Zatiaľ čo sa umelá inteligencia (AI) čoraz viac skloňuje v súvislosti s priemyslom, biznisom či kreatívnym priestorom, nenápadne, no účinne preniká aj do sféry, ktorá na prvý pohľad pôsobí ako najviac „ne-technologická“ – ochrana prírody. V divočine Afriky, dažďových pralesoch Amazonie či pri pobreží Austrálie dnes AI hrá kľúčovú rolu v monitorovaní, prevencii aj ochrane druhov, ktorým hrozí vyhynutie.
Pytliaci verzus algoritmy
Jedným z najvážnejších problémov ochrany prírody je pytliactvo. Kým ľudia často nemajú dostatok kapacít strážiť rozsiahle územia národných parkov, AI dokáže analyzovať dáta z kamier, zvukových senzorov či dokonca satelitov a upozorniť na podozrivé pohyby v reálnom čase. Napríklad systém PAWS (Protection Assistant for Wildlife Security), vyvinutý v spolupráci so Stanfordom, predpovedá miesta s najväčším rizikom útoku pytliakov na základe historických dát a pomáha strážcom presne zamerať svoje hliadky.
Oči a uši džungle
Niektoré projekty využívajú strojové učenie na analýzu zvukov v džungli – dokážu rozpoznať, kedy sa ozve motorová píla alebo výstrel z pušky. Iné používajú drony riadené AI, ktoré sledujú migračné trasy, zdravotný stav zvierat či zmenu správania v dôsledku klimatických zmien.
Od nosorožcov po korytnačky
Výsledky už dnes vidieť v praxi: v Keni sa vďaka využitiu AI systémov výrazne znížil počet pytliackych útokov na nosorožce. V Indonézii pomáhajú algoritmy mapovať kladenie vajec morských korytnačiek, aby ich ochranári vedeli včas zabezpečiť pred predátormi. A v Austrálii sa AI nasadila na identifikáciu koál na záberoch z dronov, čo výrazne zrýchlilo proces ich počítania a lokalizácie po požiaroch.
Technológia, ktorá prináša nádej
Na rozdiel od niektorých apokalyptických predstáv o umelej inteligencii je tento trend dôkazom, že AI môže byť nielen nástrojom efektivity, ale aj empatie – ak ju nasmerujeme správnym smerom. Je to pripomenutie, že technológie samy osebe nie sú dobré ani zlé, no v správnych rukách dokážu doslova zachraňovať životy. Aj tie, ktoré nevedia rozprávať.
Kľúčovú úlohu AI zohráva aj pri digitálnom uchovávaní a obnove pamiatok, ktoré boli zničené vojnou, eróziou alebo časom. Algoritmy dokážu rekonštruovať poškodené časti s vysokou presnosťou, a to na základe historických fotografií, plánov či podobných stavieb. Takto vznikajú detailné 3D modely, ktoré nielen uchovávajú dedičstvo pre budúce generácie, ale často umožňujú aj nové poznatky o ich pôvodnej podobe. Príkladom je digitálna rekonštrukcia chrámu v Palmýre, zničeného počas konfliktu v Sýrii – vedci ho dokázali presne zrekonštruovať vďaka AI a verejne dostupným záberom z internetu.
Zaujímavé využitie AI sa objavilo aj v oblasti prediktívnej archeológie. Na základe analýzy krajiny, topografie, historických záznamov a známych nálezísk dokážu algoritmy predpovedať, kde by sa mohli nachádzať dosiaľ neobjavené archeologické lokality. Tento prístup sa už osvedčil napríklad v Taliansku, kde umelá inteligencia pomohla identifikovať pravdepodobné lokality rímskych víl, ktoré následne potvrdil aj terénny výskum. Vďaka tomu sa výrazne šetrí čas aj rozpočet, keďže výskumníci sa môžu zamerať na najperspektívnejšie miesta.
Aj keď niektorí archeológovia zostávajú voči AI opatrní a upozorňujú na potrebu zachovať kritické myslenie a odborný dohľad, prevláda názor, že správne využitá AI predstavuje revolučný nástroj. Nenahrádza ľudskú intuíciu a skúsenosť, ale dopĺňa ju o nové perspektívy. Budúcnosť archeológie už nebude len o štetcoch a lopatkách v piesku, ale aj o kódoch, dátach a výpočtoch, ktoré umožnia ľudstvu lepšie porozumieť vlastnej minulosti – a tým aj sebe samému.
