkal mimoriadneho záujmu médií, pretože má potenciál pomôcť logopédom a výrazne zeefektívniť ich prácu.

Existuje veľa detí (a patrili sme medzi nich možno aj my) s rečovou vadou, ktorá by ich mohla bez vhodnej terapie u logopéda v dospelosti mrzieť. Naučiť však dieťa spolupracovať a poctivo trénovať logopédom navrhnuté cvičenia nie je vôbec ľahká úloha, predovšetkým, ak si svoj problém ešte ani neuvedomuje. Z opačnej strany na to išli tvorcovia projektu Speekle. Pomocou počítačovej hry motivujú deti k tomu, aby sa naučili správne vyslovovať napríklad “š”.

Speekle ste mohli v priebehu tohto roka vidieť v pozícii mediálne úspešného startupu so slovenským kapitálom. Či už ide o samotný nápad alebo jeho technickú realizáciu, patrí mu nálepka “Vyrobené na Slovensku”. Na otázku, ako vôbec partia štyroch študentov Fakulty informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej univerzity prišla s takto zaujímavým a spoločensky prospešným produktom, odpovedá Veronika Štrbáková, mediálna tvár projektu Speekle, prekvapivo: “Vedeli sme, že chceme robiť niečo, čo pomôže ľuďom. Najprv sme zvažovali niečo v súvislosti s Alzheimerovou chorobou, cukrovkou a rôznymi inými problémami, neskôr sme chceli učiť rozprávať nepočujúcich. Bol tam však veľký komplexný zložitý problém. Neskôr nám jedna naša profesorka povedala, že prečo by sme mali riešiť nepočujúcich, keď problémy s rečou majú aj obyčajné deti. Tak sme sa pustili do logopédie.”

Prekvapivá je najmä skutočnosť, že predmet snahy študentov sa vyvíjal postupne a nebol presne stanovený od úplného začiatku.

V hre Goldy napríklad dieťa vyslovovaním spoluhlásky “š” uspáva draka, aby si nevšimol trpaslíka. Trpaslík získava poklady a v prípade neúspechu stráca životy. Jednoduchý koncept, ktorý funguje a deti motivuje k cvičeniu. Momentálne má Speekle tri hry – Goldy, TailTrails a Squak, ďalšie sa pripravujú a ich aktualizácia bude pre držiteľov licencie bezplatná.

Softvér slúžiaci na aktívnu podporu logopedickej terapie sa začal rysovať pri príležitosti národného kola súťaže Imagine Cup 2013. Vývoj celkom novej a dovtedy neexistujúcej platformy pokračoval ďalej a zbieral úspechy aj na ďalších súťažiach. Vyhral dokonca prestížne ocenenie Podnikateľský nápad roka 2013 a s ním aj výhru 33-tisíc eur. Veľká časť tejto sumy bola projektu, dnes už spoločnosti s ručením obmedzeným, poskytnutá v marketingových a právnych službách, zabezpečila mu však aj nevyhnutné finančné zázemie pre budúci rozvoj.

“Momentálne ešte fungujeme z vlastných zdrojov, ale určite v blízkej dobe budeme hľadať aj investorov.” uvádza Štrbáková a tiež dodáva, že investori majú záujem o dialóg. V súčasnosti si firma ešte vystačí s vlastnými zdrojmi nadobudnutými zo súťaží a z predaja licencií rodičom a logopédom, v budúcnosti zvažuje nejakú investíciu. Licencie sa dnes predávajú nielen odborníkom logopédom, ale najmä bežným domácim používateľom – rodičom, ktorí takto môžu motivovať svoje deti lepšie artikulovať.

Mediálny a komerčný úspech značky Speekle by však mal ešte len nabrať na obrátkach. Aktuálna verzia pre operačný systém MS Windows sa pripravuje rozšíriť na tablety, teda na prostredie iOS a následne Android. Súčasťou prechodu na mobilné zariadenia sú nielen technologické nároky, ale aj záujem o predaj licencií vo forme platenej aplikácie prostredníctvom Google Play a App Store. V tomto prípade by mala byť cena výrazne nižšia, ako u desktopovej verzie, upravený bude aj biznis model.

Tím Speekle na Imagine Cup

Najpodstatnejším predpokladom na to, aby bol softvér komerčne úspešný a predaj licencií dostatočný na plnenie dlhodobého plánu, je jeho efektívnosť. Zaujímalo nás aj to, či už dnes disponuje Speekle údajmi o tom, že ich softvér reálne pomáha deťom.

“Vzhľadom na to, že pôsobíme na trhu veľmi krátko, sa tieto údaje ešte nedajú namerať. Navyše, my sa nesnažíme nahradiť logopéda, dávame mu do rúk nástroj, ktorým môže motivovať dieťa k terapii. Terapia tak môže byť rýchlejšia, pretože dieťa chce zrazu cvičiť. A toto funguje. Máme reakciu od logopedičky, ktorej malý pacient sa naučil správne polohovať jazyk a vyslovovať “š” práve preto, lebo chcel nazbierať čo najviac pokladov bez toho, aby jeho trpaslík strácal životy.”

Tvorcovia Speekle skvele odhadli príležitosť a využili ju. Zo študentského projektu sa stal skutočný obchod s vynikajúcimi vyhliadkami. Pre potencionálnych investorov môže byť motivujúca najmä skutočnosť, že Speekle je jediný softvér na riešenie drobných deficitov v artikulácii a pre jedinečnosť slovenčiny je prakticky nemožné, aby jeho alternatívu na náš trh priniesol zahraničný vývojár. O skutočnom komerčnom potenciále produktov značky Speekle rozhodne zvyšok tohto roka a začiatok toho nasledujúceho. Práve počas tohto obdobia budú uvedené verzie pre mobilné platformy a nové hry.

Petra Sagana na Slovensku ani nie je potrebné predstavovať. Aj keby dnes skončil so svojou profesionálnou kariérou, nastavil by latku tak vysoko, že by ju ešte dlho nikto nevedel prekonať. Šport patrí už dlhé roky k spôsobu, ktorým sa Slovensko pozitívne propaguje vo svete a Peter je dôkazom, že mladí ľudia nie sú menej ambiciózni alebo majú menší potenciál, ako staršie generácie. Petra Sagana sme sa pýtali nielen na bicyklovanie, ale aj jeho mentálnu prípravu a jeho pohľad na svet.

Peter, kedy ste získali prezývku „Terminátor“, páči sa vám?
Prezývku som získal ešte v prvom roku, keď som bol medzi profesionálmi.

Čo si myslíte, že je dôležitejšie – talent alebo výdrž?
Najlepšie je mať obe tieto spojitosti. Talent je daný od Boha, máte ho, ale musíte ho aj udržiavať a vylepšovať a k tomu potrebujete ohromnú výdrž!

Ktoré preteky v sezóne sú pre vás najdôležitejšie? A prečo?
V priebehu jari sú to klasiky, ktoré by som chcel v budúcnosti vyhrávať a v lete je prioritou Tour de France, hlavne obhajoba zeleného dresu a v septembri je to nepochybne svetový šampionát.

Peter „Terminátor“ Sagan

Do akej miery vnímate fanúšikov počas pretekov? Máte nastavený nejaký špeciálny režim?  Prezraďte, popíšte nám to bližšie.
Niekedy ich vnímam, inokedy zasa nie… kedy ako. Samozrejme, že ak uzriem fanúšikov v slovenskom oblečení, tak je to príjemné a povzbudzujúce. Nehovoriac o tom, keď ma prídu povzbudiť moji najbližší.

Skúste nám popísať aký máte proces regenerácie po náročnej etape na Tour de France? Aké procedúry absolvujete tak, aby ste mohli plný síl nastúpiť na druhý deň na ešte náročnejšiu etapu?
Bezprostredne po etape absolvujem pódium a vyhlásenie, potom nasledujú mediálne povinnosti, vzápäti dopingová kontrola, neskôr presun autobusom do hotela, po ňom približne jeden a pol až dve hodiny masáže, okolo deviatej večer večera a potom mám trocha voľna pred spánkom. Najradšej si vychutnávam masáž, ktorá neraz trvá aj dve hodiny…

Ste na začiatku svojej kariéry, ale uvažujete niekedy, čo by ste chceli robiť po jej skončení?
Ešte som nad tým nepremýšľal. Nezaťažujem sa podobnými vecami…

Kde najradšej trénujete, máte obľúbené miesto?
Kedy ako. Keď som v Monaku, tak v jeho okolí, najradšej chodím na taliansku stranu a keď som práve doma v Žiline, tak idem smerom na Považie, Rajec alebo na Oravu.

Peter „Terminátor“ Sagan

Koľko rôznych typov bicyklov máte doma,  aké je ich využitie?
Nemám to zrátané, to by ste sa museli opýtať otca, on je môj archivár. Niektoré mám len tréningové.

Venujete sa aj iným športom vo voľnom čase?
Ak sa naskytne trochu času, tak si zajazdím na motorke, aute, vodných lyžiach alebo v zime si zahrám hokej. Mám rád adrenalínové športy, kde sa do sýtosti vybláznim.

Čo je tá najvyššia méta vo vašom živote, ktorú chcete dosiahnuť?
Posúvať sa stále vyššie a vyššie. Neviem, kde budú hranice…

Čo by ste poradili začínajúcim  cestným cyklistom, pre ktorých ste vzorom?
Poradil by som im, aby na sebe tvrdo pracovali a neklamali samých seba. Chce to však veľa odriekania, úsilia, motivácie a hlavne chcenia. Úspech sa dostaví celkom určite.

Udiali sa vo Vašom živote veľké zmeny po úspechoch na Tour de France? Ako ich vnímate Vy a Vaše okolie?
Neviem, aké zmeny, všetko beží v normále.

Vladimír Orth

Andrew Carnegie je typickým figurantom zrealizovaného amerického sna. Pôvodne finančne nezabezpečený imigrant sa dočkal označenia za druhého najbohatšieho človeka v histórii.

   Andrew Carnegie sa narodil 25. novembra 1835 do rodiny neskorších škótskych emigrantov v malej dedine Dunfermline v Škótsku. V tom čase malý Andrew mal možnosť stretnúť sa s veľkým novým svetom, USA, avšak jeho pohľad nebol práve pozitívny. Vzhľadom k biednym podmienkam a slabému rodinnému zázemiu musel pracovať už ako 12-ročný, čo v tom čase nebolo až také výnimočné. Údajne pracoval až 12 hodín každý deň od pondelka do soboty, pričom za jeden takýto týždeň práce zarobil jeden až dva americké doláre. V tom čase išlo samozrejme o celkom inú hodnotu, než je tomu dnes, avšak stále mladého Andrewa táto utŕžená suma nemala šancu vytiahnuť z chudobného prostredia. Napriek chudobe a všade prítomnému šetreniu na všetkom možnom i nemožnom sa rodina Carnegiovcov rozhodla, že svojmu synovi poskytne aspoň hrubý základ pre budúci profesionálny a snáď aj osobnostný rast. Andrew preto začal navštevovať večernú školu, čo sa neskôr ukázalo ako správny krok. Z pozície robotníka, pre ktorú bola typická hrubá manuálna práca, sa Andrew presunul na post poslíčkavriaditeľa, ktorý mal na starosti v prvom rade administratívnu a terénnu prácu. Pracoval síce pre tú istú firmu, avšak teraz priamo pod šéfom.    

   „Predstav si, že stojíš na prahu nevídaného úspechu, jasný a krásny život ti leží pri nohách. Tak vstaň a čiň sa!“

   Následný kariérny postup mladého Andrewa bol priam raketový. Než sa mu podarilo dovŕšiť osemnásty rok života, prešiel niekoľkými administratívnymi pozíciami vo viacerých spoločnostiach, významné pracovné posty zastával aj v železniciach, v telegrafnej spoločnosti (vtedajšej obdobe dnešných mobilných operátorov) a už vo svojich osemnástich rokoch sa stal dokonca vedúcim pittsburgskej divízie železničnej spoločnosti. Práve práca v prostredí železníc sa pre neho stala natoľko zaujímavá a hodnotná, že jej venoval všetok svoj čas.

   S nadobudnutými znalosťami miestnej legislatívy, finančných procesov a významnou dávkou vnútornej motivácie sa neskôr Andrew rozhodol do akcií firmy vložiť svoje peniaze, čo sa neskôr ukázalo ako správny krok. Vďaka vyplateným dividendám nadobudol kapitál pre svoju neskoršiu činnosť, ktorú možno porovnávať snáď iba s J.D. Rockefellerom.

   Podobne ako „náš“ Tomáš Baťa, tak aj Andrew Carnegie nadobudol signifikantnú časť svojho bohatstva práve počas vojny. Mnohí považujú tento úspech za Carnegieho previnenie, avšak v skutočnosti nie občianska vojna samotná, ale dopyt po určitej komodite v jej priebehu sa stal základom pre rozmach majetku aj obchodnej činnosti. Oceľ bola v 19. storočí významnou inováciou v ťažkom priemysle, dovtedy sa používalo najmä železo. Oceľ mala veľký potenciál a vo veľkom sa využíva dodnes vďaka jej technickým vlastnostiam a primeranej obstarávacej cene. Carnegie investoval svoje peniaze a aj čas do práve vznikajúceho oceliarskeho priemyslu a práve tento krok mu vyniesol jeho spektakulárne bohatstvo.

   „Nadbytok bohatstva je nedotknuteľný úver, ku ktorému je vlastník až do smrti pripútaný, aby ho spravoval pre dobro spoločnosti.“

   V roku 1901 spravil Carnegie dramatickú zmenu vo svojom živote. Svoju firmu predal spoločnosti US Steel Corporation, ktorú založil legendárny finančník J.P. Morgan. Predaj firmy mu vyniesol viac ako 200 miliónov dolárov a 65 ročný Carnegie sa rozhodol stráviť zvyšok svojho života v znamení altruizmu. Veľa prostriedkov investoval do vzdelávacích iniciatív, budoval knižnice a prispieval na rôzne nezávislé projekty, pričom začiatkom 20. storočia ešte radikálne tieto investície navýšil. Daroval približne 5 miliónov dolárov knižnici v New Yorku, vďaka čomu bola schopná otvoriť niekoľko ďalších menších knižníc a povráva sa, že vďaka jeho finančným darom bolo otvorených celkovo 2 800 knižníc. Nezaprel v sebe vášnivého čitateľa. V Pittsburghu založil slávnu Carnegie Mellon University a o niečo neskôr aj Carnegieho nadáciu a Carnegieho spoločenstvo pre medzinárodný mier.

   Okrem jeho podnikateľských a charitatívnych záujmov si Carnegie užíval cestovanie a stretávanie sa s významnými vodcovskými osobnosťami z rôznych oblastí. Poznal sa napríklad s Markom Twainom a s americkým prezidentom Theodorom Rooseveltom. Carnegie tiež napísal niekoľko kníh a nespočetne veľa článkov, jeho príspevok z roku 1889 nazvaný „Bohatstvo“ potvrdil jeho presvedčenie, že ľudia s obrovským bohatstvom sú sociálne zodpovední a mali by ich peniaze využívať na pomoc druhým.

   Andrew Carnegie zomrel v roku 1919 v štáte Massachusetts na zápal pľúc. Zaujímavosťou je, že na základe závetu venoval na dobročinné účely takmer celý svoj majetok, ktorý v tom čase predstavoval približne 350 miliónov amerických dolárov.

Mária Synáková

Americký industrialista, filantrop, najbohatší človek v histórii. Čo je tak zaujímavé na tomto mužovi, keď je aj 76 rokov po jeho smrti stále vzorom pre mnohých podnikateľov, rovnako ako aj pre “bežných” ľudí?

   “Pracovať, šetriť a rozdávať.”

   John Davison Rockefeller sa narodil v roku 1839 v Richforde, v New Yorku ako druhé zo šiestich detí. Jeho otec pracoval ako drevorubač a neskôr ako obchodný cestujúci, matka Eliza bola gazdinou. Mladý Rockefeller už v detstve vedel, ako si zarobiť peniaze navyše. Choval moriaky, predával zemiaky a cukríky a vďaka jeho úsporám mohol požičať peniaze jeho susedovi, ktorý mu ich vrátil späť aj s úrokmi.

   “Tajomstvom úspechu je robiť bežné veci nezvyčajne dobre.”

   Keďže Rockefeller vykazoval výbornú pamäť na čísla a detailné počítanie, nebolo prekvapením, že svoju kariéru začal ako účtovník. Avšak, jeho ambície boli vyššie. Keď mal 20 rokov, začal podnikať s jeho obchodným partnerom. V roku 1859 neváhal a využil skvelú príležitosť v oblasti ťažby ropy. Založil spoločnosť nazvanú Standard Oil, ktorá dominovala ropnému priemyslu a bola prvým veľkým americkým obchodným trustom. Táto spoločnosť sa stala v priebehu pár rokov monopolom hlavne vďaka jeho podnikateľskému talentu. Nikdy nemal rád, keď sa s niečím plytvalo, preto prišiel s myšlienkou vyrobiť niečo zo zvyškov výroby benzínu, čo môže byť predané. To sa ukázalo ako skvelý krok a tak mohol rozšíriť svoje podnikanie aj do zahraničia a založiť nové pobočky. Investoval peniaze tiež do nových technológii, ktoré umožnili rýchlejšiu výrobu a priniesli kvalitnejšie produkty v porovnaní s konkurenciou.

   “Ak je vašim jediným cieľom stať sa bohatým, nikdy ho nedosiahnete.”

   Po 27 rokoch na pozícii vedúceho spoločnosti sa Rockefeller rozhodol odstúpiť a venovať sa charite. Veril, že schopnosť zarábať peniaze je darom od Boha a preto by mali byť použité pre dobro ľudstva. Už z jeho prvého zamestnania dával jednu desatinu svojich zárobkov na charitu. Jeho dotácie mali významný vplyv na medicínu, vzdelávanie a výskumné účely, okrem toho podporoval počas celého svojho života viaceré cirkevné inštitúcie, najmä baptistickú cirkev. Založil charitatívnu nadáciu, ktorá je aj dodnes najväčšou nadáciou, potom založil Rockefellerovu univerzitu a Univerzitu Chicago, národný park Acadia a financoval tiež vývoj liekov proti rakovine, zápalu mozgových blán a žltej zimnici.

   Čo môže muža akým bol on viesť k takým záležitostiam, akými sú charita a filantropia? Určite to bola výchova založená na silnom morálnom cítení a intenzívne náboženské presvedčenie. Ale on nebol iba filantrop, ale tiež revolucionár. Revolucionalizoval výučbu medicíny v Spojených štátoch a postavil prvú poriadnu lekársku školu v Číne. Jeho príspevok je tiež v oblasti verejnej hygieny, zakladaní škôl verejného zdravotníctva a podpora celonárodného vzdelávania bez ohľadu na pohlavie, rasu, či vieru.

   Celková hodnota Rockefellerových príspevkov sa odhaduje na približne 550 miliónov dolárov. Ako sa množstvo jeho príspevkov zväčšovalo, Rockefeller založil nadáciu Rockefeller foundation s cieľom “podporovať blaho ľudstva po celom svete”. Syn John D. Rockefeller mladší spravoval všetky otcove nadácie po jeho smrti v roku 1937, vo veku 97 rokov.

   J.D. Rockefeller je vzorom pre každého jedného podnikateľa, pretože nad tvorbu zisku postavil tvorbu zisku za účelom pomoci druhým. Poukazuje na skutočnosť, že ten, komu sa darí, je povinný vrátiť svoj dlh spoločnosti vo forme aktívnej filantropie. Navyše, k tomuto názoru dospeje časom veľa úspešných podnikateľov, ktorí si uvedomujú, že bez toho, aby robili život ľudí lepším, nemá ich podnikanie v dlhodobom meradle zmysel.

“Jedinou otázkou týkajúcou sa bohatstva je, čo s ním urobíte?”

Mária Synáková

Úspešný podnikateľ, revolucionár automobilového priemyslu, po ktorom je označované obdobie jeho života aj ako „fordizmus“. Priniesol nový pohľad na výrobu áut, zaviedol pásovú výrobu, mal nový pohľad na marketing a manažment, vďaka čomu predal milióny automobilov a jeho spoločnosť sa stala známou po celom svete. Dnes už síce meno tejto značky v silnej konkurencii stratilo svoje niekdajšie prvenstvo, ale Henry Ford mal jednoznačne vplyv na technologický rozvoj a automobilový priemysel v súčasnosti.

Henry Ford sa narodil 30. júla 1863 ako jedno zo šiestich detí na rodinnej farme vo Wayne County v Michigane. Aj keď si toto miesto od neho vyžadovalo už odmalička tvrdú manuálnu prácu, už v dvánastich rokoch objavil svoju vášeň pre techniku. Po tom, ako videl prvýkrát lokomotívu, zmenil sa jeho pohľad na predurčenú budúcnosť farmára. Keď mal mladý Ford 15 rokov, otec mu daroval vreckové hodinky, ktoré znovu poskladal. Neskôr začal opravovať hodinky aj jeho kamarátom. V šestnástich rokoch opustil svoje rodisko a usadil sa v Detroite, kde sa vyučil za zámočníka. Potom pracoval ako opravár parných strojov, ale neustále sa zaoberal vývojom strojov, ktoré by využívali benzínový motor, čo bolo v tej dobe ešte odmietané. Medzitým sa v roku 1888 oženil s Clarou Bryant, s ktorou mal neskôr aj svojho jediného syna a kvôli nim sa aj na krátku dobu vrátil späť na farmu.

„Schopnosť nadšenia nesie tvoje nádeje ku hviezdam.“

   O tri roky neskôr získal miesto v Edison Illuminating Company, kde sa ako hlavný inžinier mohol venovať aj vlastným experimentom s benzínovými motormi a vývoju vlastného automobilu. Ten uzrel svetlo sveta v roku 1896, išlo o prvé samohybné vozidlo podobné bicyklu, preto aj malo názov Quadricycle. Toto vozidlo vážilo 230 kg, malo štyri kolesá a dva prevodové stupne. Nemalo spiatočku a maximálna rýchlosť bola 30 km za hodinu.

„Nie je hanbou čestný neúspech, ale strach z neúspechu.“

   Prvá éra Fordovho podnikania za začala založením vlastnej automobilovej spoločnosti Detroit Automobile Company. Pustil sa tak do riskantného plánu predávať autá aj obyčajným nezámožným ľuďom. Keďže spoločníci s ním túto jeho víziu nezdieľali, nechal Ford spoločnosť zbankrotovať a zameral sa na zlepšovanie svojich automobilov. V roku 1901 založil novú spoločnosť s názvom Henry Ford Company, kde sa stretol s rovnakým konfliktom názorov na konečného spotrebiteľa, ktorými mali byť podľa Forda obyčajní ľudia. Spoločnosť preto opustil a tá sa neskôr premenovala na známu značku luxusných automobilov Cadillac Automobile Company.

„Podnik, ktorý neprináša nič iného než peniaze, je úbohý podnik.“

   Tretí pokus o založenie si vlastnej spoločnosti sa ukázal ako úspešný a priniesol Fordovi najväčšiu slávu. V roku 1903, kedy sa narodil aj Fordov syn Edsel, založil so svojimi spoločníkmi firmu Ford Motor Company. Základné imanie firmy bolo 28 tisíc dolárov, ktoré vyzbierali od radových občanov. Už za prvý rok dokázala firma vyrobiť neuveriteľných 1700 automobilov a niekoľko prototypov, ktoré vyhrávali automobilové závody a lámali rýchlostné rekordy. V tejto spoločnosti sa Fordovi podarilo aj naplniť svoju víziu vyrábať lacné a kvalitné automobily pre každého. Túto víziu ale dosiahol až zavedením výroby na montážnej linke, ktorá umožňovala masovú produkciu áut.

„Môžete mať voz svojej obľúbenej farby, pokiaľ máte najradšej čiernu.“

   V roku 1906 až 1908 zaviedol výrobu legendárnych modelov N a T, ktorých cena bola iba 825 dolárov, vďaka čomu boli dostupné aj pre bežných ľudí. Model T bol prvým sériovo vyrábaným automobilom zo štandardizovaných súčiastok, poháňaný štvorvalcom s výkonom 15 kW, dosahoval rýchlosť 70 km/h, vážil 544 kg a mal spotrebu 13 až 22 litrov na 100 km. Po zdokonaľovaní procesu výroby sa doba výroby jedného vozidla zredukovala na 93 minút. Cena modelu sa napokon znížila až na rekordných 360 dolárov. Zaujímavosťou je, že celé auto bolo vyrobené z konopí a jazdilo na konopný benzín. Do roku 1927 sa len z modelu T predalo neuveriteľných 15 miliónov kusov. Úspech spoločnosti znamenal revolúciu nielen v automobilovom priemysle, ale mal vplyv aj na modernú kultúru, preto je toto obdobie často označované ako „fordizmus“.

„Spokojný zamestnanec urobí viac ako traja nespokojní.“

   Obrovský dopyt po automobiloch vytvoril požiadavku na otvorenie novej továrne, kde bola v roku 1913 zavedená aj technológia pásovej výroby navrhnutá samotnými zamestnancami, ktorých inšpirovalo pásové zariadenie na jatkách. Ford sa po tomto úspechu a zvýšení tržieb rozhodol zvýšiť svojim zamestnancom mzdu o dvojnásobok (na 5 dolárov za deň), čím si chcel zaistiť, aby mal stálych zamestnancov. Zaviedol tiež sociálny program pre stálych zamestnancov, ktorý zahŕňal zdravotnú starostlivosť, športové a kultúrne vyžitie a špeciálne prémie. Tieto benefity sa týkali iba zamestnancov, ktorí žili počestným životom, teda neholdovali alkoholu a hazardu. Kvôli takejto kontrole zamestnancov Ford zaviedol tiež sociologické oddelenie spoločnosti.

Keby som mal posledných 5 dolárov, tak 3 z nich venujem na reklamu.“

   Rekord v predaji modelu T zabezpečil automobilke prvenstvo na trhu a až 50 percentný podiel na americkom trhu. Tento rekord nebol prekonaný počas nasledujúcich 45 rokov. Časom Ford odkúpil akcie od všetkých akcionárov a stal sa jediným vlastníkom spoločnosti Ford Motor Company. Po ukončení výroby modelu T nastúpil do vedenia spoločnosti aj Fordov syn Edsel a začali s výrobou rovnako úspešného modelu A.

„Idealista je ten, kto pomáha ostatným k prosperite.“

   Počas 1. svetovej vojny Ford vystupoval ako pacifista, dokonca sponzoroval mierovú loď do Európy. V roku 1936 založil Ford Foundation, prostredníctvom ktorej poskytoval granty na výskum, vzdelávanie a rozvoj. Bol však tiež zanieteným antisemitom, čo otvorene hlásal aj v novinách The Dearborn Independent. Je tiež autorom knihy Medzinárodné židovstvo – celosvetový problém. Jeho nemecká pobočka Ford Werke AB dodávala nemeckej armáde nákladné vozidlá a civilistom upravenú verziu modelu T. Podporoval tiež Adolfa Hitlera, ktorému každý rok posielal na narodeniny 50 tisíc dolárov a výťažok z predaja automobilov Ford v Nemecku venoval NSDAP. Po vstupe USA do 2. svetovej vojny sa spoločnosť Ford Motor Company zapojila do výroby bombardérov B-24. Po viacerých zmenách vo vedení firmy sa na čelo spoločnosti postavil Fordov vnuk Henry Ford mladší. Aj keď to vyzeralo tak, že podnik zbankrotuje, podarilo sa mu postaviť ho znovu na nohy a pretrvať až dodnes.

Henry Ford zomrel 7. apríla 1947 vo veku 83 rokov na mozgovú príhodu v noci vo svojom dome.

Vytvorenie si názoru na Henryho Forda nechávame na každého čitateľa. Jeho minulosť obsahuje mnoho svetlých aj temných stránok, čím sa dostáva do pozície revolucionára, vynálezcu a filantropa, na druhej strane však zároveň aj antisemitu a politického aktivistu, ktorý neváhal využiť svoju moc v prospech podpory vojnového režimu. Jeho vplyv je značný dodnes a nebyť jeho inovatívnych myšlienok na automobilový priemysel, systém výroby a sociálny program na udržovanie stálych zamestnancov, kto vie, na čom by sme dnes jazdili a ako by sme pracovali.

Mária Synáková

Téma všeobecná je téma nudná. Téma osobná je zábavná, to je pre mňa vysvetlenie záhady zvanej bulvár (ten tlačený papierový, nie široká ulica :))

   Tak začnem pohľadom osobným. Založil som Jana. Tak nejako sa to hovorí. Požičal som mu peniaze. Jano je môj dôležitý klient, z istého pohľadu pre našu firmu kritický. Niektoré veci mu nevyšli a dočasne mu chýbali peniaze. V minulosti mal skvelé obdobia a tak som mu požičal rád. Investícia do budúcej spolupráce. Čas plynul, o Janovi som počúval ako sa mu nedarí a začala sa vo mne rodiť obava o mojepeniaze. Blížil sa čas splatenia pôžičky a Jano sa nehlásil. Ja som bol vyťažený a tiež som ho nenaháňal. A tu je ešte jeden aktér, známa Mirka. Mirke sa Jano páčil. S Mirkou sme sa poznali dlho, sem tam sme sa stretli a prehodili pár slov, stretol som ju aj v tom období a vlastne ani neviem prečo som sa jej posťažoval, že mám obavu, či mi Jano peniaze vráti. Ostala zarazená. Mal som pocit, že jej búram predstavu, ktorú mala rada. Prišiel deň splatenia pôžičky, čo som v tom okamihu ani presne nevedel a zvoní mi telefón. Volá Jano. Preblesklo mi hlavou, že nemá a ja prídem o peniaze. V telefóne sa ozval Janov hlas: „Zdravím, peniaze som predvčerom previedol, mal by si ich mať na účte, volám, aby som ti poďakoval“. Poviem Vám, mám pocit previnenia, nemal som pochybovať a už vôbec nie robiť unáhlené závery. A teraz do nudných vôd. Píše sa rok 2008 a ekonomický svet je nad priepasťou. Hovorí sa o zrútení systému, o dominovom efekte, o anarchii v uliciach. Trhy sa rútia dolu a nemá to konca. Niekto by mal zakročiť a pomôcť. Ten niekto je samozrejme americký daňový poplatník – vytiahne stámilióny pre každého, kto je vproblémoch. A je dosť silný a bohatý na to, aby jeho potenciálny fatálny problém eskaloval do masového dominového efektu s politickým rozmerom. Kongres a senát sú zajedno, sme posledná hranica, ďalej sa ísť nedá. Hranica medzi anarchiou a civilizáciou, musíme konať. Slovutní páni, nenáleží mi hodnotiť, na názor mám právo a nemyslím, že toto bolo dobré riešenie, ale stalo sa.

   700 miliárd USD pre bankový sektor (Troubled Asset Relief Program), 187 miliárd USD pre Fannie Mae a Freddie Mac, pre AIG 85 miliárd dolárov, „menšia suma“ pre GM (33 miliárd, až šokujúco veľa). Náklady na zahraničné základne USA na Okinawe, v Európe a na Blízkom Východe nie sú ani tretina ročne, a to ide o primárne americké záujmy. Je to tak veľa, že pozrieť sa na to optikou bežného spotrebiteľa je vlastne absurdné. Veď ide o viac ako o auto pre každú americkú rodinu alebo tablet pre každého pozemšťana (teda aj toho z Botswany a aj z Prešova :)). Prípadne by sme za to mohli premostiť Beringovú úžinu alebo prehradiť Gibraltár. Skutočne je to veľmi veľa peňazí.

   Vox populi

   Taká nehoráznosť, toľko peňazí, to je trestuhodné, koho upálime? Toto nemôže ostať tak, toto sa už nemôže opakovať. Zakážme im to, obmedzme im platy, zdaňme ich…pozatvárať by ich bolo najlepšie. Taká škoda,
také zlo. To len tak ľahko neprebolí…

   Fakty

   TAPR splatená v plnom rozsahu, daňový poplatník zarobil. Fannie Mae a Freddie Mac – čiastočne splatené. Fannie Mae splatené 105 miliárd USD z celkovej pomoci 117,1 miliárd USD, Freddie Mac splatené 41,4 miliardy dolárov zo 71 miliárd. GM, časť akcií držia vlády USA a Kanady, úver je splatený čiastočne. GM investuje stovky miliónov do montážnych závodov v Kansase a Detroite, dôvodom je zachovanie pracovných miest. AIG splatené. 14. decembra 2012 Ministerstvo financií USA predalo svoj posledný podiel v AIG. V dôsledku týchto predajov vláda USA daňovým poplatníkom zabezpečila kladné zhodnotenie viac ako 22 miliárd USD. 1. januára 2013 AIG začala reklamnú kampaň s názvom „Vďaka, Amerika“.

   Rast svetového materiálneho bohatstva bol za posledné tri dekády ohromujúci a nemal v histórii obdobu. Čo bolo príčinou? Možno ani nechceme vedieť odpoveď. Je však dobré vedieť, že keď sa chce, zdroje prestávajú byť z praktického hľadiska obmedzené a je k dispozícií potenciál nebývalého rozsahu a možno prvýkrát s ním vieme aj racionálne zaobchádzať.

   Musím zavolať Mirku a dať veci aspoň trochu do poriadku, ak sa to dá. Iba som chcel povedať, že niekedy je lepšie s hodnotením počkať. Aspoň kým fakty nie sú známe a deje uzavreté.

Peter Bobik
Analýzu vypracovala spoločnosť pbkon, s.r.o.

 V prvom rade by som chcela spresniť nasledovné – netvrdím, že som stopercentný vitarián, pretože by to bola čistá lož. Nie som. Stále pravidelne podlieham radostiam rafinovaného cukru a výsledkom vychýrených rakúskych pekárenských zručností.

Ale môžem čestne prehlasovať, že som vitariánom v srdci, pretože pevne verím v to, aj keď mnohé cesty vedú do Ríma, že táto pretransformuje váš život.

   Pravidlá hry v surovej strave sú priame a jasné – vynechať tepelnú úpravu. Čo sa zo začiatku môže javiť ako nemožná úloha, má obrovský potenciál stať sa vaším každodenným tancom s vlastnou kreativitou a potulkami menej vychodenými cestami. Pri rozhodovaní o tom, či je vaša potrava skutočnou potravinou, platí – ak neviete určiť rastlinu alebo zviera, z ktorého pochádza, nejedzte to. Ak čisto surová strava pre vás v tomto momente nie je tým pravým, konzumácia skutočných potravín ním bude.

  V najlepšom prípade to zahŕňa váš spôsob života, stav vašej mysle a vášho srdca. Môj už aj tak veľmi voľnomyšlienkársky prístup k jedlu sa zmenil v tom zmysle, že pred konzumáciou hocičoho som najprv zhodnotila nasledovnú otázku: Dodávam práve svojmu organizmu základné stavebné prvky a živiny, alebo je to iba prázdna várka? Ak je to iba prázdna várka, čo je mojím dôvodom na konzumáciu? V mojom prípade zmena spôsobu, akým vnímam jedlo, viedla k automatickému zvýšeniu príjmu surových a skutočných potravín, a to iste platí aj naopak. Vychutnajte si štíhlejšiu postavu, ak to je tým, čo hľadáte, no najprínosnejšou pre váš bude získaná ľahkosť bytia. Okrem rôznych iných neželaných vedľajších efektov, cukor a spracované potraviny ovplyvňujú hormonálny systém, ktorý ma značný a nezabrániteľný dopad na to, ako sa cítite po emocionálnej aj fyzickej stránke, ale je to hlavne dopad na emócie, ktorého si ľudia väčšinou nie sú vedomí.

   Ťažké jedla vás stiahnu so sebou. Prázdne cukry vás nechajú prázdnymi naďalej. Tuky spôsobujú osamelosť. Kľúčom k tejto rovnici je jednoduché uvedomenie si toho, ze sa stávame tým, čo jeme, v prenesenom aj skutočnom zmysle slova. Už len to je dobrým dôvodom na to, aby ste začali budovať svoje telo s väčšou starostlivosťou. Ponukám zopár tipov, ako začať.

   1. Využite predstavivosť pri výrobe ranných smoothies a vyberajte si sezónne, ak je možné i lokálne ovocie. Pridajte zázvor ak potrebujete nakopnúť imunitu. Rozmixovaním ovocia a zeleniny s pridaním vody do formy smoothie získate tak všetko to dobré, čo v nich je. Ak by ste ich miesto toho iba odšťavili, zbytočne vyhadzujete veľa dužiny, čo značí veľa vlákniny, ktorá napomáha peristaltike, znižuje cholesterol, cukor v krvi a slúži ako prevencia pred srdcovými chorobami.

   2. Predpokladám, že naši čitatelia si sú vedomí spornej otázky konzumácie lepku. Netvrdím, že musíte načisto prestať s chlebom, no pšenica v dnešnej podobe nemá so pšenicou spred 50 rokov veľa spoločného. Ak sa vám to nezdá, skúste vynechať lepok na týždeň, alebo iba pár dní a posúďte sami.

   3. Dajte sa s ľuďmi do reči. Ak poznáte miestnych trhovníkov a farmárov, môžete si byť istí, že organickými sú aj vaše potraviny, nielen ich štítok.

   4. Ak ste na bezmäsitej strave, posypte si každé jedlo konopnými semiačkami. Sú totiž najúžasnejším, najzdravším a najbohatším zdrojom proteínov a esenciálnych mastných kyselín.

   Nezabúdajte, že sú to tie malé, ale za to pravidelné rozhodnutia, na ktorých najviac záleží. Tak, ako sa dobrá nálada zmení na dobrý deň, ktorý sa mení na dobrý život, tak sa vy s každým kúskom skutočnej stravy budete meniť na šťastnejšieho človeka.

Soňa Zajačeková

Sergeiy Stakhovsky (6. január 1986, Kyjev) je súčasný ukrajinský profesionálny tenista. Profesionálom sa stal v roku 2003 a hral prevažne na úrovni Challenger v rokoch 2005 až 2008. Najvyššie umiestnenie v rebríčku ATP v dvojhre dosiahol v septembri 2010, kedy bol na 31. mieste a rovnaký mesiac obsadil 33. miesto vo štvorhre. Svoj prvý kariérny titul získal v marci 2008, kedy sa umiestnil ako lucky loser na 209. mieste a vo finále zdolal vysoko nasadeného Ivana Ljubičića a stal sa prvým lucky loserom, ktorý získal titul od čias Christiana Miniussi v roku 1991. Je starším bratom tenistu Leonarda Stakhovskij. V súčasnej dobe ho trénuje Alexander Sobkin. Tenista je známy zdolaním sedemnásobného víťaza a obhajcu titulu Rogera Federera v 2. kole Wimbledon2013, čím ukončil jeho rekordných 36 po sebe idúcich grandslamových štvrťfinále titulov.

   1. U Vás v rodine je tenis populárny, hrá ho aj váš brat? A vôbec, prečo práve tenis?

   To je pravda, v našej rodine je šport populárny. Môj otec za študentských čias hrával basketbal a vďaka tomu sa dostal na vysokú školu medicíny v Kyjeve. Mama hrávala stolný tenis, môj starší brat hral basketbal do osemnástich rokov, dokonca sa dostal do ukrajinskej reprezentácie. Mladší brat vďaka tenisu dostal štipendium na Penn State College, kde hrá za univerzitu a pri tom študuje Petroleum Engineering. Keď som mal šesť rokov, môj starý otec ma zobral na tenis a mne sa to veľmi zapáčilo, ale popri tenise som ešte chodil na plávanie a taktiež basketbal.

   2. Ako by ste vyjadrili váš vzťah k tenisu?

   Je to práca, ktorú robím s veľkou radosťou. Veľmi náročná fyzická a psychická práca. Tenis je môj život už vyše 20 rokov a som rád, že sa mi v ňom podarilo presadiť.

   3. V minulom roku ste na Wimbledone porazili Rogera Federera (ATP3). Opíšte nám svoje pocity. Aké to bolo?

   Bol to výnimočný deň v mojej kariére. Roger pred zápasom so mnou na centrálnom dvorci Wimbledonu prehral iba tri zápasy za desať rokov. Bolo to neuveriteľné hrať pred 15 tisíc divákmi a o to príjemnejšie bolo, keď som odchádzal z dvorca ako víťaz.

   4. Keď hráte, na čo počas zápasu myslíte?

   Počas zápasu stále hľadám taktické varianty, ako sa dostať k súperovi. Hľadám jeho slabé strany, odkiaľ robí viac chýb, kam častejšie servuje a podobne. Koncentrácia je v tenise veľmi dôležitá. Aj napriek tomu, že tenisový zápas je veľmi dlhý, môže o jeho výsledku rozhodnúť jediná lopta.

   5. Akým spôsobom je podľa Vás možné sa v dnešnom „profi“ tenise dostať na špičku? Čo je to najdôležitejšie?

   Podľa mňa je dôležitejšie odhodlanie pracovať a samozrejme správny realizačný tím. Tenis sa stal veľmi atletickým športom, každý tenista je extrémne fit a je schopný odohrať niekoľko 5-setových duelov niekoľko dní po sebe.

  
6. Čo plánujete robiť po ukončení aktívnej kariéry? K čomu okrem tenisu inklinujete?

  Mám dosť možností, vďaka tenisu som získal veľa cenných kontaktov. Momentálne by som po tenise chcel nastúpiť na Ukrajinský olympijský výbor, pretože si myslím, že moje športové znalosti sa tam môžu uplatniť a pomôcť ďalšej generácii športovcov. Okrem toho konečne budem mať dostatok času venovať sa mojej nadácii.

   7. Každoročne navštívite množstvo turnajov, ktorý z nich máte najradšej a prečo?

   Veľmi rád sa vraciam na turnaje, kde som hral dobre. Ale pre mňa je veľmi výnimočný Paríž, totiž práve tam som stretol svoju manželku Anfisu.

  8. Do akej miery je súboj tenistov prenášaný aj mimo ihriska? Je vôbec možné mať medzi súpermi priateľov?

  Každý hráč je iný, ale zvykom býva, že hráči z jednej krajiny držia viac pohromade. Je ťažké mať na okruhu kamarátov, pretože proti nim sa hrá ťažko. Takže každý hráč sa snaží držať si odstup. Ja mám veľmi kamarátsky vzťah iba s dvomi hráčmi – Mikhailom Youzhnym a Sergeiom Bubkom Jr. Pritom sa ale rozprávam so všetkými hráčmi, komunikujem s nimi každý deň.

   Je to zvláštne, ale tenis je veľmi osamelý šport a aj keď priťahuje tisíce divákov, stále ste na tom kurte sami, nikto vám počas zápasu veľmi nepomôže.

   9. Čo vás viedlo k založeniu si vlastnej charitatívnej organizácie?

   Bol to súhrn faktorov, ktoré nakoniec viedli k založeniu AceTheCancerFung. Môj strýko z otcovej strany zomrel na rakovinu žalúdka v roku 2008 a navyše som vedel, že chcem založiť niečo, čo bude s tou zákernou chorobou bojovať a pomáhať ľuďom v ťažkej chvíli. A keďže môj otec je profesor onko-urológie, vedel som, že keď tie peniaze budem dávať jeho oddeleniu, tak sa to nestratí.

   Je veľmi dôležité konať ľuďom dobro. Každodenné drobné dobré veci môžu zmeniť veľa. Ľudia v poslednom čase neveria v dobré skutky, ktoré sa robia iba tak; za všetkým hľadajú nejaký podraz a to mňa osobne desí.

   10. Čo by ste chceli vo svojej kariére ešte dosiahnuť? Čo je pre Vás vrchol kariéry?

 Chcel by som sa vyšplhať v rebríčku vyššie, než som už bol (31). Myslím si, že mám na to všetky prostriedky a dobrý realizačný tím, ktorý mi v tom môže pomôcť. Hlavné je byť zdravý a mať chuť pracovať. Veľmi dúfam, že vrchol kariéry je ešte predo mnou! Vyhral som štyri turnaje ATP a dúfam, že čoskoro tam pribudne aj ďalší titul.

   11. Čo by ste poradili začínajúcim tenisovým nadšencom, možno budúcim profíkom?

   Môžem povedať iba jedno: práca sa vždy vráti výsledkami. Nikdy sa nevzdávať. Nikdy neprestávať veriť. Je to náročný šport a len maličké percento zo všetkých nadšencov sa dokáže v tenise presadiť, ale nikto nevie, kedy sa to komu podarí. Možno v 18, možno v 22 rokoch a možno v 26. Je treba tenisu venovať všetko, keď chcete byť úspešný.

Vladimír Orth

Slovenské národné divadlo v septembri otvorí jubilejnú deväťdesiatu piatu sezónu, počas ktorej repertoár našej prvej scény rozšíri osemnásť nových titulov. Tretinu z nich uvedie SND do konca tohto roka.

Slovenské národné divadlo pre United Life 04

   Prvou premiérou Činohry SND v nadchádzajúcej sezóne bude inscenácia Polnočná omša. Hra jedného z najvýraznejších slovenských dramatikov minulého storočia Petra Karvaša sa odohráva na Štedrý deň roku 1944. Neoslavuje však vojnových hrdinov, ale skúma a detailne analyzuje postoje i vzťahy obyčajných ľudí k dramatickým udalostiam končiacej sa druhej svetovej vojny. Príležitosť režírovať túto hru dostal mladý umelec Lukáš Brutovský.

Národné divadlo v Prahe, Slovenské národné divadlo a Vígsínház Budapešť pri príležitosti vypuknutia prvej svetovej vojny vytvorili spoločnú inscenáciu 1914 v réžii mága moderného divadla – svetovo uznávaného Roberta Wilsona. V unikátnom koprodukčnom projekte sa stretne špička českého, slovenského a maďarského činoherného divadla. Našu prvú scénu reprezentuje člen Činohry SND Ján Koleník, ktorý so svojimi hereckými kolegami vyrozpráva podobenstvo nielen o roku 1914, ale hlavne o našom živote dnes, sto rokov po začiatku desivej vojny, ktorá v skutočnosti odštartovala dvadsiate storočie.

   Slovenské a slovanské témy budú rezonovať v sezóne 2014/2015 na javisku Činohry SND. Na motívy poviedok Boženy Slančíkovej Timravy a v dramatizácii Daniela Majlinga vznikne inscenácia Bál, pod režijnou taktovkou Michala Vajdičku. Priamo pred našimi očami sa v reálnom čase zábavy odohrávajú príbehy všetkých „ale“, ktoré dramatizujú naše životy.

   Prestížne berlínske divadlo Deutches Theatre vyzvalo Činohru SND na spoluprácu pri tvorbe inscenácie Bludička, ktorá vznikne v rámci projektu Art of Ageing, teda Umenie starnúť, iniciovaného na pôde Európskej divadelnej konvencie. Novo vzniknutú hru z pera nemeckogruzínskej dramatičky Nino Haratschwili možno vnímať cez prizmu stretnutia svetov dvoch žien – Natálie zo Slovenska a Lary z Nemecka. Text je písaný priamo pre členov Činohry Slovenského národného divadla Emíliu Vášáryovú, Dušana Jamricha a nemeckú herečku Gabriele Heinz.

  Opera Slovenského národného divadla pri príležitosti 150. výročia narodenia Richarda Straussa uvedie inscenáciu hudobnej drámy Salome v réžii výraznej osobnosti nemeckého divadelníctva Hansa-Joachima Ruckhäberlea a v hudobnom naštudovaní Friedricha Haidera. Operný prepis biblického príbehu o Jánovi Krstiteľovi a nevlastnej dcére židovského panovníka v plnej miere zrkadlí dusnú atmosféru konca 19. storočia.

   Naša prvá baletná scéna otvorí jubilejnú sezónu SND prvým slovenským baletom Angelika, ktorý skomponoval Eugen Suchoň. Pri príležitosti okrúhleho výročia jeho narodenia a úmrtia uvedú baletnú inscenáciu v rámci päťdesiateho ročníka Bratislavských hudobných slávností. Réžie a choreografie baletu Angelika sa zhostí Mauro de Candia.