Naše spomienky sú skoro vždy nereálne, napriek tomu formujú našu osobnosť. Staviame teda naše vlastné ja na falošných základoch?
Toto je vymyslený príbeh, Bola polnoc a Betka išla z práce. Po dlhom dni už toho mala akurát dosť a chcela sa naložiť do horúcej vane. Sediac v aute prelaďovala stanice, keď zastavila na stopke a uvidela niečo divné. Tajomná osoba prebehla okolo dodávky s ovocím, napadla kuriéra, ukradla bedňu s banánmi a utiekla za roh. Betka bola v šoku, ale skontrolovala kuriéra-vodiča a potom zavolala políciu. Opísala zlodeja ako bledého vysokého muža s tmavou bundou a šiltovkou.
Dala polícii informácie a potom išla domov. O pár dní ju polícia predvolala na stanicu, aby identifikovala prípadného zlodeja – muža, ktorý viac-menej zodpovedal popisu a ktorý včas ráno jedol banán blízko miesta činu. Aj keď muž tvrdil, že je nevinný, Betka ho spoznala, a tak ho zavreli.
Obhajoba ale predvolala pamäťového znalca a čoskoro potom bol podozrivý prepustený. Ako je to možné? Toto je iba vymyslený príbeh, ktorý pripravil youtubový kanál CrashCourse s viac ako 11,6 miliónmi odberateľmi. Ich lekcia z vás neurobí bezchybného svedka, ale na konci tohto článku lepšie porozumiete tomu, ako si vybavujeme spomienky, ktorými sme máme za presné a prečo bol obvinený zlodej banánov prepustený.
Spomínanie a zabúdanie
Všetci si počas dňa vybavujeme spomienky. Viete, kde parkujete, či ste nakŕmili mačku a zaželali mame k narodeninám. Už viete, že aj keď implicitná pamäť – to, ako hovoríme alebo keď jazdíme – je spracovávaná sama od seba a nevedome, naše explicitné spomienky – kroniky našich skúseností a všeobecných znalostí často vyžadujú vedomú a namáhavú prácu.
Betka si musela všimnúť, zakódovať a uchovať a neskôr si vedome vybaviť podrobnosti o trestnom čine. Akú farbu mala mužova bunda, ako vyzeral, čo ukradol a kam utiekol. Vybavenie spomienok z dlhodobej pamäte nie je ľahké a pravdou je, že sa toho časom môže dosť pomeniť. Aby sme pochopili všemožné spôsoby, ako veci zabúdame, musíme sa pobaviť o samotnom pamätaní si udalostí.
Naše spomienky nie sú ako knihy v knižnici. Nevytiahnete si z poličky úhľadne zabalenú spomienku, kde ste nechali mobil alebo aké mal zlodej vlasy. Vaše spomienky sú skôr ako pavučiny v tmavej miestnosti, rad vzájomne prepojených asociácií, ktoré spájajú najrôznejšie veci a kde sa na informácie lepia iné informácie. Možno si Betka pamätá, že k zločinu došlo pri splne, noc bola chladná, v rádiu hrali Beyoncé a nákladiak mal evidenčné číslo z Bratislavy, kde býva jej dedo.
Tieto útržky informácií v pavučine pamäti – počasie, pesnička, evidenčné číslo – môžu slúžiť ako pomocné vodítka. Niečo ako cesta z odrobiniek vedúca späť ku spomienke. Čím viac si vytvoríte náhodných alebo úmyselných vodítok, tým lepšie vystopujete hľadanú spomienku. Táto nevedomá aktivácia asociáciou sa nazýva priming, niekedy tiež pamäť „bez pamäti“. Takto môžu netušené a neviditeľné spomienky vyvolať staré asociácie a naopak.
Priming je tiež spôsob cvičenia pamäti. Tento druh vyvolania sa niekedy označuje ako závislosť pamäte na kontexte. Napríklad si čítate v posteli, ale nemáte pero na poznámky, a tak idete pre svoje pero, ale stratíte niť a zrazu ste v kuchyni. „Prečo som tu… Prečo som v kuchyni? Čo tu robím? Prečo …“ a tak ďalej. Keď sa vrátite zase späť do postele, kde ste čítali tú pasáž a zakódovali pôvodnú myšlienku pera, pamäť sa vám vráti a poviete si, že ste chceli pero.
Niektoré spomienky sú závislé od kontextu a iné na stave či nálade. To znamená, že naše stavy a emócie môžu slúžiť aj ako záchytné body. Keby som mal hrozný bolehlav a ten takzvaný deň blbec, začnem si vybavovať zlé spomienky, pretože vytváram negatívne asociácie. Ale ak je mi dobre, budem spomínať na dobré časy a bude mi lepšie dlhšie.
Ďalšie vtipné vybavovanie spomienok nám nevstupuje len do polohy a emócií, ale do poradia prijímania nových informácií. Napríklad si ráno urobíte nákupný zoznam, ale v obchode vám dôjde, že zostal doma. Asi si vybavíte prvé veci na zoznamea poslední – ale nie tie uprostred. Tomu sa hovorí efekt poradia. To preto, že prvé slová ťažili z takzvaného efektu prvého dojmu, takže skončili v dlhodobej pamäti, pretože sa viac vyvolávali – a posledné slová zostali v pracovnej pamäti vďaka efektu novosti.
Ale tie stredné slová neprofitovali ani z jedného efektu, a tak sa z vašich spomienok vytratili. Preto teraz nemáte toaletný papier, zubnú pastu a mlieko. Ale aj cez všetky tieto triky a asociácie sa veci stále zhoršujú. Spomienka môže zlyhať, skresliť sa alebo byť zabudnutá. Zábudlivosť môže byť dobre známa aj pre vás, prejavuje sa aj vo chvíľach, keď si hovoríte: „Mám meno toho chlapa na jazyku“.
Všetci zabúdame, a to zvyčajne jedným z 3 rôznych spôsobov. Nepodarí sa nám ich zakódovať, vyvolať, alebo zažívame to, čomu psychológovia hovoria rozpad pamäťových stôp. Keď niekedy na niečo zabudnete, nemuselo sa to nakoniec vôbec zakódovať. Vezmite si všetky veci, ktoré sa okolo vás dejú. Všímame si len časti toho, čo vnímame a v hlave si udržíme naraz len určité množstvo informácií, takže čo si nevšimneme, to nekódujeme, a preto si to nepamätáme.
Betka si všimla tmavú bundu, Beyoncé a banány, ale nekódovala toho moc o vodičovi ani o farbe topánok zlodeja. Zakódované spomienky sú ale stále náchylné k rozpadu pamäťových stôp, teda prirodzenému zabúdaniu v dôsledku plynutia času. Aj keď veci zabudneme dosť rýchlo, množstvo zabudnutých dát sa po chvíli môže porovnať. Betka teda zabudla polovicu z toho, čoho si všimla na mieste činu pred pár dňami, ale čo si stále pamätá, už asi nezabudne.
Zabudnutie neznamená, že sa spomienka vytratí, ale že ju nemôžeme kedykoľvek vyvolať kvôli zabúdaniu. Poznáte to, keď máte niečo na jazyku, kedy si myslíte, ale neviete na to prísť. Viete iba to, že názov toho čosi vám pripomínal niečo iné.
Vtedy sa hodí použiť spomenuté vyhľadávacie vodítka. Keď vám niekto povie začiatočné písmeno zvieraťa, na ktoré si tak urputne neviete spomenúť, zrazu vám „zapne“. Niekedy za tieto problémy môžu spomienky, ktoré sa dostali do cesty, v podstate zaplnili mozog. Niekedy vám pôvodné veci bránia vyvolať nové veci. Napríklad, keď si zmeníte heslo, ale pri prihlásení si vybavíte len staré. Tomu sa hovorí proaktívne rušenie. Naproti tomu máme retroaktívne, čiže obrátené rušenie, ktoré vzniká, keď nové učenie narazí na staré informácie, ako keď sa začnete učiť španielčinu, naruší to naučenú francúzštinu.
Keď sa pokúsite prehĺbiť spomienku, musíte ju staviať nanovo a odvodzovať a vždy, keď si ju prehráte, trocha sa zmení. Len trochu. Svojím spôsobom teda neustále prepisujeme svoju minulosť. Aj keď je to súčasť ľudskej prirodzenosti, môže byť občas aj nebezpečná. Zavádzajúce informácie sa môžu vryť do pamäti a prekrútiť pravdu.
A áno, hovorí sa tomu dezinformačný efekt. Americká psychologička a znalkyňa pamäte Elizabeth Loftusová desaťročia ukazovala, ako dokážu očití svedkovia nehôd alebo zločinov nechtiac prekrútiť a prestavať spomienky. V jednom pokuse dve skupiny sledovali film o autonehode. Keď sa ich spýtali, pri akej rýchlosti sa autá nabúrali, povedali vyššie číslo než tí, ktorých sa opýtali, ako rýchlo do seba narazili. „Nabúrať“ je rozhodujúce slovo, ktoré zmenilo spomienky svedkov. Tak veľmi, že keď sa oboch skupín za týždeň spýtali, či videli črepy, tí, ktorí počuli slovo „vybúrať“, dvakrát viac uvádzali, že videli črepy, aj keď vo filme žiadne neboli.
U Betky je možné, že by sa jej spomienka zmenila, keby obžaloba povedala, že zlodej napadol, nie odstrčil kuriéra-vodiča. Tieto rušivé alebo zavádzajúce informácie môžu chybne prisúdiť vec k zdroju, ako keď zabudnete alebo zle vyvoláte spomienku. Keď Betka videla podozrivého v súdnej sieni, myslela si, že ho z osudnej noci spoznala, ale on len skoro ráno roznášal kávu.
Než sa ale dostala do súdnej siene, spomienka sa jej už párkrát prekrútila. Sama už si ten okamih prehrala niekoľkokrát alebo o tom rozprávala ostatným a vždy pridala chybu, keď vyplnila medzery v pamäti rozumnými odhadmi. Nielenže vieme, že Betka už bola počas incidentu unavená a vystresovaná, ale tiež, že jej emócie mohli ovplyvniť to, čo si pamätala a zabudla. Pretože pamäť je prestavbou aj reprodukciou minulých udalostí, nikdy nevieme, či je spomienka skutočná len preto, že si to myslíme. Elizabeth Loftusová to vie.
Často je predvolávaná svedčiť proti presnosti očitých svedkov. Zo všetkých amerických väzňov oslobodených na základe dôkazov DNA od neziskovej právnej skupiny Innocence Project bolo 75 percent z nich omylom odsúdených očitými svedkami. To je hromada nevinných ľudí. Betka to nemyslela zle, je to slušná dáma, ale všetky tie faktory, emócie, prerozprávanie, vonkajšie zdroje, spolu so šerom, rýchlym priebehom, plynutím času, možno aj Beyoncé, viedli k chybnej identifikácii zlodeja.
Ľudská myseľ je v skutočnosti veľmi krehká vec. Všetci sme väčšinou výtvorom príbehov, ktoré sami rozprávame. Ak ste nič nezabudli, dozvedeli ste sa, ako sú naše spomienky ukladané v sieťach asociácií, vyvolávané vodítkami a primárnej imunizácii a ovplyvňované kontextom a náladou. Tiež ste zistili, ako veci zabúdame, ako je naša pamäť náchylná k rušeniu a dezinformáciám a prečo očití svedkovia často nie sú tak spoľahliví, ako sa môže zdať.
Zdroj: prepis Remembering and Forgetting: Crash Course Psychology #14, Psychologie: Vzpomínaní a zapomínaní