iNSTRID

Pred niekoľkými mesiacmi nám značka Mercedes-Benz v Ženeve ukázala koncepčnú podobu elektrickej triedy V, no a na nadchádzajúcom autosalóne vo Frankfurte si už svetovú premiéru odkrúti sériové EQV. Práve taký názov nesie po EQC-čku druhý elektromobil modelového radu EQ, ktorý sa stáva zároveň aj prvým prémiovým čisto elektrickým autom na svete. V porovnaní so štúdiou je pritom dizajnových zmien minimum.

Samozrejme, základom je práve spomínaná trieda V, ktorá v elektrickej podobe EQV dostala pár dizajnových odlišností. Gro zmien prináša čelná maska, ktorá je po vzore EQC zvýraznená čiernym prvkom v jej okolí, jej výplň pritom predstavujú početne zastúpené chrómové horizontálne lišty. Čierny lem plynulo nadväzuje na decentne zatmavené predné full-LED svetlomety. Pod predným svetlom na vodičovej strane pribudla schránka pre nabíjanie, tým však prakticky všetky odlišnosti končia. Exteriér už inak zdobí len pár plakiet či špecifické 18″ disky z ľahkej zliatiny.

Interiér už dobre poznáme. Jeho jedinečnosťou v prípade elektrickej verzie je však netypická ružovo-zlatá farba, ktorá reprezentuje jednotlivé detaily v okolí ovládacích prvkov či zaujímavá modrá farba vrchnej časti palubnej dosky. Základom interakcie medzi vodičom a vozidlom je revolučný infotainment MBUX, čiže Mercedes-Benz User Experience. Jeho podstatou je širokouhlý 10″ dotykový displej s možnosťou ovládania hlasom, respektíve s prvkami rozšírenej reality. Systém funguje veľmi interaktívne, má tendenciu sa postupne učiť, a teda prispôsobovať sa posádke.

Všetká pozornosť sa pochopiteľne upriamuje do samotnej techniky. O pohon EQV-čka sa stará v prednej časti umiestnený elektromotor s výkonom 150 kW / 204 koní a krútiacim momentom 362 Nm. Narozdiel od konvenčných verzií, EQV nemôže disponovať príplatkovým pohonom 4Matic, keďže poháňané sú výhradne predné kolesá. Maximálna rýchlosť je obmedzená na 160 km/h. Batérie majú kapacitu až 100 kWh (z toho využiteľných 90 kWh).

Mnoho ľudí tvrdí, že množstvo živín v našom jedle sa v priebehu posledných dekád zmenšilo. Ale je to pravda? A ak áno, máme skutočný dôvod na obavy?

Štúdia publikovaná v roku 2004 sledovala 43 bežných potravín a sledovala, ako sa jej nutričné hodnoty menili v rozpätí rokov 1950 a 1999. Hodnotila pritom 13 rôznych látok v týchto potravinách.

Zistili, že priemerný podiel proteínu, teda bielkovín, sa v nich zmenšil o približne šesť percent, vitamínu C o 15 percent a vitamínu B2 až o zásadných 38 percent. Napríklad vitamín A nezaznamenal pokles, ktorý by presahoval štatistickú chybu. Vedeckí pracovníci však spozorovali aj úbytok minerálov ako železa a vápnika.

Znie to hrozne, pretože uvedená štúdia dáva za pravdu tvrdeniam, že jedlo je čoraz menej výživné.

Nutričná hodnota základných potravín klesá. To ale nutne neznamená, že by sme sa mali začať báť.

Meralo sa správne?

Do celej veci však vstupuje otázka správnej metodiky. Ako dobre mohli ľudia v roku 1950 zmerať výživnosť jednotlivých potravín? Metódy spred takmer 70 rokov sú zásadným spôsobom odlišné od tých súčasných, pričom ani v roku 1999, čo je posledný meraný rok uvádzaný výskumom, nemusela byť táto metodika skutočne spoľahlivá.

Lenže bez ohľadu na to, či sa jedna štúdia mýlila alebo nie, obavy z klesajúcej kvality potravín by nás zaujímať mali. Existuje totiž niekoľko ďalších štúdií, ktoré naznačujú takéto tendencie.

S najväčšou pravdepodobnosťou sa teda nejedná o mýtus, ale fakt, ktorý by sme mali začať brať do úvahy.

Prečo sa to deje? Prečo sa jedlo stáva menej výživným?

Jedným z najčastejšie uvádzaných dôvodov je degradácia pôdy, strata jej schopnosti dodávať plodom živiny. Rastliny, zelenina, ovocie, stromy samotné, kríky i všetko, čo rastie zo zeme, čerpá živiny práve z pôdy. Z hliny. Za pôvodcu degradácie pôdy sa považovalo intenzívne poľnohospodárstvo.

U niektorých mikroživín, ako minerály, je úbytok ich množstva prirodzený. Ale farmári sa vždy snažili používať hnojivá, prostredníctvom ktorých dodali pôde výživným potenciál. Strácanie výživnosti pôdy ale nemusí byť správnou odpoveďou na vyššie položenú otázku, pretože tento argument nie je presvedčivý. Veď dnes rastú rastliny rovnako veľké, alebo ešte väčšie, ako tomu bolo v minulosti.

Do celej veci vstupuje aj ďalší pojem: je ním šľachtenie, teda genetická modifikácia. Genetickú modifikáciu mnohí ľudia považujú za čosi moderné, nezdravé a škodlivé, lenže v skutočnosti za týmto výrazom nie je nič iné ako šľachtenie. Bez neho by banány vyzerali hrozne a neboli by tak chutné, melóny by boli bez chuti a plné jadierok, jahody by boli zakrpatené.

Napríklad dnešná kukurica vyzerá zásadne odlišne ako jej predok spred 9 000 rokov.

Počiatky šľachtenia nachádzame celé tisícky rokov v minulosti, keď ľudia začali s pestovaním plodín pre vlastný úžitok. Ak ho chceli viac, museli si vyberať práve také, ktoré boli odolnejšie pred škodcami, boli chutnejšie, rástli vo väčších množstvách. Dnes plodiny rastú rýchlejšie ako kedykoľvek predtým.

Je možné, že sa v priebehu rokov šľachtenie viac dbalo na estetiku a výdatnosť než na nutričné hodnoty. Uznať za pôvodcu slabšej výživnosti práve šľachtenie by však nebolo správne. Aj rastliny, ovocie a zelenina prechádzajú evolúciou, takže dnešné jablko nemožno porovnávať s jablkom spred stotisíc rokov. A keď do celej hry vstúpilo riadené šľachtenie, celkom zabránilo možnosti korektného porovnávania.

Existuje ale jedna rastlina, ktorá nikdy žiadnym šľachtením neprešla. Iba prirodzenou evolúciou. Tou rastlinou je burina.

Porovnanie vzoriek s rozdielom sto rokov

Burinou je aj zlatobyľ. Je to dôležitý zdroj proteínu pre včely, ale nie pre ľudí. Preto zostal divoko rastúcou rastlinou bez šľachtenia.

Zlatobyľ

V Spojených štátoch funguje Smithsonský inštitút, ktorý uskladňuje stovky vzoriek zlatobyľu, najstaršie z nich sú z roku 1842. Vďaka tomu mohli vedeckí pracovníci porovnať nutričné hodnoty vtedajšieho zlatobyľu s tým súčasným. Keďže neprechádzal šľachtením, mohol byť storočný zlatobyľ ideálnou porovnávacou vzorkou.

Výsledky boli ohromujúce.  Zistilo sa, že úbytok proteínu za celú tú dobu predstavoval až 30 percent. A teda nebol to dôsledok šľachtenia, ani degradácie pôdy, pretože zlatobyľ rastie na územiach, ktoré nie sú obhospodarované ľuďmi.

Jedna z teórií hovorí o tom, že príčinou tohto poklesu je oxid uhličitý a zvyšovanie jeho koncentrácie v atmosfére Zeme.

Oxid uhličitý pomáha rastlinám, ale nie nám

Oxid uhličitý je pre rastliny ako jedlo. Nevyhnutne ho potrebujú k rastu a životu. Preniká do každej živej bunky v rastline, ktorá potom do prostredia odovzdáva kyslík.

V posledných niekoľkých rokoch sa podiel oxidu uhličitého v atmosfére Zeme zvýšil,  z asi 280 milióntin na 400 milióntin. Neznie to ako veľa, ale vplyv na rastlinstvo to má zásadný. Jedná sa o nárast viac ako 50 percent. Zaujímavosťou je, že vplyvom tejto skutočnosti sa zmenila aj podoba Zeme z vesmíru – možno pozorovať, že jej pevniny sú zelenšie. Je to paradoxné, pretože všeobecne panuje presvedčenie, že zelená planéta je zdravá, v skutočnosti je však zelenanie dôsledkom nárastu oxidu uhličitého, proti ktorému bojuje predovšetkým Európa.

Nárast CO2 v atmosfére má na rastliny zásadný vplyv. Preukázali to experimenty, ktoré môžete dohľadať ako FACE – Free Air CO2 Enrichement. Experimenty prebiehali a prebiehajú tak, že sa do miestnej atmosféry rastlinstva dodáva viac oxidu uhličitého, aby sa zisťoval jeho vplyv na rast. Zistilo sa, že s väčším prísunom CO2 rýchlejšie rastie napríklad ryža, pšenica, jačmeň či zemiaky. To ale neznamená, že musia byť aj nutne viac výživné. Skrátka majú viac sacharidov.

V ďalších štúdiách z Japonska a Číny vedci „pumpovali“ CO2 do ryže tak, aby simulovali obsah oxidu uhličitého v atmosfére za 50 rokov. Podiel proteínu sa priemerne znížil o 10 percent, železa o 8 percent a zinku o 5 percent. Ale nižšia koncentrácia živín nemusí nutne korelovať s úbytkom celkového obsahu živín, tento jav sa nazýva dilučný efekt.

Odhaduje sa, že v roku 2050 bude 150 miliónov ľudí z rozvojových krajín na pokraji takzvanej proteínovej podvýživy. To kvôli nižšiemu obsahu proteínu v ich typických jedlách.

Mohlo by sa zdať, že je to ideálny čas začať jesť doplnky výživy v tabletkách. Ale nie je to pravda, tak ďaleko zatiaľ nie sme. Zatiaľ vieme do nášho jedálnička dostať také potraviny, aby sme naplnili naše nutričné potreby.

Negatívne dôsledky nárastu podielu oxidu uhličitého a dilučného efektu ale môžu prispievať k epidémii obezity.

Teória je taká, že ak zjeme dostatok proteínov, cítime sa byť nasýtení. Ak je ale proteínov menej, musíme zjesť viac jedla k nasýteniu, teda aj viac sacharidov a tukov, aby sme získali potrebnú úroveň proteínu. A tak začneme priberať na váhe. Toto je síce iba špekulácia alebo teória, lenže zistenie, že oxid uhličitý v atmosfére má vplyv na naše jedlo, je fakt.

Oxid uhličitý je síce doslova potravou pre rastliny, ovocie a zeleninu, lenže zároveň znižuje ich nutričnú výdatnosť, predovšetkým bielkovín. Ďalší dôvod, prečo sa viac zamýšľať na vplyvom priemyslu na kvalitu života.

Zdroje:

Veritasium

Mineral nutrient composition of vegetables, fruits and grains: The context of reports of apparent historical declines

Changes in USDA food composition data for 43 garden crops, 1950 to 1999.

Are Depleted Soils Causing a Reduction in the Mineral Content Of Food Crops? (James W. Lyne Phillip Barak, 2000)

The great nutrient collapse

Researchers find rice grown in high carbon dioxide environments may be less nutritious

Kráľovský poštový parník RMS Titanic sa potopil v noci zo 14. na 15. apríla 1912, teda presne pred 108 rokmi. je minulosťou, ale čoskoro sa budú ľudia pýtať, či sa vôbec skutočne nachádzal na dne Atlantického oceánu.

Slávna nepotopiteľná loď, ktorá v roku 1912 narazila do ľadovca a pri jej potopení zahynulo až 1 500 ľudí, sa definitívne stráca v oceáne. Nie je za to zodpovedný človeka a jeho vplyv na životné prostredie, ale úplne obyčajný prirodzený proces. Fascinujúce už len to, že trosky lode môžeme vidieť ešte aj dnes, viac ako 107 rokov po tejto nesmiernej tragédii.

Odborníci odhadujú, že do 20 rokov sa trosky Kráľovský poštový parník RMS Titanic sa potopil v noci zo 14. na 15. apríla 1912, teda presne pred 108 rokmi. stratia vplyvom prirodzenej korózie a baktérií, ktoré na dne oceánu požierajú kov. Táto korózia prebieha prakticky od chvíle potopenia lode a dnes vedeckí pracovníci expedície pozorujú, že tento proces je skutočný a neodvratný. Francúzska expedícia je zatiaľ poslednou, ktorá sa prostredníctvom špeciálnych zariadení vydala do hĺbky takmer štyroch kilometrov. Jej zámer bol (okrem iného) vyzdvihnúť niekoľko predmetov. Avšak na mieste, kde sa mali nachádzať, nakoniec nebolo nič, tvrdia vedci vo videu nižšie.

Expedícia potvrdila, že Titanic už definitívne prišiel o vaňu v kapitánskej kajute a niektoré spoločenské priestory, vrátane slávnej klubovne.

Príbeh zaoceánskej lode Titanic je natoľko pôsobivý a tragický, že ho pozná prakticky celý svet.

Vo veľkej miere k zvýšeniu povedomiu o tejto lodi prispel rovnomenný film s Leonardom DiCapriom a Kate Winslet v hlavných úlohách v réžii Jamesa Camerona, ktorý svoj život zasvätil práve výskumu Titanicu. Je jedným z mála ľudí, ktorí videli jeho vrak na vlastné oči až na samom dne Atlantického oceánu v hĺbke 3,8 kilometra.

Loď sa potopila v noci zo 14. na 15. apríla 1912.

Dnes poznáme zábery vraku Titanicu ako niečo samozrejmé, ale vedzte, že vrak tejto lode bol objavený iba pred 34 rokmi!

Dovtedy, samozrejme, bola vedomosť o jeho potopení historickým faktom, ale vtedajšie technológie nedokázali nazrieť tak hlboko pod hladinu oceánu. Až 1. septembra 1985 na 41° 43′ 55′ severnej šírky a 49° 56′ 45′ západnej dĺžky našli kamery Arga špeciálnej nepilotovanej ponorky tímu Roberta Ballarda a Jeana-Louisa Michela.

Ani to ale neprebehlo úplne jednoducho. Prvého septembra sa našiel prvý z 29 kotlov a až o deň neskôr našla ponorka aj trup lode. Bol to hrôzostrašný pohľad, ktorý navyše dramaticky otriasol dovtedy známou verziou príbehu o potopení Titanicu. Dovtedy sa z výpovedí preživších uvádzalo, že loď klesla ku dnu s iba minimálnymi poškodeniami. Kamerami sa ale zistilo, že Titanic bol prelomený na dve polovice a zadná časť plavidla ležala až 750 metrov od trupu lode!

Fotografie z roku 1985 ešte odhaľujú pozostatky po cestujúcich (foto: Institute for Exploration/NOAA)

Zaujímavosťou bolo, že v roku 1985 sa podarilo nafotiť ešte pomerne veľa drobných objektov a predmetov, ktoré patrili cestujúcim. V priebehu rokov sa množstvo z nich vytiahlo na hladinu a dnes predstavujú zberateľské unikáty.

Dnes je situácia oveľa odlišnejšia. Množstvo predmetov sa za ďalších 34 rokov stratilo v hlbinách kvôli baktériám, ktoré postupne a vytrvalo rozožierajú všetko, čím bol Titanic kedysi. Je isté, že ďalšie dve desaťročia už Titanic „neprežije“ ani ako potopený vrak a stane sa súčasťou oceánskeho bahna na dne. Vedecké odhady dokonca tvrdia, že tieto baktérie každý jeden deň „zožerú“ až 180 kilogramov materiálu z lode! Čítate správne, 180 kilogramov denne.

Baktérie sú tu veľmi aktívne aj napriek tomu, že teplota vody v hĺbke 3,8 kilometra predstavuje iba 1°C a tlak dosahuje 377 atmosfér, teda 3 895 267 kg/m2!

So zámerom zabezpečiť aspoň bonitným ľuďom možnosť vidieť Titanic poslednýkrát na vlastné oči prišla istá súkromná spoločnosť s vyhliadkovými plavbami k vraku. Za 11-dňovú exkurziu, počas ktorej zákazníci absolvujú aj prípravu a dekompresiu, si firma Deep Ocean Expeditions (DOE) pýta 105-tisíc amerických dolárov. Koľko ľudí sa reálne do tohto projektu zapojí, je otázne. Isté však je, že ľudstvo má posledných dvadsať rokov, aby Titanic dôsledne preskúmalo, pretože potom už po ňom nič nezostane.

Najväčší slovenský výrobca automobilov pred pár mesiacmi oznámil, že z výrobnej linky Volkswagen Slovakia zišiel Touareg s poradovým číslom milión. Ako uvádza samotná automobilka, Touareg je prvým na Slovensku vyrábaným SUV, ktoré sa exportuje do celého sveta už 17 rokov. Presne v roku 2002 nám totiž nemecký Volkswagen odhalil prvú generáciu, ktorá sa prakticky okamžite stala veľmi obľúbenou a úspešnou po celom svete.

1. generácia (2002 – 2010)

Už v prvom podaní si Touareg (meno podľa národa Touaregov žijúcich v severnej Afrike) spravil silné meno, za čo mohla nielen mohutná a priestranná kabína, ale hlavne povestná technika. Štandardom bol pohon všetkých štyroch kolies, nechýbal uzamykateľný diferenciál či vzduchový podvozok so slušnou reguláciou svetlej výšky – od 160 až po 300 milimetrov. Prvá generácia síce spadala pod luxusné vozidlá typu SUV, pokiaľ ide o terénne vlastnosti a zručnosti, Touareg patril k špičke, keďže sa zďaleka nebál ani náročného terénu.

Jeho silnou stránkou boli aj pohoné jednotky. Okrem agregátov 2.5 R5 TDI, 3.0 V6 TDI či 3.2 V6 a 3.6 V6 sa totiž časom do ponuky dostali aj jednotky 4.2 V8, 5.0 V10 TDI a dokonca aj 6-litová W12-ka. Tá mala byť sprvoti len vecou obmedzenej 500-kusovej série, kvôli obrovskému dopytu sa však dvanásťvalec predával bez obmedzení. 450-koňový šesťliter dokázal približne 3-tonový kolos dostať z pokoja na stovku pod 6 sekúnd.

Časom sa však W12-ka aj 5-litrový V10-ka z ponuky vytratili, dôvodom boli už vtedy emisie – americká Rada energentického hospodárstva dokonca označila Toaureg V10 TDI za najhorší voz pre životné prostredie. V roku 2006 sa ukázala faceliftovaná verzia s modernejšou maskou a úspornejšími motormi s filtrami pevných častíc. Zaujímavosťou je, že kvôli emisným problémom z minulosti, bola faceliftovaná verzia v USA predávaná ako Touareg 2, neskôr sa ale vrátili ku klasickému názvu.

Druhé pokračovanie sa na prvý pohľad až tak diametrálne nezmenilo, v skutočnosti bolo ale vo veci od základov nové auto. Pod majestátnym exteriérom sa opäť skrývala veľmi moderná technika – adaptívny tempomat, asistent pre jazdu v pruhoch, systém monitorujúci mŕtvy uhol, 4 kamery, 8-stupňová automatická prevodovka či prvé adaptívne diaľkové svetlomety s funkciou tlmenia, čím bolo zamedzené oslnenie okoloidúcich vozidiel aj počas zapnutého diaľkového sveta.

Paleta motorov už nebola tak široká, stavala však na osvedčených jednotkách. Základom bola 3-litrová V6-ka TDI a 4-litrová V8-čka TDI, predovšetkým pre americký trh ale ponuka rátala aj s agregátami 3.0 V6 TSI, 3.6 V6 FSI, 4.2 V8 FSI a 3-litrový VR6 TDI Clean Diesel. Aj pre druhú generáciu platilo, že išlo o súrodenca koncernového Audi Q7 a Porsche Cayenne, s ktorými Touareg zdieľal väčšinu techniky. Facelift v roku 2015 priniesol štandardne dodávané bi-xenónové svetlá, nové asistenčné systémy a vylepšený motor 3.0 TDI.

3. generácia (2018 – súčasnosť)

Touareg s poradovým čílom tri sa do predaja dostal len minulý rok. Medzigeneračne je veľké SUV citeľne ľahšie a zároveň dizajnovo okázalejšie a hranatejšie, za čo môže fakt, že vozidlo je určené predovšetkým pre ázijské trhy. V USA ho skrz emisný škandál nahradil americký model Atlas. 3. generácia sa pýši špičkovými full-LED svetlometmi iQ.Light, obrovskými 12,3″ digitálnymi budíkmi a centrálnym, až 15″ displejom infotainmentu. Paleta motorov je ochudobnená na tri jednotky – 3.0 V6 TSI, 3.0 V6 TDI a 4.2 V8 TDI.

Novinka stojí na platforme MLB, ktorú už zdieľa nielen s modelmi Audi Q7 a Porsche Cayenne, ale aj Audi Q8, Porsche Cayenne Coupé, Bentley Bentayga a Lamborghini Urus. V bratislavskom závode sa tak vyrába najluxusnejšie SUV-čka koncernu (okrem Bentley a Lamborghini), pričom Touareg zo Slovenska putuje do celého sveta, keďže práve u nás sa vyrába ako na jedinom mieste na svete.

Pri príležitosti osláv milióna vyrobených kusov si automobilka pripravila novú edíciu. Jej názov je Touareg One Million, pričom od klasických vyhotovení sa líši v detailoch – odtieň karosérie Sachura, špecifické 20, respektíve 21″ disky, zatmavené zadné svetlá, čierny leský difúzor a lemy blatníkov. Na stĺpiku pribudla plaketa One Million, zatiaľ čo v interiéri si miesto našli kožené sedadlá s hnedým prešívaním (rovnako na volante a radiacej páke). Pod kapotou je 3-litrové TDI s výkonom 210 kW / 286 koní. Oslavný model štartuje s cenovkou od 80 880 €.

Plast je skvelý vynález, ale aj veľký problém celého ľudstva. Už sa nad ním zamyslel snáď každý, kto sa aspoň trocha zaujíma o životné prostredie a environmentálny dopad človeka na svet.

Niektoré zdroje ešte pred rokmi tvrdili, že plast tvorí až sedem percent hmotnosti v celkovom množstve komunálneho odpadu a na Slovensku ho každý rok vyprodukujeme až 280 kilogramov na osobu. Za posledných päť rokov však nepochybne tieto čísla významnejšie narástli.

V prírode je takýto neorganický plast takmer nezničiteľný a na jeho výrobu je potrebná ropa, ktorá je vyčerpateľným zdrojom. Aj keby na svete ostávalo ropy ešte na celé desaťročia, je potrebné už teraz sa zamýšľať nad novými lepšími alternatívami plastov.

Bolo teda len otázkou času, kedy príde niekto na to, ako plast nahradiť niečim ekologickejším. Riešení sa ponúka hneď niekoľko, ale nasledovný vynález patrí medzi tie, ktoré majú dobrú perspektívu.

Jedlý plast z Brazílie ktorý slúži ako dokonale rozložiteľný obal (zdroj: Brazilian Corporation of Agricultural Research)

Podarilo sa to vedeckým pracovníkom v laboratóriu Brazilian Corporation of Agricultural Research a nový materiál je vyrobený prekvapivo z ovocia a zeleniny. Tým zároveň vyriešili ďalší problém, ktorým je nadmerné množstvo odpadu z jedla. Na vytvorenie plastu použili papáju, špenát a paradajky, vďaka čomu má plast pre príznačné zafarbenie.

Samozrejme, výrobný proces nezahŕňa iba nahromadenie surovín a jeho lisovanie – jedná sa o chemický proces, náročnejšia metodika, čo stojí za finálnym produktom.

Vyzerá to skoro ako smoothie, ale po vysušení sa z hmoty stane odolný materiál použiteľný ako obal (zdroj: Brazilian Corporation of Agricultural Research)

Zaujímavé je, že aj takto vyrobený plast je flexibilný, má výživné vlastnosti z rôznych druhov plodov, vydrží približne tri mesiace a dá sa dokonca použiť aj ako hnojivo. Je takmer neuveriteľné, že sa takýto organický plast dá aj zjesť a aj napriek tomu má dlhú trvanlivosť. Vznikajú tak celkom nové možnosti využitia.

Vedci zatiaľ výrobu realizujú ručne a v obmedzených podmienkach, jej automatizácia je ale relatívne jednoduchá (zdroj: Brazilian Corporation of Agricultural Research)

Otázkou do budúcnosti už zostáva len zjednodušenie jeho výroby natoľko, aby dokázal celkom nahradiť plasty, s ktorými sa stretávame dnes. Na to bude potrebných minimálne niekoľko rokov a k nim bude potrebné pripočítať si aj obdobie, ktoré budú potrebovať veľkí výrobcovia, aby technológiu nasadili do štandardnej produkcie.

Finálne výrobky (zdroj: Brazilian Corporation of Agricultural Research)

Výnimka z dizajn manuálu

McDonald’s je kultový, možno najslávnejší reťazec rýchleho občerstvenia z mnohých dôvodov. Niektorí majú v obľube tenké hranolky, iní majú radi klasický BigMac, ďalší zasa vedia oceniť kávu alebo šaláty, ktoré sa vo fastfoodoch predávajú tiež. Nech je však paleta občerstvenia akákoľvek, najtypickejšou vecou charakteristickou pre McDonald’s sú dva žlté oblúky, štylizované písmeno M. Toto logo sa stalo tak samozrejmou súčasťou našej časti severnej pologule, že ho dokáže rozpoznať ako malé dieťa, tak aj každý senior.

Žlté oblúky sú štandardizované a nepoužívajú sa v inej ako takto schválenej podobe. Teda až na jedno miesto na svete – v Sedone v Arizone sú oblúky McDonald’s tmavé tyrkysové.

Sedona McDonald’s sa preto stal významnou turistickou atrakciou. Mnohí návštevníci prichádzajú z celého sveta, aby si spravili selfie pri jedinečne sfarbenom logu.

Zdroj: používateľská fotografia z yelp.combiz/mcdonalds-sedona

Špeciálne požiadavky kvôli prírode

Reštaurácia bola otvorená v máji 1993, nachádza sa na jednom z najmalebnejších miest v Arizone. Sedona je známa svojimi úchvatnými horami z červenej skaly a široko otvorenou oblohou. Ale na podporu hospodárstva potrebujú aj tie najkrajšie miesta sveta infraštruktúru a podnikateľov, preto je Sedona plná rôznych reštaurácií, obchodov so suvenírmi a obchodmi s potravinami.

V snahe o rovnováhu medzi krajinou a maloobchodom mesto Sedona stanovilo obmedzenia týkajúce sa dizajnu a značenia budov, vrátane toho, aké majú byť budovy vysoké a aké farby majú mať ich fasády a výklady.

Nicholas Gioello, manažér služieb a rozvoja v Sedone, povedal pre Fox News nasledovné:

„Chceme, aby všetko splývalo s okolitou prírodou, čo zahŕňa predovšetkým zemité farebné tóny. Tento prístup je ten dôvod, pre ktorý ľudia prichádzajú do Sedony.“

 

Možno si hovoríte, prečo nie je logo teda v červenej farbe, ktorá bude pripomínať červené skalnaté hory. Odpoveď na túto otázku nepoznáme. V každom prípade sa zemitá tyrkysová farba k okoliu hodí, rovnako tak k hnedej úprave fasády budovy.

Keďže značka fastfoodov je v Spojených štátoch niečo ako určovateľ trendov, pridali sa k jeho farebnej schéme aj ďalšie podniky a dnes je Sedona touto farebnou kombináciou typická.

Modré oblúky sú kvôli výškovým obmedzeniam umiestnené nižšie, ako je tomu v iných prevádzkach fastfoodu všade vo svete – preto si s nimi môžu ľudia robiť „selfíčka“ a na sociálnych sieťach tak ďalej podporovať turistický ruch v Sedone. Veľký totem s obrovským M na vrchu tu teda nenájdete.

Jedna výnimka sa ale predsa len našla: pred budovou je aspoň notoricky známy stožiar s americkou vlajkou a farebnou červeno-žltou vlajkou McDonald’s.

Táto nezvyčajná turistická atrakcia sa nachádza na ceste 89A v Sedone v Arizone, ale s očakávaniami to veľmi nepreháňajte – vo vnútri je reštaurácia úplne rovnaká ako všade inde v krajine.

foto: používateľská fotografia z yelp.combiz/mcdonalds-sedona

Titulná fotografia: kompilácia Warner Bros, Nick Kirichenko

Filmová sága Matrix ovplyvnila ako filmový priemysel, tak aj celý žáner sci-fi. Dnes tieto filmy televízie vysielajú v doobedňajších hodinách a asi málokto si sadne za obrazovku, aby si pozrel všetky tri časti po sebe, ako mnohí robia napríklad pri Pánovi Prsteňov, ale všeobecné nadšenie okolo štvrtého dielu Matrixu začína byť čoraz intenzívnejšie.

Prvý Matrix bol do kín uvedený v roku 1999 a nasledovali ho dve pokračovania The Matrix Reloaded (2003) a The Matrix Revolutions (2003). Všetky tri filmy dovedna zarobili viac ako 1,6 miliardy amerických dolárov a zaujímavosťou je, že The Matrix Revolutions bol vôbec prvým, ktorý sa odpremiéroval vo všetkých „významnejších“ krajinách sveta v rovnakú hodinu.

Teraz vieme, že Matrix 4 bude realitou. Na plátna kín sa tak vráti po viac ako 16 rokoch a dychberúce je, že sa v ňom objavia Keanu Reevs v postave Nea i kanadská herečka Carrie-Anne Mossová, ktorá stvárnila postavu Trinity. Podľa portálu Coming Soon účasť na filme potvrdila aj Lana Wachowski, spolurežisérka pôvodnej filmovej trilógie. V čase vydania Matrixu ešte vystupovala ako súčasť režisérskeho dua The Wachowski Brothers, vtedy ešte ako Lawrence (Larry) Wachowski.

Pôvodná trilógia Matrixu sa uzatvorila, ale očividne ostal priestor pre jej pokračovanie

Pokračovanie alebo reštart?

Ak ste videli finálnu tretiu časť filmovej série, The Matrix Revolutions (2003), nepochybne si pamätáte, že hlavný hrdina príbehu Neo na konci zahynul. Alebo to tak aspoň vyzeralo. Jeho smrťou sa mu podarilo zamedziť ďalšiemu postupovaniu konfliktu medzi ľuďmi a strojmi, pretože porazil ich spoločného nepriateľa. Záver filmu bol však mierne nejednoznačný, o smrti môžeme skôr špekulovať. O živote a smrti Trinity však nie, to bolo, naopak, veľmi jednoznačné.

Najnovšie správy však hovoria, že Matrix 4 nebude reštartom celej série, ale jej pokračovaním. Ako sa to tvorcom podarí uchopiť? Vieme, že sa v snímke objavia obe hlavné postavy z trilógie, ale či v nej bude figurovať aj Laurence Fishburne, nevieme.

„Množstvo mojich a Lillyných ideí o našej realite spred 20 rokov je ešte viac relevantných práve dnes. Som nesmierne šťastná, že tieto postavy vrátime k životu a nadšený z ďalšej šance spolupracovať s mojimi brilantnými priateľmi,“ povedala Wachovski na margo správ o pripravovanom filme. Za priateľov v tomto prípade pravdepodobne považuje aj Aleksandra Hemona a Davida Mitchella, ktorí spoločne s Lanou píšu scenár.

Nový dizajn a 3D

Keď sa prvý Matrix objavil v kinách, pomerne významným spôsobom ovplyvnil nielen módu, ale aj grafický dizajn. Zeleno-čierna farebná schéma sa na niekoľko rokov stala veľmi modernou, rovnako tak čierne priliehavé oblečenie spoločne s kabátmi. Táto doba je už preč, ale význam vizuálu Matrixu nemožno spochybňovať alebo zosmiešňovať.

Ťažko predpovedať, do akej miery sa nový Matrix zmení po vizuálnej stránke. Očakávame, že bude naďalej zachovávať zeleno-čiernu farebnú schému s príznačnou grafikou padajúcich meniacich sa symbolov, ale veľmi pravdepodobne sa podriadi aj súčasným trendom. Tie tlačia do popredia minimalizmus, holistický prístup, jednoduché motívy.

Náš predpoklad je taký, že hoci sa Matrix po vizuálnej stránke prispôsobí modernej dobe, naďalej si zachová sebe typický imidž.

S príchodom do kín je na mieste očakávať, že sa bude premietať aj v 3D. Alebo sa dočkáme niečoho naozaj výnimočného, že sa Matrix prenesie až do sveta virtuálnej reality? Nechajme sa prekvapiť.

Ilustračné foto: Nick Kirichenko @Behance – behance.net/gallery/82500727/Parts

Kedy bude nový Matrix 4 v kinách?

Matrix 4 sa začne nakrúcať začiatkom roka 2020 a v kinách by sa mohol objaviť na prelome rokov 2021/2022.

Medzičasom sa Matrix dočká pomerne významnej marketingovej podpory. V kinách po celom svete sa pri príležitosti 20. výročia premiéry bude opäť premietať prvá časť Matrixu, čím by sa mohol podnietiť záujem mladej generácie o túto kultovú filmovú sériu.

Bez veľkého preháňania by sme mohli napísať, že Audi RS6 Avant je azda najslávnejšie kombi na svete, preto niet divu, že okolo novej generácie je taký veľký rozruch. Jej príchod na trh je naplánovaný až na začiatok budúceho roka, svetová autosalónová premiéra sa však odohrá už čoskoro vo Frankfurte, takže nemecká automobilka nám horúcu novinku musela odhaliť skôr. Stalo sa tak práve v uplynulých hodinách, kedy spoznávame všetky podrobnosti.

Audi má totiž v pláne do konca roka predstaviť až 6 modelov s plaketami RS, prvým z nich je teda ikonické kombi, ktoré vychádza zo základov najnovšieho modeli A6 Avant. Oproti nemu ale dizajnéri značne pritvrdili exteriér – so základným kombíkom sú totožné len predné dvere, strecha a veko kufra, všetko ostatné bolo vyvinuté na mieru. RS6-ka je tak až o 41 milimetrov na každej strane širšia, obúva až 22″ (!) disky a prednú časť tvorí maska prevzatá z budúceho modelu RS7. To je vskutku netypické, keďže štandardná A6-ka má predné svetlá úplne iné.

Predný aj zadný nárazník dostali výrazné členenie, ktoré tvoria vystupujúce strieborné lišty, za príplatok ich bude možné zabaliť do čiernej farby, prípadne do plastov vystužených karbónom. Prítomnosťou obrovských, až 22″ kolies (pneumatiky 285/35 R22) naznačujú aj citeľne vytiahnuté a nafúknuté blatníky. Štandardné oceľové vŕtané kotúče za príplatok môžu nahradiť karbón-keramické brzdy s kotúčmi s priemerom až 440, respektíve 370 milimetrov.

V interiéri sú napokon zmeny len v detailoch – do ponuky sa zaradili nové odtiene kože a dekóry, zatiaľ čo 12,3″ digitálne budíky Audi Virtual Cockpit dostali značne športovejšiu grafiku. Batožinový priestor má 565 litrov. RS6-ka štandardne disponuje progresívnym riadením a adaptívnym vzduchovým podvozkom. Jeho svetlá výška sa mení automaticky vzhľadom k rýchlosti – nad 120 km/h sa zníži o 10 milimetrov, naopak, ak je treba, svetú výšku je možné navýšiť o 20 milimetrov.

Srdcom novinky je dvakrát preplňovaná 4-litrová V8-čka s celkovým výkonom až 441 kW / 600 koní a krútiacim momentom 800 Nm. Novinka pritom disponuje mild-hybridnou technológiou, ktorej základom je 48 V hlavná palubná sieť. V prípade ideálnych podmienok tak dokáže pekelný kombík v rozmedzí od 55 do 160 km/h plachtiť s vypnutým motorom, pričom štart-stop sa aktivuje už pri rýchlosti cca 22 km/h. Ako tomu bolo už aj doteraz, pri pokojnej jazde je možné odpojiť polovicu valcov, čo vo výsledku znamená ušetrenie približne 0,8 litra paliva na 100 km.

Automobilka uvádza, že RS6 Avant dokáže akcelerovať na stovku za 3,6 sekundy, pričom maximálna rýchlosť je 250 kilometrov v hodine. Zákazník si ale môže priplatiť za paket Dynamic Package, ktorý navýši maximálna na 280 km/h, respektívne za paket Dynamic Plus Package, kedy sa vie ručička zastaviť až na rýchlosti 305 km/h. Samozrejme, svoju úlohu na tom zohráva nielen samotný agregát, 8-stupňová automatika, ale aj pohon quattro. Ten uprednostňuje zadnú nápravu v pomere 40:60, pričom v prípade potrieb vie preniesť 70 % výkonu na prednú, respektíve 85 % výkonu na zadnú nápravu.

Ekonóm Peter Baláž (23. septembra 1954 – 21. augusta 2019) zomrel vo veku nedožitých 65 rokov. Informáciu priniesli Denník N, SME, ako aj ďalšie významné slovenské médiá.

Profesor Baláž vyučoval na Ekonomickej univerzite v Bratislave, na Obchodnej fakulte viedol Katedru medzinárodného obchodu. Na fakulte pôsobil 41 rokov a v rokoch 1990 až 1997 bol jej dekanom. V predchádzajúcich rokov bol poradcom členov vlády, bánk, radil členom dozorných rád a vedeckých rád univerzít doma i v zahraničí.

Peter Baláž bol držiteľom viacerých ocenení, za všetky uvedieme Pamätnú medailu k 50. výročiu vzniku VŠE v Bratislave: Za prínos k rozvoju vzdelávania a vedy (1990), Pamätnú medailu VŠE Praha k 50. výročiu vzniku: Za významný prínos k rozvoju pedagogickej a vedeckej práce (2003), ďalej Pamätnú medailu k 35. výročiu vzniku Obchodnej fakulty EU: Za prínos k jej rozvoju (2004), a tiež Pamätnú medailu k 65. výročiu vzniku Ekonomickej univerzity: Za prínos k rozvoju VŠ vzdelávania a vedy (2005). (zdroj)

Prof. Ing. Peter Baláž, PhD. bol dopisovateľom titulu UnitedLife viac ako päť rokov, vo svojich odborných príspevkoch sa zaoberal najmä ekonomickými predpoveďami týkajúcich sa čínskej expanzie, európskou energetikou či transatlantickou dohodou.

Úmrtie profesora Baláža nás hlboko zasiahlo. Slovensko prišlo o ďalšiu významnú osobnosť, ktorej kvalitou nebola iba profesionálna zdatnosť, ale aj cit pre spravodlivosť a ľudský prístup.

V mene celej redakcie si dovoľujeme prejaviť úprimnú sústrasť pozostalým.

• súkromné väznice by mohli odbremeniť štátny rozpočet;
• vyžadujú si úpravu miestnej legislatívy, keď firma dostane právo obmedzovať množstvo ľudí na osobnej slobode;
• privatizácia väzníc dáva príležitosť na korupciu, pokiaľ nie sú dobre regulované;
• o plánovanom súkromnom väzení na Slovensku;
• štatistiky väzňov na Slovensku.

Keby ste sa niekedy dostali na hranu zákona a odsúdili by vás na trest odňatia slobody bezpodmienečne, nebudete mať možnosť výberu väznice, do ktorej nastúpite. Ak by ale existovali súkromné ústavy na výkon trestu, o ktorých viete, že je v nich vysoký štandard ubytovania a pestrý zoznam aktivít, benevolentnejší prístup dozorcov a viac možností byť v kontakte s rodinou a priateľmi, možno by ste za takýto luxus ochotne zaplatili.

Taká je predstava o súkromných väzniciach, lenže nemusí sa nutne zakladať na pravde. Je to ako so súkromnými poskytovateľmi sociálnej starostlivosti – nie každé zariadenie dokáže držať krok s dobou, nárokmi klientov na životný štandard či udržiavať kvalitný personál bez väčšej fluktuácie. Podobné pomery môžeme očakávať aj v súkromných ústavoch na výkon trestu s tým rozdielom, že dopad regulácií je v nich oveľa významnejší, zásadnejší. Častokrát aj dôležitejší.

Ilustračné foto

Princíp ich funkčnosti

Súkromné (privátne) väznice sú v porovnaní s tými štátnymi takzvané „for-profit“, teda motívom ich zriadenia a prevádzky je finančný zisk. Súkromná firma má obyčajne uzatvorený kontrakt s vládou. Krajina zákonným postupom zasiela trestancov súkromníkovi a platí za nich denné alebo mesačné „poplatky“. V niektorých krajinách vláda platí ústavu určitý obnos bez ohľadu na to, či sú kapacity naplnené alebo nie.

Vo svojej podstate sa jedná o prísne regulovaný vzťah medzi súkromníkom a štátom, pričom zámerom súkromníka je zvyšovať kvalitu dodávanej služby, optimalizovať náklady, odbremeniť štátny aparát od prevádzky výkonu trestu.

Práve na tomto mieste, konkrétne v optimalizácii nákladov, vzniká kontroverzia súkromných väzníc. Verejná mienka sa môže uberať aj tým smerom, že podobné zariadenia za účelom šetrenia nákladov a zvyšovania ziskov znižujú úroveň starostlivosti o väzňov na čo najnižšiu možnú mieru. Podľa niektorých je ale aj to v poriadku, pretože trestanci si nezaslúžia luxus. Skutočne by to tak malo byť? Tieto ústavy neslúžia iba na to, aby potrestali odsúdeného.

Cieľ väzenia nie je vždy len trestať

Väznice majú hneď niekoľko významov či cieľov. Tým hlavným je izolovať kriminálnikov od spoločnosti, pre ktorú by mohli byť nebezpeční alebo jej škodiť. Či už po stránke fyzickej, psychickej, finančnej, v niektorých krajinách i etickej, morálnej a náboženskej. Sú prípady, keď významnú úlohu na vykonaní trestného činu zohrali duševné, mentálne poruchy alebo dočasná strata kontroly, teda amok, ľudovo povedané „strata zmyslov“. Ak sa jednalo o skutok pod ťarchou duševnej či mentálnej poruchy, vinník nepatrí do klasického väzenia, ale do špecializovaného zariadenia, ktorého cieľom je zabezpečiť mu liečbu, prípadne udržiavanie v pokojnom stave a izolovanie od spoločnosti.

Konvenčné väznice majú veľmi podobný cieľ – izolovať tohto človeka od ostatných ľudí, ale vo svojej podstate sa nevenuje liečbe jeho duševných porúch. Vyčlenenie vinníka trestného činu zo spoločnosti je teda v prvom rade o spoločnosti samotnej.

Slovenskí väzni počas práce (foto: ZVJS)

Druhým cieľom konceptu uväznenia je trest. Preto majú väzni obmedzené možnosti interakcie s okolím, nemajú právo rozhodovať o spôsobe trávenia svojho času, musia pracovať a podobne. Hrozba takéhoto trestu by mala byť v ideálnej spoločnosti natoľko odstrašujúca, že ľudia nebudú motivovaní konať trestné činy. Realita nám však ukazuje, že ani tieto tresty nie sú dosť silné na to, aby človeka prinútili zastaviť sa ešte pred vykonaním činu. Nie tak dávno boli súčasťou života za mrežami aj fyzické tresty a mučenie – a vždy sa našli ľudia, ktorí aj s týmto vedomím konali zlo.

Krajiny so súkromnými väznicami

Momentálne je „trh“ so súkromnými väznicami pomerne rozšírený, a to naprieč celým svetom. Dominantné úlohy hrajú Spojené štáty americké, Spojené kráľovstvo, Austrália a Nový Zéland.

Od roku 2013 prebiehali, prebehli alebo stále prebiehajú plány za zavedenie súkromných ústavov v Brazílii, Čile, Japonsku, Mexiku, Kanade, Izraeli, Peru, Južnej Afrike, Thajsku, vo Francúzsku a tiež na Jamajke.

Zaujímavosťou je, že Izrael mal v roku 2004 snahu zaviesť tento koncept do praxe, ale po verejnej kritike a následných súdnych manévroch v roku 2005 sa napokon neuchytil. Vláda Izraela zhodnotila, že za každého väzňa by spoločnosti prevádzkujúcej väzenie platila v prepočte 50 eur na deň, čo viedlo k pobúreniu verejnosti. Údajne táto suma nemala byť dostatočná na to, aby boli väzňom zabezpečené vyhovujúce podmienky, nehovoriac o platoch personálu, ktorý mal byť súčasťou zariadení.

V uvedenej štvorke najväčších krajín využívajúcich inštitút súkromných väzníc figurujú veľmi zaujímavé čísla. Napríklad v Spojených štátoch bolo v roku 2018 8,41 percenta všetkých väzňov práve v súkromných väzniciach. V USA majú „privátne žaláre“ dlhú históriu, vznikali už po Americkej revolúcii po roku 1783. Vtedy sa však jednalo o akési väznice na lodiach, ktoré slúžili na prepravu väzňov do britských kolónií. Prvou nehnuteľnou väznicou bolo San Quentin Prison v Marin County otvorené v júli 1852.

Spojené kráľovstvo malo v roku 2018 až 18,46 percenta väzňov zabezpečených v súkromných ústavoch, v Škótsku to bolo 15,3 percenta. Tieto čísla sú o to zaujímavejšie, že v UK sa tento koncept zaviedol až v roku 1992 legislatívnym opatrením s názvom Criminal Justice Act 1991.

Na Novom Zélande bolo v roku 2018 10 percent väzňov v súkromných zariadeniach, Austrália uvádza 18,4 percenta. Prvé austrálske väzenia tohto typu bolo pritom otvorené až v roku 1990, jedná sa o Borallon Correctional Centre.

Slovensko má v pláne jednu polosúkromnú väznicu

Na Slovensku v súčasnosti máme nasledovné ústavy na výkon trestu odňatia slobody (zdroj):

• Ústav na výkon väzby Banská Bystrica
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica – Kráľová
• Ústav na výkon väzby Bratislava
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Košice
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Košice – Šaca
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Leopoldov
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých Martin
• Ústav na výkon väzby Nitra
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Nitra – Chrenová
• Ústav na výkon väzby a ústav na výkon trestu odňatia slobody v Prešove
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok
• Nemocnica pre obvinených a odsúdených a Ústav na výkon trestu odňatia slobody Trenčín
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Želiezovce
• Ústav na výkon väzby Žilina
• ďalšie väzenie sa stavia v Rimavskej Sobote – Sabovej (predpokladané dokončenie v roku 2022)
• v rokoch 1929-1940 sa prevádzkovala aj Väznica a nápravnovýchovný ústav v Tatrách (dnešný Dolný Smokovec). Dnes je tam Šrobárov ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb.

Ani jedna z funkčných väzníc nie je v rukách súkromného vlastníka. O financovanie i prevádzku týchto ústavov sa stará Slovenská republika. Lenže štát už naráža na svoje limity a napríklad plánovaný ústav v Rimavskej Sobote už nevie financovať ako PPP projekt.

Ešte minulý rok sa slovenskými médiami rozšírila správa o tom, že do slovenských ústavov na výkon trestu predsa len vstúpi súkromný investor a práve v súvislosti s pripravovanou väznicou na juhu krajiny. Súkromný investor má zafinancovať stavbu a prevádzku na 20 rokov a následne odovzdať dielo štátu. Podľa našich informácií sa však doteraz nepodarilo všetky náležitosti uzavrieť, štát zatiaľ ukázal iba svoje plány. Každý odsúdený má mať po novom 6 štvorcových metrov priestoru, namiesto pôvodne zvažovaných 3,5.

Plán pripravovanej väznice v Rimavskej Sobote (foto: zvjs.sk)

Verejno-súkromné partnerstvo bolo Vládou SR schválené ešte vo februári 2018, uzatvorenie finančného plánu je naplánované na druhý kvartál 2020.

K máju 2019 bolo podľa údajov Zboru väzenskej a justičnej stráže v slovenských väzniciach 8 322 mužov a 706 žien. Počet mužov tento rok ešte neklesol pod 8 042 (stav k januáru 2019).

Opakovaný zámer zrušiť súkromné väznice v USA

Napriek tomu, že Spojené štáty patria k najvýznamnejším prevádzkovateľom súkromných väzníc, čas od času prebiehajú plány na ich úplné zrušenie. Doteraz boli tieto snahy neúspešné, najnovšie sa objavujú opäť a za zámerom stoja vysokopostavené štátne figúry. Podľa denníka Observer sa však jedná predovšetkým o ľavicovo a stredno-ľavo orientovaných politikov.

Momentálne najsilnejšie proti súkromným väzniciam ťaží senátorka Elizabeth Warrenová s argumentmi, že vláda USA vynakladá miliardy amerických dolárov na korporácie, ktoré profitujú zo znižovania ľudskej dôstojnosti. Warrenová svojím postojom pripomína niekdajšieho viceprezidenta USA Joa Bidena, ktorý taktiež vyvíjal podobné anti-privatizačné kroky.

Kritici Warrenovej a Bidena upozorňujú na to, že s privatizáciou sektora sa našiel priestor na optimalizáciu nákladov a prevod späť do správy vládou spôsobí stratu ďalších enormných finančných prostriedkov.

Ako nám to každý deň pripomína skúsenosť, pravda bude niekde uprostred.

Výhody a nevýhody súkromných zariadení

Práve tak ako každý iný verejno-súkromný vzťah, aj v súvislosti s ústavmi na výkon trestu prichádzajú do úvahy kladné i negatívne stránky veci.

Medzi nevýhody tohto systému môžeme považovať obmedzené kontrolné mechanizmy štátu na dohľad nad starostlivosťou o väzňov, eventuálne vyššie riziko korupcie, možnosť špeciálneho zaobchádzania s vybranými a platiacimi väzňami, ďalej hroziacu drastickú optimalizáciu nákladov.

Výhodami takéhoto partnerstva môže byť odbremenenie štátu od vysokých výdavkov na prevádzku týchto zariadení, ďalej možnosť prenesenia zodpovednosti za správu na externého dodávateľa, možnosť prejavenia konkurenčného prostredia a voľného trhu.

Nasleduje privatizácia súdnictva a polície?

Zdá sa, že zatiaľ ideálnym kompromisom je také nastavenie, z ktorého budú profitovať obe strany, zároveň však bude mať štát dostatočne silné mechanizmy na kontrolu, ktoré bude môcť nielen uplatniť, ale aj použiť ako nástroj k priebežnému zlepšovaniu a náprave.prípadných pochybností. Je potrebné uvedomiť si, že ak sa sloboda jednotlivcov dostane do rúk súkromného kapitálu, môže to by veľmi nebezpečný stav hraničiaci s etikou, morálkou a vôbec konceptom slobody ako takej.

Vo svete to zatiaľ nevyzerá tak, že by sa niektorá krajina rozhodla prenechať súkromníkom absolútnu voľnosť v spôsobe, akým realizuje výkon trestu odsúdených.

Uvažujme však aj v kontexte nasledujúcich 20, 50 či 100 rokov. Môže tento biznis dospieť do stavu, keď budú privatizované aj súdy, polícia či armáda? Súkromné väznice nemajú od takéhoto zriadenia veľmi ďaleko, preto by sme si mali do vysokých štátnych pozícií vyberať zodpovedných, vyspelých, zdatných, morálne založených ľudí, ktorí nepodľahnú lobby záujmových skupín. A sme vôbec na takých ľudí pripravení?

Zdroje:

https://www.zvjs.sk/sk/statistiky

Don’t Penalize Private Prisons for Scourge of Mass Incarceration

https://en.wikipedia.org/wiki/Private_prison

https://www.etrend.sk/ekonomika/v-rimavskej-sobote-vznikne-nova-vaznica-ustav-odsuhlasila-vlada.html