Kategória: Archív

Andrew Carnegie je typickým figurantom zrealizovaného amerického sna. Pôvodne finančne nezabezpečený imigrant sa dočkal označenia za druhého najbohatšieho človeka v histórii.

   Andrew Carnegie sa narodil 25. novembra 1835 do rodiny neskorších škótskych emigrantov v malej dedine Dunfermline v Škótsku. V tom čase malý Andrew mal možnosť stretnúť sa s veľkým novým svetom, USA, avšak jeho pohľad nebol práve pozitívny. Vzhľadom k biednym podmienkam a slabému rodinnému zázemiu musel pracovať už ako 12-ročný, čo v tom čase nebolo až také výnimočné. Údajne pracoval až 12 hodín každý deň od pondelka do soboty, pričom za jeden takýto týždeň práce zarobil jeden až dva americké doláre. V tom čase išlo samozrejme o celkom inú hodnotu, než je tomu dnes, avšak stále mladého Andrewa táto utŕžená suma nemala šancu vytiahnuť z chudobného prostredia. Napriek chudobe a všade prítomnému šetreniu na všetkom možnom i nemožnom sa rodina Carnegiovcov rozhodla, že svojmu synovi poskytne aspoň hrubý základ pre budúci profesionálny a snáď aj osobnostný rast. Andrew preto začal navštevovať večernú školu, čo sa neskôr ukázalo ako správny krok. Z pozície robotníka, pre ktorú bola typická hrubá manuálna práca, sa Andrew presunul na post poslíčkavriaditeľa, ktorý mal na starosti v prvom rade administratívnu a terénnu prácu. Pracoval síce pre tú istú firmu, avšak teraz priamo pod šéfom.    

   „Predstav si, že stojíš na prahu nevídaného úspechu, jasný a krásny život ti leží pri nohách. Tak vstaň a čiň sa!“

   Následný kariérny postup mladého Andrewa bol priam raketový. Než sa mu podarilo dovŕšiť osemnásty rok života, prešiel niekoľkými administratívnymi pozíciami vo viacerých spoločnostiach, významné pracovné posty zastával aj v železniciach, v telegrafnej spoločnosti (vtedajšej obdobe dnešných mobilných operátorov) a už vo svojich osemnástich rokoch sa stal dokonca vedúcim pittsburgskej divízie železničnej spoločnosti. Práve práca v prostredí železníc sa pre neho stala natoľko zaujímavá a hodnotná, že jej venoval všetok svoj čas.

   S nadobudnutými znalosťami miestnej legislatívy, finančných procesov a významnou dávkou vnútornej motivácie sa neskôr Andrew rozhodol do akcií firmy vložiť svoje peniaze, čo sa neskôr ukázalo ako správny krok. Vďaka vyplateným dividendám nadobudol kapitál pre svoju neskoršiu činnosť, ktorú možno porovnávať snáď iba s J.D. Rockefellerom.

   Podobne ako „náš“ Tomáš Baťa, tak aj Andrew Carnegie nadobudol signifikantnú časť svojho bohatstva práve počas vojny. Mnohí považujú tento úspech za Carnegieho previnenie, avšak v skutočnosti nie občianska vojna samotná, ale dopyt po určitej komodite v jej priebehu sa stal základom pre rozmach majetku aj obchodnej činnosti. Oceľ bola v 19. storočí významnou inováciou v ťažkom priemysle, dovtedy sa používalo najmä železo. Oceľ mala veľký potenciál a vo veľkom sa využíva dodnes vďaka jej technickým vlastnostiam a primeranej obstarávacej cene. Carnegie investoval svoje peniaze a aj čas do práve vznikajúceho oceliarskeho priemyslu a práve tento krok mu vyniesol jeho spektakulárne bohatstvo.

   „Nadbytok bohatstva je nedotknuteľný úver, ku ktorému je vlastník až do smrti pripútaný, aby ho spravoval pre dobro spoločnosti.“

   V roku 1901 spravil Carnegie dramatickú zmenu vo svojom živote. Svoju firmu predal spoločnosti US Steel Corporation, ktorú založil legendárny finančník J.P. Morgan. Predaj firmy mu vyniesol viac ako 200 miliónov dolárov a 65 ročný Carnegie sa rozhodol stráviť zvyšok svojho života v znamení altruizmu. Veľa prostriedkov investoval do vzdelávacích iniciatív, budoval knižnice a prispieval na rôzne nezávislé projekty, pričom začiatkom 20. storočia ešte radikálne tieto investície navýšil. Daroval približne 5 miliónov dolárov knižnici v New Yorku, vďaka čomu bola schopná otvoriť niekoľko ďalších menších knižníc a povráva sa, že vďaka jeho finančným darom bolo otvorených celkovo 2 800 knižníc. Nezaprel v sebe vášnivého čitateľa. V Pittsburghu založil slávnu Carnegie Mellon University a o niečo neskôr aj Carnegieho nadáciu a Carnegieho spoločenstvo pre medzinárodný mier.

   Okrem jeho podnikateľských a charitatívnych záujmov si Carnegie užíval cestovanie a stretávanie sa s významnými vodcovskými osobnosťami z rôznych oblastí. Poznal sa napríklad s Markom Twainom a s americkým prezidentom Theodorom Rooseveltom. Carnegie tiež napísal niekoľko kníh a nespočetne veľa článkov, jeho príspevok z roku 1889 nazvaný „Bohatstvo“ potvrdil jeho presvedčenie, že ľudia s obrovským bohatstvom sú sociálne zodpovední a mali by ich peniaze využívať na pomoc druhým.

   Andrew Carnegie zomrel v roku 1919 v štáte Massachusetts na zápal pľúc. Zaujímavosťou je, že na základe závetu venoval na dobročinné účely takmer celý svoj majetok, ktorý v tom čase predstavoval približne 350 miliónov amerických dolárov.

Mária Synáková

Americký industrialista, filantrop, najbohatší človek v histórii. Čo je tak zaujímavé na tomto mužovi, keď je aj 76 rokov po jeho smrti stále vzorom pre mnohých podnikateľov, rovnako ako aj pre “bežných” ľudí?

   “Pracovať, šetriť a rozdávať.”

   John Davison Rockefeller sa narodil v roku 1839 v Richforde, v New Yorku ako druhé zo šiestich detí. Jeho otec pracoval ako drevorubač a neskôr ako obchodný cestujúci, matka Eliza bola gazdinou. Mladý Rockefeller už v detstve vedel, ako si zarobiť peniaze navyše. Choval moriaky, predával zemiaky a cukríky a vďaka jeho úsporám mohol požičať peniaze jeho susedovi, ktorý mu ich vrátil späť aj s úrokmi.

   “Tajomstvom úspechu je robiť bežné veci nezvyčajne dobre.”

   Keďže Rockefeller vykazoval výbornú pamäť na čísla a detailné počítanie, nebolo prekvapením, že svoju kariéru začal ako účtovník. Avšak, jeho ambície boli vyššie. Keď mal 20 rokov, začal podnikať s jeho obchodným partnerom. V roku 1859 neváhal a využil skvelú príležitosť v oblasti ťažby ropy. Založil spoločnosť nazvanú Standard Oil, ktorá dominovala ropnému priemyslu a bola prvým veľkým americkým obchodným trustom. Táto spoločnosť sa stala v priebehu pár rokov monopolom hlavne vďaka jeho podnikateľskému talentu. Nikdy nemal rád, keď sa s niečím plytvalo, preto prišiel s myšlienkou vyrobiť niečo zo zvyškov výroby benzínu, čo môže byť predané. To sa ukázalo ako skvelý krok a tak mohol rozšíriť svoje podnikanie aj do zahraničia a založiť nové pobočky. Investoval peniaze tiež do nových technológii, ktoré umožnili rýchlejšiu výrobu a priniesli kvalitnejšie produkty v porovnaní s konkurenciou.

   “Ak je vašim jediným cieľom stať sa bohatým, nikdy ho nedosiahnete.”

   Po 27 rokoch na pozícii vedúceho spoločnosti sa Rockefeller rozhodol odstúpiť a venovať sa charite. Veril, že schopnosť zarábať peniaze je darom od Boha a preto by mali byť použité pre dobro ľudstva. Už z jeho prvého zamestnania dával jednu desatinu svojich zárobkov na charitu. Jeho dotácie mali významný vplyv na medicínu, vzdelávanie a výskumné účely, okrem toho podporoval počas celého svojho života viaceré cirkevné inštitúcie, najmä baptistickú cirkev. Založil charitatívnu nadáciu, ktorá je aj dodnes najväčšou nadáciou, potom založil Rockefellerovu univerzitu a Univerzitu Chicago, národný park Acadia a financoval tiež vývoj liekov proti rakovine, zápalu mozgových blán a žltej zimnici.

   Čo môže muža akým bol on viesť k takým záležitostiam, akými sú charita a filantropia? Určite to bola výchova založená na silnom morálnom cítení a intenzívne náboženské presvedčenie. Ale on nebol iba filantrop, ale tiež revolucionár. Revolucionalizoval výučbu medicíny v Spojených štátoch a postavil prvú poriadnu lekársku školu v Číne. Jeho príspevok je tiež v oblasti verejnej hygieny, zakladaní škôl verejného zdravotníctva a podpora celonárodného vzdelávania bez ohľadu na pohlavie, rasu, či vieru.

   Celková hodnota Rockefellerových príspevkov sa odhaduje na približne 550 miliónov dolárov. Ako sa množstvo jeho príspevkov zväčšovalo, Rockefeller založil nadáciu Rockefeller foundation s cieľom “podporovať blaho ľudstva po celom svete”. Syn John D. Rockefeller mladší spravoval všetky otcove nadácie po jeho smrti v roku 1937, vo veku 97 rokov.

   J.D. Rockefeller je vzorom pre každého jedného podnikateľa, pretože nad tvorbu zisku postavil tvorbu zisku za účelom pomoci druhým. Poukazuje na skutočnosť, že ten, komu sa darí, je povinný vrátiť svoj dlh spoločnosti vo forme aktívnej filantropie. Navyše, k tomuto názoru dospeje časom veľa úspešných podnikateľov, ktorí si uvedomujú, že bez toho, aby robili život ľudí lepším, nemá ich podnikanie v dlhodobom meradle zmysel.

“Jedinou otázkou týkajúcou sa bohatstva je, čo s ním urobíte?”

Mária Synáková

Úspešný podnikateľ, revolucionár automobilového priemyslu, po ktorom je označované obdobie jeho života aj ako „fordizmus“. Priniesol nový pohľad na výrobu áut, zaviedol pásovú výrobu, mal nový pohľad na marketing a manažment, vďaka čomu predal milióny automobilov a jeho spoločnosť sa stala známou po celom svete. Dnes už síce meno tejto značky v silnej konkurencii stratilo svoje niekdajšie prvenstvo, ale Henry Ford mal jednoznačne vplyv na technologický rozvoj a automobilový priemysel v súčasnosti.

Henry Ford sa narodil 30. júla 1863 ako jedno zo šiestich detí na rodinnej farme vo Wayne County v Michigane. Aj keď si toto miesto od neho vyžadovalo už odmalička tvrdú manuálnu prácu, už v dvánastich rokoch objavil svoju vášeň pre techniku. Po tom, ako videl prvýkrát lokomotívu, zmenil sa jeho pohľad na predurčenú budúcnosť farmára. Keď mal mladý Ford 15 rokov, otec mu daroval vreckové hodinky, ktoré znovu poskladal. Neskôr začal opravovať hodinky aj jeho kamarátom. V šestnástich rokoch opustil svoje rodisko a usadil sa v Detroite, kde sa vyučil za zámočníka. Potom pracoval ako opravár parných strojov, ale neustále sa zaoberal vývojom strojov, ktoré by využívali benzínový motor, čo bolo v tej dobe ešte odmietané. Medzitým sa v roku 1888 oženil s Clarou Bryant, s ktorou mal neskôr aj svojho jediného syna a kvôli nim sa aj na krátku dobu vrátil späť na farmu.

„Schopnosť nadšenia nesie tvoje nádeje ku hviezdam.“

   O tri roky neskôr získal miesto v Edison Illuminating Company, kde sa ako hlavný inžinier mohol venovať aj vlastným experimentom s benzínovými motormi a vývoju vlastného automobilu. Ten uzrel svetlo sveta v roku 1896, išlo o prvé samohybné vozidlo podobné bicyklu, preto aj malo názov Quadricycle. Toto vozidlo vážilo 230 kg, malo štyri kolesá a dva prevodové stupne. Nemalo spiatočku a maximálna rýchlosť bola 30 km za hodinu.

„Nie je hanbou čestný neúspech, ale strach z neúspechu.“

   Prvá éra Fordovho podnikania za začala založením vlastnej automobilovej spoločnosti Detroit Automobile Company. Pustil sa tak do riskantného plánu predávať autá aj obyčajným nezámožným ľuďom. Keďže spoločníci s ním túto jeho víziu nezdieľali, nechal Ford spoločnosť zbankrotovať a zameral sa na zlepšovanie svojich automobilov. V roku 1901 založil novú spoločnosť s názvom Henry Ford Company, kde sa stretol s rovnakým konfliktom názorov na konečného spotrebiteľa, ktorými mali byť podľa Forda obyčajní ľudia. Spoločnosť preto opustil a tá sa neskôr premenovala na známu značku luxusných automobilov Cadillac Automobile Company.

„Podnik, ktorý neprináša nič iného než peniaze, je úbohý podnik.“

   Tretí pokus o založenie si vlastnej spoločnosti sa ukázal ako úspešný a priniesol Fordovi najväčšiu slávu. V roku 1903, kedy sa narodil aj Fordov syn Edsel, založil so svojimi spoločníkmi firmu Ford Motor Company. Základné imanie firmy bolo 28 tisíc dolárov, ktoré vyzbierali od radových občanov. Už za prvý rok dokázala firma vyrobiť neuveriteľných 1700 automobilov a niekoľko prototypov, ktoré vyhrávali automobilové závody a lámali rýchlostné rekordy. V tejto spoločnosti sa Fordovi podarilo aj naplniť svoju víziu vyrábať lacné a kvalitné automobily pre každého. Túto víziu ale dosiahol až zavedením výroby na montážnej linke, ktorá umožňovala masovú produkciu áut.

„Môžete mať voz svojej obľúbenej farby, pokiaľ máte najradšej čiernu.“

   V roku 1906 až 1908 zaviedol výrobu legendárnych modelov N a T, ktorých cena bola iba 825 dolárov, vďaka čomu boli dostupné aj pre bežných ľudí. Model T bol prvým sériovo vyrábaným automobilom zo štandardizovaných súčiastok, poháňaný štvorvalcom s výkonom 15 kW, dosahoval rýchlosť 70 km/h, vážil 544 kg a mal spotrebu 13 až 22 litrov na 100 km. Po zdokonaľovaní procesu výroby sa doba výroby jedného vozidla zredukovala na 93 minút. Cena modelu sa napokon znížila až na rekordných 360 dolárov. Zaujímavosťou je, že celé auto bolo vyrobené z konopí a jazdilo na konopný benzín. Do roku 1927 sa len z modelu T predalo neuveriteľných 15 miliónov kusov. Úspech spoločnosti znamenal revolúciu nielen v automobilovom priemysle, ale mal vplyv aj na modernú kultúru, preto je toto obdobie často označované ako „fordizmus“.

„Spokojný zamestnanec urobí viac ako traja nespokojní.“

   Obrovský dopyt po automobiloch vytvoril požiadavku na otvorenie novej továrne, kde bola v roku 1913 zavedená aj technológia pásovej výroby navrhnutá samotnými zamestnancami, ktorých inšpirovalo pásové zariadenie na jatkách. Ford sa po tomto úspechu a zvýšení tržieb rozhodol zvýšiť svojim zamestnancom mzdu o dvojnásobok (na 5 dolárov za deň), čím si chcel zaistiť, aby mal stálych zamestnancov. Zaviedol tiež sociálny program pre stálych zamestnancov, ktorý zahŕňal zdravotnú starostlivosť, športové a kultúrne vyžitie a špeciálne prémie. Tieto benefity sa týkali iba zamestnancov, ktorí žili počestným životom, teda neholdovali alkoholu a hazardu. Kvôli takejto kontrole zamestnancov Ford zaviedol tiež sociologické oddelenie spoločnosti.

Keby som mal posledných 5 dolárov, tak 3 z nich venujem na reklamu.“

   Rekord v predaji modelu T zabezpečil automobilke prvenstvo na trhu a až 50 percentný podiel na americkom trhu. Tento rekord nebol prekonaný počas nasledujúcich 45 rokov. Časom Ford odkúpil akcie od všetkých akcionárov a stal sa jediným vlastníkom spoločnosti Ford Motor Company. Po ukončení výroby modelu T nastúpil do vedenia spoločnosti aj Fordov syn Edsel a začali s výrobou rovnako úspešného modelu A.

„Idealista je ten, kto pomáha ostatným k prosperite.“

   Počas 1. svetovej vojny Ford vystupoval ako pacifista, dokonca sponzoroval mierovú loď do Európy. V roku 1936 založil Ford Foundation, prostredníctvom ktorej poskytoval granty na výskum, vzdelávanie a rozvoj. Bol však tiež zanieteným antisemitom, čo otvorene hlásal aj v novinách The Dearborn Independent. Je tiež autorom knihy Medzinárodné židovstvo – celosvetový problém. Jeho nemecká pobočka Ford Werke AB dodávala nemeckej armáde nákladné vozidlá a civilistom upravenú verziu modelu T. Podporoval tiež Adolfa Hitlera, ktorému každý rok posielal na narodeniny 50 tisíc dolárov a výťažok z predaja automobilov Ford v Nemecku venoval NSDAP. Po vstupe USA do 2. svetovej vojny sa spoločnosť Ford Motor Company zapojila do výroby bombardérov B-24. Po viacerých zmenách vo vedení firmy sa na čelo spoločnosti postavil Fordov vnuk Henry Ford mladší. Aj keď to vyzeralo tak, že podnik zbankrotuje, podarilo sa mu postaviť ho znovu na nohy a pretrvať až dodnes.

Henry Ford zomrel 7. apríla 1947 vo veku 83 rokov na mozgovú príhodu v noci vo svojom dome.

Vytvorenie si názoru na Henryho Forda nechávame na každého čitateľa. Jeho minulosť obsahuje mnoho svetlých aj temných stránok, čím sa dostáva do pozície revolucionára, vynálezcu a filantropa, na druhej strane však zároveň aj antisemitu a politického aktivistu, ktorý neváhal využiť svoju moc v prospech podpory vojnového režimu. Jeho vplyv je značný dodnes a nebyť jeho inovatívnych myšlienok na automobilový priemysel, systém výroby a sociálny program na udržovanie stálych zamestnancov, kto vie, na čom by sme dnes jazdili a ako by sme pracovali.

Mária Synáková

Téma všeobecná je téma nudná. Téma osobná je zábavná, to je pre mňa vysvetlenie záhady zvanej bulvár (ten tlačený papierový, nie široká ulica :))

   Tak začnem pohľadom osobným. Založil som Jana. Tak nejako sa to hovorí. Požičal som mu peniaze. Jano je môj dôležitý klient, z istého pohľadu pre našu firmu kritický. Niektoré veci mu nevyšli a dočasne mu chýbali peniaze. V minulosti mal skvelé obdobia a tak som mu požičal rád. Investícia do budúcej spolupráce. Čas plynul, o Janovi som počúval ako sa mu nedarí a začala sa vo mne rodiť obava o mojepeniaze. Blížil sa čas splatenia pôžičky a Jano sa nehlásil. Ja som bol vyťažený a tiež som ho nenaháňal. A tu je ešte jeden aktér, známa Mirka. Mirke sa Jano páčil. S Mirkou sme sa poznali dlho, sem tam sme sa stretli a prehodili pár slov, stretol som ju aj v tom období a vlastne ani neviem prečo som sa jej posťažoval, že mám obavu, či mi Jano peniaze vráti. Ostala zarazená. Mal som pocit, že jej búram predstavu, ktorú mala rada. Prišiel deň splatenia pôžičky, čo som v tom okamihu ani presne nevedel a zvoní mi telefón. Volá Jano. Preblesklo mi hlavou, že nemá a ja prídem o peniaze. V telefóne sa ozval Janov hlas: „Zdravím, peniaze som predvčerom previedol, mal by si ich mať na účte, volám, aby som ti poďakoval“. Poviem Vám, mám pocit previnenia, nemal som pochybovať a už vôbec nie robiť unáhlené závery. A teraz do nudných vôd. Píše sa rok 2008 a ekonomický svet je nad priepasťou. Hovorí sa o zrútení systému, o dominovom efekte, o anarchii v uliciach. Trhy sa rútia dolu a nemá to konca. Niekto by mal zakročiť a pomôcť. Ten niekto je samozrejme americký daňový poplatník – vytiahne stámilióny pre každého, kto je vproblémoch. A je dosť silný a bohatý na to, aby jeho potenciálny fatálny problém eskaloval do masového dominového efektu s politickým rozmerom. Kongres a senát sú zajedno, sme posledná hranica, ďalej sa ísť nedá. Hranica medzi anarchiou a civilizáciou, musíme konať. Slovutní páni, nenáleží mi hodnotiť, na názor mám právo a nemyslím, že toto bolo dobré riešenie, ale stalo sa.

   700 miliárd USD pre bankový sektor (Troubled Asset Relief Program), 187 miliárd USD pre Fannie Mae a Freddie Mac, pre AIG 85 miliárd dolárov, „menšia suma“ pre GM (33 miliárd, až šokujúco veľa). Náklady na zahraničné základne USA na Okinawe, v Európe a na Blízkom Východe nie sú ani tretina ročne, a to ide o primárne americké záujmy. Je to tak veľa, že pozrieť sa na to optikou bežného spotrebiteľa je vlastne absurdné. Veď ide o viac ako o auto pre každú americkú rodinu alebo tablet pre každého pozemšťana (teda aj toho z Botswany a aj z Prešova :)). Prípadne by sme za to mohli premostiť Beringovú úžinu alebo prehradiť Gibraltár. Skutočne je to veľmi veľa peňazí.

   Vox populi

   Taká nehoráznosť, toľko peňazí, to je trestuhodné, koho upálime? Toto nemôže ostať tak, toto sa už nemôže opakovať. Zakážme im to, obmedzme im platy, zdaňme ich…pozatvárať by ich bolo najlepšie. Taká škoda,
také zlo. To len tak ľahko neprebolí…

   Fakty

   TAPR splatená v plnom rozsahu, daňový poplatník zarobil. Fannie Mae a Freddie Mac – čiastočne splatené. Fannie Mae splatené 105 miliárd USD z celkovej pomoci 117,1 miliárd USD, Freddie Mac splatené 41,4 miliardy dolárov zo 71 miliárd. GM, časť akcií držia vlády USA a Kanady, úver je splatený čiastočne. GM investuje stovky miliónov do montážnych závodov v Kansase a Detroite, dôvodom je zachovanie pracovných miest. AIG splatené. 14. decembra 2012 Ministerstvo financií USA predalo svoj posledný podiel v AIG. V dôsledku týchto predajov vláda USA daňovým poplatníkom zabezpečila kladné zhodnotenie viac ako 22 miliárd USD. 1. januára 2013 AIG začala reklamnú kampaň s názvom „Vďaka, Amerika“.

   Rast svetového materiálneho bohatstva bol za posledné tri dekády ohromujúci a nemal v histórii obdobu. Čo bolo príčinou? Možno ani nechceme vedieť odpoveď. Je však dobré vedieť, že keď sa chce, zdroje prestávajú byť z praktického hľadiska obmedzené a je k dispozícií potenciál nebývalého rozsahu a možno prvýkrát s ním vieme aj racionálne zaobchádzať.

   Musím zavolať Mirku a dať veci aspoň trochu do poriadku, ak sa to dá. Iba som chcel povedať, že niekedy je lepšie s hodnotením počkať. Aspoň kým fakty nie sú známe a deje uzavreté.

Peter Bobik
Analýzu vypracovala spoločnosť pbkon, s.r.o.

 V prvom rade by som chcela spresniť nasledovné – netvrdím, že som stopercentný vitarián, pretože by to bola čistá lož. Nie som. Stále pravidelne podlieham radostiam rafinovaného cukru a výsledkom vychýrených rakúskych pekárenských zručností.

Ale môžem čestne prehlasovať, že som vitariánom v srdci, pretože pevne verím v to, aj keď mnohé cesty vedú do Ríma, že táto pretransformuje váš život.

   Pravidlá hry v surovej strave sú priame a jasné – vynechať tepelnú úpravu. Čo sa zo začiatku môže javiť ako nemožná úloha, má obrovský potenciál stať sa vaším každodenným tancom s vlastnou kreativitou a potulkami menej vychodenými cestami. Pri rozhodovaní o tom, či je vaša potrava skutočnou potravinou, platí – ak neviete určiť rastlinu alebo zviera, z ktorého pochádza, nejedzte to. Ak čisto surová strava pre vás v tomto momente nie je tým pravým, konzumácia skutočných potravín ním bude.

  V najlepšom prípade to zahŕňa váš spôsob života, stav vašej mysle a vášho srdca. Môj už aj tak veľmi voľnomyšlienkársky prístup k jedlu sa zmenil v tom zmysle, že pred konzumáciou hocičoho som najprv zhodnotila nasledovnú otázku: Dodávam práve svojmu organizmu základné stavebné prvky a živiny, alebo je to iba prázdna várka? Ak je to iba prázdna várka, čo je mojím dôvodom na konzumáciu? V mojom prípade zmena spôsobu, akým vnímam jedlo, viedla k automatickému zvýšeniu príjmu surových a skutočných potravín, a to iste platí aj naopak. Vychutnajte si štíhlejšiu postavu, ak to je tým, čo hľadáte, no najprínosnejšou pre váš bude získaná ľahkosť bytia. Okrem rôznych iných neželaných vedľajších efektov, cukor a spracované potraviny ovplyvňujú hormonálny systém, ktorý ma značný a nezabrániteľný dopad na to, ako sa cítite po emocionálnej aj fyzickej stránke, ale je to hlavne dopad na emócie, ktorého si ľudia väčšinou nie sú vedomí.

   Ťažké jedla vás stiahnu so sebou. Prázdne cukry vás nechajú prázdnymi naďalej. Tuky spôsobujú osamelosť. Kľúčom k tejto rovnici je jednoduché uvedomenie si toho, ze sa stávame tým, čo jeme, v prenesenom aj skutočnom zmysle slova. Už len to je dobrým dôvodom na to, aby ste začali budovať svoje telo s väčšou starostlivosťou. Ponukám zopár tipov, ako začať.

   1. Využite predstavivosť pri výrobe ranných smoothies a vyberajte si sezónne, ak je možné i lokálne ovocie. Pridajte zázvor ak potrebujete nakopnúť imunitu. Rozmixovaním ovocia a zeleniny s pridaním vody do formy smoothie získate tak všetko to dobré, čo v nich je. Ak by ste ich miesto toho iba odšťavili, zbytočne vyhadzujete veľa dužiny, čo značí veľa vlákniny, ktorá napomáha peristaltike, znižuje cholesterol, cukor v krvi a slúži ako prevencia pred srdcovými chorobami.

   2. Predpokladám, že naši čitatelia si sú vedomí spornej otázky konzumácie lepku. Netvrdím, že musíte načisto prestať s chlebom, no pšenica v dnešnej podobe nemá so pšenicou spred 50 rokov veľa spoločného. Ak sa vám to nezdá, skúste vynechať lepok na týždeň, alebo iba pár dní a posúďte sami.

   3. Dajte sa s ľuďmi do reči. Ak poznáte miestnych trhovníkov a farmárov, môžete si byť istí, že organickými sú aj vaše potraviny, nielen ich štítok.

   4. Ak ste na bezmäsitej strave, posypte si každé jedlo konopnými semiačkami. Sú totiž najúžasnejším, najzdravším a najbohatším zdrojom proteínov a esenciálnych mastných kyselín.

   Nezabúdajte, že sú to tie malé, ale za to pravidelné rozhodnutia, na ktorých najviac záleží. Tak, ako sa dobrá nálada zmení na dobrý deň, ktorý sa mení na dobrý život, tak sa vy s každým kúskom skutočnej stravy budete meniť na šťastnejšieho človeka.

Soňa Zajačeková

Sergeiy Stakhovsky (6. január 1986, Kyjev) je súčasný ukrajinský profesionálny tenista. Profesionálom sa stal v roku 2003 a hral prevažne na úrovni Challenger v rokoch 2005 až 2008. Najvyššie umiestnenie v rebríčku ATP v dvojhre dosiahol v septembri 2010, kedy bol na 31. mieste a rovnaký mesiac obsadil 33. miesto vo štvorhre. Svoj prvý kariérny titul získal v marci 2008, kedy sa umiestnil ako lucky loser na 209. mieste a vo finále zdolal vysoko nasadeného Ivana Ljubičića a stal sa prvým lucky loserom, ktorý získal titul od čias Christiana Miniussi v roku 1991. Je starším bratom tenistu Leonarda Stakhovskij. V súčasnej dobe ho trénuje Alexander Sobkin. Tenista je známy zdolaním sedemnásobného víťaza a obhajcu titulu Rogera Federera v 2. kole Wimbledon2013, čím ukončil jeho rekordných 36 po sebe idúcich grandslamových štvrťfinále titulov.

   1. U Vás v rodine je tenis populárny, hrá ho aj váš brat? A vôbec, prečo práve tenis?

   To je pravda, v našej rodine je šport populárny. Môj otec za študentských čias hrával basketbal a vďaka tomu sa dostal na vysokú školu medicíny v Kyjeve. Mama hrávala stolný tenis, môj starší brat hral basketbal do osemnástich rokov, dokonca sa dostal do ukrajinskej reprezentácie. Mladší brat vďaka tenisu dostal štipendium na Penn State College, kde hrá za univerzitu a pri tom študuje Petroleum Engineering. Keď som mal šesť rokov, môj starý otec ma zobral na tenis a mne sa to veľmi zapáčilo, ale popri tenise som ešte chodil na plávanie a taktiež basketbal.

   2. Ako by ste vyjadrili váš vzťah k tenisu?

   Je to práca, ktorú robím s veľkou radosťou. Veľmi náročná fyzická a psychická práca. Tenis je môj život už vyše 20 rokov a som rád, že sa mi v ňom podarilo presadiť.

   3. V minulom roku ste na Wimbledone porazili Rogera Federera (ATP3). Opíšte nám svoje pocity. Aké to bolo?

   Bol to výnimočný deň v mojej kariére. Roger pred zápasom so mnou na centrálnom dvorci Wimbledonu prehral iba tri zápasy za desať rokov. Bolo to neuveriteľné hrať pred 15 tisíc divákmi a o to príjemnejšie bolo, keď som odchádzal z dvorca ako víťaz.

   4. Keď hráte, na čo počas zápasu myslíte?

   Počas zápasu stále hľadám taktické varianty, ako sa dostať k súperovi. Hľadám jeho slabé strany, odkiaľ robí viac chýb, kam častejšie servuje a podobne. Koncentrácia je v tenise veľmi dôležitá. Aj napriek tomu, že tenisový zápas je veľmi dlhý, môže o jeho výsledku rozhodnúť jediná lopta.

   5. Akým spôsobom je podľa Vás možné sa v dnešnom „profi“ tenise dostať na špičku? Čo je to najdôležitejšie?

   Podľa mňa je dôležitejšie odhodlanie pracovať a samozrejme správny realizačný tím. Tenis sa stal veľmi atletickým športom, každý tenista je extrémne fit a je schopný odohrať niekoľko 5-setových duelov niekoľko dní po sebe.

  
6. Čo plánujete robiť po ukončení aktívnej kariéry? K čomu okrem tenisu inklinujete?

  Mám dosť možností, vďaka tenisu som získal veľa cenných kontaktov. Momentálne by som po tenise chcel nastúpiť na Ukrajinský olympijský výbor, pretože si myslím, že moje športové znalosti sa tam môžu uplatniť a pomôcť ďalšej generácii športovcov. Okrem toho konečne budem mať dostatok času venovať sa mojej nadácii.

   7. Každoročne navštívite množstvo turnajov, ktorý z nich máte najradšej a prečo?

   Veľmi rád sa vraciam na turnaje, kde som hral dobre. Ale pre mňa je veľmi výnimočný Paríž, totiž práve tam som stretol svoju manželku Anfisu.

  8. Do akej miery je súboj tenistov prenášaný aj mimo ihriska? Je vôbec možné mať medzi súpermi priateľov?

  Každý hráč je iný, ale zvykom býva, že hráči z jednej krajiny držia viac pohromade. Je ťažké mať na okruhu kamarátov, pretože proti nim sa hrá ťažko. Takže každý hráč sa snaží držať si odstup. Ja mám veľmi kamarátsky vzťah iba s dvomi hráčmi – Mikhailom Youzhnym a Sergeiom Bubkom Jr. Pritom sa ale rozprávam so všetkými hráčmi, komunikujem s nimi každý deň.

   Je to zvláštne, ale tenis je veľmi osamelý šport a aj keď priťahuje tisíce divákov, stále ste na tom kurte sami, nikto vám počas zápasu veľmi nepomôže.

   9. Čo vás viedlo k založeniu si vlastnej charitatívnej organizácie?

   Bol to súhrn faktorov, ktoré nakoniec viedli k založeniu AceTheCancerFung. Môj strýko z otcovej strany zomrel na rakovinu žalúdka v roku 2008 a navyše som vedel, že chcem založiť niečo, čo bude s tou zákernou chorobou bojovať a pomáhať ľuďom v ťažkej chvíli. A keďže môj otec je profesor onko-urológie, vedel som, že keď tie peniaze budem dávať jeho oddeleniu, tak sa to nestratí.

   Je veľmi dôležité konať ľuďom dobro. Každodenné drobné dobré veci môžu zmeniť veľa. Ľudia v poslednom čase neveria v dobré skutky, ktoré sa robia iba tak; za všetkým hľadajú nejaký podraz a to mňa osobne desí.

   10. Čo by ste chceli vo svojej kariére ešte dosiahnuť? Čo je pre Vás vrchol kariéry?

 Chcel by som sa vyšplhať v rebríčku vyššie, než som už bol (31). Myslím si, že mám na to všetky prostriedky a dobrý realizačný tím, ktorý mi v tom môže pomôcť. Hlavné je byť zdravý a mať chuť pracovať. Veľmi dúfam, že vrchol kariéry je ešte predo mnou! Vyhral som štyri turnaje ATP a dúfam, že čoskoro tam pribudne aj ďalší titul.

   11. Čo by ste poradili začínajúcim tenisovým nadšencom, možno budúcim profíkom?

   Môžem povedať iba jedno: práca sa vždy vráti výsledkami. Nikdy sa nevzdávať. Nikdy neprestávať veriť. Je to náročný šport a len maličké percento zo všetkých nadšencov sa dokáže v tenise presadiť, ale nikto nevie, kedy sa to komu podarí. Možno v 18, možno v 22 rokoch a možno v 26. Je treba tenisu venovať všetko, keď chcete byť úspešný.

Vladimír Orth

Slovenské národné divadlo v septembri otvorí jubilejnú deväťdesiatu piatu sezónu, počas ktorej repertoár našej prvej scény rozšíri osemnásť nových titulov. Tretinu z nich uvedie SND do konca tohto roka.

Slovenské národné divadlo pre United Life 04

   Prvou premiérou Činohry SND v nadchádzajúcej sezóne bude inscenácia Polnočná omša. Hra jedného z najvýraznejších slovenských dramatikov minulého storočia Petra Karvaša sa odohráva na Štedrý deň roku 1944. Neoslavuje však vojnových hrdinov, ale skúma a detailne analyzuje postoje i vzťahy obyčajných ľudí k dramatickým udalostiam končiacej sa druhej svetovej vojny. Príležitosť režírovať túto hru dostal mladý umelec Lukáš Brutovský.

Národné divadlo v Prahe, Slovenské národné divadlo a Vígsínház Budapešť pri príležitosti vypuknutia prvej svetovej vojny vytvorili spoločnú inscenáciu 1914 v réžii mága moderného divadla – svetovo uznávaného Roberta Wilsona. V unikátnom koprodukčnom projekte sa stretne špička českého, slovenského a maďarského činoherného divadla. Našu prvú scénu reprezentuje člen Činohry SND Ján Koleník, ktorý so svojimi hereckými kolegami vyrozpráva podobenstvo nielen o roku 1914, ale hlavne o našom živote dnes, sto rokov po začiatku desivej vojny, ktorá v skutočnosti odštartovala dvadsiate storočie.

   Slovenské a slovanské témy budú rezonovať v sezóne 2014/2015 na javisku Činohry SND. Na motívy poviedok Boženy Slančíkovej Timravy a v dramatizácii Daniela Majlinga vznikne inscenácia Bál, pod režijnou taktovkou Michala Vajdičku. Priamo pred našimi očami sa v reálnom čase zábavy odohrávajú príbehy všetkých „ale“, ktoré dramatizujú naše životy.

   Prestížne berlínske divadlo Deutches Theatre vyzvalo Činohru SND na spoluprácu pri tvorbe inscenácie Bludička, ktorá vznikne v rámci projektu Art of Ageing, teda Umenie starnúť, iniciovaného na pôde Európskej divadelnej konvencie. Novo vzniknutú hru z pera nemeckogruzínskej dramatičky Nino Haratschwili možno vnímať cez prizmu stretnutia svetov dvoch žien – Natálie zo Slovenska a Lary z Nemecka. Text je písaný priamo pre členov Činohry Slovenského národného divadla Emíliu Vášáryovú, Dušana Jamricha a nemeckú herečku Gabriele Heinz.

  Opera Slovenského národného divadla pri príležitosti 150. výročia narodenia Richarda Straussa uvedie inscenáciu hudobnej drámy Salome v réžii výraznej osobnosti nemeckého divadelníctva Hansa-Joachima Ruckhäberlea a v hudobnom naštudovaní Friedricha Haidera. Operný prepis biblického príbehu o Jánovi Krstiteľovi a nevlastnej dcére židovského panovníka v plnej miere zrkadlí dusnú atmosféru konca 19. storočia.

   Naša prvá baletná scéna otvorí jubilejnú sezónu SND prvým slovenským baletom Angelika, ktorý skomponoval Eugen Suchoň. Pri príležitosti okrúhleho výročia jeho narodenia a úmrtia uvedú baletnú inscenáciu v rámci päťdesiateho ročníka Bratislavských hudobných slávností. Réžie a choreografie baletu Angelika sa zhostí Mauro de Candia.

Keď stojím na vlakovej stanici a vnímam ponáhľajúcich sa cestujúcich, ktorí sa strmlav hrnú do vagónov, nepozerajúc vľavo či vpravo, nechtiac rozmýšľam nad tým, akú paralelu to má s naším životom.

Nie je náš život hlavne o tom, že stojíme na nejakej vlakovej stanici a vyberáme si vlak, na ktorý nastúpime? Prečo si zvolíme práve ten jeden vlak? A akú cestu nám daný vlak prinesie? A prečo napriek tomu, že po čase zistíme, že daná cesta nie je správna, v nej naďalej zotrvávame? Prečo je také ťažké rozhodnúť sa prestúpiť na iný vlak? V živote robíme neustále rozhodnutia.

   Dôvody, prečo sa pre daný smer rozhodneme, môžu byť rôzne. Väčšinou si myslíme, že na danej ceste nájdeme to, po čom túžime a čo nás robí šťastnými. Niekedy sa musíme pre daný smer rozhodnúť nie preto, že by sme chceli, ale preto, že nás vonkajšie okolnosti k tomu donútili. Niektorí z nás radšej nechajú dane rozhodnutia na druhých a nastúpia všade tam, kam im nastúpiť radia.

   Najhoršie sú na tom ale tí, ktorí neustále prestupujú buď z vlaku do vlaku alebo sedia nespokojne v jednom vlaku neustále snívajú o tom, aké by to bolo krásne v úplne odlišnom vlaku. Už chápete, kam tým mierim? Už sa vám niekedy stalo, že ste po niečom túžili a nakoniec keď ste do dosiahli, neboli ste šťastní? Pýtali ste sa, prečo a ako je to možné? Je možné, že vaše túžby neboli vaše skutočné želania a to po čom ste túžili boli iba premietnuté túžby vašich rodičov, či spoločnosti? V takomto prípade buď vo vlaku naďalej zotrváte a zostanete možno spokojní, ale nikdy nebudete šťastní. Akurát ste sa zmierili s priemernosťou.

   Väčšina v tejto priemernosti prevegetuje svoj život, nadáva na neho, ale nie je schopná ho zmeniť. Alebo sníva o živote inom. Sťažovať sa alebo iba snívať je celkom pohodlná a dôverne známa pasívna aktivita. Alebo sa môžete rozhodnúť, zaoberať sa tým, kto v skutočnosti ste, kam chcete ísť a aká je vaša skutočná nahota. Ísť až do svojho jadra vyžaduje značnú mieru odvahy a niekedy sa vám môže stať, že to, čo uvidíte, sa vám vôbec nebude páčiť. Pohľad do vlastného jadra je ale nevyhnutný, ináč nebudete poznať sami seba a svoje skutočné potreby.

   Ak tak urobíte, budete schopní rozhodnúť sa prestúpiť na iný vlak. Váš nový smer sa vám možno zo začiatku bude zdať náročný, budete cítiť neistotu a je možné, že budete na začiatku neustále pochybovať a spomínať na starý dobrý dôverne známy vlak. Vždy je ale lepšie konať a hľadať svoje šťastie. Život je predsa úžasný a ponúka tisíce možností. A my, miesto toho, aby sme z týchto možností okúsili, radšej neriskujeme a zotrvávame v tom, čo dôverne poznáme.

   Napriek tomu, že sme z toho zúfalí, frustrovaní. Zvoliť si svoj vlak je v podstate veľmi jednoduché. Je to váš život, vy rozhodujete o pravidlách, vy rozhodujete o vašom vlaku. Je to vaša voľba, niet sa koho či čoho báť. Nikto nemá právo vás posudzovať či odcudzovať, všetky pravidlá si vymysleli ľudia pre lepšiu kontrolu vlakov.

   Nestrácajte čas rozmýšľaním, prečo to či ono nie je možné alebo sa nedá. Nenechajte lenivosť, aby vás premohla, nenechajte pohodlie a istotu, aby z vás spravili robotov, ktorí sa chovajú bojazlivo, zatrpknuto, predvídateľne a dá sa nimi manipulovať.

   Objavte svoje skutočné nahé JA a choďte za svojím snom. Nezáleží na tom koľko máte rokov, kde sa nachádzate, ale hlavne vykročte, ostatné kroky prídu sami. Nepremrhajte zo samého strachu či letargie svoj život. Buďte úprimní sami k sebe. Tešte sa.

A verte mi, je to vždy len a len na vás, pre ktorý vlak či smer sa rozhodnete a či svoje šťastie v živote nájdete!

   John Pierpont Morgan bol americkým finančníkom, bankárom, filantropom a zberateľom umenia. Jeho najväčší prínos pre Ameriku spočíval v získaní prostriedkov na vybudovanie železničnej siete v USA počas veľkej krízy v roku 1907. Amerike tiež pomohol splatiť veľký štátny dlh a spolufinancoval založenie US Steel. Podporoval aj známeho vynálezcu Nikola Teslu a bol dlhoročným správcom Metropolitan Museum of Art. Vďaka nemu sa zrušilo clo na dovoz umeleckých predmetov, čím sa zaslúžil o získanie najkrajších zbierok pre toto múzeum. Vzbudil záujem vyšších vrstiev o financovanie umenia, čím presiahol svoje finančné zameranie.

J. P. Morgan, ktorého v detstve nazývali Pierpont, sa narodil 17. apríla 1837 v Hartforde, v Connecticute, kde strávil aj značnú časť svojho detstva. Absolvoval strednú školu English High School of Boston, ktorá sa zameriavala na metematiku a pripravovala mladých mužov na kariéru v obchodníctve. O rok neskôr však musel školu opustiť kvôli reumatickej horúčke, ktorá mu spôsobovala také veľké bolesti, že nemohol chodiť. Po roku liečenia sa však vrátil a školu dokončil. Keďže mal jeho otec záujem na tom, aby bol J.P. vzdelaný a čo najlepšie pripravený na budúcu kariéru, poslal ho študovať ďalej do Švajčiarska, kde sa naučil plynule po francúzsky a následne na univerzitu v Göttingene, kde sa zdokonaľoval v nemčine.

   Keďže Morganov otec bol bankár a spolumajiteľ obchodníckej bankovej firmy, bolo prirodzené, že mladý Morgan začal svoju kariéru bankára práve u otca. Neskôr pôsobil vo viacerých firmách rovnakého zamerania a na žiadosť jeho otca sa stal jeho mentorom a zároveň obchodným partnerom Anthony J. Drexel, s ktorým si v roku 1871 založili súkromnú bankovnícku firmu Drexel, Morgan & Company. Po Drexelovej smrti sa firma v roku 1895 premenovala na J. P. Morgan & Company, ktorá sa neskôr stala jednou z najmocnejších bánk vo svete a vedúcou finančnou firmou v krajine. Americkej vláde dokonca pomohla počas krízy v roku 1895 a aj v roku 1907.

   Jedným z hlavných cieľov, ktoré si Morgan stanovil, bolo zmodernizovanie manažmentu podnikov a ich návrat k profitabilite. Jeho proces reorganizácie problémových podnikov je často nazývaný aj „morganizácia“. Morganova reputácia lákala mnohých investorov. Vďaka Morganovmu financovaniu mohol Adolph Ochs odkúpiť New York Times, z ktorých sa stali jedny z najznámejších amerických novín.

   Ďalším z Morganových cieľov bolo odkúpiť Carnegieho oceliarstvo, spojiť ho s podobnými podnikmi a vytvoriť United States Steel Corporation. V roku 1901 založil U.S. Steel, prvú miliardovú spoločnosť na svete, ktorá bola svojou veľkosťou porovnateľná s najväčšími železnicami. U.S. Steel sa snažila o zníženie nákladov, rozšírenie produktových línií a zlepšenie distribúcie. Časom začal podnik dominovať nielen v oceliarstve, ale aj vo výstavbe mostov, lodí a železníc, čím sa stal monopolom. Jeho pozícia bola taká stabilná, že bolo ťažké konkurovať mu a spoločnosť U.S. Steel sa stala najväčším výrobcom ocele na svete.

   Úspechy neostali nepovšimnuté a v roku 1911 podala vláda žalobu na Morgana kvôli vytvoreniu monopolu. O rok neskôr sa Morgan a jeho obchodní partneri stali predmetom kongresového vyšetrovania a Morgan svedčil pred komisiou, ktorá napokon uzniesla, že malý počet finančných lídrov uplatňoval značnú kontrolu nad mnohými podnikmi.

   Vo svojom osobnom živote sa Morgan venoval plachteniu a zúčastnil sa niekoľkých amerických jachtárskych súťaží. Bol vášnivým zberateľom umenia a vytvoril jednu z najvýznamnejších zbierok svojej doby. Jeho prvá žena Amelia Sturges zomrela pár mesiacov po svadbe, ale so svojou druhou ženou Frances Tracy vychovali štyri deti.

   J. P. Morgan zomrel počas zahraničnej cesty 30. apríla 1913 vo veku 76 rokov počas spánku v Grand Hoteli v Ríme. V ten deň viali vlajky na Wall Street na pol žrde, počas prevozu jeho tela bol akciový trh na dve hodiny zatvorený a firmu zdedil jeho mladší syn J. P. Morgan. Dnes je J. P. Morgan starší považovaný za jedného z vedúcich amerických obchodníkov a má zásluhu na formovaní národa do dnešnej podoby s prívlastkom majster financií.

Mária Synáková

Po úspešnom absolvovaní Fakulty matematiky, fyziky a informatiky na Univerzite Komenského pracovala v spoločnosti Symsite Research. V roku 2005 nastúpila na miesto biznis analytika Tatrabanky, kde sa zúčastňovala na viacerých projektoch v rámci banky i mimo nej. Dnes stojí na čele privátneho bankovníctva, tímu, ktorého je dôležitou súčasťou už od roku 2007. Katarína Boledovičová je vydatá a má dve deti.

   1. Aké je to byť ženou, ktorá riadi inštitúciu, kde profesne „prevažujú“ muži?

   Jednoznačne je to výzva. Avšak ženská intuícia a schopnosť paralelne stíhať viac vecí naraz sú v komplexnom svete výhodou, ktorú následne viem využiť. Mám pocit, že obrovskou výhodou je moja materská skúsenosť. Niekedy je pri množstve vecí potrebná ohromná trpezlivosť, ktorej naučia práve deti. Koniec koncov, každý jedinec chce byť pochválený. Potrebuje len priestor, aby sa mohol ukázať, aby mohol predviesť svoj najlepší výkon. „Manažovanie“ detí je veľmi podobné aj reálnemu manažmentu, iba úlohy a situácie sú iné.

   2. Čo je pre vás motívom – inšpiráciou robiť to, čo robíte?

   Zaujímaví ľudia, ktorých denne stretávam, klienti, biznis partneri či kolegovia. Všetci z nich sú výnimočné osobnosti. Privátne bankovníctvo nie je len o riaditeľovi, ale práve o tíme, vďaka ktorému môžeme vytvárať najlepšie privátne bankovníctvo na Slovensku. Práve môj tím je pre mňa veľkou inšpiráciou. Rovnako však aj banka ako celok, ktorá posúva hranice bankovníctva vo svete. Je skvelé robiť v inštitúcii, ktorá môže mať ocenenie ako najlepšia vo svete. A tým je aj ocenenie pre naše mobilné bankovníctvo. Práve tu nachádzam inšpirácie, pretože viem, že tvoríme budúcnosť. Podieľanie sa na tvorbe budúcnosti je najlepšou motiváciou.

   3. Aký je váš vlastný názor na to, čo sa udialo v roku 2008 vo svetovom finančnom systéme?

   Neviem, či názor na pomerne komplexne popísanú udalosť, respektíve zdôvodnenie krízy, môže byť iné. Vždy lakomosť a snaha chcieť stále viac povedie k podobnému výsledku. Aj preto sa krízy vo svete opakujú a budú vznikať. Bola to kríza morálky, len následky boli ekonomické.

   4. Myslíte si, že regulácia finančného systému zabráni vytváraniu kríz?

   Nemyslím si to. Boli problém vlastné hypotéky alebo túžba ľudí mať lepšie domovy ako tie, na ktoré reálne mali alebo boli schopní splácať? Je možné regulovať morálku?

   5. Aký je podľa vás typický profil klienta privátneho bankovníctva?

   V zásade konzervatívny, má však očakávanie vyšších výnosov – ak sa pozrieme na investičný profil klienta. Priemerný privátny klient má nad 57 rokov, viac menej už exitoval z aktívneho denného biznisu. V každom prípade má vysoké nároky na službu, ktorú dostáva. Snažíme sa preto neustále zvyšovať kvalitu a rozsah služieb, aby sme boli schopní plniť čo najviac klientských potrieb a požiadaviek v čo najvyššej kvalite.

  6. Čo si myslíte, do akej miery je súčasný globálny finančný systém postavený na virtuálnej alebo reálnej hodnote?

   Záleží na tom, ako definujete hodnotu. Ak je virtuálna hodnota všetko, čo si nemôžeme reálne chytiť, tak je odpoveďou áno. Na druhej strane, je podľa mňa prirodzené, že sa chcem podieľať na zisku spoločnosti. Kúpim si jej akciu ako podiel na hodnote firmy a dostávam časť zisku vo forme dividendy. Ak to spraví mnoho investorov, pretože niektoré spoločnosti to preferujú, automaticky vyženú cenu akcií nahor.

   Skôr si myslím, že problémom je monetárna politika centrálnych bánk. Ich „tlačenie peňazí“ a teda degradovanie slova „hodnota“.

  7. Aký je váš názor na pomer ceny trójskej unce v roku 1970 (uvedenej v USD) v závislosti na Brettonwoodskú dohodu verzus dnešnú hodnotu USD k hodnote indexu Dow Jones?

   Ostanem pri predchádzajúcej odpovedi. Degradovanie slova „hodnota“. Tak, ako sme si vybrali zlato alebo akciový index, si môžeme vybrať akýkoľvek statok či službu. Odpoveďou je inflácia.

   Možné sú dva pohľady. Aktuálne hodnota pomeru DJIA vs. Gold je približne 12,3, teda za 12 uncí viete kúpiť DJI. Ako je vidieť z grafu, v roku 1970 sme boli vyššie (niekde okolo 20), čo znamená, že akcie (merané DJI) sú v cenách zlata lacnejšie. Teda stále je zaujímavé investovať do podnikania (resp. akcií), pretože v pomere k cene je zlata je to stále zaujímavé.

   Druhý pohľad je, že zlato v pomere k cenám za podnikanie je drahé a pomer vie vyskočiť tým, že zlato pôjde pri 800 USD za uncu, čo by bola hodnota DJI verzus zlato 20.

   8. Ako by podľa vás mal klient vnímať privátneho bankára, s čím by sa mal na neho obracať?

   Neexistuje limit: „Toto už privátny bankár nerieši“. Teda ak máme na mysli veci, ktoré sú korektné a legálne. To znamená, že je veľmi dobre, ak sa na bankára obracia so všetkými požiadavkami, ktoré v konečnom dôsledku treba zaplatiť alebo prefinancovať. Vzťah bankára a klienta je založený na vzájomnej dôvere. Klient hľadá odborníka na finančné trhy a prostredníka medzi ním a bankou. Je to osoba, s ktorou rieši všetky svoje záležitosti týkajúce sa banky, financovania či správy svojho majetku. Vzťah privátneho bankára a klienta zavisí aj od toho ako dlho spolupracujú a nie je výnimkou, že tento vzťah možno nazvať priateľským.

   9. Často kladenou otázkou je: „Sú finančné prostriedky zárukou šťastného a bezstarostného života, čo si o tom myslíte“?

   Šťastie je iba muška zlatá. Určite nie je zárukou. Prostriedky nám však dávajú možnosti realizovať sa, či robiť šťastie iným. To robí prirodzene šťastných aj nás. Preto by som to skôr zhrnula inak. Finančné prostriedky sú len jedným z nástrojov, vďaka ktorým môžeme byť šťastnejší. Určite nie sú zárukou ani podmienkou pre šťastie. Napríklad ja som šťastná, že sú moje deti zdravé a mám prácu, ktorá ma baví.

   Niekedy si dostatočne nevážime to, čo máme a pritom možno stačí veľmi málo – mať raz za deň teplé jedlo, každú noc spať a nemať v krajine konflikt. Už toto nás radí medzi päť percent šťastných na svete.

   10. Mať čarovný prútik a môcť niečo vo svete zmeniť, na čo by ste sa zamerali, čo by ste zmenili?

   Odstránila by som závisť a nenávisť a, naopak, pridala ľuďom lásku, nádej a pozitívne myšlienky. Apropo, nemyslím si, že by ten prútik bol niečo rozprávkové. Verím, že každý z nás môže použiť svoj život ako čarovný prútik.

   11. Ako bankár, čo by ste poradili našim čitateľom?

   Ako bankár a rovnako investor radím určite diverzifikovať. Rozložiť svoje portfólio do viacerých inštrumentov či sektorov. Rozbiť ho na drobné a byť si istý, že s takto nastavenou stratégiou môžem byť víťaz v každej situácií. Nikto z nás nemá čarovnú guľu a nikto nevie zaručiť, ktoré aktívum bude mať najlepšiu výkonnosť. Ani v podnikaní nikto negarantuje, že nemôže prísť zlé obdobie. Ak však rozložíme svoje portfólio dostatočne, zabezpečíme si prirodzený cashflow.

Vladimír Orth