Koľkí ľudia dnes tvrdia, že počítačové hry podnecujú k násiliu. Aká naivita! Koľkí vrahovia, kati a inkvizítori počas predchádzajúcich stáročí hrali Counter Strike? Odpoveď znie „ani jeden“. Napriek tomu boli krutejší, než si my vieme predstaviť.
Pred niekoľkými mesiacmi som sa stal krstným otcom a pri ceremónii som počúval kňaza, ktorý hovoril, že tie dnešné filmy a vôbec obsah v televízii je príliš krutý. A aj tie počítačové hry sú príliš násilné, že keď ich hrá dieťa, automaticky si povie, že chce ľudí vraždiť aj v skutočnom svete. Takto jednoduché to, samozrejme, nie je. Napokon najväčšie zverstvá sa diali práve v dobách, keď televízia a počítačové hry neexistovali, a predsa sa ľudia dopúšťali vecí, ktoré by dnes zvládali sledovať iba naozaj tvrdé nátury.
Človek môže ľahko podľahnúť klamu, že ľudia sú dnes podstatne krutejší ako kedykoľvek predtým. Stačí, že idete na pochybné internetové stránky s videami bez filtrovaného obsahu a pozriete si zopár záberov, ako ľuďom bez rozdielu veku a pohlavia moslimovia podrezávajú hrdlá a odrezávajú hlavy, aby ich napokon položili na zviazané telo položené bruchom na zemi. A nech to vyznie akokoľvek brutálne, pri troche snahy nájdete ešte horšie veci. Také, ktoré vám zopár nocí nedajú spať.
Napriek tomu nie je pravdou, že by boli ľudia krutejší ako v minulosti. Psychicky chorí ľudia boli, sú a aj budú krutí rovnako, respektíve práve tak, ako im to umožňuje spoločnosť svojou benevolenciou či dokonca hecovaním. To sú však extrémne prípady. Ak sa pozrieme skôr na takého priemerného človeka, v minulosti bola spoločenská hodnota jeho života menšia a preto aj tresty bývali priam nevýslovne kruté.
Verejné popravy sú dnes, našťastie, minulosťou. Tá posledná pomocou gilotíny, teda sťatím hlavy, sa v Európe odohrala prekvapivo neskoro, v septembri 1977. Išlo o Tunisana Hamida Djandoubiho, ktoré vo Francúzsku odsúdili za mučenie a vraždu iba 22-ročnej ženy. Trest popravou síce bol využívaný aj neskôr, ale nie na uliciach pred očami verejnosti. Na Slovensku sa posledný trest smrti uplatnil pred viac ako 30 rokmi. V krajinách smerom na východ od nás sa ale ešte stále verejné popravy konajú, i keď podľa všetkého nie v takej miere, ako tomu bývalo v Európe.
YouTube kanál s názvom Infographics Show, ktorého videá prekladá aj web VideaCesky.cz, vytvoril krátky dokument s názvom Prehľad najhorších trestov. Jeho slovenský prepis prikladáme nižšie a pod článkom nájdete aj video s českými titulkami. Je to vskutku nepríjemné čítanie, ktoré poukazuje na fakt, že v minulosti boli ľudia nielen krutejší, ale svojou účasťou na verejných krutostiach dokazovali, že im je táto brutalita blízka. Ak by sme teda na základe týchto trestov smrti hodnotili, či sme krutejší my alebo našli predkovia, odpoveď by bola veľmi jednoznačná.
Dohliadať a trestať. Kniha o zrode väzení francúzskeho filozofa Michela Foucaulta začína kapitolou o nešťastníkovi, Francúzi Robertovi-François Damiensovi. Spáchal neúspešný atentát na Ľudovíta XV. a bol za to prísne potrestaný. Poliali ho roztaveným voskom, vliekli ho a do otvorených rán mu liali vriaci olej. Potom bol rozštvrtený koňmi a jeho trup spálili na hranici. Niektorí ľudia jasali, ale jeden si poznamenal: „Musel som párkrát odvrátiť tvár a zakryť si uši pred prenikavým jakotom, zatiaľ čo ho trhali napoly.“
V stredovekom Anglicku to bola známa istá forma hroznej popravy pre tých, ktorí sa dopustili vlastizrady, teda zradili svoju zem. Väzňa obesili a keď bol skoro mŕtvy, zložili ho dole a zaživa vykuchali. Ak to bol muž, tiež mu odrezali jeho pohlavný orgán. Potom ho rozsekali na kusy, odsekli mu hlavu a tú často vystavili na verejnom mieste. V Anglicku sa tento trest prestal používať v roku 1870.
Judášova stolica známa tiež pod názvom Judášovo kreslo. Kedy sa presne používala, sa nevie, existujú ale jej náčrty a niektoré múzeá ju dokonca vystavujú. Tento strašný nástroj bola stolička so sedákom v tvare ostrého ihlanu. Na weboch o stredoveku sa píše, že človeka posadili na vrchol a pomocou lán ho spúšťali dole. Vstup do análneho otvoru bol veľmi bolestivý. Niekedy väzňa sťahovali dolu pomocou závažia a špic naolejovali. Umieralo sa pomaly počas procedúry alebo ešte pomalšie po nej na infekciu. Podľa zdrojov sa umieralo celé hodiny aj dni. Podľa niekoľkých zdrojov Judášovu stolicu používala inkvizícia, iné zdroje to zasa popierajú.
Uvarenie zaživa: Opäť sa vraciame do Anglicka, do 15. storočia. Tvrdí sa, že túto formu trestu smrti zaviedol prchký kráľ Henrich VIII., zdá sa však, že tento trest býval populárny v celej Európe i Ázii. Ako ste asi už uhádli, mučenie a následná smrť spočívali vo varení človeka zaživa v kotli plnom vriacej vody, oleja alebo dechtu.
Lámanie na kolese: Táto metóda ničenia tela sa zrejme používala v 18. a 19. storočí v Európe a niektorých kútoch Ázie. Francúzsky spisovateľ Voltaire o treste píše v knihe z 18. storočia. Väzňa priviazali s roztiahnutými údmi k drevenému kolu, potom vzal kat ťažký predmet, niekedy išlo o železnú tyč, a lámal človeku na kolese celé telo. Niekedy trvalo niekoľko dní, než obete zraneniam podľahli.
Drvenie lebky: To hovorí samo za seba. Predstavte si na hlave kovovú čiapku a pod bradou kovovú platňu. Všetko upevnené, takže sa ani nepohnete. Čiapka sa posúva nadol otáčaním skrutky. Pri klesaní láme kosti v hlave a nakoniec rozdrví lebku. Veľa zdrojov ohľadom doby použitia tohto trestu nie je, ale zrejme ide o stredoveký vynález. Podľa history.com išlo o reálny trest a píše sa o ňom aj v knihe Najkrutejšie metódy mučenia v dejinách.
Sťahovanie z kože: Ak poznáte Hru o tróny, poznáte aj tento trest. Spočíva v tom, že sa človeku stiahne kože z tela, aj keď v Číne vraj sťahovali len kožu na tvári. Občas človeka najprv popálili, aby šla koža lepšie dole, alebo preto, aby to bolo horšie.
Trest sa praktizoval ešte v 18. storočí a Michel Foucault hrozné detaily trestu opisuje v knihe spomínanej v úvode. Angličania tak vraj v 13. storočí trestali zlodejov, trest sa ale v priebehu rokov používal po celom svete. Čínsky cisár Chung-wu vraj v roku 1357 nariadil stiahnuť z kože 5 000 žien, hoci v knihe Skin and Bones sa uvádza rok 1396.
Smrť z tisícok rán: Zo 14. storočia z Číny pochádza ďalší brutálny mučenia nazývaný Lingchi (凌遲). Podľa knihy Death by a Thousand Cuts išlo v 14. storočí o bežný druh mučenia v Číne, v krajine však fungoval niekoľko storočí. Väzňa porezali po celom tele, umieranie tak trvalo dlho, lebo rany boli pomerne malé. Hoci sa táto forma mučenia neslávne preslávila aj mimo Číny, niektorí historici tvrdia, že častokrát sa trest zmenil na zabitie rozštvrtením.
Rozrezanie: Pri pohľade na náčrty z 15. storočia sa tento trest zdá najkrutejší zo všetkých, hoci je pomerne jednoduchý. Človek visí na „šibenici“ hlavou dole s nohami roztiahnutými do V. Dvaja muži rozrežú odsúdenca veľkú pílou od slabín nadol napoly. Obeť bola nažive takmer celú dobu. Jeden zdroj uvádza, že sa tento trest v stredovekej Európe používal zriedka a v Číne sa používala alternatíva v podobe horizontálneho rozrezania.
Potkany: Možno si hovoríte, čo to s ľuďmi skôr bolo, že takéto tresty vôbec schvaľovali. Pretože ľudia bolesť veľmi dobre chápu, nemáme snáď vrodenú morálku? Ak ste si to ešte nepovedali, možno si to poviete za chvíľu, pretože používanie potkanov je fakt niečo ohavné. Používali sa v stredoveku v Európe a Číne. Podľa zdrojov sa vyhladované krysy zatvoria do debny s nahým väzňom a pomaly ho zožerú. Iné zdroje uvádzajú, že sa väzňom najskôr narezalo brucho, aby mohli potkany vojsť do tela. Trest zmieňuje kniha z roku 1931 s názvom Merril I Go to Hell: Reminiscences of a Bishop ‚s Daughter. Podľa knihy The Dictionary of Torture, sa trest používal aj v Nemecku. Inde sa píše, že v Číne sa potkany umiestnili na väzňove brucho v kovovom hrnci. Zahrieval sa tak dlho, až krysám nezostalo než prehrýzť si cestu von telom. Ťažko povedať, ako to asi vyzeralo a či bol potkan schopný sa telom vôbec prehrýzť. Zdroje, ktoré to uvádzajú ako fakt, o tom nepredkladajú žiadne dôkazy.
To bola krátka história ľudskej krutosti, a to ešte nebolo zmienené v Cirkvou veľmi obľúbené upaľovanie zaživa. Buďme radi, že sme sa od tých dôb posunuli ďalej.
