3 mýty pri cvičení, kvôli ktorým strácate peknú postavu

Povzbudený záujem o naše zdravie tiež otvoril brány pre informácie – najmä týkajúce sa stravovania a fitness – ktoré nie sú vždy najspoľahlivejšie. O cvičení pláva toľko informácií, že je niekedy ťažké odlíšiť skutočnosť od mýtu. A bohužiaľ pre mnohých z nás si informácie nevieme overiť tak jednoducho a tieto mýty sú často prezentovaná ako polopravdy.

Prieskum uskutočnený spoločnosťou FitRated sa pýtal 1 000 Američanov na ich aktivity v posilňovni a pýtal sa ich na najčastejšie mýty o zdraví. Aj napriek tomu, že v minulosti sa takéto chyby opakovali a cvičilo sa inak, ukázalo sa, že nie sú tak informovaní, ako si myslia. Od dôležitosti pretrénovania pred tréningom až po bolesť po cvičení. Pripravili sme si pre vás pár mýtov, ktorým sa určite pri vašej fitness ceste vyvarujte.

Strečing pred tréningom

Dôležitosť strečingu pred tréningom je najrozšírenejším mýtom a aspoň 60% respondentov prisudzuje strečingu nadmernú dôležitosť.

Veda o strečingu môže byť pre priemerného človeka trochu mätúca, pretože vyhľadávanie v Googli ukáže niekoľko dosť protichodných informácií. Štúdie preukázali, že hlavnou výhodou strečingu je udržanie alebo zvýšenie rozsahu pohybu kĺbom. Čo prevencia úrazov a zlepšenie výkonu? Veda je o týchto dvoch veciach trochu nerozhodnejšia, niektoré štúdie ukazujú zisky a zlepšenia, iné žiadne a dokonca len niektoré vykazujú nepriaznivé účinky.

Strečing bol historicky predpísaný pre napnuté svaly ako spôsob, ako uvoľniť telo, ale nedávno fitness priemysel zistil, že strečing„ studeného “tela môže mať nepriaznivé účinky. Výskum ukázal, že keď ľudia nútia svoje chladné svaly relaxovať nadmerným rozťahovaním, vytvára nával glukokortikoidov (stresové hormóny), ktoré zaplavujú telo, čo je opačná reakcia, ako sa očakáva od ľudí, ktorí sa snažia uvoľniť stuhnutú oblasť.“

To však neznamená, že skočiť priamo do tréningu je lepšia voľba; namiesto toho udržujte telo pred tréningom rozohriate, ale zmeňte to, z čoho váš pred-tréning pozostáva. Vaša rutina by mala obsahovať kardiovaskulárnu činnosť na zahriatie tela a prekrvenie tela. To môže byť kdekoľvek od 5 do 15 minút, ktoré vedú k minimálnemu poteniu. Po nich by mala nasledovať sekvencia dynamických cvičení na rozprúdenie a natiahnutie rozsahu použitých pohybov v cvičení.

Beh na bežiacom páse zaťažuje kolená menej

Možno si myslíte, že zaznamenávanie kilometrov na bežiacom páse je pre vaše kĺby menej náročné ako behanie na chodníku – ale to nie je pravda a môžeme ich zaradiť ako ďalšie mýty v cvičení.

Toto je aj nie je mýtus. Bežecký pás môže teoreticky poskytnúť lepšie cvičenie ako po chodníku. Vedecká podstata spočíva v tom, že povrch môže pomôcť rozptýliť vertikálne sily tela. Sú zaťažené pri štrajku nohy počas behu, a tak dokážu znížiť dopad na vaše kolená. Veda však preukázala zanedbateľný rozdiel v dopade bežeckého pásu na kolená oproti behu na asfalte. Zatiaľ čo sa bežecký pás môže javiť ako menší dopad na vaše kolená, ukázalo sa, že automatizovaný charakter otočného pásu zvyšuje zaťaženie Achilovej šľachy a ďalších svalov dolných končatín, väzov a šliach.

Muscle Beach, California zdroj: fitclan

Ak prestanete cvičiť, váš sval sa premení na tuk

Toto je populárny mýtus aj kvôli optickému klamu. Ak prejdem z aktívneho životného štýlu budovania masy k tomu, ako vyzerá alternatívny životný štýl, určite dôjde k zmene tela. Svaly sa zmenšujú a telesný tuk pravdepodobne stúpne v závislosti od stravy. To vedie väčšinu ľudí k presvedčeniu, že ich sval sa v skutočnosti premieňa na tuk. Skutočným príbehom je, že svaly a tuk sú v skutočnosti dva úplne odlišné tkanivové systémy s rôznymi funkciami. Svalové tkanivo je to, čo vám dodáva hmotu a čo neustále spaľuje kalórie. Tukové tkanivo je to, čo vám dáva „veľkosť“ a je miesto, kde sa ukladá prebytočná energia. Aj keď je energia zdieľaná medzi týmito dvoma systémami, svaly a tuk sa nepremieňajú jeden na druhého. Jednoducho sa pohybujú hore a dole v spektre nezávisle a vo väčšine prípadov súčasne.

 

Spomalenie je pre nás prínosom

Ekonomika sa rozbieha, ale prázdne parkoviská budú ešte nejaký čas mementom toho, že sme sa uplynulý rok spomalili. Mnohí sa takmer zastavili, iní definitívne.

Všadeprítomná karanténa spôsobená Covidom ovplyvnila celé ľudstvo. Niečo nepredstaviteľné ešte pred pár rokmi. Keby nám to niekto povedal, asi neuveríme. Tak ako aj to, že ľudia nebudú niekoľko mesiacov chodiť do práce a budú dostávať príspevky na mzdy a svoje prežitie. Každá krajina sa k tomuto problému postavila rôzne. Neboli prístupy, ktoré by boli koordinované alebo sofistikovane riadené. Napríklad u nás na Slovensku sme mali počas posledných 12 mesiacov uzavretú ekonomiku päť mesiacov. Náš rituál, keď sme chodili do práce, sociálne sa stýkali s rodinou a priateľmi, chodili sme sa na dovolenky a výlety, tomu všetkému je už dávno koniec.

Celý náš život ovplyvňuje aktuálna situácia. Podstatne ovplyvnila napríklad náš prístup k práci, kde väčšina z nás pracuje „remote“, teda na diaľku.

Vedci sa k tomu stavajú rôzne. Jedni vravia, že práca z takzvaného„home office“ (HO) je pre ľudí prijateľnejšia a nestrácajú čas cestovaním do práce, na druhej strane je opozícia názorov, ktorá vraví, že tým, že pracujeme z domu, nevieme presne odhadnúť čas, ktorý práci venujeme.

Nech už je to akokoľvek, uvedené zmeny rozbalancovali náš denný program. Každý z nás má len 24 hodín, a to je základná metrika, toho ako sme žili pred Covidom a dnes.

Či sme bohatí alebo chudobní, každý z nás má len 24 hodín. A ako s ním naložíme, je len na nás.

Táto téma trápi psychológov, má mať vplyv na ľudské správanie, lebo prílišné dlhé zmeny v našom dennodennom správaní a rituáloch môžu vytvoriť zmeny v našom sociálnom správaní, ktoré nebude možné len tak ľahko zmeniť.

Je ťažké na uvedenú tému nájsť správnu odpoveď. V každom prípade by mal každý človek vedieť rozlišovať svoj pracovný čas, či už je v práci alebo pracuje z HO. Takisto by sme nemali zabúdať na svoj voľný čas a oddych, ktorý potrebujeme na regeneráciu. Určite by sme nemali zabúdať na športovanie, či už len prechádzky, beh alebo posilňovňu (v rámci možností). Všetko v našom živote by malo byť v súlade a je len na nás, ako veľmi to dáme dokopy aj pri týchto zmenách, ktoré dnes zažívame.

Čo však je menej viditeľné, je tempo, ktoré sme mali v čase nášho života pred 12 mesiacmi a ktorým sa dnes riadime. Málokto to vidí, ale svet sa spomalil. Spomalenie vidíme na každom kroku. Či už len v tom ako žijeme a čo robíme alebo ako konáme. Všetko trvá dlhšie a čuduj sa svete, nikomu to až tak nevadí.

Je dobré, že tu máme túto pandémiu? Áno aj nie. Pandémia zobrala mnoho životov a postihla ľudstvo práve tak, ako keby okolo nás zúril vojnový konflikt. Je to porovnateľné, pretože vzorce správania, ktoré sme mali, sme boli prinútení zmeniť a nastaviť sa na nový životný štýl… a pritom sa nezblázniť. Nie je to pre nikoho ľahké. Človek je schopný sa všetkému prispôsobiť, len na to potrebuje čas. A tak aj vývoj civilizácie znova niekam smeruje a je to iné, než to bolo pred rokom.

Menej nakupujeme, máme nižšiu spotrebu, chýbajú nám kontakty nielen s ľuďmi z práce, ale aj s rodinou a priateľmi. V strachu nenakaziť seba alebo svojich blízkych vzťahy a stretnutia obmedzujeme a tým vlastne všetko spomaľujeme. Akékoľvek technické vymoženosti nám neumožňujú nahradiť fyzické stretnutie.

Sedieť za počítacom a používať celý deň aplikácie Zoom, Google Meet a ďalšie nás unavuje niekoľkonásobne viac ako osobné stretnutie človeka s človekom. Ľudská prítomnosť je pre ľudí kľúčová.

Naša výkonnosť a nápaditosť klesá a s tým aj tempo, v ktorom žijeme. Naše reakcie nie sú rýchle a ani nápadité. Proste COVID-19 ovplyvnil nás všetkých. Deti, tínedžerov ale aj ľudí v produktívnom veku a tiež dôchodcov.

Mali by sme byť tolerantní k tým, ktorí svoje tempo znížili a mali by sme chápať dôsledky aktuálnej situácie, ktorá nás ovplyvňuje.

Takže čo si o tom myslíme?

  • Posledné roky života nám ukázali, že každým rokom sa civilizácia dostáva do kolesa udalostí, v ktorom čím rýchlejšie žijeme, napredujeme, tým viac je to cool? Naozaj?
  • Naozaj naším životným cieľom má byť rýchlo niečo dosiahnuť, mať?
  • Naozaj prežívame svoju existenciu, náš život, naše vzťahy?
  • Naozaj potrebujeme to všetko okolo seba? Je to náš cieľ alebo to tak spoločenský status od nás vyžaduje?
  • Nezabudli sme na prapodstatu nášho bytia, čo nám robí dobre, prečo žijeme a prečo sme šťastní?
  • Žijeme všetci naozaj šťastné životy? Je rýchlosť nášho bytia pre nás kľúčová a ak áno, prečo?

Tieto otázky sme si položili na základe zistení a zistili sme nasledovné:

Naše spomalenie má aj pozitívne stránky. Máme viac času na svojich blízkych, na rodinu, s ktorou žijeme. Máme viac času na samých seba, viac čítame a venujeme sa sami sebe. Nie sme rozlietaní vo svojom živote a sme viac sústredení na seba.

Proste život sa nám spomalil a mali by sme to vedieť prijať, lebo aj tak to nie sme schopní zmeniť.

 

 

Introvert alebo extrovert – čo je lepšie?

Introvert a extrovert sú pojmy, ktoré patria medzi základné typy osobností. Sú to dve protichodné slová, ktoré opisujú človeka, z hľadiska jeho sociálneho života. Ste skôr typ, ktorý svoje voľné chvíle bude tráviť doma s knihou alebo pri počítači, alebo po robote radi vybehnete s kolegami na pivo a večer na pohár vína? Do ktorej skupiny patríte Vy?

 

Introvert

Introvert je osoba ktorá je predovšetkým sústredená na seba. Nemá rada, keď je okolo nej veľa ľudí a veľkým akciám sa skôr vyhýba. Často sa cíti nepríjemne, dokonca aj zle, keď musí dlho komunikovať s ľuďmi. Tento typ osoby, si vždy hľadá spôsob ako sa vyhnúť stretnutiam, ktoré jej zaťažujú psychiku.

Ako v súkromnom živote, tak aj v kariérnom, si vždy bude vyhľadávať prácu v ktorej je málo komunikácie s ľuďmi, najlepšie keď nie je skoro žiadna. Sú to, predovšetkým, tvorivé zamestnania, pri ktorých osoba môže byť sama so svojimi myšlienkami. Veľa maliarov, umelcov, ba aj slávnych osobností je vo svojej podstate introvertná. Ich umelecká duša im napomáha v tvorivej činnosti, vedia vyjadriť svoje emócie cez hudbu, výtvarné umenie a nepotrebujú svoj vnútorný život vykladať žiadným iným spôsobom.

Tieto osoby majú veľmi pestrý vnutorný svet myšlienok, takže u nich nuda zo samoty neexistuje. Avšak, aj takíto ľudia potrebujú určitú dávku spoločenského života. Ani jeden introvert nebude sedieť stále doma, ako si to možno väčšina z nás predstavuje. Z času na čas sa stretne s určitými, jemu blízkymi ľuďmi.

Introvert viac ocení kvalitu vzťahov, nad kvantitou. Má popri sebe úzky kruh ľudí, ktorých si veľmi váži a k jeho potrebám a šťastiu nič viac nepotrebuje.

Extrovert

Extrovert je osoba ktorá sa predovšetkým sústreďuje na svet okolo seba. Má rada komunikáciu s ľuďmi, rada nadväzuje nové kontakty a spoločenský život je jej jedna z najdôležitejších vecí v živote. Keď dlhší čas nemá interakciu s ľuďmi, vie sa cítiť veľmi osamelá a jej psychike to vôbec neprospieva. Otvorení sú životu a spoločnosti.

Extroverti sa neboja nových vecí. Práve naopak, tešia sa z nich a omnoho ľahšie sa prispôsobia na premeny, než introverti. Majú dobré predispozície na úspešnú kariéru, nakoľko vedia nadviazať dobré vzťahy s ľuďmi, ako pracovné tak aj súkromné. V kariére často riskujú, a idú si za svojím cieľom bezohľadu na to, aká je cena toho úspechu.

Tieto osoby majú potrebu pocitu dôležitosti, pozornosti a uznania. Chcú aby si ich ľudia vážili, aby ich vyhľadávali a často sú práve oni, lídrami v rôznych sférach života. Túžia po tom, aby boli stredobom pozornosti.

Sú to dobrodruhovia, cestovatelia a stále potrebujú niečo nové v živote. Uznávajú skôr kvantitu vzťahov nad kvalitou. Žijú práve tu a práve teraz a užívajú si každý moment života naplno.

Ambivert

Väčšina z nás, sa pravdepodobne našla aj pri jednom, aj pri druhom type osobnosti. Každý z nás, má chvíle, keď si užíva život vonku, obkolesený ľuďmi. Na druhej strane, je prirodzene, že všetci potrebujeme aj čas pre seba, keď chceme byť sami a naplno si to vychutnať.

Existuje aj tretí, stredný, typ osobnosti a to je ambivert. Je to relatívne nový pojem, ale v skutočnoti vystihuje tú zlatú strednú cestu. Skupina psychológov tvrdí, že väčšina ľudí spadá práve do tejto kategórie a tých výrazných introvertov a extrovertov je len veľmi málo.

Ambiverti majú radi kontakt s ľuďmi, sú spoločenskí, možno milujú aj cestovanie, ale rovnako tak, z času na čas potrebujú vypnúť a oddýchnuť si od sveta.

Títo ľudia sú prispôsobiví, empatickí v hranicách normálu a emočne stabilní, zatiaľ čo, introverti vedia byť často precitlivení a naopak, extroverti vedia byť chladní a celkom necitliví.

V skutočnosti, väčšina populácie patrí do tejto kategórie, s tým, že sa viac alebo menej prikláňa k introverzii alebo extroverzii.

Takže, čo si myslíte, čo je lepšie? Introvert alebo extrovert? My si volíme zlatú strednú cestu. Žiadny extrém v živote nie je dobrý na všetko. Mali by sme sa snažiť mať v sebe aj kúsok introverta, ale aj kúsok extroverta. To je cesta k spokojnému a úspešnému životu.

 

Zdroje: refresher.sk, zn.sk, strephonsays.com, rozdiely.sk

Prečo chutí jedlo najlepšie v krajinách, z ktorých pochádza?

V slovenských mestách nájdeme na každom kroku reštaurácie so zahraničným nádychom. Máme u nás mnoho kvalitných podnikov, v ktorých si jedlo pochádzajúce z iných národností zaručene vychutnáme. Ponúka sa nám obrovský výber možností, či už máme chuť na taliansku pizzu, španielsku paellu alebo preslávenú vietnamskú polievku pho. Pravej chuti jedla sa aj tak dočkáme až v prípade, keď zavítame do krajiny, odkiaľ daný pokrm pôvodne pochádza. Prečo je to tak?

Používanie originálnych surovín

Jedlá zahraničných kuchýň často obsahujú suroviny, o ktorých sa nám na Slovensku ani nesníva. Aj keď sa šéfkuchári snažia zohnať dané ingrediencie z dostupných zdrojov alebo ich nahrádzajú podobnými surovinami, autentickú chuť jedla to väčšinou nezaručí.

Ondrej pracuje ako šéfkuchár v istej talianskej reštaurácii. Taliani sú známy tým, že vo svojej kuchyni používajú výhradne práve natrhané bylinky, domácu zeleninu a čerstvo ulovené ryby.

„Aj keď sa pri varení jedál snažíme používať talianske bylinky, ktoré sami pestujeme, nie vždy sa nám podarí zohnať sviežu zeleninu alebo ryby, keďže Slovensko je v úplne inom teplotnom pásme. Napríklad, rajčiny zo supermarketu nezaručia takmer žiadnu chuť, preto sa snažíme zháňať suroviny od malých pestovateľov. To sa, samozrejme, dá len v určitom období, nie počas celého roka,“ hovorí Ondrej.

Ďalej dodáva, že  počas iných dní sa snažia improvizovať. Sám priznáva, že kuchári vždy nedokážu zaručiť takú chuť jedla, aká by bola zákazníkom dopriata priamo v Taliansku.

Dosiahnuť autentickú chuť jedla nie je vždy jednoduché. Fotografia: pixabay.com

Chuť kuchyne najlepšie ovláda pôvodný obyvateľ

Tak, ako vie najlepšie bryndzové halušky uvariť Slovák, iné národné jedla budú zas chutiť najviac od človeka, ktorý z danej krajiny pochádza.

Kapustnicu, bryndzové pirohy alebo zemiakové placky dokáže uvariť aj naslepo každý dobrý slovenský kuchár. Pritom vedia všetci zaručiť, že budú chutiť výborne.

„Už od malička som videl, ako tieto jedlá varí moja mama a stará mama, takže som sa od nich veľa priučil. Dnes ich viem pripraviť tak, že budú chutiť naozaj ako od babičky,“ dodáva šéfkuchár talianskej reštaurácie.

Oveľa ťažšie pre Ondreja je, keď musí uvariť pokrm z jahňaciny alebo iné národné jedlo, pochádzajúce z prímorskej oblasti. Príprava každého pokrmu, ktorý v reštaurácii ponúkajú, predstavuje určitý druh výzvy.

„Za svoju kariéru som sa zatiaľ asi najviac zapotil, keď sme pripravovali jedlo pre talianskych futbalistov. Vtedy som mal pred zákazníkmi naozaj značný rešpekt,“ spomína si.

Jedlo a tajomstvá jeho receptúry

Na tradičných slovenských pokrmoch vyrastal takmer každý Slovák. Všetci dôverne poznáme ich chuť. Vieme o trikoch, vďaka ktorým vieme jedlo uvariť čo najlepšie. Tie sme si prevzali od našich mám a starých mám.

Tiež poznáme suroviny, ktoré budú chutiť v jedlách zaručene dobre. Recepty dedíme z generácie na generáciu. Jedine tak vieme, že bude pokrm presne taký, aký má byť. Inak tomu nie je ani v zahraničí.

Súhlasí aj Ondrej: „Talianske receptúry sa dedia. Každá rodina v Taliansku má svoje recepty, ktoré členovia berú ako rodinné poklady. Ja som mal obrovské šťastie, keďže som niekoľko rokov pracoval ako pomocný kuchár v Neapole. Šéfkuchárom bol starší Talian, od ktorého som sa toho veľmi veľa naučil.“

Vďaka nemu spoznal, ako chutí Taliansko. Taktiež sa tam priučil mnohým fintám, o ktorých by inak nemal odkiaľ vedieť.

Jedine pri používaní originálnych surovín vieme dosiahnuť pravú chuť jedla. Fotografia: pixabay.com

Cestovaním poznávať nové jedlo

Autentickú chuť národných kuchýň máme možnosť spoznať jedine cestovaním a objavovaním pôvodných chutí. Pred návštevou danej krajiny sú veľkým pomocníkom foodblogy a cestovateľské aplikácie, ktoré obsahujú mnoho recenzií a odporúčaní. Vďaka tomu môžeme ochutnať typické národné jedlá v najlepších reštauráciách, aké daný štát či mesto ponúkajú.

„Na cestovaní mám najradšej spoznávanie nových chutí. Pred cestou si vždy prečítam niečo o danej krajine, o jej kuchyni, čo ponúka. Preštudujem si, aké podniky sa v meste nachádzajú a podľa toho sa zariadim. Urobím si podľa odporúčaní zoznam miest, ktoré chcem určite navštíviť. Nakoniec vždy idem na istotu a viem, že nešliapnem vedľa,“ uzatvára cestovateľka Lenka.

Titulná fotografia: pixabay.com

Peniaze bez hodnoty – ako hyperinflácia mení tvár krajín sveta – II. časť

 

V minulom článku sme si vysvetlili, čo je hyperinflácia a aké sú príčiny jej vzniku. Na príklade dvoch krajín – juhoamerickej Venezuely a afrického Zimbabwe, bolo možné sledovať, ako sa hyperinflácia vyvíja, a aké stratégie v znižovaní miery tohto ekonomického ukazovateľa, zvolili dotknuté krajiny.

Téma inflácie a hyperinflácie však nie je úplne vzdialená žiadnej krajine sveta, hoci pri bežnej miere si jej potenciálnu moc mnoho ľudí neuvedomuje. Napriek tomu, je súčasťou našich každodenných životov a pri nekoncepčných ekonomických riešeniach, sa môže kedykoľvek vymknúť spod kontroly.

Za konkrétnymi príkladmi hyperinflácie z minulosti, vôbec nemusíme cestovať do vzdialených krajín. Dokonca nemusíme ani len opúšťať európsky priestor.

Druhá svetová vojna napáchala škody všade tam, kde až siahal jej mocný vplyv. Keďže Európa bola kľúčovou bojovou oblasťou v rámci tohto globálneho konfliktu, európske krajiny boli následkami vojny mimoriadne silno zasiahnuté. Milióny mŕtvych či zmrzačených ľudí, politická nestabilita a zničené hospodárstvo.

Aj to boli následky, ktoré so sebou vojna priniesla. A práve ekonomické problémy a z nich prameniaca chudoba, nedostatok potravinových a nepotravinových zdrojov a zničený priemysel, viedli k výslednému zhoršovaniu situácie obyvateľstva po vojne.

 

Hyperinflácia v povojnovom Maďarsku

Keď sa všetky problematické dôsledky vojny spojili dokopy, neveštilo to nič dobré. A práve niečo podobné sa stalo u našich južných susedov. Problémové obdobie začalo v roku 1944. Maďarsko bolo pod nadvládou nacistického Nemecka, a tak sa muselo riadiť pokynmi „zhora“.

Byť satelitom Nemecka však znamenalo, podriadiť všetko od vnútro-politických a medzinárodných záležitosti, až po priemyselnú výrobu, požiadavkám tejto mocnosti. Pre Maďarsko to predstavovalo katastrofu – krajina bola hospodársky zdevastovaná, čo si vybralo svoju daň aj na vtedajšej mene – Pengö.

Okrem toho Maďarsko poskytlo pred koncom vojny Nemecku veľkú finančnú pôžičku. Vzhľadom na výsledok vojny – a síce Nemecko na strane porazeneckých mocností – Maďarom sa peniaze už nikdy nevrátili. Aby toho nebolo málo, až 25 – 40% celkového štátneho rozpočtu Maďarska, malo ísť na povojnové reparácie pre Sovietsky zväz.

 

Takto vyzerali bankovky v povojnovom Maďarsku. Na obrázku bankovka v hodnote 100 miliónov Pengö. | Foto: reddit.com

Prepad meny a povojnové problémy krajiny, tak vyústili až do najhoršej fázy – rastu inflácie. Keďže prvým krokom, ktorý zvyčajne predstavitelia vlád spravia pri raste inflácie, je tlačenie nových peňazí, nevyhli sa tomuto ,,proti-inflačnému“ opatreniu ani Maďari. Prvý nápad ale zvyčajne nie je ten najlepší, čo platí aj v tomto prípade. Napriek upozorneniam ekonómov, v krátkom čase bola krajina zahltená množstvom peňazí, ktoré ale nemali žiadnu hodnotu.

Od augusta 1945, do júla 1946, bola krajina naplno zamestnaná bojom proti hyperinflácii. Každých 15 hodín sa ceny produktov a služieb zdvojnásobili a denná miera inflačného prírastku predstavovala až 207%!

Hyperinflácia v Maďarsku dospela do takého štádia, že boli tlačené bankovky, ktoré boli tvorené až 21 ciferným číslom – 100 000 000 000 000 000 000. Po predchádzajúcom článku vás asi neprekvapí, že v prepočte na americké doláre, by ste za takúto bankovku vtedy dostali asi 20 centov. 

Koniec obrovskej hyperinflácie pre Maďarsko priniesol až príchod novej meny. Od 1. augusta 1946 začala v krajine platiť nová mena – maďarský forint (HUF). Tá ukončila obdobie hyperinflácie a do dnešného dňa je jedinou oficiálnou menou v Maďarsku.

 

Ekonomický úpadok Juhoslávie

Ako sme už spomínali, ekonomické problémy, vrátane hyperinflácie, sa nevyhýbajú žiadnemu regiónu našej planéty. Od našich južných susedov sa presunieme ešte o niečo južnejšie – na Balkánsky polostrov – konkrétne do bývalej Juhoslávie a dnešného Srbska. 

Aj tam bola hospodárska kríza vyvolaná geopolitickým dianím. Avšak miesto svetových vojen, v prípade hyperinflácie na Balkáne, hral rozhodujúcu úlohu rozpad Sovietskeho zväzu.

Na Balkáne zašli s hodnotami bankoviek ešte ďalej – konkrétne táto na obrázku má hodnotu 500 miliárd dinárov. | Foto: shutterstock.com

Keďže oblasť Balkánu bola v historickom kontexte aj v spojitosti so Sovietskym zväzom veľmi strategická, jej význam sa odzrkadľoval aj na ekonomickej prosperite oblasti. Keď však dôjde k rozpadu mocenských celkov, logicky to musí vyústiť do problémov vo viacerých sférach.

A to sa v tomto prípade začalo diať v apríli 1992. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa miestna komunistická vláda dostala do „slepej uličky“ a doliehali na ňu požiadavky na zmenu. To vyústilo až do rozpadu Juhoslávie, a vzniku viacerých menších krajín, ktoré poznáme dnes, vrátane Srbska.

Keďže krajiny predtým fungovali ako jeden celok, nemali medzi sebou vytvorené v podstate žiadne medzinárodné väzby, ktoré by zabezpečovali fungovanie obchodu medzi krajinami. To si vybralo svoju daň na tamojšej ekonomike.

Keďže vládny režim nebol naklonený vzniku nových politických usporiadaní, na export z krajín Juhoslávie bolo uvalené embargo, čo miestne ekonomiky zruinovalo ešte viac. Všetky tieto faktory, vyústili podobne ako v predchádzajúcich prípadoch, až do strmého rastu inflácie. V období rokov 1992 až 1994, dosahoval denný prírastok miery inflácie v bývalej Juhoslávii výšku 62%. 

Svoj vrchol hyperinflácia dosiahla v januári 1994, kedy bola jej zaznamenaná miera až na úrovni 313 miliónov percent! Dosiahnutie tejto hodnoty sa nakoniec ukázalo ako zlomové, pretože následná séria ekonomickým opatrení, zlomila krivku smerom nadol. Napriek tomu sa dotknuté krajiny – najmä Srbsko – nedokázali z jej dôsledkov úplne spamätať a s ekonomickými problémami a vnútroštátnou nestabilitou bojujú dodnes.

 

Tento článok bol druhým a zároveň posledným z mini-série o hyperinflácii v krajinách sveta. Predchádzajúci článok si môžete prečítať tu.

Ako chápať súčasné umenie

„Duše žien, ktoré pokračujú navždy“ od Yayoi Kusama (Foto: Kevin Chinchilla)

Slovným spojením Contemporary Art alebo „umenie dneška sa označujú umenie, ktoré sa vyrába v súčasnosti, a to maľba, sochárstvo, fotografia, inštalácia, performance a videoart. Súčasné umenie nastupuje na konci moderného umenia v 70. rokoch 20. storočia.

 

Ako priemyselná revolúcia zmenila vývoj umenia

Zrod modernizmu a moderného umenia možno hľadať v priemyselnej revolúcii, ktorá sa odohrala v polovici 18. storočia. Toto obdobie rýchlych zmien vo výrobe, doprave a technológiách zásadným spôsobom ovplyvnilo sociálne, ekonomické a kultúrne podmienky života vo svete. Pred začiatkom priemyselnej revolúcie pracovali umelci najčastejšie pre bohatých patrónov alebo náboženské inštitúcie. Väčšina diel zobrazovala náboženské alebo mytologické scény, ktoré rozprávali príbehy určené na poučenie diváka. Počas priemyselnej revolúcie (industrializácie) sa zásadným spôsobom zmenil spôsob akým ľudia žili, pracovali a cestovali. Rozšíril sa priestor pre nové myšlienky.

V priebehu 19. storočia mnoho umelcov začalo robiť umenie na základe svojich osobných skúseností a tém, ktoré si sami vybrali. Po publikácii Interpretácia snov v roku 1899 od rakúskeho psychológa Sigmunda Freuda sa spopularizovala myšlienka podvedomia. Umelci začali skúmať svoje sny a ich symboliku a snažili sa zobraziť svoje zážitky.

Niektorí umelci začali spochybňovať predstavu, že umenie musí realisticky zobrazovať svet a začali experimentovať s expresívnym použitím farieb, netradičných materiálov, techník a médií. Medzi tieto nové médiá sa zaradila aj fotografia, ktorej vynález v roku 1839 ponúkol radikálne možnosti zobrazenia a interpretácie sveta.

 

Čím sa odlišuje moderné umenie od umenia súčasnosti

1.      Súčasné umenie nastupuje na konci éry moderného umenia v 20. storočí.

2.      Súčasné umenie venuje pozornosť najmä spoločnosti a jej sociálnym dopadom, moderné umenie vyjadruje slobodu a prejav jednotlivca (autora diela).

3.      Moderné umenie sa tvorilo predovšetkým na plátnach a fotografiách. Pre súčasné umenie je typické použitie videa, grafického dizajnu, rôznych objektov a nových technológii.

4.      Pre moderné umenie je typické skúmanie farieb, čiar, tvarov a foriem. Súčasné umenie nemá jeden jediný cieľ alebo hľadisko, prezentuje širokú škálu tém.

 

Témy, ktoré spracováva contemporary art

Medzi najčastejšie témy vyskytujúce sa v dielach súčasného umenia patria: identita, globalizácia, migrácia, technológie, súčasná spoločnosť a politická kritika.

 

Stručný prehľad históriou súčasného umenia

 

Pop Art

Contemporary Art vzniklo ako reakcia na moderné umenie a jeho korene začali v pop-arte.  Pop -art alebo populárne/masové umenie propagovali umelci ako Andy Warhol a Roy Lichtenstein. Ich cieľom bolo zobraziť komerčné produkty ako dostupný druh umenia. Boli inšpirovaný veľkomestskou kultúrou, reklamou, filmom, fotografiou a komiksom.

Pop – Art tvorba na stene v Austine od Phoebe Joynt (Foto: Clark Van Der Beken)

Fotorealizmus

Cieľom fotorealizmu je vytvárať hyper-realistické kresby a maľby, ktoré sú takmer nerozlíšiteľné od fotografie.

Konceptualizmus

Konceptualizmus  odmieta myšlienku umenia ako komodity. V konceptuálnom umení má prednosť myšlienka umeleckého diela. Medzi významných konceptuálnych umelcov patria Damien Hirst, Ai Weiwei a Jenny Holzer. Toto umenie dodnes zostáva hlavným hnutím súčasného umenia.

Vrak ľudstva od Khashayar Kouchpeydeh

 

Minimalizmus

Cieľom minimalizmus je vyhýbať sa zbytočnostiam. Jeho základ tvorí jednoduchosť, úžitok a elegancia.

Minimalizmus (Foto: Isaac Benhesed)

 

Performance Art

Základom performance art je vykonávaná činnosť. Činnosť jednotlivca, skupiny aj  divákov tvorí umelecké dielo.

Performance art ( Foto: Vita Marija Murenaite)

 

Inštalácia

Inštalácie sú trojrozmerné konštrukcie, inštalované v priestore. Často sú rozsiahle a interaktívne.

Kiasma – Múzem súčasného umenia v Helsinkách (Foto: Tapio Haaja)

 

Street Art

Ako jedno z posledných hnutí súčasného umenia je pouličné umenie, ktoré sa dostalo do popredia nástupom graffiti v 80. rokoch. Zahŕňa nástenné maľby, inštalácie, maľované obrázky a nálepky umiestnené na verejných priestranstvách. Medzi hlavných predstaviteľov street-art patria Jean-Michel Basquiat a Banksy.

Street-art (Foto: Timon Klauser

 

Virtuálne Umenie

Virtuálne umenie je vytvárané technickými médiami. Umenie, ktoré sa vytvára pomocou počítačov, vizualizácie, reproduktorov a obrazoviek.

Ilustračný obrázok (Foto: Giu Vicente)

„Žena z Marsu“ vás presvedčí, že aj dokonalí ľudia majú svoje trápenia a neúspechy

Obálka knihy Žena z Marsu (2020) o Michaele Musilovej

Najlepšie knihy sú tie, ktoré vás nútia zamýšľať sa nad nimi ešte aj dlho po tom, čo ste ich dočítali. To sa dá povedať aj o filmoch, ale tie sú vždy výsledkom práce desiatok a stoviek ľudí. Kniha, to je obyčajne dielo jedného, dvoch alebo troch ľudí, ako v prípade „Ženy z Marsu“. A táto kniha je presne tou, ktorá vás prinúti sa nielen viac zamýšľať, ale skoro určite ju aj požičiate svojim známym.

Je o Michaele Musilovej, autorstvo patrí Lucii Lackovičovej, o redakčnú a jazykovú stránku sa postarala Andrea Harmanová. Výsledok ich spoločnej práce má 428 číslovaných strán plus obsah na konci. A každá jedna strana, vrátane tých, kde sú len fotografie s popismi, je preniknutá ľudskosťou. Myslím, že práve to je to, čo čitateľ očakáva. Nájde tu však aj dostatočne veľa faktov, ktoré nadchnú väčšinu fanúšikov vesmírneho výskumu.

Ak vás zaujíma viac o vzniku knihy samotnej, vypočujte si epizódu Pálenice Borisa Filana s Luciou Lackovičovou z januára tohto roka.

Nové povinné čítanie pre všetkých, ktorí chcú osobnostne rásť

Na týchto riadkoch sa nebudem snažiť o recenziu knihy, pretože na recenzie sú na Slovensku odborníci z fachu. Určite ale odporúčam túto knihu nášmu typickému čitateľovi UnitedLife.sk, pretože dokáže osloviť a obohatiť každého freelancera, začínajúceho podnikateľa, študenta s ambíciami dostať sa za hranice našej krajiny a vôbec kohokoľvek, kto chce robiť veľké veci, ale obáva sa neúspechov pre príliš malé slovenské pomery.

Hneď na úvod knihy ma vskutku prekvapuje komentár Ivana Bella, prvého a zatiaľ posledného slovenského kozmonauta. Že sa s Michaelou stretol ako s deväťročným dievčatkom, bolo pre mňa rovnako veľkou zaujímavosťou, ako neskoršie zistenie, ako k tomuto stretnutiu došlo. Umiestnenie komentára hneď na začiatok má za cieľ povzbudiť čitateľov záujem – a musím priznať, že som asi učebnicový príklad takéhoto čitateľa, pretože to na mňa zafungovalo. A a každou prečítanou stranou som záujem nestrácal napriek tomu, že azda v každej ďalšej vete bol ďalší a ďalší dôkaz výnimočnosti Michaely Musilovej.

Obyčajne nemám rád, keď niekto len tak mimochodom upozorňuje na svoje úspechy, ale v tomto prípade som nepocítil nechuť dočítať niektorú zo strán, pretože z každého slova je cítiť ľudskosť a skutočnú snahu Michaely presvedčiť čitateľa, že si to všetko vydobyla v podstate sama.

Je mi to sympatické a myslím, že mnohí sa ňou stotožnia. Zrejme aj preto, ako veľmi je otvorená a ako dbá na to, aby čitateľ porozumel aj jej negatívnym motiváciám. Zároveň nimi ale neunavuje, čo považujem za ďalšie plus.

Radi čítame životopisy slávnych ľudí, o ktorých väčšinou vieme len to, že boli v niečom veľmi úspešní. Až keď čítate životopis takejto osobnosti, máte možnosť zistiť, že tá cesta na vrchol popularity a obchodných úspechov bola obyčajne nesmierne náročná a plná zlyhaní. Michaela Musilová si knihu akoby napísala sama a vďaka autentickému autorskému štýlu oslovuje o to viac. Myslím, že aj časté ospravedlňovanie niektorých nedostatkov je len praktickou ukážkou toho, že aj s obrovskými medzinárodnými úspechmi a vnútornou motiváciou prekonávať extrémy sa jedná stále o „normálneho“ človeka.

Musilová vo svojej knihe s prekvapujúcou otvorenosťou píše o neúspechoch, ktoré ju stretli, a o osobných trápeniach, ktoré vyplývali z jej problémov v škole, so vzhľadom a neustálou potrebou druhým dokazovať svoje schopnosti. Zistíte, že hoci sa o nej hovorí, že je z privilegovanej rodiny, v skutočnosti sa musela uskromňovať podstatne viac, ako to robí bežný slovenský študent a musela robiť práce nehodné tak perspektívneho ambiciózneho človeka, aby si zarobila aspoň na bežné každodenné potreby. Alebo, že musela dokonca oslovovať aj charity.

Všetci by sme mohli byť ako ona, len sme to vzdali

Čo ma osobne oslovilo už na začiatku, bola práve táto otvorenosť a schopnosť v nenásilnej forme písať o svojich nedostatkoch a trápeniach. Myslím, že každý, kto mal väčšie ambície už od malička, sa stretol s negatívnymi reakciami okolia a akoby väčším dôrazom na upozorňovanie na nedostatky. Akoby ľudia chceli upozorňovaním na ne dosiahnuť, že aj ten šikovný, ambiciózny a perspektívny sa potom utiahne a nebude sa snažiť vytŕčať z radu. Spomínam si na to, že som ako chlapec v ohnisku na dvore spálil všetky svoje „knižky“, ako som vtedy volal obrázkové a textové príbehy, ktoré som písal niekoľko rokov a skladoval v „periňáku“ postele. Boli ich stovky a zničil som ich kvôli pocitu, že sú nielen priemerné, ale hlavne som sa obával, že by ich mohol niekto nájsť a zahanbiť ma. Tak som na celé roky zanevrel na písanie a kreslenie. Keď som v knihe Žena z Marsu čítal o tom, že Michaela svoje detské sci-fi poviedky dávala do väzby a ponúkala čítať spolužiakom, hovorím, si, že možno by sa aj tie moje stretli s prijatím. A ešte k tomu si do nich kreslila, veď to som robil aj ja! Ale možno, že sme to robili všetci, až kým sme sa nevzdali snov a ambícií.

Musilovej ambície pretrvali vďaka jej vnútornej motivácii a preto o nej môžeme čítať knihu, ktorej príbeh sa ale ešte zďaleka neskončil – veď iba nedávno som písal článok o tom, že Musilová sa dostala do užšieho výberu potenciálnych astronautov na cestu okolo Mesiaca:

[visual-link-preview encoded=“eyJ0eXBlIjoiaW50ZXJuYWwiLCJwb3N0IjoxMzY3MCwicG9zdF9sYWJlbCI6IsSMbMOhbm9rIDEzNjcwIC0gTmFvemFqIHNsb3ZlbnNrw6EgdmVka3nFiGEgTWljaGFlbGEgTXVzaWxvdsOhIHBvbGV0w60gbmEgTWVzaWFjIGEgxI1vIG3DoSBzcG9sb8SNbsOpIHMgRWxvbm9tIE11c2tvbT8iLCJ1cmwiOiIiLCJpbWFnZV9pZCI6MTM2ODMsImltYWdlX3VybCI6Imh0dHBzOi8vd3d3LnVuaXRlZGxpZmUuc2svd3AtY29udGVudC91cGxvYWRzLzIwMjEvMDQvbWljaGFlbGEtbXVzaWxvdmEtZWxvbi1tdXNrLXN0YXJzaGlwLWxldC1va29sby1tZXNpYWNhLWRlYXJtb29uLTctMS5qcGciLCJ0aXRsZSI6Ik5hb3phaiBzbG92ZW5za8OhIHZlZGt5xYhhIE1pY2hhZWxhIE11c2lsb3bDoSBwb2xldMOtIG5hIE1lc2lhYyBhIMSNbyBtw6Egc3BvbG/EjW7DqSBzIEVsb25vbSBNdXNrb20/Iiwic3VtbWFyeSI6IlByZWQgbmlla2/EvmvDvW1pIGTFiGFtaSBzYSBvYmphdmlsaSBzcHLDoXZ5IG8gdG9tLCDFvmUgc2xvdmVuc2vDoSBhc3Ryb2Jpb2xvZ2nEjWthIE1pY2hhZWxhIE11c2lsb3bDoSAoTGlua2VkSW4sIEluc3RhZ3JhbSkgcG9sZXTDrSBuYSBNZXNpYWMuIENlbMOhIHZlYyBqZSBvIG5pZcSNbyBrb21wbGlrb3ZhbmVqxaFpYSBhIG5pZWt0b3LDqSBvxI1ha8OhdmFuaWEgc8O6IG5lcHJlc27DqS4gTmEgbmFzbGVkdWrDumNpY2ggcmlhZGtvY2ggY2Vsw7ogesOhbGXFvml0b3PFpSBvYmphc8WIdWplbWUuIMWgcGVjaWFsaXN0a2EgbmEgc2ltdWzDoWNpZSB2ZXNtw61ybnljaCBtaXNpw60gTXVzaWxvdsOhIHYgc8O6xI1hc25vc3RpIHDDtHNvYsOtIGFrbyByaWFkaXRlxL5rYSBzdGFuaWNlIEhJLVNFQVMgbmEgSGF2YWppIGEgZG8gcG92ZWRvbWlhIFNsb3bDoWtvdiBzYS4uLiA8YSBjbGFzcz1cInZpZXctYXJ0aWNsZVwiIGhyZWY9XCJcIj7EjMOtdGHFpSB2aWFjPC9hPiIsInRlbXBsYXRlIjoidXNlX2RlZmF1bHRfZnJvbV9zZXR0aW5ncyJ9″]

Aj keby Musilová nakoniec  na cestu okolo Mesiaca neletela týmto komerčným letom, je možné, že sa tak stane v rámci niektorej misie v budúcnosti. No a ultimatívnym cieľom je červená planéta, Mars.

 

Kniha Žena z Marsu je aj o vede a práci, ale aj o tom, ako extrémne pracovné vypätie a vysoké ambície prežíva uvedomelý človek. Nechcem písať klišé o výnimočnosti knihy, ale isté je to, že samotná Michaela Musilová výnimočnou je – a je evidentné, že príprave knihy venovala práve toľko pozornosti, ako všetkému ostatnému, čomu sa venuje. A že je toho naozaj veľa…

Ak hľadáte svoju ďalšiu knihu, investujte tých 18 eur práve do Ženy z Marsu, nebudete ľutovať. Možno vás práve táto kniha privedie k niečomu, čo ste už dávno zavrhli len preto, lebo ste sa obávali neúspechu alebo odmietnutia.

 

 

 

Depresia ovplyvňuje aj zrak. Experiment odhalil doteraz netušený prejav tejto choroby

Zatiaľ nemôžeme tvrdiť, že by depresia spôsobovala vážne problémy so zrakom. Isté je zatiaľ iba to, že má vplyv na to, ako mozog spracováva obraz.

Vedci z Helsinskej univerzity potvrdili v nedávnej štúdii publikovanej v časopise Journal of Psychiatry and Neuroscience, že jedinci s depresiou spracúvajú vizuálne informácie odlišne, pravdepodobne v dôsledku spracovania informácií v mozgovej kôre.

Štúdia využila dva vizuálne testy, ktorým podrobila kontrolnú skupinu zdanlivo zdravých jedincov a druhú skupinu účastníkov s depresiou. Tieto testy slúžili na porovnanie spracovania vizuálnych informácií, pričom sa hodnotilo takzvané retinálne a kortikálne spracovanie.

Prvý test spočíval vo vystavovaní účastníkov jasu, ktorý hodnotil reakcie sietnice. Účastníci porovnávali vnímanú svietivosť uniformných škvŕn, ktoré boli prezentované na obrazovke počítača.

Test číslo dva bol testom potlačenia kontrastu, mal za cieľ hodnotiť kortikálne spracovanie, v ktorom účastníci porovnávali vnímaný kontrast mriežok. Tie boli prezentované s kolineárne alebo ortogonálne orientovaným pozadím. Ak tomu nerozumiete, vedzte, že je to problém asi väčšiny ľudí – v skratke nám stačí vedieť, že účastníkom na obrazovke počítača vedci ukazovali rôzne grafiky.

Účastníci s depresiou vnímali vizuálnu ilúziu prezentovanú vo vzorkách ako slabšiu a kontrast ako mierne silnejší ako v kontrolnej skupine.

„Prekvapením bolo, že pacienti s depresiou vnímali kontrast zobrazených obrázkov inak ako jedinci bez depresie,“ uviedol výskumný pracovník fínskej univerzity Viljami Salmela, PhD. „Kontrast bol potlačený zhruba o 20% u osôb bez depresie, zatiaľ čo zodpovedajúci údaj pre pacientov s depresiou bol zhruba 5%.“ (2)

Autori štúdie dospeli k záveru, že znížená supresia kontrastu môže byť spôsobená zníženým retinálnym dopredným alebo kortikálnym spätným signálom. Preložené do ľudskej reči, jedinci s depresiou majú aj také somatické prejavy, ktoré priamo ovplyvňujú našu schopnosť vidieť. Nemusí sa pritom jednať priamo o poškodenia zraku samotného, problémom má byť to, ako je obraz spracovávaný mozgom.

„Pretože sme pozorovali intaktnú indukciu jasu, naše výsledky naznačujú normálne retinálne, ale zmenené kortikálne spracovanie vizuálneho kontrastu počas veľkej depresívnej epizódy. Táto zmena bude pravdepodobne prítomná pri viacerých druhoch depresie a čiastočne sa normalizuje po remisii, “uviedli autori. (1)

Vedci sa domnievajú, že tieto zistenia si vyžadujú ďalšie štúdium, aby sa lepšie pochopilo, ako je mozog zmenený depresiou.

„Bolo by užitočné zhodnotiť a ďalej rozvíjať použiteľnosť testov vnímania ako výskumných metód aj ako potenciálne spôsoby identifikácie porúch spracovania informácií u pacientov,“ uviedol Salmela. „Depresiu však nemožno identifikovať testovaním vizuálneho vnímania, pretože pozorované rozdiely sú malé a prejavujú sa konkrétne pri porovnaní skupín.“ (2)

 

Je evidentné, že depresia má nepriaznivý vplyv na telo ako také. Ľudia v depresii majú častokrát bolesti svalov a kĺbov, cítia sa vyčerpaní, často neschopní vstávať ráno z postele. Že by však depresia priamo postihovala aj tú časť mozgu, ktorá je zodpovedná za spracovávanie vnímaného obrazu, sa má za niečo nové.

 

Referencie:

1. Salmela V, Socada L, Söderholm J, et al. Reduced visual contrast suppression during major depressive episodes. J Psychiatry Neurosci. 2021;46(2):E222-E231.

2. University of Helsinki. Depression affects visual perception. News release. March 29, 2021. https://www.newswise.com/articles/depression-affects-visual-perception?sc=dwhr&xy=5013482

Zabudnuté technológie minulosti

Grécky oheň v minulosti zdroj: Joe.art

Grécky oheň

Grécky oheň, ktorý bol v podstate primitívnou formou Napalma, pochádza z Grécka, ale s veľkým úspechom sa táto technológia používala v námorných bitkách čias Byzantskej ríše. Úspešný bol kvôli tomu, lebo dokázal nielen plávať na vrchu vody, ale bolo skoro nemožné ho uhasiť použitím vody. Tajomstvá výroby a nasadenia tejto technológie boli tak prísne strážené, že si ani dnes nie sme istí, ako oheň fungoval. Aj keď stále nevieme, ako vznikol, predpokladá sa, že skladovací systém zohrával pri jeho zapaľovaní a funkčnosti obrovskú úlohu.

Vyobrazenie rímskej mince

Silphium

Tento stratený rod rastliny feniklu sa v rímskych dobách používal ako liek na kontrolu pri pôrode, ale aj na liečenie bežných chorôb. Táto rastlina rástla iba pozdĺž dnešného pobrežia Líbye. Veľmi rýchlo sa stala jedným z najcennejších materiálov v starovekom svete. Bola nielen široko používaná, ale bola dokonca vyobrazená aj na minciach ktoré používali Rimania.

Špekuluje sa, že s tým, že táto rastlina rastie iba v malej časti sveta. So zvyšujúcim sa dopytom bola pravdepodobne nadmerne používaná a dnes už ju nie je možné nikde nájsť. Možno niekto z vás čitateľov raz znovu objaví tento klenot, ktorý sa stratil pred tisíckami rokov.

Flexibilné sklo

O pružnom skle, ktoré sa údajne vyrábalo za vlády Tiberia Caesara v Rímskej ríši, sa dá overiť len veľmi málo. Existujú však veľmi zaujímavé historické anekdoty, ktoré tejto povesti môžu dodať dôveryhodnosť. Podobné technológie fungujú aj dnes, ale je zaujímavé že flexibilné sklo údajne existovalo aj ďaleko v minulosti.

Tieto príbehy zobrazujú sklára, ktorý predložil sklenenú nádobu (v čom sa táto nádoba od iných technológií líši) cisárovi, ktorý si ju prezrel. Vrátil ju sklárovi, ktorý ju pohotovo odhodil na zem. Ten ju vzal zo zeme a ukázal cisárovi nerozbitý pohár ktorý bol v celku. Teraz by ste si mysleli, že takéto technológie budú dôležité. V obave, že tento nový materiál znehodnotí zlato, striebro a ďalšie drahé kovy, cisár zabezpečil, aby nikto nezistil ako sa takéto flexibilné sklo vyrába.

Aj keď je to zdanlivo nemožné, zdá sa, že tento príbeh môže mať určitú vierohodnosť. Podľa špekulácií, ak by rímsky sklársky priemysel nejako získal kyselinu boritú alebo borax (obidva z nich sú prírodnými materiálmi), konečný produkt by bol relatívne „nerozbitný“.

Koloseum v Ríme Zdroj: Britannica.com

Rímsky betón

Všimli ste si, že cesta, ktorá bola opravená minulý rok, sa už rozpadla? Alebo snáď tá stará drobivá betónová budova čakajúca na zbúranie? Čím to je, že sa náš moderný betón rozpadne v priebehu storočia, ale rímsky betón stojí už tisícročie? Najväčší rozdiel je v chemickom zložení.

Rímsky betón obsahoval vysoké množstvo vulkanickej horniny a vápna a po zavedení morskej vody by spôsobil reakciu medzi prísadami a vytvoril neuveriteľne silnú reakciu. Náš moderný cement túto zmes neobsahuje a má životnosť asi 50 rokov, často menej, ak je vystavený morskej vode.

Aby toho nebolo málo, zdá sa, že „rímska metóda“ výroby betónu je omnoho ekologickejšia a ročne by do ovzdušia vypustila menej oxidu uhličitého. Čo viac sa nenaučíš.

Technologický génius minulosti

Technológie Nikola Tesly

Počas svojho života vytvoril niekoľko fantastických vynálezov a jeho technológie používam dodnes. Od striedavého motora až po skutočné živé ukážky bezdrôtového prenosu energie v jeho laboratórnom prostredí. Samozrejme, existujú aj technológie ktoré poznáme mnohý dodnes, ale Tesla toho vynašiel omnoho viac. Jeden z jeho menej známych patentov však odkazuje na niečo, čo sa môže javiť ako veľmi známe a v posledných rokoch si získalo popularitu.

Tesla ju vyslovene nenazýval ako „dron“, ale v novembri 1898 vymyslel bezpilotné vozidlá a patentoval si myšlienku „prístroja na riadenie mechanizmu pohybu vozidiel“. Tesla si predstavoval napájanie tohto zariadenia elektrickými vlnami, a hoci neuviedol ich menom, mal v skutočnosti pravdu v používaní rádiových vĺn na bezdrôtové ovládanie.

Tesla je presvedčený o ničivom potenciáli bezpilotných vozidiel a vo svojom patente uviedol: „… z dôvodu svojej istej a neobmedzenej ničivosti bude mať tendenciu vytvárať a udržiavať trvalý mier medzi národmi.“
Prvý „vojnový dron“, Kettering Bug, bol vytvorený počas 1. svetovej vojny, bol však prinajlepšom nespoľahlivý a bol dokončený príliš neskoro na to, aby sa mohol do vojny zapojiť.

Deštruktívny potenciál, na ktorý sa spoločnosť Tesla odvolávala, nebol realizovaný takmer ďalšie storočie a v súčasnosti sa v tejto kapacite využíva iba na vedenie vojen a udržiavanie mieru. Ukázalo sa, že stačila oveľa hrôzostrašnejšia a deštruktívnejšia zbraň, aby sa veľmoci nehádali medzi sebou, a nebol to dizajn spoločnosti Tesla. Dieťa z projektu na Manhattane, atómová bomba.

Odzvonilo papierovým vizitkám? Šikovný gadget Tappi stačí priložíť k telefónu a kontakty sú viditeľné

O tom, že žijeme v uponáhľanej dobe skutočne niet pochýb. Denno-denne sa snažíme zredukovať námahu a časovú náročnosť v rôznych sférach nášho života. Dnes sa pozrieme bližšie na ďalšiu technológiu, ktorá nám môže uľahčiť každodenný život, respektíve zdieľanie kontaktov. Predstavíme si šikovný gadget Tappi, ktorý slúži ako digitálna vizitka.

Kto sa podieľa na tvorbe Tappi?

Za celým projektom stojí celý tím šikovných ľudí. Hlavou projektu je Dominik Papcun, ktorý zastáva pozíciu CEO (najvyšší výkonný riaditeľ).  Ďalej sú tu vývojári aplikácie, tvorca web stránok a grafický designer.

Súčasťou tímu je aj slovenský youtuber Expl0ited (Peter Altof), ktorý sa pre túto ideu nadchol. Momentálne je v predaji aj jeho merch Tappi Content, ktorým potešil svojich verných fanúšikov.

Merch slovenského youtubera Expl0iteda v spolupráci s Tappi, Zdroj: Instagram Tappi.me

Ako Tappi vzniklo?

Bolo práve leto 2020, kedy prišiel prvotný impulz predchádzajúci vzniku digitálnej vizitky. Jednalo sa o prosté prehľadávanie internetu a hľadanie diery na trhu. „Vznik Tappi nebol jednoduchý, nakoľko som prvotne sám nevedel, čo všetko to bude obnášať a koho vlastne potrebujem, aby sme to urobili správne“ prezradil Dominik Papcun.

Práca na technológií započala približne koncom augusta 2020. Svetlo sveta mal gadget uzrieť koncom novembra toho istého roka. Keďže celý proces bol náročnejší ako sa očakávalo a technológiu bolo potrebné vyšperkovať do nespochybniteľnej finálnej podoby, neoficiálny začiatok bol v januári.

Oficiálny začiatok sa datuje až na apríl. Dominik navyše vznik Tappi organizoval na diaľku prostredníctvom telefonátov a správ, pretože žije v zahraničí.

Pomenovanie „Tappi“ je odvodené od úkonu, ktorý je potrebné vykonať pre uskutočnenie  požadovaného efektu- zdieľania sociálnych sietí. Osobe vedľa je potrebné „tapnúť“ o telefón svojim gadgetom.

Ako digitálna vizitka funguje?

Náš gadget funguje na princípe NFC technológie a teda je to úplne to isté ako keď v obchode idete platiť mobilom. Je to jednoduché, rýchle a praktické. Všetky nové telefóny už NFC podporujú“ opísal Dominik.

Výhodou vo funkčnosti digitálnej vizitky je aj fakt, že čítanie kontaktov podporuje ako operačný systém iOS, tak aj Android. Osoba, ktorá údaje potrebuje z gadgetu čítať nepotrebuje aplikáciu. Tá slúži len na nastavenie vizitky.

Životnosť gadgetu sa pokladá za neobmedzenú. Technológia nefunguje na batérie, dokonca je aj vodeodolná. Svoje praktické využitie teda bez problémov nájde v každodennom živote.

Pre lepšiu orientáciu je na Instagrame Tappi.me dostupná aj mini príručka, ktorá obsahuje popis digitálnej vizitky- čo to je a na čo sa používa, na akom princípe funguje. V príručke nájdete aj sprievodné fotografie, grafiky a aj návod ako si do vizitky pridať kontaktné informácie.

Prostredníctvom digitálnej vizitky Tappi je možné zdieľať všetky sociálne siete a kontaktné údaje uvedené vyššie, Zdroj: Instagram Tappi.me

Pre koho je gadget určený?

Cieľová skupina produktu nemá žiadne prísne ohraničeniazameriavame sa na všetkých ľudí, pretože veríme, že si všetci chceme urobiť život jednoduchším“. Dominik vidí pokrok práve v jednoduchosti zdieľania kontaktov „nepotrebujeme žiadne papieriky na písanie čísla alebo menenie si vizitiek navzájom“.

Čo sa chystá?

V budúcnosti sa môžeme tešiť na spoluprácu s rôznymi šikovnými ľuďmi. Ich mená zostali tajomstvom. Dominik nám však prezradil, že v prípravnej fáze je množstvo noviniek. Tie zahŕňajú nové designy, produkty a tiež možnosť vlastného designu aj pre jednotlivcov (momentálne je vlastný design dostupný len pre podnikateľov v minimálnom odbernom počte 50 ks).

Digitálna vizitka by mohla byť nápomocná nie len pre zaneprázdnených podnikateľov, ale aj pri prostom zoznamovaní sa. Už žiadne mini papieriky vo vreckách, ktoré sa takmer vždy záhadným spôsobom nenávratne vyparia.

Zdroje: Tappi.me, Instagram Tappi, E-mailová komunikácia s CEO projektu Dominikom Papcunom