Category: Archive

Výnimka z dizajn manuálu

McDonald’s je kultový, možno najslávnejší reťazec rýchleho občerstvenia z mnohých dôvodov. Niektorí majú v obľube tenké hranolky, iní majú radi klasický BigMac, ďalší zasa vedia oceniť kávu alebo šaláty, ktoré sa vo fastfoodoch predávajú tiež. Nech je však paleta občerstvenia akákoľvek, najtypickejšou vecou charakteristickou pre McDonald’s sú dva žlté oblúky, štylizované písmeno M. Toto logo sa stalo tak samozrejmou súčasťou našej časti severnej pologule, že ho dokáže rozpoznať ako malé dieťa, tak aj každý senior.

Žlté oblúky sú štandardizované a nepoužívajú sa v inej ako takto schválenej podobe. Teda až na jedno miesto na svete – v Sedone v Arizone sú oblúky McDonald’s tmavé tyrkysové.

Sedona McDonald’s sa preto stal významnou turistickou atrakciou. Mnohí návštevníci prichádzajú z celého sveta, aby si spravili selfie pri jedinečne sfarbenom logu.

Špeciálne požiadavky kvôli prírode

Reštaurácia bola otvorená v máji 1993, nachádza sa na jednom z najmalebnejších miest v Arizone. Sedona je známa svojimi úchvatnými horami z červenej skaly a široko otvorenou oblohou. Ale na podporu hospodárstva potrebujú aj tie najkrajšie miesta sveta infraštruktúru a podnikateľov, preto je Sedona plná rôznych reštaurácií, obchodov so suvenírmi a obchodmi s potravinami.

V snahe o rovnováhu medzi krajinou a maloobchodom mesto Sedona stanovilo obmedzenia týkajúce sa dizajnu a značenia budov, vrátane toho, aké majú byť budovy vysoké a aké farby majú mať ich fasády a výklady.

Nicholas Gioello, manažér služieb a rozvoja v Sedone, povedal pre Fox News nasledovné:

„Chceme, aby všetko splývalo s okolitou prírodou, čo zahŕňa predovšetkým zemité farebné tóny. Tento prístup je ten dôvod, pre ktorý ľudia prichádzajú do Sedony.“

 

Možno si hovoríte, prečo nie je logo teda v červenej farbe, ktorá bude pripomínať červené skalnaté hory. Odpoveď na túto otázku nepoznáme. V každom prípade sa zemitá tyrkysová farba k okoliu hodí, rovnako tak k hnedej úprave fasády budovy.

Keďže značka fastfoodov je v Spojených štátoch niečo ako určovateľ trendov, pridali sa k jeho farebnej schéme aj ďalšie podniky a dnes je Sedona touto farebnou kombináciou typická.

Modré oblúky sú kvôli výškovým obmedzeniam umiestnené nižšie, ako je tomu v iných prevádzkach fastfoodu všade vo svete – preto si s nimi môžu ľudia robiť „selfíčka“ a na sociálnych sieťach tak ďalej podporovať turistický ruch v Sedone. Veľký totem s obrovským M na vrchu tu teda nenájdete.

Jedna výnimka sa ale predsa len našla: pred budovou je aspoň notoricky známy stožiar s americkou vlajkou a farebnou červeno-žltou vlajkou McDonald’s.

Táto nezvyčajná turistická atrakcia sa nachádza na ceste 89A v Sedone v Arizone, ale s očakávaniami to veľmi nepreháňajte – vo vnútri je reštaurácia úplne rovnaká ako všade inde v krajine.

• súkromné väznice by mohli odbremeniť štátny rozpočet;
• vyžadujú si úpravu miestnej legislatívy, keď firma dostane právo obmedzovať množstvo ľudí na osobnej slobode;
• privatizácia väzníc dáva príležitosť na korupciu, pokiaľ nie sú dobre regulované;
• o plánovanom súkromnom väzení na Slovensku;
• štatistiky väzňov na Slovensku.

Keby ste sa niekedy dostali na hranu zákona a odsúdili by vás na trest odňatia slobody bezpodmienečne, nebudete mať možnosť výberu väznice, do ktorej nastúpite. Ak by ale existovali súkromné ústavy na výkon trestu, o ktorých viete, že je v nich vysoký štandard ubytovania a pestrý zoznam aktivít, benevolentnejší prístup dozorcov a viac možností byť v kontakte s rodinou a priateľmi, možno by ste za takýto luxus ochotne zaplatili.

Taká je predstava o súkromných väzniciach, lenže nemusí sa nutne zakladať na pravde. Je to ako so súkromnými poskytovateľmi sociálnej starostlivosti – nie každé zariadenie dokáže držať krok s dobou, nárokmi klientov na životný štandard či udržiavať kvalitný personál bez väčšej fluktuácie. Podobné pomery môžeme očakávať aj v súkromných ústavoch na výkon trestu s tým rozdielom, že dopad regulácií je v nich oveľa významnejší, zásadnejší. Častokrát aj dôležitejší.

Princíp ich funkčnosti

Súkromné (privátne) väznice sú v porovnaní s tými štátnymi takzvané „for-profit“, teda motívom ich zriadenia a prevádzky je finančný zisk. Súkromná firma má obyčajne uzatvorený kontrakt s vládou. Krajina zákonným postupom zasiela trestancov súkromníkovi a platí za nich denné alebo mesačné „poplatky“. V niektorých krajinách vláda platí ústavu určitý obnos bez ohľadu na to, či sú kapacity naplnené alebo nie.

Vo svojej podstate sa jedná o prísne regulovaný vzťah medzi súkromníkom a štátom, pričom zámerom súkromníka je zvyšovať kvalitu dodávanej služby, optimalizovať náklady, odbremeniť štátny aparát od prevádzky výkonu trestu.

Práve na tomto mieste, konkrétne v optimalizácii nákladov, vzniká kontroverzia súkromných väzníc. Verejná mienka sa môže uberať aj tým smerom, že podobné zariadenia za účelom šetrenia nákladov a zvyšovania ziskov znižujú úroveň starostlivosti o väzňov na čo najnižšiu možnú mieru. Podľa niektorých je ale aj to v poriadku, pretože trestanci si nezaslúžia luxus. Skutočne by to tak malo byť? Tieto ústavy neslúžia iba na to, aby potrestali odsúdeného.

Cieľ väzenia nie je vždy len trestať

Väznice majú hneď niekoľko významov či cieľov. Tým hlavným je izolovať kriminálnikov od spoločnosti, pre ktorú by mohli byť nebezpeční alebo jej škodiť. Či už po stránke fyzickej, psychickej, finančnej, v niektorých krajinách i etickej, morálnej a náboženskej. Sú prípady, keď významnú úlohu na vykonaní trestného činu zohrali duševné, mentálne poruchy alebo dočasná strata kontroly, teda amok, ľudovo povedané „strata zmyslov“. Ak sa jednalo o skutok pod ťarchou duševnej či mentálnej poruchy, vinník nepatrí do klasického väzenia, ale do špecializovaného zariadenia, ktorého cieľom je zabezpečiť mu liečbu, prípadne udržiavanie v pokojnom stave a izolovanie od spoločnosti.

Konvenčné väznice majú veľmi podobný cieľ – izolovať tohto človeka od ostatných ľudí, ale vo svojej podstate sa nevenuje liečbe jeho duševných porúch. Vyčlenenie vinníka trestného činu zo spoločnosti je teda v prvom rade o spoločnosti samotnej.

Druhým cieľom konceptu uväznenia je trest. Preto majú väzni obmedzené možnosti interakcie s okolím, nemajú právo rozhodovať o spôsobe trávenia svojho času, musia pracovať a podobne. Hrozba takéhoto trestu by mala byť v ideálnej spoločnosti natoľko odstrašujúca, že ľudia nebudú motivovaní konať trestné činy. Realita nám však ukazuje, že ani tieto tresty nie sú dosť silné na to, aby človeka prinútili zastaviť sa ešte pred vykonaním činu. Nie tak dávno boli súčasťou života za mrežami aj fyzické tresty a mučenie – a vždy sa našli ľudia, ktorí aj s týmto vedomím konali zlo.

Krajiny so súkromnými väznicami

Momentálne je „trh“ so súkromnými väznicami pomerne rozšírený, a to naprieč celým svetom. Dominantné úlohy hrajú Spojené štáty americké, Spojené kráľovstvo, Austrália a Nový Zéland.

Od roku 2013 prebiehali, prebehli alebo stále prebiehajú plány za zavedenie súkromných ústavov v Brazílii, Čile, Japonsku, Mexiku, Kanade, Izraeli, Peru, Južnej Afrike, Thajsku, vo Francúzsku a tiež na Jamajke.

Zaujímavosťou je, že Izrael mal v roku 2004 snahu zaviesť tento koncept do praxe, ale po verejnej kritike a následných súdnych manévroch v roku 2005 sa napokon neuchytil. Vláda Izraela zhodnotila, že za každého väzňa by spoločnosti prevádzkujúcej väzenie platila v prepočte 50 eur na deň, čo viedlo k pobúreniu verejnosti. Údajne táto suma nemala byť dostatočná na to, aby boli väzňom zabezpečené vyhovujúce podmienky, nehovoriac o platoch personálu, ktorý mal byť súčasťou zariadení.

V uvedenej štvorke najväčších krajín využívajúcich inštitút súkromných väzníc figurujú veľmi zaujímavé čísla. Napríklad v Spojených štátoch bolo v roku 2018 8,41 percenta všetkých väzňov práve v súkromných väzniciach. V USA majú „privátne žaláre“ dlhú históriu, vznikali už po Americkej revolúcii po roku 1783. Vtedy sa však jednalo o akési väznice na lodiach, ktoré slúžili na prepravu väzňov do britských kolónií. Prvou nehnuteľnou väznicou bolo San Quentin Prison v Marin County otvorené v júli 1852.

Spojené kráľovstvo malo v roku 2018 až 18,46 percenta väzňov zabezpečených v súkromných ústavoch, v Škótsku to bolo 15,3 percenta. Tieto čísla sú o to zaujímavejšie, že v UK sa tento koncept zaviedol až v roku 1992 legislatívnym opatrením s názvom Criminal Justice Act 1991.

Na Novom Zélande bolo v roku 2018 10 percent väzňov v súkromných zariadeniach, Austrália uvádza 18,4 percenta. Prvé austrálske väzenia tohto typu bolo pritom otvorené až v roku 1990, jedná sa o Borallon Correctional Centre.

Slovensko má v pláne jednu polosúkromnú väznicu

Na Slovensku v súčasnosti máme nasledovné ústavy na výkon trestu odňatia slobody (zdroj):

• Ústav na výkon väzby Banská Bystrica
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica – Kráľová
• Ústav na výkon väzby Bratislava
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Košice
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Košice – Šaca
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Leopoldov
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých Martin
• Ústav na výkon väzby Nitra
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Nitra – Chrenová
• Ústav na výkon väzby a ústav na výkon trestu odňatia slobody v Prešove
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok
• Nemocnica pre obvinených a odsúdených a Ústav na výkon trestu odňatia slobody Trenčín
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Želiezovce
• Ústav na výkon väzby Žilina
• ďalšie väzenie sa stavia v Rimavskej Sobote – Sabovej (predpokladané dokončenie v roku 2022)
• v rokoch 1929-1940 sa prevádzkovala aj Väznica a nápravnovýchovný ústav v Tatrách (dnešný Dolný Smokovec). Dnes je tam Šrobárov ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb.

Ani jedna z funkčných väzníc nie je v rukách súkromného vlastníka. O financovanie i prevádzku týchto ústavov sa stará Slovenská republika. Lenže štát už naráža na svoje limity a napríklad plánovaný ústav v Rimavskej Sobote už nevie financovať ako PPP projekt.

Ešte minulý rok sa slovenskými médiami rozšírila správa o tom, že do slovenských ústavov na výkon trestu predsa len vstúpi súkromný investor a práve v súvislosti s pripravovanou väznicou na juhu krajiny. Súkromný investor má zafinancovať stavbu a prevádzku na 20 rokov a následne odovzdať dielo štátu. Podľa našich informácií sa však doteraz nepodarilo všetky náležitosti uzavrieť, štát zatiaľ ukázal iba svoje plány. Každý odsúdený má mať po novom 6 štvorcových metrov priestoru, namiesto pôvodne zvažovaných 3,5.

Verejno-súkromné partnerstvo bolo Vládou SR schválené ešte vo februári 2018, uzatvorenie finančného plánu je naplánované na druhý kvartál 2020.

K máju 2019 bolo podľa údajov Zboru väzenskej a justičnej stráže v slovenských väzniciach 8 322 mužov a 706 žien. Počet mužov tento rok ešte neklesol pod 8 042 (stav k januáru 2019).

Opakovaný zámer zrušiť súkromné väznice v USA

Napriek tomu, že Spojené štáty patria k najvýznamnejším prevádzkovateľom súkromných väzníc, čas od času prebiehajú plány na ich úplné zrušenie. Doteraz boli tieto snahy neúspešné, najnovšie sa objavujú opäť a za zámerom stoja vysokopostavené štátne figúry. Podľa denníka Observer sa však jedná predovšetkým o ľavicovo a stredno-ľavo orientovaných politikov.

Momentálne najsilnejšie proti súkromným väzniciam ťaží senátorka Elizabeth Warrenová s argumentmi, že vláda USA vynakladá miliardy amerických dolárov na korporácie, ktoré profitujú zo znižovania ľudskej dôstojnosti. Warrenová svojím postojom pripomína niekdajšieho viceprezidenta USA Joa Bidena, ktorý taktiež vyvíjal podobné anti-privatizačné kroky.

Kritici Warrenovej a Bidena upozorňujú na to, že s privatizáciou sektora sa našiel priestor na optimalizáciu nákladov a prevod späť do správy vládou spôsobí stratu ďalších enormných finančných prostriedkov.

Ako nám to každý deň pripomína skúsenosť, pravda bude niekde uprostred.

Výhody a nevýhody súkromných zariadení

Práve tak ako každý iný verejno-súkromný vzťah, aj v súvislosti s ústavmi na výkon trestu prichádzajú do úvahy kladné i negatívne stránky veci.

Medzi nevýhody tohto systému môžeme považovať obmedzené kontrolné mechanizmy štátu na dohľad nad starostlivosťou o väzňov, eventuálne vyššie riziko korupcie, možnosť špeciálneho zaobchádzania s vybranými a platiacimi väzňami, ďalej hroziacu drastickú optimalizáciu nákladov.

Výhodami takéhoto partnerstva môže byť odbremenenie štátu od vysokých výdavkov na prevádzku týchto zariadení, ďalej možnosť prenesenia zodpovednosti za správu na externého dodávateľa, možnosť prejavenia konkurenčného prostredia a voľného trhu.

Nasleduje privatizácia súdnictva a polície?

Zdá sa, že zatiaľ ideálnym kompromisom je také nastavenie, z ktorého budú profitovať obe strany, zároveň však bude mať štát dostatočne silné mechanizmy na kontrolu, ktoré bude môcť nielen uplatniť, ale aj použiť ako nástroj k priebežnému zlepšovaniu a náprave.prípadných pochybností. Je potrebné uvedomiť si, že ak sa sloboda jednotlivcov dostane do rúk súkromného kapitálu, môže to by veľmi nebezpečný stav hraničiaci s etikou, morálkou a vôbec konceptom slobody ako takej.

Vo svete to zatiaľ nevyzerá tak, že by sa niektorá krajina rozhodla prenechať súkromníkom absolútnu voľnosť v spôsobe, akým realizuje výkon trestu odsúdených.

Uvažujme však aj v kontexte nasledujúcich 20, 50 či 100 rokov. Môže tento biznis dospieť do stavu, keď budú privatizované aj súdy, polícia či armáda? Súkromné väznice nemajú od takéhoto zriadenia veľmi ďaleko, preto by sme si mali do vysokých štátnych pozícií vyberať zodpovedných, vyspelých, zdatných, morálne založených ľudí, ktorí nepodľahnú lobby záujmových skupín. A sme vôbec na takých ľudí pripravení?

Sources:

https://www.zvjs.sk/sk/statistiky

Don’t Penalize Private Prisons for Scourge of Mass Incarceration

https://en.wikipedia.org/wiki/Private_prison

https://www.etrend.sk/ekonomika/v-rimavskej-sobote-vznikne-nova-vaznica-ustav-odsuhlasila-vlada.html

Bugatti rozširuje svoje portfólio o ďalší mimoriadne exkluzívny kúsok, ktorým automobilka odkazuje na svoju históriu. Novinka nesie názov Centodieci (v preklade z taliančiny znamená „110“), čím jasne reaguje na výročie 110 rokov od založenia značky. To však zďaleka nie je všetko. Samotným názvom totiž odkazuje na na model EB110, čiže jeden z najúchvatnejších automobilových počinov deväťdesiatych rokov. Ten prišiel na svet v čase, kedy by Ettore Bugatti oslávil 110. narodeniny. No a práve slávny model EB110 sa stal predlohou pre exkluzívnu novinku.

Centodieci je postavený na základoch modelu Chiron, navonok to ale nedáva prakticky vôbec znať. Exteriér hyperšportu sa totiž zmenil od základov, keďže prioritou bol odkaz na slávny počin. Tradičná predná podkova sa tým pádom značne zmenšila, po stranách nechýbajú horizontálne orientované otvory na prívod vzduchu. Veľká pozornosť sa upriamuje na predné full-LED svetlomety s mimoriadne úzkym profilom. V ich rohu napokon evidujeme výrazné otvory tiahnúce sa smerom k bohu vozidla, ktoré veľkou mierou usmerňujú obtekanie vzduchu.

Pri pohľade z profilu je jasné, že tradičný C-čkový efekt B-stĺpika modelu Chiron je minulosťou. Nahradilo ho päť dizajnovo zaujímavo riešených okrúhlych otvorov odkazujúcich práve na počin EB110. Ani v tomto prípade nejde len o estetickú záležitosť, keďže otvory slúžia na prívod vzduchu k agregátu. Zadnej časti dominuje obrovské krídlo a efektný horizontálny pás LED-kového osvetlenia. Do oka napokon padnú štyri obrovské koncovky výfukov, ktoré sú pomerne netypicky orientované na výšku.

Žiaľ, pohľad do interiéru nám zatiaľ automobilka neumožnila, dokonca aj počas samotného odhalenia mal totiž vystavený exemplár úplne nepriehľadné okná. Je ale len otázkou času, kedy nám Bugatti svoju novú pýchu ukáže detailnejšie aj zvnútra.

Srdcom novinky je samozrejme 8-litrový agregát W16, ktorý disponuje výkonom až 1 176 kW / 1 600 koní a štyrmi turbodúchadlami. Poháňané sú pochopiteľne všetky štyri kolesá a to prostredníctvom 7-stupňovej automatickej prevodovky. Centodieci je následne o približne 20 kilogramov ľahšie ako „klasický“ Chiron. Automobilka uvádza, že táto exkluzivitka dokáže akcelerovať z 0 na 100 km/h len za 2,4 sekundy, na dvestovke je za 6,1 sekundy a v rýchlosti 300 km/h sa ocitne len za 13,1 sekundy. Maximálna rýchlosť je obmedzená na úrovni 380 km/h.

Bugatti navyše tvrdí, že Centodieci ponúkne ešte lepšie a rýchlejšie prejazdy zákrutami, za čo môže nielen lepšia obratnosť vozidla, ale aj značne zlepšený prítlak. Na záver dodajme, že vznikne len 10 kusov. Limitovaná séria je už podľa očakávaní vypredaná, každý z exemplárov pritom bude stáť približne 8 miliónov €.

O osobných financiách sa na Slovensku stále hovorí málo. Myslím tým v rozhovoroch medzi jednotlivými ľuďmi. Ešte aj dnes mám pocit, akoby financie boli tabu a kto by niečo o tých svojich vyzradil, bol by pre druhých za chudáka alebo zlodeja. Kritike sa by skrátka nevyhol.

A prečo práve za zlodeja? Práve takto hodnotia finančne úspešných ľudí tí, ktorým sa nedarí; tí, ktorí problematike nerozumejú a nechcú jej rozumieť. Najjednoduchšie si to predvedieme na príklade. Náš „pán Ján“ sleduje, že jeho sused zrazu spraví nákladnú rekonštrukciu, potom o pár rokov splatí rovnako veľký hypotekárny úver, kúpi si nové auto a „na porazenie“ si ešte k tomu užíva dobrý dôchodok. Pán Ján pritom vie, že tento sused zarába takmer rovnako ako on. Jediné, čo pána Jána ako bežného človeka napadne, že sused musel tie peniaze niekde nakradnúť. Je to tradičné slovenské obvinenie zo závisti, za ktorým svojí sebaľútosť: prečo ja také nemám, veď drel rovnako a bol som poctivý. 

Skutočne? Pritom pravda je niekde úplne inde. Pán Ján si nepamätá, ako mu sused povedal: “Počuj, mám takého chlapíka, čo sa mi stará o financie, je to profesionál, môže ti pomôcť?”

Tradičná odpoveď: “Choď mi niekam s takým, ja si peniaze spravujem sám”. Týmto si zabil šancu, aby aj on mohol mať lepší život. Pretože pri dnešnej uponáhľanej dobe sa len málokto sa zaujíma o dianie vo svete financií a ešte menej sleduje aktuálne dianie. 

Sused, ktorý si teraz žije ako kráľ, bol tiež poctivý, ale aj otvorený novým možnostiam. Predovšetkým si svoje peniaze neschovával na bežnom účte, ale dôveroval špecialistom.

Chudobní budú chudobnieť, ak niečo nezmenia

Každý jeden človek sa môže mať dobre. Môže získať to, po čom túži a zmeniť svoj aktuálny svet. Poznám niekoľko prípadov, kde sa jednotlivec dokázal postaviť proti nevôle osudu a uspel. Ako prvé je uvedomiť si, že všetko závisí od jednotlivca.

Nie je to vždy o peniazoch, ale tie dokážu spraviť dosť. Preto ak má niekto vyriešené existenčné záležitosti, môže na sebe pracovať ďalej. Vzdelanie a lepšia práca rozhodne dopomôžu. 

Ako sa stať bohatým? Jednoducho, treba robiť to isté, čo bohatí

Väčšina bohatých za svoje bohatstvo vďačí práci a tomu, že sa neprestali vzdelávať. Dôležité je, že bohatstvo nezískali za jeden deň, ako to chce väčšina. Pracovali na sebe, aj keď to chvíľami možno vyzeralo zbytočné. Aplikovali finančné zásady na tvorbu majetku. Radili sa s profesionálmi, ktorí sa rozumeli problematike a vďaka tomu dokázali získať to čo získali.

Ako teda začať?

Hlavne byť otvorený novým možnostiam a nespoliehať sa na zaužívané spôsoby, ktoré nikam neviedli. Ak niekto málo zarába, mal by pracovať na sebe a získať lepšie platenú prácu. Každý mesiac si z výplaty odkladať na rezervy. Ak budú dostatočné rezervy, treba ich začať zhodnocovať, aby pracovali pre klienta. Rozhodne sa treba radiť s profesionálnym finančníkom, ktorý na klienta má čas, spraví s ním dôkladnú analýzu potrieb a podľa toho, nastaví financie. Následne dodržiavať nastavenie, nevzdávať sa a korigovať veci podľa potrieb a cieľov. 

Byť bohatým neznamená hneď vlastniť miliardy, aj keď by to potešilo. Bohatstvo je v tom, že mám vyšší príjem ako výdavky. Ten príjem ale nie je závislý od mojej činnosti. Vtedy sa stávam finančne slobodným. 

Najväčšia hodnota nie je v peniazoch, ale v tom, že na základe správnych krokov človek nielen zbohatol finančne, ale aj osobnostne a po stránke vzdelania. Ak by u neho hocičo nastalo, dokázal by to zopakovať a získať nazad, čo stratil.

V roku 1957 japonský avantgardný umelec Akira Kanayama vygeneroval pomocou upravených detských autíčok na diaľkové ovládanie prvé abstraktné kresby.

Roboty však môžu generovať nielen náhodné obrazce, ale na základe algoritmizácie konkrétnej maliarskej techniky s použitím prvkov umelej inteligencie aj naozajstné obrazy, pričom ako vzor je použitá digitálna fotografia tváre, krajiny či inej scény.

Populárnymi sú aj kaligrafické aplikácie, kedy robot píše perom, uhlíkom, štetcom či inými štandardnými maliarskymi nástrojmi vybrané texty ozdobným písmom. Ako príklad uveďme prepis celej biblie vo verzii Martina Luthera robotom Kuka, pričom práca trvala celých 7 mesiacov.

Bežnou aplikáciou je kresba portrétu v štýle pouličných umelcov…

Z iného súdka sú výtvory tzv. interaktívneho sochárstva. Medzi prvé možno zaradiť pohyblivú sochu CYSP-1 (Cybernetic Spatiodynamic Sculpture) dokončenú v roku 1956 umelcom Nicolasom Schöfferom, ktorá na zmeny vo svojom okolí reagovala zvukovými, svetelnými a pohybovými odozvami.

Populárnymi boli aj interaktívne sochy SAM a Senster (Sensitive Monster) vytvorené na prelome 60. a 70.rokov Edwardom Ihnatowiczom, pričom druhá z nich bola veľa rokov inštalovaná vo výstavnej sále Evolution firmy Philips v Eindhovene. Obe boli schopné lokalizovať okoloidúcich návštevníkov, obracať sa k nim resp. inak s nimi interagovať.

Vhodne skonštruované roboty vedia obsluhovať aj klasické hudobné nástroje – od klavíru, cez sláčikové a dychové nástroje až po bicie. Vo svete sa usporadúvajú koncerty robotických skupín, za všetky spomeňme nemeckú robotickú formáciu Compressorhead (na titulnej fotografii článku), ktorá má aktuálne okrem speváka a 3 gitaristov aj robotického bubeníka a jeho pomocníka obsluhujúceho činely. Do oblasti robotiky patrí aj tretia ruka umožňujúca ľudskému bubeníkovi rozšíriť jeho interpretačné možnosti.

Svoje aplikácie našli robotické zariadenia aj v divadelnej a filmovej tvorbe. Nezabudnuteľným bolo napr. interview s vtedy už nežijúcim sci-fi spisovateľom Philip K. Dickom, ktorého stvárnil robot s ľudskou tvárou od firmy Hanson Robotics. Tá už veľa rokov realizuje pre filmárov rôzne mimozemské či robotické postavy. Medzi jej posledné výtvory patrí aj známa robotka Sophia.

Prvé automatické mechanické divadlo predstavil už v staroveku vynálezca Herón Alexandrijský, zo 17.storočia pochádzajú správy o robotizovanom bábkovom divadle rodiny hodinára Takedo Omi v japonskej Osake.

Prvé robotické postavy boli použité v divadelnej hre Hataraku Watashi od autora Oriza Hirata, v ktorej vystupujú herci-roboty Takeo a Momoko (išlo o humanoidné roboty Wakamaru od firmy Mitsubishi).

V roku 2010 britská firma Engineered Arts prezentovala na trhu robota RoboThespian, ktorý je tiež určený na obsadenie rôznych divadelných postáv spolu s ľuďmi.

V neposlednom rade treba spomenúť aj aplikáciu dlhých robotických ramien a lietajúcich dronov za účelom snímania rozsiahlych dynamických scén, pri divadelných predstaveniach, koncertoch a podobne.

Do sféry umenia možno určite zaradiť aj ekologickejšiu náhradu klasického ohňostroja vo forme synchronizovanej skupiny malých robotických dronov s osvetlením rôznych farieb, ktoré umožňujú na oblohe realizovať dynamicky sa meniace obrazce.

Stále častejšie čítame články, ktoré obhajujú alebo zatracujú zdieľanú ekonomiku. O čo vlastne ide a prečo je okolo nej taký rozruch? Môže totiž zmeniť všetko to, čo je dnes pre nás samozrejmé a dôležité. Viete si predstaviť svet, v ktorom už malí chlapci netúžia po vlastných autách a domoch? Práve taký svet nám kráča v ústrety a definuje ho zdieľaná ekonomika.

O čom je vlastne zdieľaná ekonomika?

– nevylučuje osobné vlastníctvo, ale nepotrebuje ho;
– investíciu do majetku nahrádza za nákup služieb;
– je založená na dôvere a vybudovanej vďaka internetu.

Zdieľaná ekonomika je ďalší evolučný krok v našom spoločenskom živote. Dlho to fungovalo tak, že sa ľudia snažili hromadiť majetok a peniaze, aby ho mohli počas života využívať a ďalej odovzdávať potomstvu. Vidina vlastníctva áut, nehnuteľností a produktov ľudí motivuje zlepšovať sa v práci, ktorú robia, je hnacím motorom všetkých zakladateľov veľkých firiem a korporácií, pomáha ľuďom mať v živote ujasnené menšie i väčšie ciele.

Vlastníctvo ako také sa však dostáva do existenčných problémov, keďže mladí ľudia cítia neistoty a radi žijú iba to, čo je práve teraz. Vo veľkej miere k rozmachu zdieľanej ekonomiky prispieva internet, ktorý umožnil byť v kontakte prakticky s kýmkoľvek na svete, nielen s úzkym okruhom priateľov a rodiny.

Základným predpokladom zdieľanej ekonomiky je obmedzenie tradičného vlastníctva (najmä automobilov a nehnuteľností) a jeho nahradenie prenájmom a zdieľaním. Skrátka, nemáte vlastné auto a ani ho nepotrebujete, pretože vďaka internetu zistíte, kto cestuje rovnakým smerom a prisadnete si k nemu. Krátkodobé prenájmy nehnuteľností cez Airbnb sú takisto dôkazom, že zdieľaná ekonomika sa už rozvíja a čakajú ju pozitívne časy.

Fungovalo to vždy a funguje to aj dnes, hoci si to veľmi neuvedomujeme: požičiavame si náradie a oblečenie a nikomu to nepríde čudné. Deje sa to hlavne medzi priateľmi a rodinou, internet však tieto spoločenské okruhy umožňuje rozširovať.

Nevylučuje však vlastníctvo ako také, pretože niekto bude musieť tie autá vlastniť aj naďalej – len ich ďalej ponúkať na zdieľanie a prenájom. To by však mala byť úloha firiem, ktoré by vedeli zákazníkom ponúknuť aj garancie a stabilné cenové podmienky.

V prospech zdieľania hraje nová generácia

Mladá generácia vidí veci inak. Je zmierená s dočasnosťou a faktom, že niektoré veci skrátka nemusí vlastniť.

Využíva platformy ako Uber, Airbnb, Bla Bla Car a je spokojná, pretože dostáva službu, ktorá vyhovuje jej predstavám o životnom štýle. „Vďaka rôznym platformám majú možnosť podeliť sa o predmety, vedomosti, peniaze, skúsenosti, siete, obsah a rôzne iné veci – vrátane automobilov a bývania.“ uvádza Bla Bla Car.

Bla Bla Car ďalej predpokladá minimálne dôležité princípy, ktoré poháňajú zdieľanú ekonomiku:

 – Nevyužívané veci strácajú hodnotu

 – Prístup k veciam je lepší ako vlastníctvo

 – Dôvera medzi neznámymi ľuďmi na internete

Nie je to pre každého

Dnes sa o zdieľanej ekonomike často píše ako o niečom, čo nevyhnutne musí prísť a je už načase. Vylúčenie vlastníctva je považované za zastarané a prekonané, pretože jeho cena privysoká a praktické využitie otázne. Vraj až 90 percent času strávi auto niekde odparkované, teda nevyužívané. Mali by sme teda platiť iba desať percent z celkovej ceny auta alebo sa radšej rozhliadnuť po cenovo výhodnejšej alternatíve? Prvá z možností je nezmysel, tá druhá nie.

Model prenajímania a zdieľania namiesto vlastníctva počíta so spoločnosťou, v ktorej každý zarába počas celého svojho života a namiesto investovania do hmotného vkladá rovnaké alebo väčšie peniaze do služieb. Dôchodkový vek spojený s nižším príjmom a teda neschopnosťou platiť za služby zdieľania je rizikom a ohrozením celého konceptu zdieľanej ekonomiky.

Súčasný inštitút vlastníctva je dobrý v tom, že keď si človek zadováži automobil, po jeho vyplatení mu v rukách zostáva hodnota; možno len polovičná alebo ešte nižšia, ale predsa nejaká hodnota. Aj keby to auto splácal desať rokov, toto auto môže jazdiť aj ďalšie desaťročia, ak sa oň bude dobre starať, prípadne ho predať a získané prostriedky využiť na nákup ďalšieho.

Po desiatich rokov prenájmu však zaplatí rovnaké peniaze, avšak bez akejkoľvek investície do hodnoty. Nezostáva mu nič iné, než ďalej platiť za krátkodobé prenájmy a zdieľania, avšak už s menšími šancami na zmenu. A ak sa tento človek dostane do dôchodkového veku, prípadne sa mu do príjmu postavia vážne prekážky, napríklad choroba alebo zmena životnej situácie, bude spoločnosťou odsunutý na bok.

Dobrým príkladom toho, ako takýto životný štýl na prenájom nefunguje, sú Spojené štáty. Sú dôkazom, že aj bohatý človek sa môže v priebehu jedného roka stať bezdomovcom a prísť aj o dom, aj o Porsche, ktoré si v skutočnosti iba dlhodobo prenajímal. Ak by mal vlastné auto a vlastný dom, bola by šanca ich predať a zaobstarať si niečo lacnejšie, pritom ešte aj finančne výjsť v zelených číslach.

Mikropodnikanie

Zdieľaná ekonomika umožní posunutie kapitalizmu a podnikania z úrovne firiem na úroveň osôb. Umožní vznik nových spôsobov živobytia, ktoré budú založené na poskytovaní služieb cez verejne dostupné internetové platformy. Oveľa viac ľudí bude môcť na krátky čas prenajímať svoje autá a nehnuteľnosti, aby pomohli iným a zarobili si tak nejaké peniaze.

V tomto ohľade sú nevyhnutné kvalitné, univerzálne a bezpečné internetové platformy pre zverejňovanie ponúk a kontakt medzi poskytovateľom a zákazníkom. Dnes tieto úlohy korektne plnia služby ako Airbnb, Bla Bla Car či spomínaný Uber, do okraja by sme mohli zaradiť aj internetové bazáre, ktoré tiež umožňujú predaj, kúpu a výmenu hmotných vecí medzi vzájomne neznámymi ľuďmi.

Je zdieľaná ekonomika uskutočniteľná aj v dlhodobom horizonte? Dočkáme sa jej tolerovania všetkými legislatívami? V skutočnosti ju už vo veľkej miere žijeme a využívame vo svoj prospech, aj keď do sveta automobilov a nehnuteľností preniká o niečo ťažšie. Tu je potrebné postupne budovať dôveru a zvyšovať bezpečnosť. Je však celkom isté, že najmä vo veľkých mestách bude koncept zdieľanej ekonomiky aj naďalej rásť a podieľať sa na výraznej zmene životného štýlu nastupujúcich generácií.

Klub virtuálnej reality pre dospelých. Čo by to už len mohlo byť? Priestor, v ktorom sa stretávajú výhradne dospelí ľudia, nosia na hlavách headsety virtuálnej reality a sledujú obsah prístupný obecenstvu staršiemu ako 18 rokov? Presne tak. Údajne sa jedná o vyvrcholenie doterajšieho vývoja technológií virtuálnej reality tak, aby začala produkovať zisk.

Anna Petukhova z Ruska založila start-up, ktorý môže skutočne stanoviť základný kameň úplne novému priemyslu s digitálnymi zážitkami. Jej moskovský klub s názvom VRayu, čo znamená niečo ako „raj virtuálnej reality“, umožňuje plnoletým návštevníkom zažiť virtuálnu realitu v nevšednej, ale pre človeka pritom tak prirodzenej forme. Špeciálny obsah pre dospelých im umožní nielen sledovať film, ale priamo do neho vstupovať.

Filmy a bezpečné hry

Spočiatku to vyzeralo na senzáciu, ale v skutočnosti je klub iba obyčajným priestorom s prenájmom zariadení virtuálnej reality, ktorý sa však sústreďuje na kontroverzný obsah. Samotné priestory klubu nie je podľa fotografií veľmi atraktívne, jedná sa skôr o niečo ako jednoducho zariadenú herňu, v ktorej sa vyskytujú muži aj ženy so záujmom vyskúšať niečo nové a nezvyčajné.

Prečo je potom VRayu tak významné? Odpoveď je potrebné hľadať vo výhľade do budúcnosti. VRayu prichádza s víziou toho, čo nás môže čakať v nasledovných rokoch a kam sa bude celý svet „dospelácej zábavy“ uberať. Je to akási bezpečnejšia alternatíva ku konvenčným službám, ktoré sa zakladajú na fyzickom kontakte.

Vo virtuálnom svete je nanajvýš bezpečné experimentovať, istým spôsobom sa dá dokonca polemizovať aj o etickej neutralite tohto nového zážitku.

Zákazníci, ktorí prichádzajú do klubu, majú na výber sledovať 3D filmy alebo hrať interaktívne hry pomocou ovládačov, ktoré držia v rukách. Ak ste už niekedy mali možnosť vyskúšať niektorý z lepších headsetov virtuálnej reality, napríklad HTC Vive alebo Oculus, nepochybne vás oslovila najmä fantastická možnosť interakcie s virtuálnym prostredím. Dnes už navyše existujú aj špeciálne rukavice, ktorými môžete virtuálne objekty uchopiť, experimentálne projekty dokonca pracujú s princípom haptickej odozvy, ktorá imituje fyzický kontakt. To zatiaľ nie je vecou VRayu, ale je očividné, že sa uberá práve týmto smerom.

Ponúkané hry sú v podstate bežné hry virtuálnej reality, ale obsahujú explicitný obsah.

Klub momentálne ponúka polhodinové a hodinové „zážitky“ za ceny do 31 eur, prípadne možnosť prenajať si zariadenie na doma, pričom vtedy sa vopred platí depozit vo výške približne 280 eur.

Prečo revolučný?

Start-up z Ruska zatiaľ nevyzerá tak, že by začal zarábať stovky tisíc či milióny eur. Je ale jedným z klubov, ktoré budú veľmi pravdepodobne expandovať. Je možné, že sa takéto špeciálne miestnosti so zariadeniami virtuálnej reality stanú súčasťou tradičných pánskych klubov.

Tržby priemyslu s obsahom pre dospelých sú ako na hojdačke. Príchod internetu sa spočiatku javil ako veľký problém, nakoniec sa ale aj ten ukázal ako výhoda. Tržby sa pohybujú v miliardách amerických dolárov ročne, údaje spred troch rokov hovorili o 40 až 50 miliardách. Dnes to môže byť aj o tretinu viac. Časy veľkých produkčných štúdií a umeleckých režisérov sú síce preč, do popredia sa dostávajú jednotlivci, páry, menšie štúdiá a veľkú úlohu v tvorbe ziskov zohráva stále lepšia dostupnosť internetu a rozšírenie online platieb. S nimi sa musel celý priemysel naučiť pracovať, pretože  dokonale prevalcovali niekdajšie požičovne filmov a časopisy. Na svete dnes údajne existuje až 800 miliónov samostatných webov s pornografickým materiálom a väčšina z nich je registrovaných v USA.

Virtuálna realita za posledné dva roky značne stratila svoje čaro. Ľudia zistili, že existuje pomerne málo vhodné obsahu, stále je finančne nákladná a okrem toho skoro prestane baviť. V čom ale zmysel nachádza vždy, je vzdelávanie a prezentácia. Dokonca aj vo vyššie uvedenej súvislosti môžeme uvažovať nad vzdelávaním, hoci v takejto forme by si vyžadovalo premyslenú metodiku.

Jedným z argumentov Anny Petukhovej je, že ľudia si takto môžu vyskúšať aj pohľad druhej osoby a vyskúšať virtuálne veci, ktoré by inak mohli byť nebezpečné alebo neetické. V lepšom prípade by takto bolo možné predísť nereálnym očakávaniam na partnerov, získanie pohľadu druhej osoby či dokonca vyhnutie sa nevere.

Priemysel s interaktívnym obsahom pre dospelých očakávane bude rásť a prevalcuje všetky ďalšie využitia virtuálnej reality. Zábava bude vždy komerčne výhodnejšia ako vzdelávanie, preto je možné uvažovať nad ekonomickou zmysluplnosťou investície do podobných technológií. Kam nás ale takýto trend zavedie? Dospejeme do doby, keď budú mladí ľudia zažívať prvé skúsenosti iba virtuálne a spôsobí im to ešte väčšiu nepripravenosť na skutočný osobný kontakt? Ťažko povedať, možných scenárov je nesmierne veľa a ani jeden z nich nie je absurdný alebo nereálny.

Zdroj

Volkswagen dlhé mesiace vďaka špionážnym fotografiám naznačoval, že skôr či neskôr uvidíme T-Roc vo verzii bez strechy. Môže sa to zdať čudne, no naozaj nemecká automobilka pilne pracovala na verzii T-Roc Cabriolet, ktorý sa stáva v tomto momente skutočnosťou. Pomerne netypické spojenie SUV a kabrioletu pritom nie je zďaleka niečim novým. 

Medzi prvými bol Nissan s veľkým Muranom CrossCabriolet, kvôli nízkemu dopytu sa však na trhu dlho neohrial. Taký Range Rover Evoque Cabriolet je na tom o čosi lepšie, o predajnom hite však zďaleka hovoriť nemožno. Volkswagen ale aj napriek tomu netypický model predstavil a dokonca, od štandardnej verzie sa líši viac, ako by sa mohlo zdať.

T-Roc Cabriolet má totiž v každom smere odlišné rozmery – otvorený variant je o niekoľko milimetrov dlhší a zároveň užší a nižší, pričom dokonca zmeny nastala ak v oblasti rázvoru náprav – Cabriolet ho má o 4 centimetre väčší. Samozrejme, prítomnosť plátenej strechy, ktorá sa schováva do zadnej časti negatívne ovplyvnila batožinový priestor, ktorý má miesto štandardných 445 litrov len 284 litrov.

Jediný kabriolet v ponuke značky (Beetle ani Golf sa už ako kabriolet nevyrábajú) má elektronicky ovládanú plátenú strechu, ktorá sa pritom vie stiahnuť, respektíve vytiahnuť len za 9 sekúnd. Celý akt je možné vykonať do rýchlosti len 30 km/h. Samozrejme, T-Roc vďaka tejto verzii prišiel o jeden pár dverí, tie predné sa pritom zväčšili. Inak je dizajn interiéru aj exteriéru prakticky dobre známy, v ponuke pritom novinka bude buď v štýlovejšom balení Style alebo športovo strihnutej verzii R-Line. 

Motorická paleta je ochudobnená len na dve benzínové jednotky. Základom v ponuke je trojvalec 1.0 TSI s výkonom 85 kW / 116 koní a následne je poruke štvorvalec 1.5 TSI s výkonom 110 kW, čize 150 koní. Štandardom je 6-stupňová manuána prevodovka, za priplatok je možne silnejší motor spárovať so 7-stupňovým DSG. 

Na záver spomeňme, že T-Roc Cabriolet sa bude vyrábať vo fabrike v Osnabrücku, či a ak áno, tak kedy vstúpy novinka na náš trh je zatiaľ otázne. Rovnako tak cenové relácie.

Vedeli ste, že v Spojených štátoch v obchodoch Walmart je minimálna mzda 11 amerických dolárov na hodinu? Neznie to zle, po prepočte je to 9,80 eur a stále je nepomerne viac ako slovenských 2,989 eur. Nepomerne lepšie je na tom rodina Waltonovcov, ktorá Walmart vlastní. Za tú jednu hodinu inkasuje štyri milióny amerických dolárov.

Dnes už tretia generácia rodiny Waltonovcov vďaka majetku v hodnote 191 miliárd USD figuruje na najvyššej pozícii v Bloombergovom zozname najbohatších rodín sveta. Od júna 2018, kedy sa umiestnili na prvej priečke, dokonca zbohatli o ďalších 39 miliárd. Ako je vôbec možné dosahovať takéto čisté zisky? Len pre zaujímavosť, hodnota majetku všetkých rodín v uvedenom zozname predstavuje astronomických 1,4 bilióna amerických dolárov.

Zľava: Jim Walton, Alice Walton, Jimova žena Lynne McNabb Walton, Rob Waltonova žena Melani Lowman Walton a Rob Walton. ZDROJ: RICK T. WILKING / STRINGER (fotografie je na serveri bloomberg.com)

Podobne dobre sa v priebehu posledného roka darilo aj ostatným najmajetnejším rodinám USA. Napríklad Marsovci za uplynulý rok zbohatli o 37 miliárd dolárov na súčasných 127 miliárd a Kochovci o 26 miliárd na súčasných 125 miliárd USA. Štvrtú pozíciu v zozname najbohatších rodín zastáva Saudská kráľovská rodina s majetkom v hodnote 100 miliárd amerických dolárov. Zisky nadobúda prevažne z ropného priemyslu, obchodu s pozemkami a zo štátnych kontraktov a pozostáva z až 15-tisíc členov.

Zdá sa, že doba bohatým rodinám praje – ale iba im. Podľa Bloombergu väčšinu bohatstva USA vlastní horných 0,1 percenta, tento trend pritom sledujeme už od roku 1929. A 25 najbohatších rodín za posledný rok nahromadilo až o 24 percent viac majetku.

Podľa niektorých je to nevýhoda a nedostatok kapitalizmu, podľa iných je práve tento stav jeho podstatou.

Waltonovci, ale aj všetky ostatné rodiny, nehromadia majetok iba vďaka zisku svojich spoločností. Sú kapitalisti, teda ich príjmy sú diverzifikované a významná časť prostriedkov im prichádza ako výnos z investovania. Tomu sa hovorí, že nechávajú za seba pracovať kapitál. Dividendy zo zisku Walmartu každý rok prinesú do ich rodinnej kasy tri miliardy dolárov.

Kto sú Waltonovci?

Za úspechom rodiny Waltonovcov stojí Samuel Moore „Sam“ Walton. Práve on v roku 1962 založil sieť predajní Walmart a po jeho smrti 5. apríla 1992 vedenie prevzala ďalšia generácii, synom a dcére. Vlastníctvo vo firme zanechal svojej žene a deťom. Tí biznis naďalej zveľaďovali a dnes sa tešia mimoriadnym úspechom.

„Do roku 1976 sa jeho trhová hodnota pohybovala už na 176 miliónoch dolároch a na začiatku 90. rokov to bolo už neuveriteľných 45 miliárd dolárov,“ uvádza J&T vo svojom článku o Samovi Waltonovi.

Rodina sa venuje aj charitatívnej činnosti. Na ich vlastnú nadáciu Walton Family Foundation, ktorá sa zameriava predovšetkým na lokálne spoločenské a environmentálne problémy a vzdelávanie (K-12 Education), v priebehu desiatich rokov venovali viac ako dve miliardy dolárov. Za rok 2018 nadácia venovala na štyri hlavné okruhy podpory 595,9 miliónov amerických dolárov.

10 najbohatších rodín sveta

Waltonovci – Walmart: $190.5 miliárd

Marsovci – Mars: $126.5 miliárd

Kochovci – Koch Industries: $124.5 miliárd

Saudská kráľovská rodina: $100 miliárd

Wertheimerovci – Chanel: $57.6 miliárd

Hermesovci – Hermes: $53.1 miliárd

Rodiny Van Damme, De Spoelberch a De Mevius – Anheuser-Busch InBev: $52.9 miliárd

Rodiny Boehringer a Von Baumbach – Boehringer Ingelheim: $51.9 miliárd

Ambaniovci – Reliance Industries: $50.4 miliárd

Rodiny Cargill a MacMillan – Cargill Inc.: $42.9 miliárd

Titulná fotografia: Unsplash

S rozvojom spoločnosti by sa mal zmeniť aj pohľad na seniorov. Život by si mali užívať, nie živoriť. V tomto článku si predstavíme, ako je to možné dosiahnuť bez toho, aby sa presunulo akékoľvek finančné bremeno na mladšie generácie. Predstavené budú aj pozitívne efekty, ktoré môže mať takýto prístup pre celú spoločnosť.

Ľudia sú voči svojim vyhliadkam na dôchodok čoraz skeptickejší

Na každom kroku počujeme, že nás v čase odchodu do dôchodku nečaká nič dobré. Spoliehať sa na penzijný systém je naivné, nakoľko z neho zostanú nám, budúcim penzistom, iba almužny, z ktorých nevyžijeme. Jedinou možnosťou je teda odložiť si na dôchodok sám, mimo systému.

Problémom je, že v dnešnej konzumnej spoločnosti je pravidelné sporenie skôr devízou uvedomelej časti populácie, ktorá je v menšine a nereprezentuje našu spoločnosť. Oveľa horšie to majú slovenskí seniori, ktorí boli v produktívnom veku počas komunizmu, kedy si ako bežní občania nedokázali vytvoriť úspory. Aká je ich každomesačná realita? Nízke dôchodky im po zaplatení energií spravidla sotva vystačia na pokrytie základných potrieb. To málo, čo im zostane, sa zvyčajne snažia darovať vnúčatám a deťom. Je to tak ale iba za predpokladu, že sa na chod samostatnej domácnosti skladajú obaja seniori. V prípade úmrtia jedného z nich má ten druhý obrovské problémy domácnosť zaplatiť. Často sa musí spoliehať na pomoc svojich detí. Týmto veľmi trpí nielen seniorova samostatnosť a sebavedomie, ale aj rešpekt zo strany rodiny. Mnohí seniori sa v jeho dôsledku začnú cítiť ako bremeno.

Nedalo mi nezamýšľať sa nad tým, či to tak skutočne musí byť. Je predsa nelogické, aby sa ľudia, ktorí celý život pracovali a tým prispievali spoločnosti, ocitli v poslednej časti svojho života na jej okraji. Veď by práve vtedy mali mať konečne čas venovať sa sami sebe a plniť si sny! Prečo by mali iba prežívať?

Je vôbec možné aby bežný dôchodca išiel každý rok v lete na dovolenku k moru a nezbankrotoval? Odpoveď je prekvapivo ÁNO!

V Škandinávii je to rozhodne možné. Predstavím vám riešenie aplikované v Nórsku, nakoľko túto krajinu pravidelne navštevujem a mám prehľad o aktuálnom dianí v jej spoločnosti. Pravdepodobne vás práve napadlo, že toto riešenie je závislé na akumulovanom bohatstve tohto severského štátu a súčasťou jeho sociálneho systému. Lenže riešenie v podobe takzvaných úverov pre seniorov (Senior Loan) je realitou v Nórsku už niekoľko rokov, nespolieha sa na sociálny systém a zatiaľ má pozitívne výsledky.

Verím, že by jeho obdoba mohla byť aplikovateľná aj v iných krajinách. Rovnako by mohla prispieť aj k zvýšeniu kvality života seniorov a zdynamizovaniu spoločnosti.

Úvery pre seniorov v Nórsku sú príkladom toho, že sa to dá

Čo sú to vlastne úvery pre seniorov? V Nórsku je ich možné získať od dovŕšenia veku 60 rokov, pričom vek odchodu do dôchodku je 67 rokov. Banka poskytne seniorovi dohodnutú finančnú čiastku. Za ňu získava „podiel“ na nehnuteľnosti, ktorú senior vlastní. „Podiel“ sa v čase nezhodnocuje, jeho hodnota je teda relatívne fixná (tvorí ju požičaná suma + úroky).

Pri určovaní výšky úveru banka berie do úvahy hodnotu nehnuteľnosti a jej lokalitu. Rovnako dôležitý je aj vek (starší klient dostane od banky v prípade záujmu vyššiu sumu). Banka sumu odvodzuje aj od toho, či nehnuteľnosť užíva jednotlivec alebo pár. Žiadateľ o úver si môže vybrať medzi mesačným vyplácaním, jednorazovou platbou alebo ich kombináciou. Ak sa senior rozhodne pre jednorazovú platbu, jej maximálna hodnota je vo výške 49 percent hodnoty nehnuteľnosti. Ak sa rozhodne pre mesačné platby, banka mu ich prestane vyplácať po dovŕšení 95 rokov života. Podmienkou je, že na byt alebo dom nesmie byť žiadny dlh. Niektoré banky ale akceptujú, ak je na nehnuteľnosť hypotéka. V tom prípade si svoj „podiel“ odpočítajú z hodnoty nehnuteľnosti po odrátaní hodnoty hypotéky.

Príjem seniora počas dôchodku, rovnako ako aj počas predošlého aktívneho pracovného života, je pri poskytovaní tohto typu úveru úplne irelevantný. Banka totiž získa hodnotu úveru z predaja nehnuteľnosti po smrti seniora. Hodnota majetkového „podielu“ banky je vopred presne vyčíslená (výška úveru vrátane úrokov, pri ktorých sa uplatňuje ročná úroková sadzba – p.a.). Úroková sadzba je kvôli vyššiemu riziku vyššia ako pri hypotékach. Tento rozdiel však spravidla predstavuje približne jedno percento.

Ak sa počas vyplácania platieb bankou seniorovi ukáže, že sa banka prerátala a dôjde k zníženiu hodnoty nehnuteľnosti, banka znáša tieto náklady a od seniora ani jeho rodiny si ich nenárokuje. Po smrti seniora prebehne riadne dedičské konanie. Banka si nesmie nárokovať ani o cent viac, než je suma dohodnutá v úverovej zmluve. Ak by si dediči chceli nehnuteľnosť nechať, nie je to problém, pokiaľ by dokázali dlžnú sumu banke vyplatiť. V opačnom prípade sa nehnuteľnosť predá a zo získanej sumy sa uspokoja nároky oboch strán.

Úvery pre seniorov nie sú masovým produktov, sú ale zaujímavou alternatívou reflektujúcou potreby budúcich generácií a smerovania spoločnosti

Priemerná výška úveru je 530-tisíc nórskych korún, čo predstavuje cca 53-tisíc eur. Je potrebné zmieniť, že v Nórsku nie je tento bankový produkt využívaný masovo. Krajina má silný sociálny systém, ktorý sa dokáže o seniorov postarať tradičnejším spôsobom. Časť dôchodcov, ktorí preferujú stráviť dôchodok užívaním života, však majú priestor tieto produkty využiť a splniť si svoje sny.

Týmto článkom sa nesnažím propagovať úvery ani glorifikovať fungovanie nórskeho systému. Snažím sa len ukázať, že na dôchodok a vlastne celý život sa dá pozerať mimo naučených šablón.

S vývojom spoločnosti je nutné prehodnotiť aj rolu seniorov v nej

Mnohí rodinní príslušníci vnímajú seniorov ako určité bremeno. Niektorí ich považujú za pôvodcu rodinných konfliktov ohľadom starostlivosti o nich, či dokonca budúceho dedičstva.

Mladá generácia by nemala vyrastať s tým, že po smrti starých rodičov niečo zdedí. Naopak, mali by byť motivovaní aktívne na sebe pracovať, aby si materiálne hodnoty vytvorili sami. Ak by mali dôchodcovia možnosť realizovať sa a užívať si svoje ťažko usporené finančné aktíva, mohlo by to navyše čiastočne odstrániť medzigeneračné rozdiely. Po svete cestujúca starká či starký už predsa môže diskutovať o svojich zážitkoch s vnúčatami a poradiť im, kam môžu vycestovať najbližšie. Mladí a starí sa tiež napríklad môžu spoločne vzdelávať v cudzích jazykoch.

Úverom pre seniorov môžeme samozrejme vytknúť, že tlačia na súčasnú spotrebu a nútia ľudí zabúdať na budúcnosť. Na druhej strane však umožňujú staršej populácii aktívne participovať v spoločnosti a rozvíjať sa bez ohľadu na vek. Okrem spomínaných generačných bariér môže takýto prístup eliminovať aj rodinné dedičské spory, ktoré v mnohých prípadoch končia tak, že sa rodiny rozhádajú kvôli niekoľkým tisícom eur a ich príslušníci medzi sebou zrušia kontakt na niekoľko rokov či desaťročí.

Ja osobne by som rada videla svet, v ktorom si dôchodcovia plnia cestovateľské sny, učia sa jazyky, chodia do kina alebo sa vyberú na večeru do svojho obľúbeného podniku. Tešila by som sa na konverzácie so starými rodičmi, ktoré by ma obohacovali skúsenosťami a zážitkami relevantnými pre moju každodennú realitu. A čo ak by mojej rodine po sebe nezanechali žiaden majetok, v dôsledku čerpania úveru, ktorý by sa kumulovane vyrovnal hodnote ich majetku?

Verím, že každý človek je zodpovedný za svoj osud a preto by sme si mali vybudovať svoju budúcnosť sami. Potom si ju budeme aj viac vážiť.

Rada by som sa poďakovala Ericovi B. Mathisrudovi za inšpiráciu a jeho ochotu vyhľadať odpovede na moje otázky ohľadom fungovania Senior loans, ktoré boli dostupné iba v nórskom jazyku.