Kategória: Archív

Úspešný podnikateľ, revolucionár automobilového priemyslu, po ktorom je označované obdobie jeho života aj ako „fordizmus“. Priniesol nový pohľad na výrobu áut, zaviedol pásovú výrobu, mal nový pohľad na marketing a manažment, vďaka čomu predal milióny automobilov a jeho spoločnosť sa stala známou po celom svete. Dnes už síce meno tejto značky v silnej konkurencii stratilo svoje niekdajšie prvenstvo, ale Henry Ford mal jednoznačne vplyv na technologický rozvoj a automobilový priemysel v súčasnosti.

Henry Ford sa narodil 30. júla 1863 ako jedno zo šiestich detí na rodinnej farme vo Wayne County v Michigane. Aj keď si toto miesto od neho vyžadovalo už odmalička tvrdú manuálnu prácu, už v dvánastich rokoch objavil svoju vášeň pre techniku. Po tom, ako videl prvýkrát lokomotívu, zmenil sa jeho pohľad na predurčenú budúcnosť farmára. Keď mal mladý Ford 15 rokov, otec mu daroval vreckové hodinky, ktoré znovu poskladal. Neskôr začal opravovať hodinky aj jeho kamarátom. V šestnástich rokoch opustil svoje rodisko a usadil sa v Detroite, kde sa vyučil za zámočníka. Potom pracoval ako opravár parných strojov, ale neustále sa zaoberal vývojom strojov, ktoré by využívali benzínový motor, čo bolo v tej dobe ešte odmietané. Medzitým sa v roku 1888 oženil s Clarou Bryant, s ktorou mal neskôr aj svojho jediného syna a kvôli nim sa aj na krátku dobu vrátil späť na farmu.

„Schopnosť nadšenia nesie tvoje nádeje ku hviezdam.“

   O tri roky neskôr získal miesto v Edison Illuminating Company, kde sa ako hlavný inžinier mohol venovať aj vlastným experimentom s benzínovými motormi a vývoju vlastného automobilu. Ten uzrel svetlo sveta v roku 1896, išlo o prvé samohybné vozidlo podobné bicyklu, preto aj malo názov Quadricycle. Toto vozidlo vážilo 230 kg, malo štyri kolesá a dva prevodové stupne. Nemalo spiatočku a maximálna rýchlosť bola 30 km za hodinu.

„Nie je hanbou čestný neúspech, ale strach z neúspechu.“

   Prvá éra Fordovho podnikania za začala založením vlastnej automobilovej spoločnosti Detroit Automobile Company. Pustil sa tak do riskantného plánu predávať autá aj obyčajným nezámožným ľuďom. Keďže spoločníci s ním túto jeho víziu nezdieľali, nechal Ford spoločnosť zbankrotovať a zameral sa na zlepšovanie svojich automobilov. V roku 1901 založil novú spoločnosť s názvom Henry Ford Company, kde sa stretol s rovnakým konfliktom názorov na konečného spotrebiteľa, ktorými mali byť podľa Forda obyčajní ľudia. Spoločnosť preto opustil a tá sa neskôr premenovala na známu značku luxusných automobilov Cadillac Automobile Company.

„Podnik, ktorý neprináša nič iného než peniaze, je úbohý podnik.“

   Tretí pokus o založenie si vlastnej spoločnosti sa ukázal ako úspešný a priniesol Fordovi najväčšiu slávu. V roku 1903, kedy sa narodil aj Fordov syn Edsel, založil so svojimi spoločníkmi firmu Ford Motor Company. Základné imanie firmy bolo 28 tisíc dolárov, ktoré vyzbierali od radových občanov. Už za prvý rok dokázala firma vyrobiť neuveriteľných 1700 automobilov a niekoľko prototypov, ktoré vyhrávali automobilové závody a lámali rýchlostné rekordy. V tejto spoločnosti sa Fordovi podarilo aj naplniť svoju víziu vyrábať lacné a kvalitné automobily pre každého. Túto víziu ale dosiahol až zavedením výroby na montážnej linke, ktorá umožňovala masovú produkciu áut.

„Môžete mať voz svojej obľúbenej farby, pokiaľ máte najradšej čiernu.“

   V roku 1906 až 1908 zaviedol výrobu legendárnych modelov N a T, ktorých cena bola iba 825 dolárov, vďaka čomu boli dostupné aj pre bežných ľudí. Model T bol prvým sériovo vyrábaným automobilom zo štandardizovaných súčiastok, poháňaný štvorvalcom s výkonom 15 kW, dosahoval rýchlosť 70 km/h, vážil 544 kg a mal spotrebu 13 až 22 litrov na 100 km. Po zdokonaľovaní procesu výroby sa doba výroby jedného vozidla zredukovala na 93 minút. Cena modelu sa napokon znížila až na rekordných 360 dolárov. Zaujímavosťou je, že celé auto bolo vyrobené z konopí a jazdilo na konopný benzín. Do roku 1927 sa len z modelu T predalo neuveriteľných 15 miliónov kusov. Úspech spoločnosti znamenal revolúciu nielen v automobilovom priemysle, ale mal vplyv aj na modernú kultúru, preto je toto obdobie často označované ako „fordizmus“.

„Spokojný zamestnanec urobí viac ako traja nespokojní.“

   Obrovský dopyt po automobiloch vytvoril požiadavku na otvorenie novej továrne, kde bola v roku 1913 zavedená aj technológia pásovej výroby navrhnutá samotnými zamestnancami, ktorých inšpirovalo pásové zariadenie na jatkách. Ford sa po tomto úspechu a zvýšení tržieb rozhodol zvýšiť svojim zamestnancom mzdu o dvojnásobok (na 5 dolárov za deň), čím si chcel zaistiť, aby mal stálych zamestnancov. Zaviedol tiež sociálny program pre stálych zamestnancov, ktorý zahŕňal zdravotnú starostlivosť, športové a kultúrne vyžitie a špeciálne prémie. Tieto benefity sa týkali iba zamestnancov, ktorí žili počestným životom, teda neholdovali alkoholu a hazardu. Kvôli takejto kontrole zamestnancov Ford zaviedol tiež sociologické oddelenie spoločnosti.

Keby som mal posledných 5 dolárov, tak 3 z nich venujem na reklamu.“

   Rekord v predaji modelu T zabezpečil automobilke prvenstvo na trhu a až 50 percentný podiel na americkom trhu. Tento rekord nebol prekonaný počas nasledujúcich 45 rokov. Časom Ford odkúpil akcie od všetkých akcionárov a stal sa jediným vlastníkom spoločnosti Ford Motor Company. Po ukončení výroby modelu T nastúpil do vedenia spoločnosti aj Fordov syn Edsel a začali s výrobou rovnako úspešného modelu A.

„Idealista je ten, kto pomáha ostatným k prosperite.“

   Počas 1. svetovej vojny Ford vystupoval ako pacifista, dokonca sponzoroval mierovú loď do Európy. V roku 1936 založil Ford Foundation, prostredníctvom ktorej poskytoval granty na výskum, vzdelávanie a rozvoj. Bol však tiež zanieteným antisemitom, čo otvorene hlásal aj v novinách The Dearborn Independent. Je tiež autorom knihy Medzinárodné židovstvo – celosvetový problém. Jeho nemecká pobočka Ford Werke AB dodávala nemeckej armáde nákladné vozidlá a civilistom upravenú verziu modelu T. Podporoval tiež Adolfa Hitlera, ktorému každý rok posielal na narodeniny 50 tisíc dolárov a výťažok z predaja automobilov Ford v Nemecku venoval NSDAP. Po vstupe USA do 2. svetovej vojny sa spoločnosť Ford Motor Company zapojila do výroby bombardérov B-24. Po viacerých zmenách vo vedení firmy sa na čelo spoločnosti postavil Fordov vnuk Henry Ford mladší. Aj keď to vyzeralo tak, že podnik zbankrotuje, podarilo sa mu postaviť ho znovu na nohy a pretrvať až dodnes.

Henry Ford zomrel 7. apríla 1947 vo veku 83 rokov na mozgovú príhodu v noci vo svojom dome.

Vytvorenie si názoru na Henryho Forda nechávame na každého čitateľa. Jeho minulosť obsahuje mnoho svetlých aj temných stránok, čím sa dostáva do pozície revolucionára, vynálezcu a filantropa, na druhej strane však zároveň aj antisemitu a politického aktivistu, ktorý neváhal využiť svoju moc v prospech podpory vojnového režimu. Jeho vplyv je značný dodnes a nebyť jeho inovatívnych myšlienok na automobilový priemysel, systém výroby a sociálny program na udržovanie stálych zamestnancov, kto vie, na čom by sme dnes jazdili a ako by sme pracovali.

Mária Synáková

Andrew Carnegie je typickým figurantom zrealizovaného amerického sna. Pôvodne finančne nezabezpečený imigrant sa dočkal označenia za druhého najbohatšieho človeka v histórii.

   Andrew Carnegie sa narodil 25. novembra 1835 do rodiny neskorších škótskych emigrantov v malej dedine Dunfermline v Škótsku. V tom čase malý Andrew mal možnosť stretnúť sa s veľkým novým svetom, USA, avšak jeho pohľad nebol práve pozitívny. Vzhľadom k biednym podmienkam a slabému rodinnému zázemiu musel pracovať už ako 12-ročný, čo v tom čase nebolo až také výnimočné. Údajne pracoval až 12 hodín každý deň od pondelka do soboty, pričom za jeden takýto týždeň práce zarobil jeden až dva americké doláre. V tom čase išlo samozrejme o celkom inú hodnotu, než je tomu dnes, avšak stále mladého Andrewa táto utŕžená suma nemala šancu vytiahnuť z chudobného prostredia. Napriek chudobe a všade prítomnému šetreniu na všetkom možnom i nemožnom sa rodina Carnegiovcov rozhodla, že svojmu synovi poskytne aspoň hrubý základ pre budúci profesionálny a snáď aj osobnostný rast. Andrew preto začal navštevovať večernú školu, čo sa neskôr ukázalo ako správny krok. Z pozície robotníka, pre ktorú bola typická hrubá manuálna práca, sa Andrew presunul na post poslíčkavriaditeľa, ktorý mal na starosti v prvom rade administratívnu a terénnu prácu. Pracoval síce pre tú istú firmu, avšak teraz priamo pod šéfom.    

   „Predstav si, že stojíš na prahu nevídaného úspechu, jasný a krásny život ti leží pri nohách. Tak vstaň a čiň sa!“

   Následný kariérny postup mladého Andrewa bol priam raketový. Než sa mu podarilo dovŕšiť osemnásty rok života, prešiel niekoľkými administratívnymi pozíciami vo viacerých spoločnostiach, významné pracovné posty zastával aj v železniciach, v telegrafnej spoločnosti (vtedajšej obdobe dnešných mobilných operátorov) a už vo svojich osemnástich rokoch sa stal dokonca vedúcim pittsburgskej divízie železničnej spoločnosti. Práve práca v prostredí železníc sa pre neho stala natoľko zaujímavá a hodnotná, že jej venoval všetok svoj čas.

   S nadobudnutými znalosťami miestnej legislatívy, finančných procesov a významnou dávkou vnútornej motivácie sa neskôr Andrew rozhodol do akcií firmy vložiť svoje peniaze, čo sa neskôr ukázalo ako správny krok. Vďaka vyplateným dividendám nadobudol kapitál pre svoju neskoršiu činnosť, ktorú možno porovnávať snáď iba s J.D. Rockefellerom.

   Podobne ako „náš“ Tomáš Baťa, tak aj Andrew Carnegie nadobudol signifikantnú časť svojho bohatstva práve počas vojny. Mnohí považujú tento úspech za Carnegieho previnenie, avšak v skutočnosti nie občianska vojna samotná, ale dopyt po určitej komodite v jej priebehu sa stal základom pre rozmach majetku aj obchodnej činnosti. Oceľ bola v 19. storočí významnou inováciou v ťažkom priemysle, dovtedy sa používalo najmä železo. Oceľ mala veľký potenciál a vo veľkom sa využíva dodnes vďaka jej technickým vlastnostiam a primeranej obstarávacej cene. Carnegie investoval svoje peniaze a aj čas do práve vznikajúceho oceliarskeho priemyslu a práve tento krok mu vyniesol jeho spektakulárne bohatstvo.

   „Nadbytok bohatstva je nedotknuteľný úver, ku ktorému je vlastník až do smrti pripútaný, aby ho spravoval pre dobro spoločnosti.“

   V roku 1901 spravil Carnegie dramatickú zmenu vo svojom živote. Svoju firmu predal spoločnosti US Steel Corporation, ktorú založil legendárny finančník J.P. Morgan. Predaj firmy mu vyniesol viac ako 200 miliónov dolárov a 65 ročný Carnegie sa rozhodol stráviť zvyšok svojho života v znamení altruizmu. Veľa prostriedkov investoval do vzdelávacích iniciatív, budoval knižnice a prispieval na rôzne nezávislé projekty, pričom začiatkom 20. storočia ešte radikálne tieto investície navýšil. Daroval približne 5 miliónov dolárov knižnici v New Yorku, vďaka čomu bola schopná otvoriť niekoľko ďalších menších knižníc a povráva sa, že vďaka jeho finančným darom bolo otvorených celkovo 2 800 knižníc. Nezaprel v sebe vášnivého čitateľa. V Pittsburghu založil slávnu Carnegie Mellon University a o niečo neskôr aj Carnegieho nadáciu a Carnegieho spoločenstvo pre medzinárodný mier.

   Okrem jeho podnikateľských a charitatívnych záujmov si Carnegie užíval cestovanie a stretávanie sa s významnými vodcovskými osobnosťami z rôznych oblastí. Poznal sa napríklad s Markom Twainom a s americkým prezidentom Theodorom Rooseveltom. Carnegie tiež napísal niekoľko kníh a nespočetne veľa článkov, jeho príspevok z roku 1889 nazvaný „Bohatstvo“ potvrdil jeho presvedčenie, že ľudia s obrovským bohatstvom sú sociálne zodpovední a mali by ich peniaze využívať na pomoc druhým.

   Andrew Carnegie zomrel v roku 1919 v štáte Massachusetts na zápal pľúc. Zaujímavosťou je, že na základe závetu venoval na dobročinné účely takmer celý svoj majetok, ktorý v tom čase predstavoval približne 350 miliónov amerických dolárov.

Mária Synáková

Americký industrialista, filantrop, najbohatší človek v histórii. Čo je tak zaujímavé na tomto mužovi, keď je aj 76 rokov po jeho smrti stále vzorom pre mnohých podnikateľov, rovnako ako aj pre “bežných” ľudí?

   “Pracovať, šetriť a rozdávať.”

   John Davison Rockefeller sa narodil v roku 1839 v Richforde, v New Yorku ako druhé zo šiestich detí. Jeho otec pracoval ako drevorubač a neskôr ako obchodný cestujúci, matka Eliza bola gazdinou. Mladý Rockefeller už v detstve vedel, ako si zarobiť peniaze navyše. Choval moriaky, predával zemiaky a cukríky a vďaka jeho úsporám mohol požičať peniaze jeho susedovi, ktorý mu ich vrátil späť aj s úrokmi.

   “Tajomstvom úspechu je robiť bežné veci nezvyčajne dobre.”

   Keďže Rockefeller vykazoval výbornú pamäť na čísla a detailné počítanie, nebolo prekvapením, že svoju kariéru začal ako účtovník. Avšak, jeho ambície boli vyššie. Keď mal 20 rokov, začal podnikať s jeho obchodným partnerom. V roku 1859 neváhal a využil skvelú príležitosť v oblasti ťažby ropy. Založil spoločnosť nazvanú Standard Oil, ktorá dominovala ropnému priemyslu a bola prvým veľkým americkým obchodným trustom. Táto spoločnosť sa stala v priebehu pár rokov monopolom hlavne vďaka jeho podnikateľskému talentu. Nikdy nemal rád, keď sa s niečím plytvalo, preto prišiel s myšlienkou vyrobiť niečo zo zvyškov výroby benzínu, čo môže byť predané. To sa ukázalo ako skvelý krok a tak mohol rozšíriť svoje podnikanie aj do zahraničia a založiť nové pobočky. Investoval peniaze tiež do nových technológii, ktoré umožnili rýchlejšiu výrobu a priniesli kvalitnejšie produkty v porovnaní s konkurenciou.

   “Ak je vašim jediným cieľom stať sa bohatým, nikdy ho nedosiahnete.”

   Po 27 rokoch na pozícii vedúceho spoločnosti sa Rockefeller rozhodol odstúpiť a venovať sa charite. Veril, že schopnosť zarábať peniaze je darom od Boha a preto by mali byť použité pre dobro ľudstva. Už z jeho prvého zamestnania dával jednu desatinu svojich zárobkov na charitu. Jeho dotácie mali významný vplyv na medicínu, vzdelávanie a výskumné účely, okrem toho podporoval počas celého svojho života viaceré cirkevné inštitúcie, najmä baptistickú cirkev. Založil charitatívnu nadáciu, ktorá je aj dodnes najväčšou nadáciou, potom založil Rockefellerovu univerzitu a Univerzitu Chicago, národný park Acadia a financoval tiež vývoj liekov proti rakovine, zápalu mozgových blán a žltej zimnici.

   Čo môže muža akým bol on viesť k takým záležitostiam, akými sú charita a filantropia? Určite to bola výchova založená na silnom morálnom cítení a intenzívne náboženské presvedčenie. Ale on nebol iba filantrop, ale tiež revolucionár. Revolucionalizoval výučbu medicíny v Spojených štátoch a postavil prvú poriadnu lekársku školu v Číne. Jeho príspevok je tiež v oblasti verejnej hygieny, zakladaní škôl verejného zdravotníctva a podpora celonárodného vzdelávania bez ohľadu na pohlavie, rasu, či vieru.

   Celková hodnota Rockefellerových príspevkov sa odhaduje na približne 550 miliónov dolárov. Ako sa množstvo jeho príspevkov zväčšovalo, Rockefeller založil nadáciu Rockefeller foundation s cieľom “podporovať blaho ľudstva po celom svete”. Syn John D. Rockefeller mladší spravoval všetky otcove nadácie po jeho smrti v roku 1937, vo veku 97 rokov.

   J.D. Rockefeller je vzorom pre každého jedného podnikateľa, pretože nad tvorbu zisku postavil tvorbu zisku za účelom pomoci druhým. Poukazuje na skutočnosť, že ten, komu sa darí, je povinný vrátiť svoj dlh spoločnosti vo forme aktívnej filantropie. Navyše, k tomuto názoru dospeje časom veľa úspešných podnikateľov, ktorí si uvedomujú, že bez toho, aby robili život ľudí lepším, nemá ich podnikanie v dlhodobom meradle zmysel.

“Jedinou otázkou týkajúcou sa bohatstva je, čo s ním urobíte?”

Mária Synáková

Téma všeobecná je téma nudná. Téma osobná je zábavná, to je pre mňa vysvetlenie záhady zvanej bulvár (ten tlačený papierový, nie široká ulica :))

   Tak začnem pohľadom osobným. Založil som Jana. Tak nejako sa to hovorí. Požičal som mu peniaze. Jano je môj dôležitý klient, z istého pohľadu pre našu firmu kritický. Niektoré veci mu nevyšli a dočasne mu chýbali peniaze. V minulosti mal skvelé obdobia a tak som mu požičal rád. Investícia do budúcej spolupráce. Čas plynul, o Janovi som počúval ako sa mu nedarí a začala sa vo mne rodiť obava o mojepeniaze. Blížil sa čas splatenia pôžičky a Jano sa nehlásil. Ja som bol vyťažený a tiež som ho nenaháňal. A tu je ešte jeden aktér, známa Mirka. Mirke sa Jano páčil. S Mirkou sme sa poznali dlho, sem tam sme sa stretli a prehodili pár slov, stretol som ju aj v tom období a vlastne ani neviem prečo som sa jej posťažoval, že mám obavu, či mi Jano peniaze vráti. Ostala zarazená. Mal som pocit, že jej búram predstavu, ktorú mala rada. Prišiel deň splatenia pôžičky, čo som v tom okamihu ani presne nevedel a zvoní mi telefón. Volá Jano. Preblesklo mi hlavou, že nemá a ja prídem o peniaze. V telefóne sa ozval Janov hlas: „Zdravím, peniaze som predvčerom previedol, mal by si ich mať na účte, volám, aby som ti poďakoval“. Poviem Vám, mám pocit previnenia, nemal som pochybovať a už vôbec nie robiť unáhlené závery. A teraz do nudných vôd. Píše sa rok 2008 a ekonomický svet je nad priepasťou. Hovorí sa o zrútení systému, o dominovom efekte, o anarchii v uliciach. Trhy sa rútia dolu a nemá to konca. Niekto by mal zakročiť a pomôcť. Ten niekto je samozrejme americký daňový poplatník – vytiahne stámilióny pre každého, kto je vproblémoch. A je dosť silný a bohatý na to, aby jeho potenciálny fatálny problém eskaloval do masového dominového efektu s politickým rozmerom. Kongres a senát sú zajedno, sme posledná hranica, ďalej sa ísť nedá. Hranica medzi anarchiou a civilizáciou, musíme konať. Slovutní páni, nenáleží mi hodnotiť, na názor mám právo a nemyslím, že toto bolo dobré riešenie, ale stalo sa.

   700 miliárd USD pre bankový sektor (Troubled Asset Relief Program), 187 miliárd USD pre Fannie Mae a Freddie Mac, pre AIG 85 miliárd dolárov, „menšia suma“ pre GM (33 miliárd, až šokujúco veľa). Náklady na zahraničné základne USA na Okinawe, v Európe a na Blízkom Východe nie sú ani tretina ročne, a to ide o primárne americké záujmy. Je to tak veľa, že pozrieť sa na to optikou bežného spotrebiteľa je vlastne absurdné. Veď ide o viac ako o auto pre každú americkú rodinu alebo tablet pre každého pozemšťana (teda aj toho z Botswany a aj z Prešova :)). Prípadne by sme za to mohli premostiť Beringovú úžinu alebo prehradiť Gibraltár. Skutočne je to veľmi veľa peňazí.

   Vox populi

   Taká nehoráznosť, toľko peňazí, to je trestuhodné, koho upálime? Toto nemôže ostať tak, toto sa už nemôže opakovať. Zakážme im to, obmedzme im platy, zdaňme ich…pozatvárať by ich bolo najlepšie. Taká škoda,
také zlo. To len tak ľahko neprebolí…

   Fakty

   TAPR splatená v plnom rozsahu, daňový poplatník zarobil. Fannie Mae a Freddie Mac – čiastočne splatené. Fannie Mae splatené 105 miliárd USD z celkovej pomoci 117,1 miliárd USD, Freddie Mac splatené 41,4 miliardy dolárov zo 71 miliárd. GM, časť akcií držia vlády USA a Kanady, úver je splatený čiastočne. GM investuje stovky miliónov do montážnych závodov v Kansase a Detroite, dôvodom je zachovanie pracovných miest. AIG splatené. 14. decembra 2012 Ministerstvo financií USA predalo svoj posledný podiel v AIG. V dôsledku týchto predajov vláda USA daňovým poplatníkom zabezpečila kladné zhodnotenie viac ako 22 miliárd USD. 1. januára 2013 AIG začala reklamnú kampaň s názvom „Vďaka, Amerika“.

   Rast svetového materiálneho bohatstva bol za posledné tri dekády ohromujúci a nemal v histórii obdobu. Čo bolo príčinou? Možno ani nechceme vedieť odpoveď. Je však dobré vedieť, že keď sa chce, zdroje prestávajú byť z praktického hľadiska obmedzené a je k dispozícií potenciál nebývalého rozsahu a možno prvýkrát s ním vieme aj racionálne zaobchádzať.

   Musím zavolať Mirku a dať veci aspoň trochu do poriadku, ak sa to dá. Iba som chcel povedať, že niekedy je lepšie s hodnotením počkať. Aspoň kým fakty nie sú známe a deje uzavreté.

Peter Bobik
Analýzu vypracovala spoločnosť pbkon, s.r.o.

 V prvom rade by som chcela spresniť nasledovné – netvrdím, že som stopercentný vitarián, pretože by to bola čistá lož. Nie som. Stále pravidelne podlieham radostiam rafinovaného cukru a výsledkom vychýrených rakúskych pekárenských zručností.

Ale môžem čestne prehlasovať, že som vitariánom v srdci, pretože pevne verím v to, aj keď mnohé cesty vedú do Ríma, že táto pretransformuje váš život.

   Pravidlá hry v surovej strave sú priame a jasné – vynechať tepelnú úpravu. Čo sa zo začiatku môže javiť ako nemožná úloha, má obrovský potenciál stať sa vaším každodenným tancom s vlastnou kreativitou a potulkami menej vychodenými cestami. Pri rozhodovaní o tom, či je vaša potrava skutočnou potravinou, platí – ak neviete určiť rastlinu alebo zviera, z ktorého pochádza, nejedzte to. Ak čisto surová strava pre vás v tomto momente nie je tým pravým, konzumácia skutočných potravín ním bude.

  V najlepšom prípade to zahŕňa váš spôsob života, stav vašej mysle a vášho srdca. Môj už aj tak veľmi voľnomyšlienkársky prístup k jedlu sa zmenil v tom zmysle, že pred konzumáciou hocičoho som najprv zhodnotila nasledovnú otázku: Dodávam práve svojmu organizmu základné stavebné prvky a živiny, alebo je to iba prázdna várka? Ak je to iba prázdna várka, čo je mojím dôvodom na konzumáciu? V mojom prípade zmena spôsobu, akým vnímam jedlo, viedla k automatickému zvýšeniu príjmu surových a skutočných potravín, a to iste platí aj naopak. Vychutnajte si štíhlejšiu postavu, ak to je tým, čo hľadáte, no najprínosnejšou pre váš bude získaná ľahkosť bytia. Okrem rôznych iných neželaných vedľajších efektov, cukor a spracované potraviny ovplyvňujú hormonálny systém, ktorý ma značný a nezabrániteľný dopad na to, ako sa cítite po emocionálnej aj fyzickej stránke, ale je to hlavne dopad na emócie, ktorého si ľudia väčšinou nie sú vedomí.

   Ťažké jedla vás stiahnu so sebou. Prázdne cukry vás nechajú prázdnymi naďalej. Tuky spôsobujú osamelosť. Kľúčom k tejto rovnici je jednoduché uvedomenie si toho, ze sa stávame tým, čo jeme, v prenesenom aj skutočnom zmysle slova. Už len to je dobrým dôvodom na to, aby ste začali budovať svoje telo s väčšou starostlivosťou. Ponukám zopár tipov, ako začať.

   1. Využite predstavivosť pri výrobe ranných smoothies a vyberajte si sezónne, ak je možné i lokálne ovocie. Pridajte zázvor ak potrebujete nakopnúť imunitu. Rozmixovaním ovocia a zeleniny s pridaním vody do formy smoothie získate tak všetko to dobré, čo v nich je. Ak by ste ich miesto toho iba odšťavili, zbytočne vyhadzujete veľa dužiny, čo značí veľa vlákniny, ktorá napomáha peristaltike, znižuje cholesterol, cukor v krvi a slúži ako prevencia pred srdcovými chorobami.

   2. Predpokladám, že naši čitatelia si sú vedomí spornej otázky konzumácie lepku. Netvrdím, že musíte načisto prestať s chlebom, no pšenica v dnešnej podobe nemá so pšenicou spred 50 rokov veľa spoločného. Ak sa vám to nezdá, skúste vynechať lepok na týždeň, alebo iba pár dní a posúďte sami.

   3. Dajte sa s ľuďmi do reči. Ak poznáte miestnych trhovníkov a farmárov, môžete si byť istí, že organickými sú aj vaše potraviny, nielen ich štítok.

   4. Ak ste na bezmäsitej strave, posypte si každé jedlo konopnými semiačkami. Sú totiž najúžasnejším, najzdravším a najbohatším zdrojom proteínov a esenciálnych mastných kyselín.

   Nezabúdajte, že sú to tie malé, ale za to pravidelné rozhodnutia, na ktorých najviac záleží. Tak, ako sa dobrá nálada zmení na dobrý deň, ktorý sa mení na dobrý život, tak sa vy s každým kúskom skutočnej stravy budete meniť na šťastnejšieho človeka.

Soňa Zajačeková

Sergeiy Stakhovsky (6. január 1986, Kyjev) je súčasný ukrajinský profesionálny tenista. Profesionálom sa stal v roku 2003 a hral prevažne na úrovni Challenger v rokoch 2005 až 2008. Najvyššie umiestnenie v rebríčku ATP v dvojhre dosiahol v septembri 2010, kedy bol na 31. mieste a rovnaký mesiac obsadil 33. miesto vo štvorhre. Svoj prvý kariérny titul získal v marci 2008, kedy sa umiestnil ako lucky loser na 209. mieste a vo finále zdolal vysoko nasadeného Ivana Ljubičića a stal sa prvým lucky loserom, ktorý získal titul od čias Christiana Miniussi v roku 1991. Je starším bratom tenistu Leonarda Stakhovskij. V súčasnej dobe ho trénuje Alexander Sobkin. Tenista je známy zdolaním sedemnásobného víťaza a obhajcu titulu Rogera Federera v 2. kole Wimbledon2013, čím ukončil jeho rekordných 36 po sebe idúcich grandslamových štvrťfinále titulov.

   1. U Vás v rodine je tenis populárny, hrá ho aj váš brat? A vôbec, prečo práve tenis?

   To je pravda, v našej rodine je šport populárny. Môj otec za študentských čias hrával basketbal a vďaka tomu sa dostal na vysokú školu medicíny v Kyjeve. Mama hrávala stolný tenis, môj starší brat hral basketbal do osemnástich rokov, dokonca sa dostal do ukrajinskej reprezentácie. Mladší brat vďaka tenisu dostal štipendium na Penn State College, kde hrá za univerzitu a pri tom študuje Petroleum Engineering. Keď som mal šesť rokov, môj starý otec ma zobral na tenis a mne sa to veľmi zapáčilo, ale popri tenise som ešte chodil na plávanie a taktiež basketbal.

   2. Ako by ste vyjadrili váš vzťah k tenisu?

   Je to práca, ktorú robím s veľkou radosťou. Veľmi náročná fyzická a psychická práca. Tenis je môj život už vyše 20 rokov a som rád, že sa mi v ňom podarilo presadiť.

   3. V minulom roku ste na Wimbledone porazili Rogera Federera (ATP3). Opíšte nám svoje pocity. Aké to bolo?

   Bol to výnimočný deň v mojej kariére. Roger pred zápasom so mnou na centrálnom dvorci Wimbledonu prehral iba tri zápasy za desať rokov. Bolo to neuveriteľné hrať pred 15 tisíc divákmi a o to príjemnejšie bolo, keď som odchádzal z dvorca ako víťaz.

   4. Keď hráte, na čo počas zápasu myslíte?

   Počas zápasu stále hľadám taktické varianty, ako sa dostať k súperovi. Hľadám jeho slabé strany, odkiaľ robí viac chýb, kam častejšie servuje a podobne. Koncentrácia je v tenise veľmi dôležitá. Aj napriek tomu, že tenisový zápas je veľmi dlhý, môže o jeho výsledku rozhodnúť jediná lopta.

   5. Akým spôsobom je podľa Vás možné sa v dnešnom „profi“ tenise dostať na špičku? Čo je to najdôležitejšie?

   Podľa mňa je dôležitejšie odhodlanie pracovať a samozrejme správny realizačný tím. Tenis sa stal veľmi atletickým športom, každý tenista je extrémne fit a je schopný odohrať niekoľko 5-setových duelov niekoľko dní po sebe.

  
6. Čo plánujete robiť po ukončení aktívnej kariéry? K čomu okrem tenisu inklinujete?

  Mám dosť možností, vďaka tenisu som získal veľa cenných kontaktov. Momentálne by som po tenise chcel nastúpiť na Ukrajinský olympijský výbor, pretože si myslím, že moje športové znalosti sa tam môžu uplatniť a pomôcť ďalšej generácii športovcov. Okrem toho konečne budem mať dostatok času venovať sa mojej nadácii.

   7. Každoročne navštívite množstvo turnajov, ktorý z nich máte najradšej a prečo?

   Veľmi rád sa vraciam na turnaje, kde som hral dobre. Ale pre mňa je veľmi výnimočný Paríž, totiž práve tam som stretol svoju manželku Anfisu.

  8. Do akej miery je súboj tenistov prenášaný aj mimo ihriska? Je vôbec možné mať medzi súpermi priateľov?

  Každý hráč je iný, ale zvykom býva, že hráči z jednej krajiny držia viac pohromade. Je ťažké mať na okruhu kamarátov, pretože proti nim sa hrá ťažko. Takže každý hráč sa snaží držať si odstup. Ja mám veľmi kamarátsky vzťah iba s dvomi hráčmi – Mikhailom Youzhnym a Sergeiom Bubkom Jr. Pritom sa ale rozprávam so všetkými hráčmi, komunikujem s nimi každý deň.

   Je to zvláštne, ale tenis je veľmi osamelý šport a aj keď priťahuje tisíce divákov, stále ste na tom kurte sami, nikto vám počas zápasu veľmi nepomôže.

   9. Čo vás viedlo k založeniu si vlastnej charitatívnej organizácie?

   Bol to súhrn faktorov, ktoré nakoniec viedli k založeniu AceTheCancerFung. Môj strýko z otcovej strany zomrel na rakovinu žalúdka v roku 2008 a navyše som vedel, že chcem založiť niečo, čo bude s tou zákernou chorobou bojovať a pomáhať ľuďom v ťažkej chvíli. A keďže môj otec je profesor onko-urológie, vedel som, že keď tie peniaze budem dávať jeho oddeleniu, tak sa to nestratí.

   Je veľmi dôležité konať ľuďom dobro. Každodenné drobné dobré veci môžu zmeniť veľa. Ľudia v poslednom čase neveria v dobré skutky, ktoré sa robia iba tak; za všetkým hľadajú nejaký podraz a to mňa osobne desí.

   10. Čo by ste chceli vo svojej kariére ešte dosiahnuť? Čo je pre Vás vrchol kariéry?

 Chcel by som sa vyšplhať v rebríčku vyššie, než som už bol (31). Myslím si, že mám na to všetky prostriedky a dobrý realizačný tím, ktorý mi v tom môže pomôcť. Hlavné je byť zdravý a mať chuť pracovať. Veľmi dúfam, že vrchol kariéry je ešte predo mnou! Vyhral som štyri turnaje ATP a dúfam, že čoskoro tam pribudne aj ďalší titul.

   11. Čo by ste poradili začínajúcim tenisovým nadšencom, možno budúcim profíkom?

   Môžem povedať iba jedno: práca sa vždy vráti výsledkami. Nikdy sa nevzdávať. Nikdy neprestávať veriť. Je to náročný šport a len maličké percento zo všetkých nadšencov sa dokáže v tenise presadiť, ale nikto nevie, kedy sa to komu podarí. Možno v 18, možno v 22 rokoch a možno v 26. Je treba tenisu venovať všetko, keď chcete byť úspešný.

Vladimír Orth

Slovenské národné divadlo v septembri otvorí jubilejnú deväťdesiatu piatu sezónu, počas ktorej repertoár našej prvej scény rozšíri osemnásť nových titulov. Tretinu z nich uvedie SND do konca tohto roka.

Slovenské národné divadlo pre United Life 04

   Prvou premiérou Činohry SND v nadchádzajúcej sezóne bude inscenácia Polnočná omša. Hra jedného z najvýraznejších slovenských dramatikov minulého storočia Petra Karvaša sa odohráva na Štedrý deň roku 1944. Neoslavuje však vojnových hrdinov, ale skúma a detailne analyzuje postoje i vzťahy obyčajných ľudí k dramatickým udalostiam končiacej sa druhej svetovej vojny. Príležitosť režírovať túto hru dostal mladý umelec Lukáš Brutovský.

Národné divadlo v Prahe, Slovenské národné divadlo a Vígsínház Budapešť pri príležitosti vypuknutia prvej svetovej vojny vytvorili spoločnú inscenáciu 1914 v réžii mága moderného divadla – svetovo uznávaného Roberta Wilsona. V unikátnom koprodukčnom projekte sa stretne špička českého, slovenského a maďarského činoherného divadla. Našu prvú scénu reprezentuje člen Činohry SND Ján Koleník, ktorý so svojimi hereckými kolegami vyrozpráva podobenstvo nielen o roku 1914, ale hlavne o našom živote dnes, sto rokov po začiatku desivej vojny, ktorá v skutočnosti odštartovala dvadsiate storočie.

   Slovenské a slovanské témy budú rezonovať v sezóne 2014/2015 na javisku Činohry SND. Na motívy poviedok Boženy Slančíkovej Timravy a v dramatizácii Daniela Majlinga vznikne inscenácia Bál, pod režijnou taktovkou Michala Vajdičku. Priamo pred našimi očami sa v reálnom čase zábavy odohrávajú príbehy všetkých „ale“, ktoré dramatizujú naše životy.

   Prestížne berlínske divadlo Deutches Theatre vyzvalo Činohru SND na spoluprácu pri tvorbe inscenácie Bludička, ktorá vznikne v rámci projektu Art of Ageing, teda Umenie starnúť, iniciovaného na pôde Európskej divadelnej konvencie. Novo vzniknutú hru z pera nemeckogruzínskej dramatičky Nino Haratschwili možno vnímať cez prizmu stretnutia svetov dvoch žien – Natálie zo Slovenska a Lary z Nemecka. Text je písaný priamo pre členov Činohry Slovenského národného divadla Emíliu Vášáryovú, Dušana Jamricha a nemeckú herečku Gabriele Heinz.

  Opera Slovenského národného divadla pri príležitosti 150. výročia narodenia Richarda Straussa uvedie inscenáciu hudobnej drámy Salome v réžii výraznej osobnosti nemeckého divadelníctva Hansa-Joachima Ruckhäberlea a v hudobnom naštudovaní Friedricha Haidera. Operný prepis biblického príbehu o Jánovi Krstiteľovi a nevlastnej dcére židovského panovníka v plnej miere zrkadlí dusnú atmosféru konca 19. storočia.

   Naša prvá baletná scéna otvorí jubilejnú sezónu SND prvým slovenským baletom Angelika, ktorý skomponoval Eugen Suchoň. Pri príležitosti okrúhleho výročia jeho narodenia a úmrtia uvedú baletnú inscenáciu v rámci päťdesiateho ročníka Bratislavských hudobných slávností. Réžie a choreografie baletu Angelika sa zhostí Mauro de Candia.

Keď stojím na vlakovej stanici a vnímam ponáhľajúcich sa cestujúcich, ktorí sa strmlav hrnú do vagónov, nepozerajúc vľavo či vpravo, nechtiac rozmýšľam nad tým, akú paralelu to má s naším životom.

Nie je náš život hlavne o tom, že stojíme na nejakej vlakovej stanici a vyberáme si vlak, na ktorý nastúpime? Prečo si zvolíme práve ten jeden vlak? A akú cestu nám daný vlak prinesie? A prečo napriek tomu, že po čase zistíme, že daná cesta nie je správna, v nej naďalej zotrvávame? Prečo je také ťažké rozhodnúť sa prestúpiť na iný vlak? V živote robíme neustále rozhodnutia.

   Dôvody, prečo sa pre daný smer rozhodneme, môžu byť rôzne. Väčšinou si myslíme, že na danej ceste nájdeme to, po čom túžime a čo nás robí šťastnými. Niekedy sa musíme pre daný smer rozhodnúť nie preto, že by sme chceli, ale preto, že nás vonkajšie okolnosti k tomu donútili. Niektorí z nás radšej nechajú dane rozhodnutia na druhých a nastúpia všade tam, kam im nastúpiť radia.

   Najhoršie sú na tom ale tí, ktorí neustále prestupujú buď z vlaku do vlaku alebo sedia nespokojne v jednom vlaku neustále snívajú o tom, aké by to bolo krásne v úplne odlišnom vlaku. Už chápete, kam tým mierim? Už sa vám niekedy stalo, že ste po niečom túžili a nakoniec keď ste do dosiahli, neboli ste šťastní? Pýtali ste sa, prečo a ako je to možné? Je možné, že vaše túžby neboli vaše skutočné želania a to po čom ste túžili boli iba premietnuté túžby vašich rodičov, či spoločnosti? V takomto prípade buď vo vlaku naďalej zotrváte a zostanete možno spokojní, ale nikdy nebudete šťastní. Akurát ste sa zmierili s priemernosťou.

   Väčšina v tejto priemernosti prevegetuje svoj život, nadáva na neho, ale nie je schopná ho zmeniť. Alebo sníva o živote inom. Sťažovať sa alebo iba snívať je celkom pohodlná a dôverne známa pasívna aktivita. Alebo sa môžete rozhodnúť, zaoberať sa tým, kto v skutočnosti ste, kam chcete ísť a aká je vaša skutočná nahota. Ísť až do svojho jadra vyžaduje značnú mieru odvahy a niekedy sa vám môže stať, že to, čo uvidíte, sa vám vôbec nebude páčiť. Pohľad do vlastného jadra je ale nevyhnutný, ináč nebudete poznať sami seba a svoje skutočné potreby.

   Ak tak urobíte, budete schopní rozhodnúť sa prestúpiť na iný vlak. Váš nový smer sa vám možno zo začiatku bude zdať náročný, budete cítiť neistotu a je možné, že budete na začiatku neustále pochybovať a spomínať na starý dobrý dôverne známy vlak. Vždy je ale lepšie konať a hľadať svoje šťastie. Život je predsa úžasný a ponúka tisíce možností. A my, miesto toho, aby sme z týchto možností okúsili, radšej neriskujeme a zotrvávame v tom, čo dôverne poznáme.

   Napriek tomu, že sme z toho zúfalí, frustrovaní. Zvoliť si svoj vlak je v podstate veľmi jednoduché. Je to váš život, vy rozhodujete o pravidlách, vy rozhodujete o vašom vlaku. Je to vaša voľba, niet sa koho či čoho báť. Nikto nemá právo vás posudzovať či odcudzovať, všetky pravidlá si vymysleli ľudia pre lepšiu kontrolu vlakov.

   Nestrácajte čas rozmýšľaním, prečo to či ono nie je možné alebo sa nedá. Nenechajte lenivosť, aby vás premohla, nenechajte pohodlie a istotu, aby z vás spravili robotov, ktorí sa chovajú bojazlivo, zatrpknuto, predvídateľne a dá sa nimi manipulovať.

   Objavte svoje skutočné nahé JA a choďte za svojím snom. Nezáleží na tom koľko máte rokov, kde sa nachádzate, ale hlavne vykročte, ostatné kroky prídu sami. Nepremrhajte zo samého strachu či letargie svoj život. Buďte úprimní sami k sebe. Tešte sa.

A verte mi, je to vždy len a len na vás, pre ktorý vlak či smer sa rozhodnete a či svoje šťastie v živote nájdete!

   Večne neúspešný nominant na Cenu Akadémie, Leonardo DiCaprio, si aj napriek neprítomnosti pozláteného Oscara vo svojej obývačke užíva najlepšie obdobie svojho života. Jeho posledný film Vlk z Wall Street patrí medzi tie najlepšie, ale aj najkontroverznejšie.

Koncert hereckého umenia zasadený do prostredia veľkého biznisu, drogových párty, bohatstva a morálnej nespútanosti, navyše založený na skutočných udalostiach. Snímka Vlk z Wall Street (2013) patrí nielen k tým najúspešnejším a najzaujímavejším, ale zároveň k najkontroverznejším. Leonardo DiCaprio už nie je tou postavou romantického chlapca, do ktorej je zaškatuľkovaný od roku 1997 vďaka snímke Titanic.

  Jordan Belfort, stvárnený Leonardom DiCapriom, bol v čase svojich najväčších životných úspechov v prostredí Wall Street známy svojím vyberaným vkusom a dôrazom na kvalitné doplnky. Apeloval aj na hodinky a najbližšou sa mu stala značka Rolex. A práve tu vznikol zaujímavý konflikt záujmov a paradox.

   Na jednej strane Jordan Belfort ako priaznivec hodiniek značky Rolex, na druhej strane jeho stvárniteľ Leonardo DiCaprio ako ambasádor značky TAG Heuer. A medzi nimi režisér a scenárista filmu, Martin Scorsese, ako fanúšik a tvár značky Rolex. Vyzerá to tak, že Rolex mal prevahu, ale zrejme nie dostatočnú, pretože na ruke hlavnej postavy sa nakoniec objavovali modely od TAG Heuer.

  Hodinky TAG Heuer sa vo filme objavili viackrát a dočkali sa dokonca aj štýlovej prezentácie, ktorú možno označiť aj ako spektakulárnu. Správne identifikovať jednotlivé modely je však otázkou na odborníkov a zarytých fanúšikov značky TAG Heuer, pretože na prvý pohľad zdieľajú viacero čŕt s pôvodnými rolexkami. Skutočný Jordan Belfort si užíval vlastníctvo hodiniek Rolex GMT Master v zlatom prevedení, DiCaprio mal však na rukách (striedavo na pravej a ľavej) TAG Heuer Series 1000. Podobnosť týchto modelov je viac ako pozoruhodná.

   Množstvo záberov s rozumne obsiahnutými hodinkami, ale aj nápadný spomalený záber hodiniek vhodených do davu sa stali jednými z tých, ktoré patria do siene slávy product placementu, tak aj do scén typických pre samotný film. V tomto ohľade však platí, že tvorcovia filmu nezabudli na samotného diváka a nesnažia sa mu vtlačiť do pozornosti prehnane veľké množstvo značiek, ako to máme možnosť vidieť v mnohých iných veľkorozpočtových filmoch.

   Okrem uvedených TAG Heuer Series 1000 sa vo filme objavili aj hodinky z portfólia Rolexu, TAG Heuer tiež poskytol unikátne dobové hodinky TAG Heuer 2000 WN5141 a modely sérií 6000 (90. roky) a 3000 (80. roky). Celkovo ich tvorcovia filmu objednali až sedemnásť.

S oteplením a prídelom jarných lúčov môžeme začať s napravením všetkých doterajších zlozvykov v našom stravovacom režime. Zníženie telesného pohybu na minimum a nesprávne stravovacie návyky, spolu so zle zostaveným jedálnym lístkom počas vianočných sviatkov a zimy, sa totiž odzrkadľujú na našej zlej nálade a následne aj na telesnej hmotnosti.

   Orgánom, ktoré sme zaťažovali celé zimné obdobie tučnými a presladenými jedlami, treba dopriať trochu oddychu. A na začiatok nám pomôže malá jarná detoxikácia. V jarnom období sa zvyšuje funkčnosť pečene, ktorá sa podieľa na prefiltrovaní škodlivých látok a následne ich posiela do našich tukových zásob. Tak ako pečeň, rovnako aj obličky zohrávajú veľkú úlohu pri filtrovaní. Označujú sa aj ako druhý najdôležitejší detoxikačný orgán, treba im preto dopriať oddych a regeneráciu.

   Pozor ale, detoxikácia totiž nie je diéta. Pomôže nám lepšie sa cítiť, môžete pri nej zhodiť pár kíl, ale nevnímajte ju ako diétu. Veľmi vhodné je dopriať si aj neskôr aspoň jeden deň do týždňa tzv. detoxikačný deň alebo dopriať nášmu telu niečo dobré každý deň.

   Prispôsobte váš jedálny lístok pracovnému vyťaženiu, chutiam a zdravému životnému štýlu. Jedlo vás začne baviť a nie unavovať.

   V prvom rade zabudnite na celodenné hladovanie, kde váš denný príjem bude obsahovať len vodu, prípadne detoxikačné výživové doplnky, kokteily, tabletky, prášky. Nastane čas, kedy si vaše telo bude žiadať jedlo a bude oveľa horšie, keď sa budete musieť poriadne prejesť. Nerobte nebezpečné veci vášmu telu!

   Na začiatok si povieme, ako dôležitý je pitný režim. Pri detoxikačných dňoch je potrebné zvýšiť príjem tekutín aspoň na 2,5 až 3 litre denne. Ich príjem je dôležitý, nakoľko pomáha telu vylučovať všetky škodlivé látky z tela. Vhodné sú bylinkové čaje (napr. tie, ktoré obsahujú antioxidanty), ovocné šťavy, minerálne vody. Nepite celý deň jeden druh napr. minerálnej vody, striedajte to. Skúste si každé ráno do odstátej vody nakvapkať pár kvapiek citrónu a vypiť. Nápoj je povzbudzujúci pre tráviaci trakt, pomôže k novému štartu do dňa a verte, že vás preberie.

   Vylučujeme všetky mastné jedlá, vyprážané, pečené, z tučných druhov mäsa, prekorenené, presladené. Rovnako aj ochutené vody (cola, sladené minerálky, osladené džúsy atď.), kávu, alkohol. Pokiaľ máte silnú vôľu, skúste vylúčiť fajčenie.

   Vieme, čomu sa máme vyhýbať, že je dôležité veľa piť. Určite vás preto zaujíma, čo vlastne počas detoxikačnej kúry môžeme jesť.

   V prvých dňoch začíname zeleninou a ovocím, ktoré rozdelíme do 5 jedál počas dňa. Ovocie a zelenina by mali v prvých dňoch obsahovať 80% denného príjmu. Môžeme ich skombinovať s otrubami, ovsenými vločkami, ľanovými semiačkami. Začať môžete zeleninou (ovocie a zeleninu v ten deň nemiešajte), rozdeľte si ju do 5 jedál a hlavné jedlo si pripravte na tepelný spôsob (dusená zelenina, vývar zo zeleniny, šaláty – POZOR na dressingy, ktoré obsahujú prísady). Pri varení nepoužívajte zbytočne veľa tukov. Následne na druhý deň môžete vyskúšať ovocný deň. Pozor na kombináciu s ovocnými šťavami, ktoré majú vysoký obsah cukru. Veľmi vhodné sú jabĺčka, grapefruity, ananás, granátové jablko, citróny, pomaranče, višne, egreše, ríbezle. Pokiaľ niektoré druhy ovocia ešte nie sú v sezóne, voľte ich v sušenej forme.Tu si treba dávať tiež pozor na sušené ovocie s vysokým obsahom pridaného cukru.

   Ďalšie dni postupujeme naďalej s prevahou zeleniny a ovocia, len postupne pridávame potraviny, ktoré majú tiež veľmi vysoký obsah nášmu telu prospešných živín. Napríklad ryby, kúsok uduseného kuracieho mäsa, tofu, trošku orechov do šalátu, aj naďalej nezabúdajte na tekutiny. Ku koncu detoxikácie (6. – 7. deň) si pripravte na obed zemiaky, prípadne trochu ryže so zeleninou.

   Upozorňujem, pred každým začatím akejkoľvek jarnej detoxikácie sa poraďte so svojim lekárom. Neodporúčam ju pacientom trpiacim na vysoký krvný tlak, cukrovku, tehotným ženám, deťom do 15 rokov a pri akejkoľvek špeciálnej diéte alebo štandardizovaných diétnych postupoch.

Soňa Zajačeková