Kategória: Archív

Mesiac vo Vietname, mesiac v Kambodži, potom Indonézia, či dokonca Myanmar. Určite ste sa už stretli s človekom, ktorý dal výpoveď v práci, zbalil si zopár osobných vecí a kúpil si jednosmernú letenku do ďalekej juhovýchodnej Ázie.

Na prvý pohľad to znie ako jedno veľké dobrodružstvo, spoznávanie sveta alebo dokonca cesta do neznáma, kde noha turistu nezavíta až tak často ako do nejakej slnečnej Barcelony či upršaného Londýna – no častokrát nejde iba o pohodový výlet, ale je za tým niečo viac.

Veľa z vás si kladie otázku, prečo by toto spravil človek s istou kariérou a svetlou budúcnosťou. Prečo by si niekto dobrovoľne vybral dlhodobé cestovanie po nie veľmi turistických krajinách, kde je všetko oveľa náročnejšie; v krajinách, kde je sám a nepozná nikoho; v krajinách, kde to nie je jednoduché pre domácich a nie to ešte pre bieleho turistu?

Napadajú vás otázky rôzneho druhu, rôzne závery, dôvody či teórie, no pravdu sa dozviete, až keď sa s tým človekom na túto tému otvorene porozprávate.

Aj ja som sa dostala do tejto situácie a rozhodla som sa  pre šesť mesiacov v Indonézii.

Vždy ma lákala takáto skúsenosť, skúsenosť života, kde to nie je jednoduché a predsa to každý zvláda s úsmevom na tvári.

Stretla som tu množstvo ľudí z rôznych svetadielov, rôznych kultúr, zvykov a tradícií. Doviedlo ma sem viacero dôvodov, ako napríklad spoznať nám tak vzdialenú krajinu, ktorú každý pozná iba vďaka ničivým zemetraseniam a cunami, či exotiky zvanej Bali, no chcela som spoznať aj samu seba a nasmerovať svoj život tým správnym smerom, chcela som presne to, čo spravili tí, ktorí dali výpoveď v práci a odišli do Ázie.

Po istom čase v Indonézii som si uvedomila, že my, Európania, aj napriek tomu, že máme všetko, nemáme nič.

Pozitivizmus ako hnacia sila 

Fráza „dobrosrdečnosť ľudí nemá hranice“ znie tak filmovo a nereálne, až to väčšina z nás vymedzila zo svojho slovníčka a osvojila si frázy ako „nikdy nikomu never“ či „ak si nepomôžeš sám, nikto ti nepomôže“, no nie všade to tak je. Neznie to veľmi škaredo? A pritom je tak jednoduché zmeniť to.

Život v rozvojových krajinách je ťažký z hľadiska finančnej situácie, pretože vyžiť z približne sto eur na mesiac chce odvahu a dobrú stratégiu, no aj napriek týmto existenčným nepríjemnostiam to ľudia zvládajú so širokým úsmevom na tvári a dávkou pozitívnej energie, čomu sa nestíham čudovať.

Človek si tu vážne uvedomí skutočný zmysel života, hodnoty, ktoré nie sú poškvrnené peniazmi a veľkým egom a ľudskú dobrotu.

Indonézania sú veľmi jednoduchí ľudia a k spokojnému životu nepotrebujú veľa; stačí im ich rodina a strecha nad hlavou. Po dlhom rozmýšľaní a nekonečných úvahách nad svojim slovenským životom som dospela k názoru, že rozdiel nie je v tom, že my sme zlí a ľudia v Ázii sú dobrí, ale v našich prioritách. Máme iné priority a to je dôvodom, prečo tu dobrosrdečnosť vidíme na každom rohu.

Dobrosrdečnosť je zadarmo

Slováci sú taktiež dobrosrdeční, ale háčik je v tom, že to neukazujú takmer vôbec, zatiaľ čo ľudia tu ju rozdávajú stále, keď majú príležitosť.

Našou prioritou je dobrá práca a finančne stabilný život; študujeme, aby sme si našli dobrú prácu; pracujeme, aby sme si mohli vziať hypotéku na náš nový byt; no a pomedzi to všetko sme tak zaneprázdnení, že čas na naše medziľudské vzťahy už neostal. A presne toto je ten rozdiel. To, o čo sa snažíme celý život, nás nakoniec dobieha a utekáme tam, kde „nič nie je“, aby sme sa priučili životu a spoznali to, čo sme zanedbali v honbe za „lepším“ životom.

Je to trochu smutné, ale, žiaľ, pravdivé. Dobrosrdečnosť nájdete na ktoromkoľvek ostrove v Indonézii, no v turistických rajoch ako je Bali či Lombok je trochu zmiernená v porovnaní s tou pravou Indonéziou, keďže domáci sa prispôsobujú správaniu turistov.

Život v Indonézii si dovolím prirovnať k nejakému príbehu z futuristickej knihy. Pripadám si tu ako v knihe Karla Čapka v diele R.U.R. Život v Indonézii je pomalý, bez stresu, s úsmevom na tvári a úprimnými pocitmi a ten život v Európe je akoby futuristické dielo, ktoré ukazuje aký život nás čaká onedlho. My máme pohodlný a vyšší životný štýl a Indonézania majú ľudské hodnoty. Ak by sa to spojilo, tak by vznikla dokonalá krajina na život.

Odpoveď na otázku, prečo ľudia dávajú výpovede a odchádzajú do Ázie je mi už jasná.

• Spoznajú tu seba
• Uvedomia si, že na život nepotrebujú všetko, za čím sa naháňajú
• Zmenia postoj voči svojim blízkym a okoliu a začnú byť ľudskejší

[insert page=’koronavirus-spravodajstvo‘ display=’content‘]

Ako vzniklo napätie medzi USA a Čínou?

Aj napriek „prvej fáze“ obchodnej dohody, ktorá bola podpísaná USA a Čínou 15. januára 2020, zostávajú vzťahy medzi oboma krajinami napäté. Táto obchodná dohoda nerieši fundamentálne problémy medzi týmito dvoma krajinami. Prečo sa nevedia Spojené štáty a Čína dohodnúť? Vo svojom minulom článku som poukázala na to, že Čína a USA majú spoločné viac ako sa môže zdať. Obe krajiny sú napríklad extrémne zadlžené. Na rozdiel od Číny, ktorej väčšina dlhu je voči domácim subjektom (tzv. vnútorný dlh), USA sú značne zadlžené voči vonkajšiemu svetu a Čína je jej druhý najväčší veriteľ. Tento stav vytvára medzi nim napätie.

Proces zadlžovania USA voči Číne začal začiatkom 80. rokov minulého storočia. Vtedy sa ešte extrémne chudobná Čína začala otvárať zahraničnému obchodu. Americké spoločnosti predávajúce svoj tovar po celom svete otváranie sa Číny vítali nakoľko im umožnilo vyrábať v Číne lacné výrobky čím ušetrili miliardy amerických dolárov. Spúšťačom nutnosti o znižovanie nákladov pre americké spoločnosti nadnárodného charakteru boli ropné šoky, ktoré spôsobili nárast inflácie a tým aj zvýšenie ich výrobných nákladov o desiatky percent. Čína, ktorá ponúkala rozsiahle investičné stimuly, bola aj napriek svojej pôvodnej hospodárskej zaostalosti prirodzenou voľbou pre americké firmy. Lákala ich predovšetkým lacná pracovná sila a absencia odborov, či zákonov ochraňujúcich práva zamestnancov.

Americký gigant Walmart si udržiava svoje vedúce postavenie v maloobchode (nielen) vďaka dovozu tovaru z Číny. Misiou spoločnosti je dlhodobo dodávať tovar bežnej spotreby pre bežného amerického spotrebiteľa za rozumnú cenu. Tento záväzok dokázal Walmart splniť tým, nahradil amerických dodávateľov čínskymi. V dôsledku zmeny stratégie zbankrotovali mnohí americkí výrobcovia.

Walmart teda vlastne za účelom porazenia inflácie (v tomto prípade vo forme medziročného zvyšovania finálnych cien pre spotrebiteľov) presunul svoju dodávateľskú sieť do Číny. Americkí spotrebitelia sa nesťažovali, že ich tovar pochádza z Číny pretože boli radi, že kupovali jedlo, oblečenie, drobnú elektroniku a ďalšie veci bežnej spotreby za tie isté ceny počas niekoľko po sebe idúcich rokov. Bežného spotrebiteľa nezaujímalo kde bol vyrobený jeho tovar, rozhodujúcim kritériom pre neho bola a stále zostáva cena.

Plynutím rokov však začalo zatváranie tovární v USA dôsledkom presunu produkcie do Číny naberať na obrátkach a americkí (už nezamestnaní) robotníci a ich odbory sa začali sťažovať na porušovanie podmienok férového obchodu zo strany Číny – či už prostredníctvom neoprávnených dotácií na elektriku pre lokálne firmy alebo uplatňovania dumpingu, t.j. predaja tovaru do zahraničia za ceny, ktoré sú nižšie ako tie výrobné za účelom zničenia konkurencie v cieľových destináciách a následného ovládnutia trhu a zvýšenia cien pre finálnych spotrebiteľov.

Prečo pokračuje toto napätie?

USA a Čína za roky vzájomného obchodovania dospeli do štádia kedy sú navzájom ekonomicky prepojené a závislé. Vzájomné napätie medzi ekonomikami spôsobuje mnoho faktorov. Medzi najvýznamnejšie patria:

• vysoká zadlženosť USA voči Číne,

• snaha o návrat amerických tovární späť do USA,

• kontrola Číny nad väčšinou svetových zásob vzácnych kovov, ktoré sú nenahraditeľné vo výrobe mnohých druhov tovarov,

• snaha o globálnu technologickú dominanciu oboch ekonomík,

• a porušovanie obchodných podmienok zo strany Číny.

Čína a jej držba amerického dlhu

Čína je po Japonsku druhý najväčší veriteľ Spojených štátov. Celkovo aj napriek zbavovaniu sa určitej časti amerického dlhu v roku 2019, drží Čína americký dlh v hodnote viac ako 1 bilión dolárov. To je 1/17 celkového amerického dlhu a 1/6 celkového amerického dlhu voči zahraničiu. Je pravdepodobné, že keby Čína teraz požiadala o splatenie celého dlhu, USA by musela vyhlásiť bankrot. Nešlo by však o výhru Číny nakoľko by kvôli bankrotu USA prišla o viac ako bilión dolárov. Takejto situácii sa bude Čína snažiť vyhnúť, nakoľko americký dlh predstavoval cca 1/14 jej hrubého domáceho produktu za rok 2018. Možno teda očakávať, že nesplatenie dlhu na požiadanie zo strany USA by spustilo hospodársku krízu v Číne a tomu sa bude chcieť čínska vláda vyhnúť za každú cenu.

USA chce presunúť výrobu in-house, ale má to háčik

Kvôli presunu výroby do Číny boli mnohé výrobné kapacity v USA zastavené už koncom 90. rokov minulého tisícročia. Následne sa k nim pridali aj ďalšie výrobné oblasti. USA si už v súčasnosti uvedomuje, že opätovný reštart výroby po viac ako 10 rokoch (v niektorých prípadoch môže ísť o viac ako 20 rokov) nebude jednoduché. Keďže sa výroba výlučne realizovala v Číne počas celých desaťročí, americká pracovná sila nemá tréning a zručnosti potrebné k vykonávaniu takejto práce. Ďalším problémom je zaostalosť technologických parkov v USA, netreba však zabúdať ani na pomerne vysoké mzdové náklady v USA, pri ktorých nemajú možnosť konkurovať Číne. Problémom je tiež previazanosť výrobných reťazcov v Ázii, v rámci ktorých majú čínske spoločnosti kontrolu nielen nad čiastkovou výrobou v Číne ale riadia celé výrobné reťazce bez ohľadu na to, v ktorej z okolitých krajín sú tie ktoré súčiastky (alebo tovary) vyrábané.

Sú tovary „made in China“ skutočne „made in China“?

Jedným zo základných spúšťačov obchodnej vojny je už spomínaný americký dlh voči Číne. Veľa ekonómov vedie debaty či je americký dlh voči Číne skutočne taký vysoký ako ukazujú oficiálne štatistiky. Tie totiž vychádzajú z tradičného systému vyčísľovania dát v zahraničnom obchode, ktorý sa spolieha na štatistiky obchodnej a platobnej bilancie krajín.

Tieto rigidné vyčísľovania dát boli relevantné pre jednoduché obchodovanie s tovarom, ktorý bol vyrobený a následne predaný s prirážkou, nedokážu ale zhodnotiť prínos krajiny, ktorá pre výrobu finálneho výrobku importovala väčšinu výrobných vstupov vrátane technológie (napríklad z Japonska, Nemecka, či Južnej Kórey). Viaceré renomované štúdie, vrátane tej od The Economist, odhalili, že pridaná hodnota pri výrobe napríklad jedného iPhonu v Číne nie je viac ako 10 percent. Tá je v tomto prípade takmer výlučne generovaná pracovnou silou. Ekonómovia sa preto pýtajú prečo by mal systém vyčísľovania bilancie zahraničného obchodu dovoľovať Číne započítať si každý predaný iPhone do Spojených štátov v jeho plnej hodnote?!

Vzácne kovy

Ďalším s problémov medzi USA a Čínou je držba vzácnych kovov zo strany Číny. Čína má v súčasnosti kontrolu nad viac ako osemdesiatimi percentami svetovej zásoby vzácnych kovov, ktoré sú používané a nenahraditeľné (nielen) pri výrobe elektroniky. Nie všetky zásoby sú v Číne ale Čína svojou otvorenou diplomaciou dokázala kúpiť ložiská a bane aj v krajinách, s ktorými by Spojené štáty či Európska únia neboli ochotní uzavrieť obchodnú dohodu kvôli svojim princípom napríklad nepodporovania autoritárskych politických režimov.

Huawei a boj o 5G siete

Aj napriek medializácii zákazu pre Huawei na americkom trhu, hlási táto firma za rok 2019 nárast tržieb vo výške takmer 20 percent. Je potrebné uvedomiť si, že Huawei nie je iba poskytovateľom internetového pripojenia. Firma predáva mobilné telefóny a gadgety pod značkou Huawei a Honor a tržby z predaja telefónov rastú rýchlym tempom bez ohľadu na americký zákaz. Ten sa tejto obchodnej divízie vôbec nedotkol, nakoľko Huawei na americkom trhu svoje smartfóny nepredávala ani pred zákazom. Americký zákaz je možné považovať za snahu získania dominancie nad globálnymi 5G sieťami a ostatnými prepojeniami. Trumpova administrácia postavila celý svet pred hrozbu spojenú so zazmluvnením čínskej 5G siete. Pri výbere poskytovateľa siete by si mali krajiny Európskej únie zvážiť, ktorý z potenciálnych poskytovateľov môže ich dáta zneužiť horším spôsobom…

Dajú sa vôbec tieto spory vyriešiť?

Väčšina spomenutých bodov napätia medzi USA a Čínou je spôsobená extrémnou obchodnou previazanosťou. Čína získala v dôsledku otvorenia sa zahraničnému obchodu prístup nielen k zahraničnému kapitálu ale aj know-how a technológii. Už počas rokov keď ju všetci považovali za výrobňu lacného oblečenia, investovala do vývoja vlastných technológií a posúvala sa čoraz vyššie vo výrobnom hodnotovom reťazci.

Keďže americkí a európski zákazníci chceli nakupovať lacné tovary, tolerovanie rôznych dotácii a zvýhodňovania čínskych firiem lokálnou vládou bolo dlhodobo tolerované. Väčšina dotácii však nie je v súlade s pravidlami Svetovej obchodnej organizácie, ktoré sa Čína zaviazala dodržiavať pri svojom vstupe do organizácie v roku 2001. Počas súčasnej svetovej hospodárskej recesie, sa tradične krajiny utiekajú späť k protekcionizmu, čo vyústilo aj do Trumpovej snahy disciplinovať Čínu.

Problém s nekalými obchodnými praktikami je určite potrebné riešiť, nie však „Trumpovou cestou“.

Čína je momentálne vo výhode nakoľko súčasný americký prezident, Donald Trump, sa orientuje na vlastnú krajinu a je nezodpovedný v zahraničnej politike. Keby bol Trump racionálnym prezidentom, uvedomil by si, že Čína v oblasti zahraničného obchodu a výrobných sietí už svetu „prerástla cez hlavu“. Verím, že je nutné iniciovať celosvetovú kampaň cieliacu na nastavenie obchodných podmienok, ktoré budú prospešné pre všetky krajiny sveta, nielen pre tú, ktorá si z nich zoberie iba to najvýhodnejšie s tým, že bude ignorovať tie, ktoré pre ňu výhodné nie sú. Takéhoto konania sa ale od Trumpa s najvyššou pravdepodobnosťou nedočkáme. Nie je totiž typ lídra, ktorý dokáže zjednotiť Európsku úniu, Austráliu, Japonsko, či krajiny Juhovýchodnej Ázie za účelom opätovného nastavenia férových obchodných podmienok s Čínou. Z tohto pohľadu nakoniec vychádza Čína ako víťaz, nakoľko ide ďalej za dosahovaním svojich ambicióznych cieľov a to pri miernych obmedzeniach vo forme zvýšených ciel zo strany USA, nie celého sveta.

Zdroje: The Economist, MMF, Svetová Banka, UNCTAD

Pri každom zakladaní e-mailového či profilového účtu doslova kdekoľvek sme tlačení k tomu, aby sme používali čo možno najsilnejšie heslá. Platí, že ak má naše heslo aspoň osem či desať znakov a pozostáva z malých i veľkých písmen, číslic a špeciálnych znakov, napríklad pomlčky, mriežky či úvodovky, aj najlepším počítačom sveta bude trvať odhalenie hesla celé roky.

Naopak, ak si ako heslo do svojho Instagramu, Facebooku či e-mailu vyberieme jednoduché slovo alebo spojenie slov, môže nás to výjsť draho – roboty vedia takéto jednoduché heslá odhaliť v priebehu zlomkov sekundy, pretože iba používajú a kombinujú slová zo slovníkov.

Napriek tomu, že o dôležitosti vlastnej bezpečnosti vieme a je nám na každom kroku pripomínaná, ľudia používajú úplne obyčajné a nebezpečné heslá.

Bezpečnostná spoločnosť SplashData vydala zoznam najčastejšie používaných hesiel roku 2019, ktorým by sme sa v tomto roku určite mali vyhnúť. Je pri nich najväčší potenciál, že budú odhalené a následne obsah vašich profilov a účtov zneužitý. A odkiaľ táto súkromná spoločnosť pozná heslá ľudí na internete? Uvedený zoznam vznikol na základe údajov o účtoch, ktoré boli v priebehu roka 2019 napadnuté hackermi a zverejnené.

Najčastejšie používané heslá v roku 2019:

„3D tlačiareň je zariadenie, ktoré dokáže vytvoriť trojdimenzionálny (3D) objekt na základe digitálnych 3D dát. Tento proces sa nazýva 3D tlač“, definuje Wikipédia pojem 3D tlač, ktorá je v posledných rokoch mimoriadne atraktívnou témou pre množstvo odborníkov i laikov.

Potrebujeme iba základnú znalosť modelovania 3D objektov v počítači, vhodnú tlačiareň a kompozit na to, aby sme doslovne zhmotňovali svoje predstavy. Využitie technológie je pritom nezvyčajne rozsiahle – od hračiek, cez náradie na vesmírnych staniciach, až po hotové rodinné domy.

Princíp technológie 3D tlače je pomerne jednoduchý a snáď aj preto vznikajú stále nové spoločnosti, ktoré takéto tlačiarne vyrábajú. Základom je rameno, na ktorom je umiestnená tryska. Z nej vychádza plastický materiál, ktorý v priebehu niekoľkých sekúnd tuhne v pevnú hmotu. Postupným vrstvením materiálu, zvyčajne plastu ABS alebo PLA, vznikajú rôznorodé objekty, dokonca s funkčnými a pohyblivými mechanickými súčasťami.

Médiami už neraz preleteli správy o tom, že na bežnej domácej 3D tlačiarni možno vyhotoviť plne funkčnú strelnú zbraň. Platí, že čím je použitý stavebný materiál jemnejší, tým presnejšia je tlač – v praxi sa pri potrebe mimoriadne vysokej presnosti používa fotopolymér, plasty ABS a PLA, polyamid a dokonca sádrový kompozit. Vlastnosti týchto materiálov sú rôzne, pričom sádrový kompozit považujeme za najmenej trvácny. 3D tlač nachádza v domácnostiach oveľa väčší význam, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Snáď každého ako prvé napadne, že rodičia môžu deťom vyrábať hračky, avšak netreba zabúdať na praktické využitie 3D tlače. Z mierne ohybného plastu možno vyrobiť niekoľko centimetrov trubice, ak je práve nejaká potrebná. Pánty na menšie dvere už nebude potrebné kupovať v obchode a možno tiež vyrábať stojany, lampy, držiaky, kryty a iné praktické maličkosti.

Nový dom za cenu jazdeného auta

Zatiaľ najodvážnejším využitím 3D tlače je stavba domov. Čínska spoločnosť WinSun už dnes stavia väčšie i menšie rodinné domy s pomocou špeciálnych veľkoformátových 3D tlačiarní, pričom výrobná cena stredne veľkého domu s rozlohou 200 štvorcových metrov je neuveriteľných 4800 amerických dolárov. Stavebným materiálom je v prípade čínskej spoločnosti zmes konštrukčného odpadu a cementu, ktorý sa získava recykláciou. Ide teda o riešenie, ktoré je nielen lacné, ale aj ekologicky neutrálne. Črtá sa príležitosť pre štáty a ich zákonodarcov, aby tieto stavby preverili, zhodnotili ich bezpečnosť a v prípade vhodnosti ich začali využívať na poskytovanie pomoci ľuďom v núdzi. Ušetrené financie by sa počítali rádovo v desiatkach miliónov eur.

3D tlač funguje aj bez gravitácie

Vo februári tohto roku NASA publikovala oficiálnu správu o bezpečnosti 3D tlače v beztiažovom stave. Uvádza, že táto technológia je celkom bezpečná a bezproblémová aj tam, kde zdanlivo nie je gravitácia – na obežnej dráhe okolo Zeme. Beztiažový stav nemá vplyv na kvalitu výsledného výrobku, keďže trysky s plastovým kompozitom tlačia materiál pod miernym tlakom. Výsledky testov NASA sú mimoriadne dôležité predovšetkým v súvislosti s ideou, že by sa určité súčiastky a nástroje vyrábali priamo na vesmírnej stanici. Stačilo by tak dopraviť iba samotný materiál a ten až neskôr formovať do tvarov, ktoré by boli v danej chvíli potrebné.

Lepší svet vďaka dobrovoľníkom s 3D tlačiarňami

3D tlač ako nástroj na dosiahnutie lepšieho sveta sa ukazuje ako celkom reálny aj vďaka organizáciám fungujúcim na internete. V máji tohto roku získala organizácia e-NABLE od Google.org grant v celkovej výške 600-tisíc amerických dolárov, aby mohla ďalej propagovať svoju víziu. Tou je praktické využitie 3D tlače na pomoc deťom.

Enable Community Foundation prišla s mimoriadne hodnotným nápadom – osloviť dobrých ľudí z celého sveta, aby využili svoje domáce a firemné 3D tlačiarne a vyrábali funkčné protézy končatín pre deti a mládež. Zadarmo, ale s pocitom hodnotného využitia zariadení, ktoré práve zažívajú rozmach.

Mechanické protézy horných končatín je nevyhnutné vyrábať na mieru a v spolupráci s osobou, ktorá ich bude používať, pričom dnes je ich cena extrémne vysoká. 3D tlač však zmenila aj toto, výroba takejto protézy je otázkou niekoľkých minút a eur.

Organizácia e-NABLE má už dnes ohromujúce výsledky a dokazuje, že svet je plný ľudí ochotných pomáhať aj bez nároku na odmenu. Dodávané protézy sú pritom celkom funkčné, zdravotne nezávadné a priamo zlepšujú hendikepovaným životy. Zapojiť sa do programu navyše môžete aj vy. Ako dobrovoľník, ktorý chce využiť svoju vlastnú 3D tlačiareň na niečo hodnotné, alebo aj ako žiadateľ, ktorého dieťa potrebuje funkčnú protézu hornej končatiny.

Budúcnosť je práve teraz

To, čo zažívame každý deň, bol ešte pre predchádzajúcu generáciu iba vedecko-fantastický literárny žáner. A predsa sme dnes s priateľmi a rodinou v kontakte neustále vďaka internetu, mobilným telefónom a počítačom. Rovnaké je to aj s 3D tlačou, ktorá bola pred dvadsiatimi rokmi iba v plienkach a už sa dočkala komerčného využitia. Najlacnejšie 3D tlačiarne dnes kúpite aj na Slovensku za približne 300 eur a cena tých najlepších je asi 4-tisíc, čo je pre firmy celkom akceptovateľná čiastka.

Budúcnosť síce žijeme už dnes, ale technológiu čaká ešte veľa míľnikov. Predovšetkým jej rozšírenie do domácností po celom modernom svete a vytvorenie štandardov. Je to oblasť, v ktorej nie je žiadna vízia prehnanou a preto zastávame názor, že je to práve technológia 3D tlače, čo má potenciál zmeniť svet k lepšiemu.

Keď sa povie „Joker“, azda každý z nás si vybaví vychudnutú pomaľovanú tvár herca Joaquina Phoenixa, ktorý sa momentálne teší zo Zlatého glóbusu a mieri priamo na červený koberec pri odovzdávaní cien filmovej akadémie.

Lenže ešte niekoľko rokov dozadu patrila postava Jokera inému skvelému hercovi, Jaredovi Letovi. Ten túto komiksovú postavu, úhlavného nepriateľa Batmana, stvárnil vo filme Suicide Squad (2016). Napriek tomu, že sa svojej úlohy Leto zhostil vynikajúco a svoje kvality dokazuje celé roky v iných filmoch, práve postava Jokera mu podľa mnohých značne uškodila. Fanúšikovia komiksov skrátka neboli pripravení na postavu Jokera v podobe, do ktorej ho vyformoval režisér David Ayer, hoci aj on sa riadil iba predlohou Suicide Squad od Johna Ostrandera.

Teraz, zdá sa, nastal správny čas na reštart Letovej kariéry v komiksovom univerze a do kín prichádza snímka s názvom Morbius. Morbius je postava z marvelovského sveta, živý upír, ktorého vytvorilo kreatívne duo Roy Thomas a Gil Kane. Jedná sa o tragického antihrdinu, ktorý má čo-to spoločné so Spidermanom. Prvýkrát sa postava objavila v komikse The Amazing Spider-Man #101 (október 1971), aby bola napokon cenzurovaná vlastným vydavateľstvom, ktoré mienilo obmedziť výskyt niektorých postáv, napríklad aj upírov.

Morbius teraz prichádza vo filmovom spracovaní v hlavnej úlohe s Jaredom Letom, pričom Sony ohlásilo vznik filmu ešte v novembri 2017. Vo februári 2019 sa začalo nakrúcať a premiéra je naplánovaná na koniec júla 2020. Okrem Leta sa vo filme predstavia aj Matt Smith, Adria Arjona, Jared Harris, Al Madrigal a Tyrese Gibson.

„Prvý robot kompletne vyrobený zo živých buniek“. Znie vám to ako vzdialené sci-fi? Nemalo by, pretože práve takého robota najnovšie vytvorili vedeckí pracovníci na vermontskej univerzite (University of Vermont).

Takzvaný xenobot môže byť prvým krokom ľudstva vo výrobe živých robotov, ako si to vo svojej nadčasovej divadelnej hre R.U.R. predstavoval Karel Čapek. Práve on vymyslel slovo robot, ktoré neskôr prebrali snáď všetky jazyky sveta. N rozdiel od tých súčasných boli roboty od Čapka ešte vytvorené zo živej hmoty – v prvej polovici 20. storočia si totiž ešte nevedel predstaviť počítače, ktoré by riadili elektromotory a hydraulické zariadenia používané v dnešných robotoch. Teraz sa karta obracia práve v prospech Čapka.

Tím vedcov z University of Vermont skutočne vytvoril xenobota, teda robota zo živých buniek, pričom sa nejedná o žiadne zavádzanie. Xenobot je veľmi primitívny a práve to z neho robí senzáciu. Eventuálne ho je možné škálovať a na jeho funkčnosť nie sú potrebné externé zdroje alebo riadiace jednotky.

Najväčšou neznámou zatiaľ ostáva posúdenie, či sa jedná o živého tvora alebo nie. Podľa slov marketingového oddelenia vermontskej univerzity je to celkom nový druh organizmu. Nie je to konvenčný neživý robot vyrobený z umelých materiálov, ale ani nový druh zvieraťa. Je živý, ale nie tak, ako život vnímame dnes. Údajne je to živý programovateľný organizmus.

Napriek tomu, že samotné organizmy vyzerajú a správajú sa jednoducho, výroba živých robotov nie je v žiadnom prípade triviálnou záležitosťou. Vytváranie ich tvaru pre nás zatiaľ nepredstaviteľným spôsobom zabezpečuje výkonný superpočítač, ktorý jednotlivé bunky skladá podobne ako kocky lega. Vynájdenou metodikou je možné docieliť, aby sa tieto cielene vyformované zhluky buniek zo žaby správali podľa vopred stanoveného plánu (programu). Dokážu sa napríklad sformovať do podoby obalu, ktorý zabezpečí presun iného hmotného objektu.

Tieto zhluky obsahujú 500 až 1 000 živých buniek, ktoré vedci získali zo žiab.

Vyhliadky využiteľnosti xenobotov sú veľkolepé, ale tím vedcov sa zatiaľ sústreďuje na jednoduchšie očakávania. Namiesto budovania ľudských robotov v štýle hry R.U.R. do úvahy prichádza napríklad zbieranie plastového odpadu v oceánoch, odchytávanie parazitov v ľudskom tele či prieskum rádioaktívnej kontaminácie.

Zaujímavosťou je aj to, že bunky na svoju činnosť nepotrebujú žiadne konvenčné napájanie, napríklad elektrinou. Energiu na svoju činnosť si nosia priamo v sebe v podobe prirodzených proteínov a lipidov. Údajne sa vedia takto dožívať až týždeň.

„Keď sa pozrieme na bunky, z ktorých sme stavali naše xenoboty, genomicky sú to žaby. Je to stopercentná žabia DNA – ale pritom to žaba nie je.“ povedal biológ Michael Levin z Tufts University k téme živých robotov z vermontskej univerzity.

Spoločnosť United Rental Group,s.r.o. pôsobiaca pod medzinárodnými značkami AVIS a PAYLESS car rental je najväčším prevádzkovateľom prenájmov osobných a úžitkových vozidiel na Slovensku, ktorej flotila v roku 2019 prekročila 1 500 vozidiel.

Má ambíciu byť nielen najväčším prevádzkovateľom služieb individuálnej prepravy služieb a tovarov, ale snaží sa aj o nastavenie nových ekologických trendov v osobnej doprave.

Emisie CO₂ by sme nemali brať na ľahkú váhu. Podieľajú sa na množstve problémov, ktoré okolo seba máme. Či už zdravotných alebo ekologických. „Napriek tomu, že veľa podnikateľov v odvetviach súvisiacich s dopravou emisie ako hrozbu nevníma alebo nie sú ochotní prijať svoju mieru zodpovednosti, my to na to myslíme a podnikáme v otázke ekologickej zodpovednosti kroky, ktoré v dlhodobom rozsahu pomôžu znížiť dopad ľudskej činnosti na životné prostredie,“ uvádza United Rental Group, s.r.o. vo svojej tlačovej správe.

„Naším cieľom je postupne znižovať emisie podľa nariadení a pravidiel Európskej únie, a to bez ohľadu na fakt, že v platnej legislatíve Slovenska takéto pravidlá aktuálne neexistujú. Chceme byť lídrom nie len v technologických, ale aj environmentálnych inováciách.“ dodáva spoločnosť a pokračuje: „Záleží nám na krajine, v ktorej žijeme a pracujeme. Svoj postoj a filozofiu sa snažíme pretaviť v maximálnej miere aj do nášho podnikania, častokrát aj za cenu vyšších nákladov.“

V roku 2019 dosahovali priemerné emisie flotily spoločnosti hodnotu 120 g/km CO₂, čo je v segmente autopožičovní menej takmer o 15% a v porovnaní s flotilami prevádzkovateľov taxi služieb až o 19%.

Cieľ na rok 2020 je dosiahnuť priemernú úroveň emisií na hodnote 105 g/km CO₂ a v roku 2021 dosiahnuť predpísaný európsky cieľ v podobe 95 g/km CO₂.

Každý rok vo svete vypijeme neuveriteľných 400 miliárd šálok kávy – a veľmi pravdepodobne jednu pijete aj počas čítania tohto článku.

A možno ste sa už niekedy zamysleli aj nad tým, akú dlhú cestu musela táto káva prejsť až k vám. Prešla rukami množstva ľudí, ktorí spracovávali kávové zrná, komplikovaným procesom spracovania, distribúciou, predajom, až napokon ste si ju doma zaliali horúcou vodou.

Pravdou je, že káva, ktorú pijeme, je extrémne podhodnotená a šálka dobrej kávy by v skutočnosti mala stáť tak okolo 25 amerických dolárov, teda asi 22,51 eur. Ako je teda možné, že si v obchodoch kupujeme jej veľké balenia za pár eur a v kaviarni nám ju naservírujú za dve eurá?

Káva postupne zdražuje – asi ste si to všimli aj vy. Napríklad americký Starbucks zvýšil ceny káv o desať až dvadsať dolárových centov, lenže ani toto mierne zvýšenie ceny nezodpovedá skutočnej hodnote kávy.

V priebehu posledných 40 rokov ceny kávy, naopak, prevažne klesali, čo dobre odráža porovnanie hodnoty tej súčasnej s tou z roku 1975. V roku 1975 stál kilogram kávy v prepočte na súčasnú hodnotu 2,29 dolára, zatiaľ čo dnes kilo „surovej“ kávy kúpite za 1,11 dolára. Áno, aj tieto ceny sa zdajú byť veľmi nízke, ale jedná sa o najlacnejšie dostupné kávy.

Prečo teda ľudia majú platiť viac, keď cena kávy ako komodity klesá? Dôvody musíme hľadať tam, kde sa káva pestuje a zbiera, teda do najchudobnejších častí sveta. A musíme porozumieť spôsobu aj jej výroby.

Kávovník potrebuje veľmi špecifickú klímu, aby prosperoval. Kávové bôby vznikajú práve v klimatických oblastiach nachádzajúcich sa v rozvojových krajinách sveta. Rozvojové krajiny z južnej pologule vytvárajú až 90 percent všetkej produkcie kávy.

Od vysadenia rastliny po zber jej plodov ubehnú až štyri roky a  z tohto dôvodu je pestovanie kávy jedným z najdrahších a najnáročnejších druhov pestovania. Kávové bôby je navyše potrebné zbierať ručne, aby sa nepoškodili ďalšie ešte nedozreté plody. Zbieranie úrody údajne farmárovi zhltne až 40 percent celého ročného rozpočtu!

Po tom, ako sú bôby zozbierané, prechádzajú triedením a sušením, ktoré umožní, aby sme sa dostali do ich vnútra k zrnám kávy.

Len pre zaujímavosť, zrnko kávy nie je správny názov, vhodnejšie by bolo používať pojem semienko kávy.

Keď sa tieto „zrná“ vysušia na vlhkosť maximálne 12 percent, sú balené do 60 kilogramov ťažkých plátených vriec, v ktorých zostávajú až jeden rok.

A to všetko je stále iba začiatok celého procesu, ktorým káva prechádza. Pestovatelia na svojej káve zarábajú veľmi málo alebo dokonca vôbec nič. Napríklad nedávny prepad cien v Kolumbii spôsobil, že pestovatelia predávali 60 kg vrecia s kávou len za polovicu toho, čo vynaložili na zber, hnojivá a administratívu.

Aby sme boli konkrétni, uveďme si príklad:

Kolumbijská farma s rozlohou troch hektárov vyžaduje ročné náklady asi 15-tisíc amerických dolárov a vyprodukuje asi 75 až 90 kusov 60-kilogramových vriec s kávou. Tie sa predávajú za asi 30 miliónov pesos, teda 9 500 amerických dolárov. Pri súčasnej minimálnej mzde v Kolumbii asi 250 USD mesačne je cena kávy príliš nízka na to, aby uživila farmárov a ich pracovníkov.

Z tohto dôvodu niektoré menej eticky založené spoločnosti siahajú k nútenej práci a modernému otrokárstvu. A tí eticky založení pestovatelia sú nútení svoje polia jednoducho opustiť alebo predať.

Obavy z príliš nízkej ceny kávy nie sú nové. Už v 30. a 40. rokoch 20. storočia sa v USA obávali, že cena kávy je prinízka a neudržateľná a preto sa zvažovalo, že sa krajiny vyrábajúce kávu obrátia na pomoc na vtedajší komunistický blok.

Z toho dôvodu vznikla takzvaná Medziamerická dohoda o káve (Inter-American Coffee Agreement), aby sa zachovala udržateľnosť exportu a importu kávy. A tá sa časom pretransformovala na Medzinárodnú dohodu o káve (International Coffee Agreement, 1962, 2011), ktorá pomáha stabilizovať ceny. Dohoda má 42 exportujúcich a 7 importujúcich členov. Snažia sa cenu kávu zachovávať stabilnou a udržateľnou, ale aj tak sa ceny kávy kolísaniu nevyhli.

Na konci 80. rokov sa Dohoda nezhodla na kvótach a preto od novembra 1988 do novembra 1992 sa ceny kávy prepadli o tretinu svojej hodnoty. Aby sa takémuto kolísaniu zabránilo, museli napokon importujúci členovia ako USA, Japonsko a EÚ určité kvóty garantovať.

Kameňom úrazu celého problému s kávou nie je slabý dopyt po nej. Ten bol vždy obrovský. Problémom sú reťazce spoločností, ktoré ležia kdesi medzi plantážou a vašou hotovou šálkou kávy. Týmito spoločnosťami sú firmy zaoberajúce sa dopravou tovaru, pražiarne a predajcovia. A niekde tam vzniká aj dôvod, pre ktorý je jedna značka kávy lepšia ako druhá. Platí, že aj dobré zrnko kávy môže chutiť hrozne, ak bolo zle upražené.

Pražiarne chcú, prirodzene, znižovať náklady a tak kávu spracovávajú optimalizovane, často na úkor kvality.

A ako je to s Fair Trade kávami? V skutočnosti tie nemajú vplyv na kvalitu samotnej kávy, ale iba na to, akým spôsobom sa pracuje s jednotlivými pracovníkmi na plantážach. Je teda príjemné a spoločensky zodpovedné piť práve takéto kávy, ale v skutočnosti to nemá žiadny vplyv na jej chuť a kvalitu.

Rozhodne by však káva nemala byť tak lacná, ako je tomu dnes. Keby sa káva pestovala vo vyspelých krajinách Európy alebo Severnej Ameriky a zohľadnili by sa náklady na mzdy pracovníkov, náklady na zber a ďalšie spracovanie, jedna šálka kávy by údajne mala stáť až 25 amerických dolárov, teda 22,51 eura. A keďže pokrok v rozvojových krajinách je na spadnutie a prakticky nevyhnutný, mali by ste sa pripraviť na to, že jedného dňa skutočne za kávu budete musieť zaplatiť čiastky, ktoré sa vám rozhodne páčiť nebudú. Tak to však má byť.

Zdroj: videacesky.cz/video/proc-by-mel-salek-kavy-stat-pet-stovek

Titulná fotografia: 3D vizualizácia Austrálie a jej požiarov, aktuálnych aj už uhasených. Táto vizualizácia je často nesprávne prezentovaná ako fotografia z Medzinárodnej vesmírnej stanice ISS.

Odborníci varujú pred hrozbou masového vymierania druhov zvierat a rastlín.

Jedno také teraz priamo ohrozuje Austráliu a tá sa môže stať nešťastným príkladom toho, ako rýchlo sa tak drastické zmeny môžu udiať. V minulosti pritom už podobné rozsiahle požiare formovali tvár súčasnosti, napríklad po tom, čo pred 65 miliónmi rokmi na Zem dopadol asteroid a priviedol svet takmer na pokraj vyhynutia samotného života. Údajne vymrelo až 75 percent všetkých druhov zvierat a rastlín.

Austrália je dnes považovaná za jednu zo 17 krajín (hovorme o nej pre zjednodušenie ako o „krajine“) s takzvanou megadiverzitou. Tieto krajiny pokrývajú iba desať percent zemského povrchu, ale žije v nich viac 70 percent všetkých druhov zvierat či rastlín.

Zatiaľ čo mnohé cicavce a vtáky v súvislosti s rozsiahlymi požiarmi čelia vážnemu riziku ohrozenia druhov, niektoré sú natoľko závislé na svojom malom prostredí, že prežitie ich druhu vo voľnej prírode je v súvislosti s katastrofou takmer nereálne. Jedná sa o rôzne malé cicavce, ktoré sú pomalé a veľmi závislé na svojom malom území, obrovské množstvo druhov hmyzu či rôznych druhov slimákov a hadov. Ich neschopnosť ujsť pred požiarom sa tvrdo prejaví na početnosti druhu v nasledujúcich rokoch. Presné odhady budúceho vývoja situácie v Austrálii však zatiaľ neexistujú.

Závažné problémy budú mať ale aj tie druhy zvierat, ktoré teraz dokážu pred ohňom ujsť. Napríklad rôzne druhy vtákov, ktoré vedia uletieť, lenže ich život je pevne spojený iba s určitým druhom stromu.

Zásadným rozdielom oproti požiarom a klimatickým zmenám spred 65 miliónov rokov je to, že súčasné veľké požiare sú prevažne lokálne, hoci vo veľkom meradle. Požiare lesov v Brazílii, Chorvátsku, Kalifornii, na Sibíri a teraz v Austrálii majú potenciál zlikvidovať mnohé endemity, teda také druhy zvierat a rastlín, ktoré sa vyskytujú jedine na daných územiach, ale neohrozia druhy žijúce na iných kontinentoch alebo vo vzdialenosti väčšej ako niekoľko kilometrov od hranice požiaru.

Napriek tomu by sme nemali dopad týchto katastrof podceňovať. Obnovenie druhov totiž trvá tisíce a milióny rokov, po ktorých sa navyše druhy vyvinú v úplne inej podobe, než ich poznáme teraz.

Zásadným spomaľovačom obnovy druhov postihnutých prírodnými katastrofami je pritom sám človek, ktorý údajne zabral už polovicu všetkých lesov sveta, tvrdí Mike Lee, profesor evolučnej biológie pre magazín Science Alert.

To znamená, že zvieratá majú výrazne menej priestoru pre prirodzenú obnovu svojich druhov ako pred príchodom človeka.

Karty však mieša opäť samotný človek a jeho snaha o udržanie rovnováhy – cieleným ochraňovaním zvierat a rastlín, udržiavaním ich druhov a umelým vytváraním lesov dokáže svoj nepriaznivý dopad na životné prostredie aspoň čiastočne zvrátiť.

Zásadnou skutočnosťou v šírení a dopadoch požiarov v Austrálii je aj to, že ľudia sa svojou činnosťou snažia (a prevažne sa im darí) požiare hasiť. to znamená, keby nebolo ľudí, požiare by boli nepochybne nepomerne ničivejšie.

Fotografie nižšie poukazujúce na realitu v Austrálii sú z webu Bored Panda:

Istá diaľnica v Indii blízko mesta Dillí sa nedávno stala dejiskom mimoriadnej hromadnej havárie áut. Smog bol tak hustý, že vodiči nevideli, kam idú. Poškodených bolo minimálne 24 vozidiel, pretože do už nabúraných áut narážali ďalšie a ďalšie vozidlá. Dohľadnosť bola iba asi pätnásť metrov.

Zaujímavosťou je, že takéto nepriaznivé podmienky sa v Dillí opakujú každá rok. Nárast znečistenia ovzdušia prichádza pravidelne a má na naše pomery priam neuveriteľný rozsah. Takéto masívne znečistenia prichádzajú pravidelne raz do roka a veľmi prudko.

Dôsledky znečistenia v Indii sú fatálne, údajne každé dve minúty zomrie jedna osoba práve kvôli nebezpečnému ovzdušiu. To je však stav z roku 2017 a z celej Indie, Dillí je v tomto ohľade ešte hlbšie v problémoch.

Ľuďom je nevoľno, majú bolesti hlavy, problémy s pľúcami a zomierajú.

Keď do Dillí každoročne dorazí jedovatý mrak, tridsať miliónov obyvateľov mesta je nútených žiť v mimoriadne nebezpečných podmienkach a meniť svoj životný štýl.

Vedci odhadujú, že stráviť jeden deň v týchto podmienkach je porovnateľné s vyfajčením 50 cigariet. Zem celého mesta je pokrytá vrstvou prachu a vo vzduchu je hrubá vrstva znečistenia, ktoré doslovne prekrýva výhľad.

Kde sa berie všetok ten nárazový smog?

Dillí bolo vždy veľké, rušné a znečistené mesto. Ale znečistenie sa výrazne zhoršuje až posledných desať rokov, počas ktorých vzrástla populácia mesta až o sedem miliónov.  Po Tokiu sa jedná o druhé najväčšie mesto sveta a po Lahore je tiež druhým najviac znečisteným mestom sveta.

Viac ľudí totiž znamená viac áut, viac dopravných prostriedkov, výfukových plynov a prachu. Ako Dillí rastie, stavia sa stále viac budov, pri ktorých sa produkujú prachové častice prúdiace mestom. Keď sa k tomu pripočítajú všetky ďalšie priemysly, ktoré majú vplyv na životné prostredie, vo výsledku je vzduch v Dillí zdraviu škodlivý počas celého roka.

Lenže v októbri a novembri drasticky rastie miera znečistenia ovzdušia až na 50-násobok toho, čo je považované za bezpečné. Mnoho prístrojov merajúcich znečistenie dokonca nie je na takéto hodnoty vôbec stavaných.

Mrak smogu je dokonca tak obrovský a hustý, že ho je vidieť aj z vesmíru.

Tento mrak ale nepochádza z Dillí. Štáty ako Paňdžáb a Harijána sú známe ako „indický chlebový kôš“. Je to kľúčový indický región pre poľnohodárstvo celej krajiny. Pestuje sa tu ryža, čo vyžaduje enormné množstvo vody. Ryža sa tu začala pestovať iba v roku 2000 a poľnohospodári používali také množstvo vody, že v celom regióne začali dochádzať zásoby tej podzemnej. Preto sa v roku 2009 schválil zákon, ktorý zakazuje pestovanie ryže do polovice júna. Pestovatelia tak nemôžu ryžu pestovať až do doby, kým nepríde obdobie monzúnov. Ryža sa tým pádom musí zbierať neskôr a poľnohospodári majú menej času na prípravu svojich polí na ďalšiu úrodu.

A aby svoje polia vyčistili rýchlejšie, začali po zbere ryže polia vypaľovať. Každý rok sa preto v rovnakom čase v priebehu októbra a novembra atmosférou ženie obrovský mrak dymu z horiacich polí priamo na Dillí. Prvý dôvod, pre ktorý musí dym nutne skončiť práve v Dillí, spočíva v Himalájach na východ od poľnohospodárskeho regiónu i Dillí. Hory tvoria prirodzenú bariéru a smerujú dym priamo na veľkomesto. Druhým dôvodom je prúdenie vetrov v tomto období, studený vzduch z Himalájí smeruje na Dillí a berie so sebou aj dym z polí. Tento studený vzduch vanie pod tenkou vrstvou horúceho vzduchu a je preto akoby pod kupolou. Znečistený vzduch preto nemá ako uniknúť a ostáva pri zemi, pričom v Dillí sa spojí aj s mestským smogom. Vzniká toxické zamorenie ovzdušia, najväčšie na planéte.

Situácia sa rieši, ale… 

V novembri 2019 najvyšší indický súd rozhodol, že severné štáty musia svojim poľnohospodárom zabrániť, aby pálili svoje polia. Lenže toto rozhodnutie zatiaľ nebolo vymáhané, preto v nasledujúcich týždňoch naďalej pokračovalo rozsiahle vypaľovanie polí. Jednalo sa desiatky tisíc požiarov obilia. Dillí nedokáže zastaviť konanie pestovateľov v susedných štátoch, ale keď koncom roka rastie úroveň znečistenia, úradníci robia aspoň to, čo ovplyvniť vedia. Napríklad vydávajú dočasné zákazy stavebnej činnosti alebo sa obmedzí používanie motorových vozidiel.  Kým sa však nepodarí zastaviť vypaľovanie, vzduch v Dillí bude aj naďalej nebezpečný pre zdravie a budú umierať ďalšie tisíce ľudí.

Zdroj: Smrtící vzduch v Dillí