iNSTRID

Bugatti rozširuje svoje portfólio o ďalší mimoriadne exkluzívny kúsok, ktorým automobilka odkazuje na svoju históriu. Novinka nesie názov Centodieci (v preklade z taliančiny znamená „110“), čím jasne reaguje na výročie 110 rokov od založenia značky. To však zďaleka nie je všetko. Samotným názvom totiž odkazuje na na model EB110, čiže jeden z najúchvatnejších automobilových počinov deväťdesiatych rokov. Ten prišiel na svet v čase, kedy by Ettore Bugatti oslávil 110. narodeniny. No a práve slávny model EB110 sa stal predlohou pre exkluzívnu novinku.

Centodieci je postavený na základoch modelu Chiron, navonok to ale nedáva prakticky vôbec znať. Exteriér hyperšportu sa totiž zmenil od základov, keďže prioritou bol odkaz na slávny počin. Tradičná predná podkova sa tým pádom značne zmenšila, po stranách nechýbajú horizontálne orientované otvory na prívod vzduchu. Veľká pozornosť sa upriamuje na predné full-LED svetlomety s mimoriadne úzkym profilom. V ich rohu napokon evidujeme výrazné otvory tiahnúce sa smerom k bohu vozidla, ktoré veľkou mierou usmerňujú obtekanie vzduchu.

Pri pohľade z profilu je jasné, že tradičný C-čkový efekt B-stĺpika modelu Chiron je minulosťou. Nahradilo ho päť dizajnovo zaujímavo riešených okrúhlych otvorov odkazujúcich práve na počin EB110. Ani v tomto prípade nejde len o estetickú záležitosť, keďže otvory slúžia na prívod vzduchu k agregátu. Zadnej časti dominuje obrovské krídlo a efektný horizontálny pás LED-kového osvetlenia. Do oka napokon padnú štyri obrovské koncovky výfukov, ktoré sú pomerne netypicky orientované na výšku.

Žiaľ, pohľad do interiéru nám zatiaľ automobilka neumožnila, dokonca aj počas samotného odhalenia mal totiž vystavený exemplár úplne nepriehľadné okná. Je ale len otázkou času, kedy nám Bugatti svoju novú pýchu ukáže detailnejšie aj zvnútra.

Srdcom novinky je samozrejme 8-litrový agregát W16, ktorý disponuje výkonom až 1 176 kW / 1 600 koní a štyrmi turbodúchadlami. Poháňané sú pochopiteľne všetky štyri kolesá a to prostredníctvom 7-stupňovej automatickej prevodovky. Centodieci je následne o približne 20 kilogramov ľahšie ako „klasický“ Chiron. Automobilka uvádza, že táto exkluzivitka dokáže akcelerovať z 0 na 100 km/h len za 2,4 sekundy, na dvestovke je za 6,1 sekundy a v rýchlosti 300 km/h sa ocitne len za 13,1 sekundy. Maximálna rýchlosť je obmedzená na úrovni 380 km/h.

Bugatti navyše tvrdí, že Centodieci ponúkne ešte lepšie a rýchlejšie prejazdy zákrutami, za čo môže nielen lepšia obratnosť vozidla, ale aj značne zlepšený prítlak. Na záver dodajme, že vznikne len 10 kusov. Limitovaná séria je už podľa očakávaní vypredaná, každý z exemplárov pritom bude stáť približne 8 miliónov €.

O osobných financiách sa na Slovensku stále hovorí málo. Myslím tým v rozhovoroch medzi jednotlivými ľuďmi. Ešte aj dnes mám pocit, akoby financie boli tabu a kto by niečo o tých svojich vyzradil, bol by pre druhých za chudáka alebo zlodeja. Kritike sa by skrátka nevyhol.

A prečo práve za zlodeja? Práve takto hodnotia finančne úspešných ľudí tí, ktorým sa nedarí; tí, ktorí problematike nerozumejú a nechcú jej rozumieť. Najjednoduchšie si to predvedieme na príklade. Náš „pán Ján“ sleduje, že jeho sused zrazu spraví nákladnú rekonštrukciu, potom o pár rokov splatí rovnako veľký hypotekárny úver, kúpi si nové auto a „na porazenie“ si ešte k tomu užíva dobrý dôchodok. Pán Ján pritom vie, že tento sused zarába takmer rovnako ako on. Jediné, čo pána Jána ako bežného človeka napadne, že sused musel tie peniaze niekde nakradnúť. Je to tradičné slovenské obvinenie zo závisti, za ktorým svojí sebaľútosť: prečo ja také nemám, veď drel rovnako a bol som poctivý. 

Skutočne? Pritom pravda je niekde úplne inde. Pán Ján si nepamätá, ako mu sused povedal: “Počuj, mám takého chlapíka, čo sa mi stará o financie, je to profesionál, môže ti pomôcť?”

Tradičná odpoveď: “Choď mi niekam s takým, ja si peniaze spravujem sám”. Týmto si zabil šancu, aby aj on mohol mať lepší život. Pretože pri dnešnej uponáhľanej dobe sa len málokto sa zaujíma o dianie vo svete financií a ešte menej sleduje aktuálne dianie. 

Sused, ktorý si teraz žije ako kráľ, bol tiež poctivý, ale aj otvorený novým možnostiam. Predovšetkým si svoje peniaze neschovával na bežnom účte, ale dôveroval špecialistom.

Chudobní budú chudobnieť, ak niečo nezmenia

Každý jeden človek sa môže mať dobre. Môže získať to, po čom túži a zmeniť svoj aktuálny svet. Poznám niekoľko prípadov, kde sa jednotlivec dokázal postaviť proti nevôle osudu a uspel. Ako prvé je uvedomiť si, že všetko závisí od jednotlivca.

Nie je to vždy o peniazoch, ale tie dokážu spraviť dosť. Preto ak má niekto vyriešené existenčné záležitosti, môže na sebe pracovať ďalej. Vzdelanie a lepšia práca rozhodne dopomôžu. 

Ako sa stať bohatým? Jednoducho, treba robiť to isté, čo bohatí

Väčšina bohatých za svoje bohatstvo vďačí práci a tomu, že sa neprestali vzdelávať. Dôležité je, že bohatstvo nezískali za jeden deň, ako to chce väčšina. Pracovali na sebe, aj keď to chvíľami možno vyzeralo zbytočné. Aplikovali finančné zásady na tvorbu majetku. Radili sa s profesionálmi, ktorí sa rozumeli problematike a vďaka tomu dokázali získať to čo získali.

Ako teda začať?

Hlavne byť otvorený novým možnostiam a nespoliehať sa na zaužívané spôsoby, ktoré nikam neviedli. Ak niekto málo zarába, mal by pracovať na sebe a získať lepšie platenú prácu. Každý mesiac si z výplaty odkladať na rezervy. Ak budú dostatočné rezervy, treba ich začať zhodnocovať, aby pracovali pre klienta. Rozhodne sa treba radiť s profesionálnym finančníkom, ktorý na klienta má čas, spraví s ním dôkladnú analýzu potrieb a podľa toho, nastaví financie. Následne dodržiavať nastavenie, nevzdávať sa a korigovať veci podľa potrieb a cieľov. 

Byť bohatým neznamená hneď vlastniť miliardy, aj keď by to potešilo. Bohatstvo je v tom, že mám vyšší príjem ako výdavky. Ten príjem ale nie je závislý od mojej činnosti. Vtedy sa stávam finančne slobodným. 

Najväčšia hodnota nie je v peniazoch, ale v tom, že na základe správnych krokov človek nielen zbohatol finančne, ale aj osobnostne a po stránke vzdelania. Ak by u neho hocičo nastalo, dokázal by to zopakovať a získať nazad, čo stratil.

V roku 1957 japonský avantgardný umelec Akira Kanayama vygeneroval pomocou upravených detských autíčok na diaľkové ovládanie prvé abstraktné kresby.

Roboty však môžu generovať nielen náhodné obrazce, ale na základe algoritmizácie konkrétnej maliarskej techniky s použitím prvkov umelej inteligencie aj naozajstné obrazy, pričom ako vzor je použitá digitálna fotografia tváre, krajiny či inej scény.

Populárnymi sú aj kaligrafické aplikácie, kedy robot píše perom, uhlíkom, štetcom či inými štandardnými maliarskymi nástrojmi vybrané texty ozdobným písmom. Ako príklad uveďme prepis celej biblie vo verzii Martina Luthera robotom Kuka, pričom práca trvala celých 7 mesiacov.

Bežnou aplikáciou je kresba portrétu v štýle pouličných umelcov…

Robotická kaligrafia, zdroj: oficiálna fotografia

Z iného súdka sú výtvory tzv. interaktívneho sochárstva. Medzi prvé možno zaradiť pohyblivú sochu CYSP-1 (Cybernetic Spatiodynamic Sculpture) dokončenú v roku 1956 umelcom Nicolasom Schöfferom, ktorá na zmeny vo svojom okolí reagovala zvukovými, svetelnými a pohybovými odozvami.

Populárnymi boli aj interaktívne sochy SAM a Senster (Sensitive Monster) vytvorené na prelome 60. a 70.rokov Edwardom Ihnatowiczom, pričom druhá z nich bola veľa rokov inštalovaná vo výstavnej sále Evolution firmy Philips v Eindhovene. Obe boli schopné lokalizovať okoloidúcich návštevníkov, obracať sa k nim resp. inak s nimi interagovať.

Vhodne skonštruované roboty vedia obsluhovať aj klasické hudobné nástroje – od klavíru, cez sláčikové a dychové nástroje až po bicie. Vo svete sa usporadúvajú koncerty robotických skupín, za všetky spomeňme nemeckú robotickú formáciu Compressorhead (na titulnej fotografii článku), ktorá má aktuálne okrem speváka a 3 gitaristov aj robotického bubeníka a jeho pomocníka obsluhujúceho činely. Do oblasti robotiky patrí aj tretia ruka umožňujúca ľudskému bubeníkovi rozšíriť jeho interpretačné možnosti.

Svoje aplikácie našli robotické zariadenia aj v divadelnej a filmovej tvorbe. Nezabudnuteľným bolo napr. interview s vtedy už nežijúcim sci-fi spisovateľom Philip K. Dickom, ktorého stvárnil robot s ľudskou tvárou od firmy Hanson Robotics. Tá už veľa rokov realizuje pre filmárov rôzne mimozemské či robotické postavy. Medzi jej posledné výtvory patrí aj známa robotka Sophia.

Robotický herec, zdroj: oficiálna fotografia

Prvé automatické mechanické divadlo predstavil už v staroveku vynálezca Herón Alexandrijský, zo 17.storočia pochádzajú správy o robotizovanom bábkovom divadle rodiny hodinára Takedo Omi v japonskej Osake.

Prvé robotické postavy boli použité v divadelnej hre Hataraku Watashi od autora Oriza Hirata, v ktorej vystupujú herci-roboty Takeo a Momoko (išlo o humanoidné roboty Wakamaru od firmy Mitsubishi).

V roku 2010 britská firma Engineered Arts prezentovala na trhu robota RoboThespian, ktorý je tiež určený na obsadenie rôznych divadelných postáv spolu s ľuďmi.

RoboThespian, zdroj: oficiálna fotografia

V neposlednom rade treba spomenúť aj aplikáciu dlhých robotických ramien a lietajúcich dronov za účelom snímania rozsiahlych dynamických scén, pri divadelných predstaveniach, koncertoch a podobne.

Do sféry umenia možno určite zaradiť aj ekologickejšiu náhradu klasického ohňostroja vo forme synchronizovanej skupiny malých robotických dronov s osvetlením rôznych farieb, ktoré umožňujú na oblohe realizovať dynamicky sa meniace obrazce.

Robotický ohňostroj z dronov, zdroj: oficiálna fotografia

Stále častejšie čítame články, ktoré obhajujú alebo zatracujú zdieľanú ekonomiku. O čo vlastne ide a prečo je okolo nej taký rozruch? Môže totiž zmeniť všetko to, čo je dnes pre nás samozrejmé a dôležité. Viete si predstaviť svet, v ktorom už malí chlapci netúžia po vlastných autách a domoch? Práve taký svet nám kráča v ústrety a definuje ho zdieľaná ekonomika.

O čom je vlastne zdieľaná ekonomika?

– nevylučuje osobné vlastníctvo, ale nepotrebuje ho;
– investíciu do majetku nahrádza za nákup služieb;
– je založená na dôvere a vybudovanej vďaka internetu.

Zdieľaná ekonomika je ďalší evolučný krok v našom spoločenskom živote. Dlho to fungovalo tak, že sa ľudia snažili hromadiť majetok a peniaze, aby ho mohli počas života využívať a ďalej odovzdávať potomstvu. Vidina vlastníctva áut, nehnuteľností a produktov ľudí motivuje zlepšovať sa v práci, ktorú robia, je hnacím motorom všetkých zakladateľov veľkých firiem a korporácií, pomáha ľuďom mať v živote ujasnené menšie i väčšie ciele.

Vlastníctvo ako také sa však dostáva do existenčných problémov, keďže mladí ľudia cítia neistoty a radi žijú iba to, čo je práve teraz. Vo veľkej miere k rozmachu zdieľanej ekonomiky prispieva internet, ktorý umožnil byť v kontakte prakticky s kýmkoľvek na svete, nielen s úzkym okruhom priateľov a rodiny.

Dali by ste neznámemu človeku kľúče od vlastného auta? Dnes zrejme nie, o pár rokov to bude možno normálna vec.

Základným predpokladom zdieľanej ekonomiky je obmedzenie tradičného vlastníctva (najmä automobilov a nehnuteľností) a jeho nahradenie prenájmom a zdieľaním. Skrátka, nemáte vlastné auto a ani ho nepotrebujete, pretože vďaka internetu zistíte, kto cestuje rovnakým smerom a prisadnete si k nemu. Krátkodobé prenájmy nehnuteľností cez Airbnb sú takisto dôkazom, že zdieľaná ekonomika sa už rozvíja a čakajú ju pozitívne časy.

Fungovalo to vždy a funguje to aj dnes, hoci si to veľmi neuvedomujeme: požičiavame si náradie a oblečenie a nikomu to nepríde čudné. Deje sa to hlavne medzi priateľmi a rodinou, internet však tieto spoločenské okruhy umožňuje rozširovať.

Nevylučuje však vlastníctvo ako také, pretože niekto bude musieť tie autá vlastniť aj naďalej – len ich ďalej ponúkať na zdieľanie a prenájom. To by však mala byť úloha firiem, ktoré by vedeli zákazníkom ponúknuť aj garancie a stabilné cenové podmienky.

V prospech zdieľania hraje nová generácia

Mladá generácia vidí veci inak. Je zmierená s dočasnosťou a faktom, že niektoré veci skrátka nemusí vlastniť.

Využíva platformy ako Uber, Airbnb, Bla Bla Car a je spokojná, pretože dostáva službu, ktorá vyhovuje jej predstavám o životnom štýle. „Vďaka rôznym platformám majú možnosť podeliť sa o predmety, vedomosti, peniaze, skúsenosti, siete, obsah a rôzne iné veci – vrátane automobilov a bývania.“ uvádza Bla Bla Car.

Bla Bla Car ďalej predpokladá minimálne dôležité princípy, ktoré poháňajú zdieľanú ekonomiku:

 – Nevyužívané veci strácajú hodnotu

 – Prístup k veciam je lepší ako vlastníctvo

 – Dôvera medzi neznámymi ľuďmi na internete

Zdieľaná ekonomika vďačí za svoj rozvoj internetu, Facebooku a službám ako Uber, Airbnb či Bla Bla Car.

Nie je to pre každého

Dnes sa o zdieľanej ekonomike často píše ako o niečom, čo nevyhnutne musí prísť a je už načase. Vylúčenie vlastníctva je považované za zastarané a prekonané, pretože jeho cena privysoká a praktické využitie otázne. Vraj až 90 percent času strávi auto niekde odparkované, teda nevyužívané. Mali by sme teda platiť iba desať percent z celkovej ceny auta alebo sa radšej rozhliadnuť po cenovo výhodnejšej alternatíve? Prvá z možností je nezmysel, tá druhá nie.

Model prenajímania a zdieľania namiesto vlastníctva počíta so spoločnosťou, v ktorej každý zarába počas celého svojho života a namiesto investovania do hmotného vkladá rovnaké alebo väčšie peniaze do služieb. Dôchodkový vek spojený s nižším príjmom a teda neschopnosťou platiť za služby zdieľania je rizikom a ohrozením celého konceptu zdieľanej ekonomiky.

Súčasný inštitút vlastníctva je dobrý v tom, že keď si človek zadováži automobil, po jeho vyplatení mu v rukách zostáva hodnota; možno len polovičná alebo ešte nižšia, ale predsa nejaká hodnota. Aj keby to auto splácal desať rokov, toto auto môže jazdiť aj ďalšie desaťročia, ak sa oň bude dobre starať, prípadne ho predať a získané prostriedky využiť na nákup ďalšieho.

Po desiatich rokov prenájmu však zaplatí rovnaké peniaze, avšak bez akejkoľvek investície do hodnoty. Nezostáva mu nič iné, než ďalej platiť za krátkodobé prenájmy a zdieľania, avšak už s menšími šancami na zmenu. A ak sa tento človek dostane do dôchodkového veku, prípadne sa mu do príjmu postavia vážne prekážky, napríklad choroba alebo zmena životnej situácie, bude spoločnosťou odsunutý na bok.

Dobrým príkladom toho, ako takýto životný štýl na prenájom nefunguje, sú Spojené štáty. Sú dôkazom, že aj bohatý človek sa môže v priebehu jedného roka stať bezdomovcom a prísť aj o dom, aj o Porsche, ktoré si v skutočnosti iba dlhodobo prenajímal. Ak by mal vlastné auto a vlastný dom, bola by šanca ich predať a zaobstarať si niečo lacnejšie, pritom ešte aj finančne výjsť v zelených číslach.

Mikropodnikanie

Zdieľaná ekonomika umožní posunutie kapitalizmu a podnikania z úrovne firiem na úroveň osôb. Umožní vznik nových spôsobov živobytia, ktoré budú založené na poskytovaní služieb cez verejne dostupné internetové platformy. Oveľa viac ľudí bude môcť na krátky čas prenajímať svoje autá a nehnuteľnosti, aby pomohli iným a zarobili si tak nejaké peniaze.

V tomto ohľade sú nevyhnutné kvalitné, univerzálne a bezpečné internetové platformy pre zverejňovanie ponúk a kontakt medzi poskytovateľom a zákazníkom. Dnes tieto úlohy korektne plnia služby ako Airbnb, Bla Bla Car či spomínaný Uber, do okraja by sme mohli zaradiť aj internetové bazáre, ktoré tiež umožňujú predaj, kúpu a výmenu hmotných vecí medzi vzájomne neznámymi ľuďmi.

Je zdieľaná ekonomika uskutočniteľná aj v dlhodobom horizonte? Dočkáme sa jej tolerovania všetkými legislatívami? V skutočnosti ju už vo veľkej miere žijeme a využívame vo svoj prospech, aj keď do sveta automobilov a nehnuteľností preniká o niečo ťažšie. Tu je potrebné postupne budovať dôveru a zvyšovať bezpečnosť. Je však celkom isté, že najmä vo veľkých mestách bude koncept zdieľanej ekonomiky aj naďalej rásť a podieľať sa na výraznej zmene životného štýlu nastupujúcich generácií.

Klub virtuálnej reality pre dospelých. Čo by to už len mohlo byť? Priestor, v ktorom sa stretávajú výhradne dospelí ľudia, nosia na hlavách headsety virtuálnej reality a sledujú obsah prístupný obecenstvu staršiemu ako 18 rokov? Presne tak. Údajne sa jedná o vyvrcholenie doterajšieho vývoja technológií virtuálnej reality tak, aby začala produkovať zisk.

Anna Petukhova z Ruska založila start-up, ktorý môže skutočne stanoviť základný kameň úplne novému priemyslu s digitálnymi zážitkami. Jej moskovský klub s názvom VRayu, čo znamená niečo ako „raj virtuálnej reality“, umožňuje plnoletým návštevníkom zažiť virtuálnu realitu v nevšednej, ale pre človeka pritom tak prirodzenej forme. Špeciálny obsah pre dospelých im umožní nielen sledovať film, ale priamo do neho vstupovať.

Filmy a bezpečné hry

Spočiatku to vyzeralo na senzáciu, ale v skutočnosti je klub iba obyčajným priestorom s prenájmom zariadení virtuálnej reality, ktorý sa však sústreďuje na kontroverzný obsah. Samotné priestory klubu nie je podľa fotografií veľmi atraktívne, jedná sa skôr o niečo ako jednoducho zariadenú herňu, v ktorej sa vyskytujú muži aj ženy so záujmom vyskúšať niečo nové a nezvyčajné.

Prečo je potom VRayu tak významné? Odpoveď je potrebné hľadať vo výhľade do budúcnosti. VRayu prichádza s víziou toho, čo nás môže čakať v nasledovných rokoch a kam sa bude celý svet „dospelácej zábavy“ uberať. Je to akási bezpečnejšia alternatíva ku konvenčným službám, ktoré sa zakladajú na fyzickom kontakte.

Vo virtuálnom svete je nanajvýš bezpečné experimentovať, istým spôsobom sa dá dokonca polemizovať aj o etickej neutralite tohto nového zážitku.

Zákazníci, ktorí prichádzajú do klubu, majú na výber sledovať 3D filmy alebo hrať interaktívne hry pomocou ovládačov, ktoré držia v rukách. Ak ste už niekedy mali možnosť vyskúšať niektorý z lepších headsetov virtuálnej reality, napríklad HTC Vive alebo Oculus, nepochybne vás oslovila najmä fantastická možnosť interakcie s virtuálnym prostredím. Dnes už navyše existujú aj špeciálne rukavice, ktorými môžete virtuálne objekty uchopiť, experimentálne projekty dokonca pracujú s princípom haptickej odozvy, ktorá imituje fyzický kontakt. To zatiaľ nie je vecou VRayu, ale je očividné, že sa uberá práve týmto smerom.

Ponúkané hry sú v podstate bežné hry virtuálnej reality, ale obsahujú explicitný obsah.

Klub momentálne ponúka polhodinové a hodinové „zážitky“ za ceny do 31 eur, prípadne možnosť prenajať si zariadenie na doma, pričom vtedy sa vopred platí depozit vo výške približne 280 eur.

Prečo revolučný?

Start-up z Ruska zatiaľ nevyzerá tak, že by začal zarábať stovky tisíc či milióny eur. Je ale jedným z klubov, ktoré budú veľmi pravdepodobne expandovať. Je možné, že sa takéto špeciálne miestnosti so zariadeniami virtuálnej reality stanú súčasťou tradičných pánskych klubov.

Tržby priemyslu s obsahom pre dospelých sú ako na hojdačke. Príchod internetu sa spočiatku javil ako veľký problém, nakoniec sa ale aj ten ukázal ako výhoda. Tržby sa pohybujú v miliardách amerických dolárov ročne, údaje spred troch rokov hovorili o 40 až 50 miliardách. Dnes to môže byť aj o tretinu viac. Časy veľkých produkčných štúdií a umeleckých režisérov sú síce preč, do popredia sa dostávajú jednotlivci, páry, menšie štúdiá a veľkú úlohu v tvorbe ziskov zohráva stále lepšia dostupnosť internetu a rozšírenie online platieb. S nimi sa musel celý priemysel naučiť pracovať, pretože  dokonale prevalcovali niekdajšie požičovne filmov a časopisy. Na svete dnes údajne existuje až 800 miliónov samostatných webov s pornografickým materiálom a väčšina z nich je registrovaných v USA.

Virtuálna realita za posledné dva roky značne stratila svoje čaro. Ľudia zistili, že existuje pomerne málo vhodné obsahu, stále je finančne nákladná a okrem toho skoro prestane baviť. V čom ale zmysel nachádza vždy, je vzdelávanie a prezentácia. Dokonca aj vo vyššie uvedenej súvislosti môžeme uvažovať nad vzdelávaním, hoci v takejto forme by si vyžadovalo premyslenú metodiku.

Jedným z argumentov Anny Petukhovej je, že ľudia si takto môžu vyskúšať aj pohľad druhej osoby a vyskúšať virtuálne veci, ktoré by inak mohli byť nebezpečné alebo neetické. V lepšom prípade by takto bolo možné predísť nereálnym očakávaniam na partnerov, získanie pohľadu druhej osoby či dokonca vyhnutie sa nevere.

Priemysel s interaktívnym obsahom pre dospelých očakávane bude rásť a prevalcuje všetky ďalšie využitia virtuálnej reality. Zábava bude vždy komerčne výhodnejšia ako vzdelávanie, preto je možné uvažovať nad ekonomickou zmysluplnosťou investície do podobných technológií. Kam nás ale takýto trend zavedie? Dospejeme do doby, keď budú mladí ľudia zažívať prvé skúsenosti iba virtuálne a spôsobí im to ešte väčšiu nepripravenosť na skutočný osobný kontakt? Ťažko povedať, možných scenárov je nesmierne veľa a ani jeden z nich nie je absurdný alebo nereálny.

Zdroj

Volkswagen dlhé mesiace vďaka špionážnym fotografiám naznačoval, že skôr či neskôr uvidíme T-Roc vo verzii bez strechy. Môže sa to zdať čudne, no naozaj nemecká automobilka pilne pracovala na verzii T-Roc Cabriolet, ktorý sa stáva v tomto momente skutočnosťou. Pomerne netypické spojenie SUV a kabrioletu pritom nie je zďaleka niečim novým. 

Medzi prvými bol Nissan s veľkým Muranom CrossCabriolet, kvôli nízkemu dopytu sa však na trhu dlho neohrial. Taký Range Rover Evoque Cabriolet je na tom o čosi lepšie, o predajnom hite však zďaleka hovoriť nemožno. Volkswagen ale aj napriek tomu netypický model predstavil a dokonca, od štandardnej verzie sa líši viac, ako by sa mohlo zdať.

T-Roc Cabriolet má totiž v každom smere odlišné rozmery – otvorený variant je o niekoľko milimetrov dlhší a zároveň užší a nižší, pričom dokonca zmeny nastala ak v oblasti rázvoru náprav – Cabriolet ho má o 4 centimetre väčší. Samozrejme, prítomnosť plátenej strechy, ktorá sa schováva do zadnej časti negatívne ovplyvnila batožinový priestor, ktorý má miesto štandardných 445 litrov len 284 litrov.

Jediný kabriolet v ponuke značky (Beetle ani Golf sa už ako kabriolet nevyrábajú) má elektronicky ovládanú plátenú strechu, ktorá sa pritom vie stiahnuť, respektíve vytiahnuť len za 9 sekúnd. Celý akt je možné vykonať do rýchlosti len 30 km/h. Samozrejme, T-Roc vďaka tejto verzii prišiel o jeden pár dverí, tie predné sa pritom zväčšili. Inak je dizajn interiéru aj exteriéru prakticky dobre známy, v ponuke pritom novinka bude buď v štýlovejšom balení Style alebo športovo strihnutej verzii R-Line. 

Motorická paleta je ochudobnená len na dve benzínové jednotky. Základom v ponuke je trojvalec 1.0 TSI s výkonom 85 kW / 116 koní a následne je poruke štvorvalec 1.5 TSI s výkonom 110 kW, čize 150 koní. Štandardom je 6-stupňová manuána prevodovka, za priplatok je možne silnejší motor spárovať so 7-stupňovým DSG. 

Na záver spomeňme, že T-Roc Cabriolet sa bude vyrábať vo fabrike v Osnabrücku, či a ak áno, tak kedy vstúpy novinka na náš trh je zatiaľ otázne. Rovnako tak cenové relácie.

Vedeli ste, že v Spojených štátoch v obchodoch Walmart je minimálna mzda 11 amerických dolárov na hodinu? Neznie to zle, po prepočte je to 9,80 eur a stále je nepomerne viac ako slovenských 2,989 eur. Nepomerne lepšie je na tom rodina Waltonovcov, ktorá Walmart vlastní. Za tú jednu hodinu inkasuje štyri milióny amerických dolárov.

Dnes už tretia generácia rodiny Waltonovcov vďaka majetku v hodnote 191 miliárd USD figuruje na najvyššej pozícii v Bloombergovom zozname najbohatších rodín sveta. Od júna 2018, kedy sa umiestnili na prvej priečke, dokonca zbohatli o ďalších 39 miliárd. Ako je vôbec možné dosahovať takéto čisté zisky? Len pre zaujímavosť, hodnota majetku všetkých rodín v uvedenom zozname predstavuje astronomických 1,4 bilióna amerických dolárov.

Zľava: Jim Walton, Alice Walton, Jimova žena Lynne McNabb Walton, Rob Waltonova žena Melani Lowman Walton a Rob Walton. ZDROJ: RICK T. WILKING / STRINGER (fotografie je na serveri bloomberg.com)

Podobne dobre sa v priebehu posledného roka darilo aj ostatným najmajetnejším rodinám USA. Napríklad Marsovci za uplynulý rok zbohatli o 37 miliárd dolárov na súčasných 127 miliárd a Kochovci o 26 miliárd na súčasných 125 miliárd USA. Štvrtú pozíciu v zozname najbohatších rodín zastáva Saudská kráľovská rodina s majetkom v hodnote 100 miliárd amerických dolárov. Zisky nadobúda prevažne z ropného priemyslu, obchodu s pozemkami a zo štátnych kontraktov a pozostáva z až 15-tisíc členov.

Zdá sa, že doba bohatým rodinám praje – ale iba im. Podľa Bloombergu väčšinu bohatstva USA vlastní horných 0,1 percenta, tento trend pritom sledujeme už od roku 1929. A 25 najbohatších rodín za posledný rok nahromadilo až o 24 percent viac majetku.

Podľa niektorých je to nevýhoda a nedostatok kapitalizmu, podľa iných je práve tento stav jeho podstatou.

Waltonovci, ale aj všetky ostatné rodiny, nehromadia majetok iba vďaka zisku svojich spoločností. Sú kapitalisti, teda ich príjmy sú diverzifikované a významná časť prostriedkov im prichádza ako výnos z investovania. Tomu sa hovorí, že nechávajú za seba pracovať kapitál. Dividendy zo zisku Walmartu každý rok prinesú do ich rodinnej kasy tri miliardy dolárov.

zdroj: waltonfamilyfoundation.org

Kto sú Waltonovci?

Za úspechom rodiny Waltonovcov stojí Samuel Moore „Sam“ Walton. Práve on v roku 1962 založil sieť predajní Walmart a po jeho smrti 5. apríla 1992 vedenie prevzala ďalšia generácii, synom a dcére. Vlastníctvo vo firme zanechal svojej žene a deťom. Tí biznis naďalej zveľaďovali a dnes sa tešia mimoriadnym úspechom.

„Do roku 1976 sa jeho trhová hodnota pohybovala už na 176 miliónoch dolároch a na začiatku 90. rokov to bolo už neuveriteľných 45 miliárd dolárov,“ uvádza J&T vo svojom článku o Samovi Waltonovi.

Rodina sa venuje aj charitatívnej činnosti. Na ich vlastnú nadáciu Walton Family Foundation, ktorá sa zameriava predovšetkým na lokálne spoločenské a environmentálne problémy a vzdelávanie (K-12 Education), v priebehu desiatich rokov venovali viac ako dve miliardy dolárov. Za rok 2018 nadácia venovala na štyri hlavné okruhy podpory 595,9 miliónov amerických dolárov.

zdroj: waltonfamilyfoundation.org

10 najbohatších rodín sveta

Waltonovci – Walmart: $190.5 miliárd

Marsovci – Mars: $126.5 miliárd

Kochovci – Koch Industries: $124.5 miliárd

Saudská kráľovská rodina: $100 miliárd

Wertheimerovci – Chanel: $57.6 miliárd

Hermesovci – Hermes: $53.1 miliárd

Rodiny Van Damme, De Spoelberch a De Mevius – Anheuser-Busch InBev: $52.9 miliárd

Rodiny Boehringer a Von Baumbach – Boehringer Ingelheim: $51.9 miliárd

Ambaniovci – Reliance Industries: $50.4 miliárd

Rodiny Cargill a MacMillan – Cargill Inc.: $42.9 miliárd

Titulná fotografia: Unsplash

S rozvojom spoločnosti by sa mal zmeniť aj pohľad na seniorov. Život by si mali užívať, nie živoriť. V tomto článku si predstavíme, ako je to možné dosiahnuť bez toho, aby sa presunulo akékoľvek finančné bremeno na mladšie generácie. Predstavené budú aj pozitívne efekty, ktoré môže mať takýto prístup pre celú spoločnosť.

Ľudia sú voči svojim vyhliadkam na dôchodok čoraz skeptickejší

Na každom kroku počujeme, že nás v čase odchodu do dôchodku nečaká nič dobré. Spoliehať sa na penzijný systém je naivné, nakoľko z neho zostanú nám, budúcim penzistom, iba almužny, z ktorých nevyžijeme. Jedinou možnosťou je teda odložiť si na dôchodok sám, mimo systému.

Problémom je, že v dnešnej konzumnej spoločnosti je pravidelné sporenie skôr devízou uvedomelej časti populácie, ktorá je v menšine a nereprezentuje našu spoločnosť. Oveľa horšie to majú slovenskí seniori, ktorí boli v produktívnom veku počas komunizmu, kedy si ako bežní občania nedokázali vytvoriť úspory. Aká je ich každomesačná realita? Nízke dôchodky im po zaplatení energií spravidla sotva vystačia na pokrytie základných potrieb. To málo, čo im zostane, sa zvyčajne snažia darovať vnúčatám a deťom. Je to tak ale iba za predpokladu, že sa na chod samostatnej domácnosti skladajú obaja seniori. V prípade úmrtia jedného z nich má ten druhý obrovské problémy domácnosť zaplatiť. Často sa musí spoliehať na pomoc svojich detí. Týmto veľmi trpí nielen seniorova samostatnosť a sebavedomie, ale aj rešpekt zo strany rodiny. Mnohí seniori sa v jeho dôsledku začnú cítiť ako bremeno.

Nedalo mi nezamýšľať sa nad tým, či to tak skutočne musí byť. Je predsa nelogické, aby sa ľudia, ktorí celý život pracovali a tým prispievali spoločnosti, ocitli v poslednej časti svojho života na jej okraji. Veď by práve vtedy mali mať konečne čas venovať sa sami sebe a plniť si sny! Prečo by mali iba prežívať?

Je vôbec možné aby bežný dôchodca išiel každý rok v lete na dovolenku k moru a nezbankrotoval? Odpoveď je prekvapivo ÁNO!

V Škandinávii je to rozhodne možné. Predstavím vám riešenie aplikované v Nórsku, nakoľko túto krajinu pravidelne navštevujem a mám prehľad o aktuálnom dianí v jej spoločnosti. Pravdepodobne vás práve napadlo, že toto riešenie je závislé na akumulovanom bohatstve tohto severského štátu a súčasťou jeho sociálneho systému. Lenže riešenie v podobe takzvaných úverov pre seniorov (Senior Loan) je realitou v Nórsku už niekoľko rokov, nespolieha sa na sociálny systém a zatiaľ má pozitívne výsledky.

Verím, že by jeho obdoba mohla byť aplikovateľná aj v iných krajinách. Rovnako by mohla prispieť aj k zvýšeniu kvality života seniorov a zdynamizovaniu spoločnosti.

Úvery pre seniorov v Nórsku sú príkladom toho, že sa to dá

Čo sú to vlastne úvery pre seniorov? V Nórsku je ich možné získať od dovŕšenia veku 60 rokov, pričom vek odchodu do dôchodku je 67 rokov. Banka poskytne seniorovi dohodnutú finančnú čiastku. Za ňu získava „podiel“ na nehnuteľnosti, ktorú senior vlastní. „Podiel“ sa v čase nezhodnocuje, jeho hodnota je teda relatívne fixná (tvorí ju požičaná suma + úroky).

Pri určovaní výšky úveru banka berie do úvahy hodnotu nehnuteľnosti a jej lokalitu. Rovnako dôležitý je aj vek (starší klient dostane od banky v prípade záujmu vyššiu sumu). Banka sumu odvodzuje aj od toho, či nehnuteľnosť užíva jednotlivec alebo pár. Žiadateľ o úver si môže vybrať medzi mesačným vyplácaním, jednorazovou platbou alebo ich kombináciou. Ak sa senior rozhodne pre jednorazovú platbu, jej maximálna hodnota je vo výške 49 percent hodnoty nehnuteľnosti. Ak sa rozhodne pre mesačné platby, banka mu ich prestane vyplácať po dovŕšení 95 rokov života. Podmienkou je, že na byt alebo dom nesmie byť žiadny dlh. Niektoré banky ale akceptujú, ak je na nehnuteľnosť hypotéka. V tom prípade si svoj „podiel“ odpočítajú z hodnoty nehnuteľnosti po odrátaní hodnoty hypotéky.

Príjem seniora počas dôchodku, rovnako ako aj počas predošlého aktívneho pracovného života, je pri poskytovaní tohto typu úveru úplne irelevantný. Banka totiž získa hodnotu úveru z predaja nehnuteľnosti po smrti seniora. Hodnota majetkového „podielu“ banky je vopred presne vyčíslená (výška úveru vrátane úrokov, pri ktorých sa uplatňuje ročná úroková sadzba – p.a.). Úroková sadzba je kvôli vyššiemu riziku vyššia ako pri hypotékach. Tento rozdiel však spravidla predstavuje približne jedno percento.

Ak sa počas vyplácania platieb bankou seniorovi ukáže, že sa banka prerátala a dôjde k zníženiu hodnoty nehnuteľnosti, banka znáša tieto náklady a od seniora ani jeho rodiny si ich nenárokuje. Po smrti seniora prebehne riadne dedičské konanie. Banka si nesmie nárokovať ani o cent viac, než je suma dohodnutá v úverovej zmluve. Ak by si dediči chceli nehnuteľnosť nechať, nie je to problém, pokiaľ by dokázali dlžnú sumu banke vyplatiť. V opačnom prípade sa nehnuteľnosť predá a zo získanej sumy sa uspokoja nároky oboch strán.

Ilustračné foto. Zdroj: Pixabay

Úvery pre seniorov nie sú masovým produktov, sú ale zaujímavou alternatívou reflektujúcou potreby budúcich generácií a smerovania spoločnosti

Priemerná výška úveru je 530-tisíc nórskych korún, čo predstavuje cca 53-tisíc eur. Je potrebné zmieniť, že v Nórsku nie je tento bankový produkt využívaný masovo. Krajina má silný sociálny systém, ktorý sa dokáže o seniorov postarať tradičnejším spôsobom. Časť dôchodcov, ktorí preferujú stráviť dôchodok užívaním života, však majú priestor tieto produkty využiť a splniť si svoje sny.

Týmto článkom sa nesnažím propagovať úvery ani glorifikovať fungovanie nórskeho systému. Snažím sa len ukázať, že na dôchodok a vlastne celý život sa dá pozerať mimo naučených šablón.

S vývojom spoločnosti je nutné prehodnotiť aj rolu seniorov v nej

Mnohí rodinní príslušníci vnímajú seniorov ako určité bremeno. Niektorí ich považujú za pôvodcu rodinných konfliktov ohľadom starostlivosti o nich, či dokonca budúceho dedičstva.

Mladá generácia by nemala vyrastať s tým, že po smrti starých rodičov niečo zdedí. Naopak, mali by byť motivovaní aktívne na sebe pracovať, aby si materiálne hodnoty vytvorili sami. Ak by mali dôchodcovia možnosť realizovať sa a užívať si svoje ťažko usporené finančné aktíva, mohlo by to navyše čiastočne odstrániť medzigeneračné rozdiely. Po svete cestujúca starká či starký už predsa môže diskutovať o svojich zážitkoch s vnúčatami a poradiť im, kam môžu vycestovať najbližšie. Mladí a starí sa tiež napríklad môžu spoločne vzdelávať v cudzích jazykoch.

Ilustračné foto. Zdroj: Pixabay

Úverom pre seniorov môžeme samozrejme vytknúť, že tlačia na súčasnú spotrebu a nútia ľudí zabúdať na budúcnosť. Na druhej strane však umožňujú staršej populácii aktívne participovať v spoločnosti a rozvíjať sa bez ohľadu na vek. Okrem spomínaných generačných bariér môže takýto prístup eliminovať aj rodinné dedičské spory, ktoré v mnohých prípadoch končia tak, že sa rodiny rozhádajú kvôli niekoľkým tisícom eur a ich príslušníci medzi sebou zrušia kontakt na niekoľko rokov či desaťročí.

Ja osobne by som rada videla svet, v ktorom si dôchodcovia plnia cestovateľské sny, učia sa jazyky, chodia do kina alebo sa vyberú na večeru do svojho obľúbeného podniku. Tešila by som sa na konverzácie so starými rodičmi, ktoré by ma obohacovali skúsenosťami a zážitkami relevantnými pre moju každodennú realitu. A čo ak by mojej rodine po sebe nezanechali žiaden majetok, v dôsledku čerpania úveru, ktorý by sa kumulovane vyrovnal hodnote ich majetku?

Verím, že každý človek je zodpovedný za svoj osud a preto by sme si mali vybudovať svoju budúcnosť sami. Potom si ju budeme aj viac vážiť.

Rada by som sa poďakovala Ericovi B. Mathisrudovi za inšpiráciu a jeho ochotu vyhľadať odpovede na moje otázky ohľadom fungovania Senior loans, ktoré boli dostupné iba v nórskom jazyku.

Nastanú časy, keď budú roboty natoľko inteligentné a fyzicky vyspelé, že budú pre ľudstvo predstavovať hrozbu? Možno áno a chvíľami sa zdá, že verejnosť je o tom dokonca presvedčená.

Lenže aby sa „roboty“ zmenili na „roboti“ a začali pre ľudí predstavovať riziko, musia prejsť ešte veľmi dlhú cestu. V prvom rade sa budú musieť naučiť opravovať, predchádzať poškodeniam a najmä nadobudnúť akúsi ideu vlastnej nadradenosti. To je ale ten najdrastickejší scenár, tým reálnejším je skôr už dnes pozorovaný fakt, že roboty nahradzujú ľudí v službách a v priemysle.

„Keď im nechcete dať dušu, prečo im chcete dať utrpenie?“
– Helena (R.U.R., Karel Čapek)

Teplota a tlak. To sú dve veličiny,  ktorými vieme cielene upravovať väčšinu materiálov, ale aj ich poškodiť. Aby sa roboty mohli stať plne autonómnymi a spoľahlivými, musia im vývojári vymyslieť systém ochrany pred týmito faktormi. A práve na to je potrebné zaviesť robotom bolesť alebo aspoň systém, ktorý bude vedieť opraviť poškodenia.

.

Projekt Európskej komisie vedený vedcami v Belgicku a Veľkej Británii sa zaoberá vývojom robotov, ktoré budú disponovať schopnosťou, ktorú by sme mohli nazvať aj citlivosť na bolesť. V skutočnosti však nebudú vnímať utrpenie, budú len vedieť registrovať poškodenie a následne ho opraviť.

Vedci vyvinuli polyméry, ktoré sa po poškodení dokážu obnovovať. Obnovenie jednotlivých vnútorných väzieb údajne trvá iba 40 minút a prostredníctvom senzorových vlákien vložených do polymérov robot zistí, kde sa vlastne poškodil. Novú technológiu vedci demonštrovali na robotickej ruke pripomínajúcej tú ľudskú.

Bram Vendarborght z bruselskej univerzity v oficiálnom prehlásení uviedol, že tento výskum mieri k významným inováciám v robotike.

„V uplynulých rokoch sme urobili prvé kroky pri vytváraní samoobnoviteľných materiálov pre roboty. V tomto výskume chceme pokračovať a predovšetkým zabezpečiť, aby roboty používané v našom pracovnom prostredí boli nielen bezpečnejšie, ale aj udržateľnejšie. Mechanizmus samočinnej opravy tohto nového druhu môže znamenať, že sa zložité a nákladné opravy raz stanú minulosťou, “ uviedol Vanderborght v tlačovej správe od University of Cambridge.

Thomas George Thuruthel z University of Cambridge v rovnakej správe uviedol, že tieto typy „samoliečiacich sa materiálov“ by mohli nájsť uplatnenie v modulárnej a vývojovej robotike, kde by bolo možné „recyklovať“ jedného robota a pretvárať ho podľa aktuálnej potreby, hovorí sa tiež o ich využití v medicíne.

Keď sa povie životné poistenie, som presvedčený, že väčšina ľudí reaguje rozpačito. Nie je sa čomu čudovať, pretože o tomto finančnom produkte koluje najviac mýtov. Pritom životné poistenie má účel chrániť klienta v prípade zdravotného problému, ktorý nastal. 

Príčin dezinformácií a nelichotivých tvrdení  je mnoho, ale hlavný dôvod je ten, že bol tento finančný nástroj od začiatku zle pochopený a znevažovaný amatérmi, ktorí využili nevedomosť klientov.

Počas mojej finančnej praxe som sa u klientov stretol so zmluvou, ktorá mala chrániť klienta, ale v skutočnosti nezohľadňovala jeho reálne potreby a záujmy.

Nastavenie poistenia je dôležité

Najčastejším problémom pri zmluvách je nesprávne nastavenie poistnej ochrany pre klienta. Následne, ak chce klient z poistenia plnenie, je nemilo prekvapený, že nič nedostane.

Dôvodom je buď nesprávne zvolená ochrana, nepreskúmaný zdravotný stav alebo to, že daná ochrana vôbec nebola v poistení dojednaná. 

Roky ste si platili životné poistenie a keď sa vám niečo stalo, nič ste nedostali? Nie je to chyba poisťovne, ale vás a sprostredkovateľa, pretože ste nedbali na rozsah ochrany.

Poistná ochrana

Ak si klient dojednáva poistenie, mal by zmluvu riešiť s profesionálom. Ten na základe rozhovoru s klientom vie určiť presné nastavenie ochrany. Poistenie by malo spĺňať ochrannú funkciu na vzniknuté udalosti a dôsledky – nestačí, aby zmluva dobre vyzerala na papieri.

Nastavenie by malo byť prispôsobené na príjem klienta, zohľadňovať  jeho výdavky, aby ich mal pokryté, ak by sa niečo stalo.

Skúšobný návrh zdravotného stavu

Pred vstupom do poistenia sa robí skúšobný návrh zdravia klienta. Je to pre poisťovňu previerka rizikovosti klienta. Ak klient niečo zámerne neuvedie, pri odškodňovaní poistnej udalosti poisťovňa zistí zamlčanú skutočnosť a zamietne poistné plnenie. Preto odporúčam vedome nič o zdravotnom stave netajiť.

Pred uzatvorením životnej poistky nemusíte vždy navštíviť lekára, ale ak sa neskôr zistí, že ste čokoľvek zamlčali, obráti sa to vo váš neprospech. Základom je neklamať a nezatajovať nič o svojom zdravotnom stave.

Nedojednaná poistná ochrana

Ak nie je v poistnej zmluve dojednané pripoistenie, klient si ho nemôže uplatniť. Stáva sa často, že u nových klientov vidím zmluvy, kde boli dojednané len základné ochrany.

Je ťažko povedať, kto je v takomto prípade zodpovedný. Nesie zodpovednosť človek, ktorý zostavil poistenie podľa klientovej ochoty platiť? Alebo klient, ktorý si myslel, že taká situácia nenastane a nepotrebuje na ňu v poistení myslieť? 

Môže za to finančná (ne)gramotnosť a to, že sa o svoju ochranu ľudia nezaujímajú a poistenie berú na ľahkú váhu.

Odporúčanie na záver

Ak sa zostavuje poistenie, malo by spĺňať komplexné riešenie ochrany. A hlavne má byť pripravené podľa potrieb a príjmu klienta. Ten, kto zostavuje poistenie, má vysvetliť a ukázať klientovi, na čo ho poistenie kryje a na čo nie. Ak si klient nedokáže platiť ideálne poistenie, špecialista má povinnosť oboznámiť ho s nedostatkami. 

Je potrebné spraviť pravdivý skúšobný návrh zdravia klienta. Ak sa dodržia tieto zásady, minimalizuje sa riziko neplnenia v prípade, že sa klientovi niečo stane.

Životné poistenie je nástroj, kde človek nevidí osoh okamžite. Ale ak nastane situácia, kedy ho potrebuje, bude rád že ho má. V mojej praxi som mal niekoľko prípadov, kedy moji klienti potrebovali peniaze z poistenia. A aj napriek ich prvotnej nedôvere a nechuti platiť takto nastavené poistenie boli napokon radi, že si ho včas zaobstarali.