Slovo luddizmus alebo luddit sa v dnešnej dobe považuje za synonymum primitívnosti, zaostalosti, neznalosti zázrakov inovácií a strachu z modernej spoločnosti. Aký je však skutočný pôvod tohoto hnutia?
Pôvodný luddizmus
Tento názov vychádza z historického odkazu anglických Ludditov, ktorí boli aktívni v rokoch 1811 až 1816. Ludditi boli tajná organizácia robotníkov, ktorí rozbíjali stroje v textilných továrňach v Anglicku na začiatku 19. storočia, v období rastúcej industrializácie, hospodárskych ťažkostí a rozsiahlych nepokojov medzi robotníckou triedou. Ich názov pochádza z príbehu o Nedovi Luddovi, tkáčskom učňovi, ktorý údajne v záchvate hnevu rozbil dva pletacie stroje.
Ilustračná foto: Hasan Almasi
Nerozbíjali halabala
Ludditi zámerne a cielene vyberali stroje, ktoré rozbijú. Zameriavali sa na tie, ktoré vlastnili výrobcovia, o ktorých bolo známe, že platia nízke mzdy, nedbajú na bezpečnosť pracovníkov a zrýchľujú pracovné tempo. Dokonca aj v rámci jednej továrne boli niektoré stroje zničené a iné omilostené v závislosti od obchodných praktík ich majiteľov.
Rozbíjanie strojov nebolo reakciou na novú technológiu, ale odpor voči vykorisťovaniu pracovníkov. Ludisti vlastne chceli, aby sa technológia využívala tak, aby sa práca stala humánnejšou a aby pracovníci získali väčšiu autonómiu. Na druhej strane bohatí majitelia chceli znížiť náklady a zvýšiť produktivitu.
Majitelia tovární vyhrali spor
Majitelia tovární nakoniec zvíťazili. Podarilo sa im presvedčiť štát, aby rozbíjanie strojov vyhlásil za vlastizradu, ktorá sa trestala obesením. Na prenasledovanie Ludditov bola vyslaná armáda.
Neo-Luddizmus, od anarchistov až po každého z nás
Ľudia označovaní za neo-ludditov pochádzajú z rôznych prostredí.
Niektorí sú proti technológiám z dôvodu, že môžu prispieť k niektorému alebo všetkým nasledujúcim javom:
- strate osobného súkromia,
- zhoršovaniu životného prostredia,
- konzumerizmu,
- autoritárstvu,
- krutosti voči zvieratám,
- sociálnemu rozkladu,
- oddeleniu pracovníka od výrobných prostriedkov.
Ďalší sa stavajú proti technológiám z dôvodu, že môžu prispieť k niektorému alebo všetkým z týchto javov:
- úpadok spoločenských mravov,
- dehumanizácia,
- kolaps tradičných spôsobov života,
- konzumný spôsob života,
- úpadok náboženstva,
- ateistický nihilizmus.
Technofóbia
Podľa rôznych odhadov má 60 % až 80 % svetovej populácie určitý druh technofóbnych pocitov. Môžeme za to viniť ľudskú povahu, ktorá je vo svojej podstate netolerantná voči všetkému, čo je len trochu nekonformné, cudzie alebo jednoducho neznáme a nové. Rovnako aj Hollywood v tomto prípade zohral svoju rolu. Takmer všetky hollywoodske sci-fi superblockbustery sú hlboko technofóbne:
- Terminátor,
- Ja, robot,
- Matrix,
- WALL-E,
- Avatar.
Prečo by sme sa nemali báť technologického pokroku?
Jediný spôsob, ako vyriešiť svoje obavy z technologického pokroku, je zapojiť sa do jeho výroby. Ako pri všetko, hrozby existujú. No odmietaví odporcovia technológií to majú oveľa ľahšie ako optimistickí obhajcovia.
„Radšej žijem v budúcnosti. Odhliadnuc od bezpečnejších ciest, na ktorých jazdia robotické autá, je na futuristickej technológii veľa dobrého. Môj dom v Kalifornii je takzvaný pasívny dom, ktorý spotrebuje veľmi málo energie na vykurovanie alebo chladenie. Vďaka solárnym panelom na streche sa moje účty za energiu blížia k nule. Ako chronickému človeku trpiacemu srdcovými ťažkosťami mi skutočnosť, že môj iPhone je obalený elektronickými senzormi, ktoré mi umožňujú získať okamžitý, podrobný elektrokardiogram a poslať ho lekárovi, veľmi reálne zlepšuje život. Napriek tomu sa v mnohých diskusiách o inováciách takmer ignorujú príležitosti, ktoré prináša technologický rozvoj, sústreďujú sa len na hrozby.“ Vivek Wadhwa, podnikateľ a profesor
Ilustračná foto: Possessed Photography
Músime sa spoločne usilovať o svetlú budúcnosť a nie o temnú!
Kto príde o prácu kvôli pokroku? Zdá sa, že skoro všetci a nie je to zlé
Píše Erik Stríž: Má sa pokrok nasilu obmedzovať, aby mali ľudia prácu? Digitalizácia, automatizácia a robotizácia. Tieto tri pojmy stoja za našimi vyhliadkami do blízkej budúcnosti, v ktorej mnohí z nás prídu o prácu a povolanie kvôli pokroku. Práve tak isto, ako o ne prichádzali naši predkovia.
Šičky v dielni Simpson’s Gloves Pty Lt v Richmonde na historickej fotografii z roku cca 1932 | Foto: Museums Victoria
Keď James Watt prvýkrát videl parný stroj, asi si nemyslel, že sa stane symbolom revolúcie, ktorá doslova vyformuje nový svet.
Watt parný stroj totiž nevynašiel, hoci nám takúto historickú nepravdu vnucuje verejná mienka. Watt sa o parnom stroji dozvedel až v roku 1759, teda dnes nesmierne dlhých 47 rokov po tom, čo ho ako prví zostrojili anglický kováč Thomas Newcomen so svojím spoločníkom Thomasom Saveryom. To sa písal rok 1712 a až do roku 1733, kedy sa skončila platnosť pantentu, dvojica vyrobila viac ako sto týchto strojov.
V 18. storočí sa informácie šírili nepomerne pomalšie ako dnes, a to aj napriek tomu, že Newcomen aj Watt žili fakticky v rovnakom regióne a obaja dokonca pôsobili v Londýne. Za života sa však nemali ako stretnúť, pretože zatiaľ čo Watt sa narodil v roku 1736, Newcomen zomrel o sedem rokov skôr.
Po tom, čo sa teda James Watt v roku 1759 dozvedel o parnom stroji od Newcomena, našiel spôsob, ako ho zdokonaliť. Opäť to nebola záležitosť krátkej doby, pôvodný atmosférický parný stroj na čerpanie vody z baní mal možnosť vyskúšať si fyzicky až o ďalšie štyri roky neskôr, až napokon v roku 1765 ho zdokonalil tak, že fakticky sa stal jeho novým vynálezcom. Modernejší dvojčinný pohonný motor si však nechal patentovať až v roku 1784. A chtiac-nechtiac tým naštartoval priemyselnú revolúciu, ktorá už vtedy bola na spadnutie.
Dovtedy sa na pohon používalo viacero zariadení, silný zdrojom energie bolo vodné koleso. Parný stroj od Watta sa v Spojenom kráľovstve ujal a stal sa základom pre obrovský rast priemyslu. Podnietil presun ľudí z vidieka do miest a započal obrovský cyklus, ktorý funguje až dodnes.
Parné stroje sa ako zdroje pohonu začali používať predovšetkým v textilnom priemysle, ale postupne sa dostali do všetkých vtedajších priemyselných odvetví. Firmy chceli parné stroje a potrebovali nových zamestnancov, ktorí by ich obsluhovali. A potrebovali ďalších ľudí pre rastúce množstvo iných zariadení, ktoré bolo tiež potrebné obsluhovať, čo podnecovalo ponuku práce. Aj parné stroje bolo potrebné vyrábať a vznikali nové potreby výroby precízne vyhotovených kovových súčiastok, čo opäť umožňovalo vznik nových pracovných miest. Keďže existoval dopyt po produktoch výroby, bolo možné vytvoriť ponuku a uzatvoril sa začarovaný kruh.
V priebehu nasledujúcich rokov nastali obrovské spoločenské zmeny, industriálna revolúcia zmenila aj každodenné životy bežných ľudí.
Isto sa už vtedy mnohí sťažovali na pokrok tvrdiac, že stroje pripravujú chudobu aj o trocha tej práce, ktorú dovtedy konali vlastnými rukami a pomerne primitívnymi metódami. Stroje boli rýchlejšie, efektívnejšie, v konečnom dôsledku aj lacnejšie.
„Drinu prenechajme strojom“
Pokrok však stále nebol dostatočne intenzívny. O viac ako storočie neskôr sa český priemyselník Tomáš Baťa (1876-1932) vo svojich poznámkach podrobne venuje svojmu vnútornému boju, ktorý zvádzal ako mladý človek, dospievajúci na ideách jednoduchého života podľa Tolstého, keď musel pristúpiť k použitiu strojov.
Obuvnícky priemysel v našom regióne ešte aj v začiatkoch 20. storočia preferoval ručnú výrobu pred tou strojovou, dokonca sa vo vtedajších českých Obuvníckych listech objavovali zaručené správy o tom, ako stroje úplne ustupujú a ručná práca je jedinou budúcnosťou.
Baťa musel využiť nemecké obuvnícke stroje, hoci značne jednoduché a lacné, na to, aby bol schopný splniť objednávku. Jeho ľudia, akokoľvek šikovní, neboli schopní vyhotoviť také množstvo obuvi, aké sa Baťa zaviazal dodať. Stroje boli nielen vykúpením z neistoty o schopnosti dodať objednané, ale aj zdrojom horúcej hlavy. Baťa prekonal urputný vnútorný boj, pretože sa sám domnieval, že stroje berú poctivým ľuďom prácu, živobytie a z neho ako zamestnávateľa robia otrokára. Tento boj napokon prekonal aj vďaka tomu, že sám videl, ako dokážu stroje pomôcť výrobe a teda aj samotným pracovníkom.
Tí však, pochopiteľne, neboli vždy nadšení, predovšetkým jednotliví obuvníci prichádzali o svoje drobné zárobky. Obuvníctvo bolo a stále je remeslo, ale v modernom svete sa stávala malá ručná výroba a predaj na jarmokoch zastaralým. Baťa budoval predajne s pevnými cenami a so zaručenou kvalitou, zatiaľ čo malí obuvníci s provizórnymi stánkami na trhoch ceny zjednávali a kvalita ich výrobkov bola priamo úmerná kvalite dodaného materiálu a individuálnym remeselným zručnostiam.
K nám teda priemyselná revolúcia započatá v Spojenom kráľovstve prichádza o podstatný časový úsek v histórii neskôr a jednotlivci sa s ňou ešte dlho nevedia vysporiadať.
„Tato naše zaostalost za některými západními státy ve využití hybné síly, byla způsobena vedle nedostatečné podnikavosti našeho obyvatelstva i překážkami, které musel stroj, ať hybný nebo odborný, překonati ve svých počátcích. Byl dlouho považován za nepřítele pracujících lidí, a já sám byl svědkem před 30 lety, jak obuvnický tovaryš rozbil šicí stroj, považuje jej za svého konkurenta. Tento odpor byl překonán postupem vzdělanosti našeho lidu,“ píše Tomáš Baťa vo svojom prejave z roku 1924.
Vzdelanie bolo podľa Baťu riešením mnohých problémov, vrátane akceptácie pokroku.
Dnes vieme, že táto jeho cesta bola mimoriadna v našich končinách, ale v Spojených štátoch amerických sa jednalo o bežnejšiu prax s dlhoročnou tradíciou. To netvrdíme my, ale sám Baťa.
Rozsvecovači pouličných lámp
Prešlo sto rokov, odkedy začal Tomáš Baťa konať svoje dielo vo veľkom meradle a my sme dnes svedkami ešte podstatnejšieho technologického pokroku. Vývoj počítačov v polovici 20. storočia a neskôr znamenal obrovskú ranu pre ľudí, ktorí nechceli zmeny a boli nepriateľmi pokroku.
Asi najviac však utrpeli až začiatkom 21. storočia, keď sa počítače miniaturizovali v nevídanej miere. Dnes máme svoje smart hodinky a smartfóny, ktoré sú výkonnejšie ako všetky počítače v NASA, keď v 60. rokoch 20. storočia spustila programy Gemini a Apollo.
S technologickým rozvojom veľmi úzko súvisia aj automatizácia, robotizácia a digitalizácia. To je tá štvrtá priemyselná revolúcia (4.0). Napríklad pracovné pozície ako SEO špecialista či manažér sociálnych sietí ešte pred pätnástimi rokmi ani neexistovali a dnes sa o ne uchádza obrovské množstvo mladých ľudí.
Z výsledkov štúdie The Future of Employment od Oxfordskej univerzity vyplýva, že 45 až 47 % všetkých súčasných pracovných miest v USA už nebude potrebných a vytratia sa do dvadsiatich rokov. Zatiaľ čo niektoré budú automatizované, iné bude výrazne vylepšené technológiami tak, ako tomu bolo doteraz.
Nie je to nič nové, veď množstvo pracovných pozícií, ktoré existovali pred dvesto rokmi, sú dnes nenávratne stratené a nemáme o nich ani len predstavu. Ešte pred niekoľkými rokmi sa aj československými mestami prechádzali rozsvecovači pouličných lámp a zdá sa, že okrem Borisa Filana, ktorý sa o nich zmieňuje v Bratislavských krutostiach, takmer nikomu nechýbajú. Podobný osud postihol aj mestských bubeníkov, ktorí zvučným hlasom oznamovali dôležité novinky.
Táto štúdia vyšla v roku 2013, keď sa nemal ako zohľadniť ďalší búrlivý technologický pokrok, ktorý nasledoval.
Podľa McKinsey Global Institute príde kvôli automatizácii o prácu až 400 až 800 miliónov ľudí – vraj do roku 2030, pričom v Nemecku a USA má tratiť prácu dokonca každý tretí človek. To bola však štúdia z roku 2017, keď nikto ani len nechyroval, že príde nejaký nový koronavírus a ochorenie Covid-19.
Amazon patrí medzi mimoriadne inovatívne spoločnosti, ktoré už dnes v enormnej miere využívajú robotizáciu a automatizáciu pri vnútornej logistike. A nielen tam, veď ešte v roku 2018 Amazon zaplatil len za doručovanie zásielok astronomických 27 miliárd USD, čo ho núti nachádzať nové riešenia namiesto kuriérov – napríklad doručovacích robotov.
Platiť ľudí je to najmenej efektívne riešenie, budúcnosť optimalizácie nákladov spočíva v umelej inteligencii, automatizácii a v robotike. Čísla hovoria veľmi jasne: už len vynechanie platu šoféra z celého procesu ušetrí 60 percent nákladov. V prípade Amazonu sú to desiatky a perspektívne až stovky miliárd dolárov ročne. Tip na článok: Čo zanecháva Jeff Bezos a ako spravil z Amazonu fenomén?
Ktoré pracovné miesta ešte zaniknú?
Je na mieste pýtať sa, ktoré pracovné pozície skutočne sú nahraditeľné strojmi, počítačmi a robotmi. Je celkom pochopiteľné, že minimálne nasledovné pracovné pozície v prevažnej miere čoskoro nahradia počítače, roboty a stroje (alebo už dávno začali):
- pracovník pásovej výroby;
- skladník;
- pracovník kontroly kvality;
- upratovač;
- pracovník v stavebnom priemysle;
- úradníci;
- administratívny pracovník, atď.
V skutočnosti pred pokrokom ale nie sú chránení ani ľudia s vyšším vzdelaním a zdanlivo nenahraditeľnými pracovnými skúsenosťami.
Tak napríklad právnik a sudca. Umelá inteligencia, vylepšené strojové učenie, dokáže v akomkoľvek okamihu pracovať s pre človeka nekonečným obsahom, v zlomku sekundy vyberať práve tie zákony, ktoré sú práve potrebné a zohľadňovať pritom všetky ostatné, ktoré môžu do problému vstupovať čo i len marginálne. So správnym technologickým vyhotovením zákonov, ktorý by umelá inteligencia vedela čítať, si môže počítač jednoducho vypočuť všetky detaily akéhokoľvek prípadu, správne a nezaujato interpretovať zistené, dať všetko do kontextu zákonov a vo chvíli rozhodnúť o zákonnosti či nezákonnosti a prípadne aj určiť trest.
Bude to tak fungovať? Nepochybne.
Kedy? Vtedy, keď ľudia prekonajú domnienku, že sú nenahraditeľní a že stroj nenahradí ľudský um.
Skorumpované súdnictvo na Slovensku je dokonalou ukážkou, že človeku sa nedá dôverovať, pretože nemá nadhľad, je ľahko zmanipulovateľný, podplatiteľný, dá sa zastrašiť alebo uviesť do omylu pokrytectvom a alibizmom. Počítač by sa tomu mohol vedieť vyvarovať a na všetkých používať rovnaký meter bez ohľadu na to, akého dobrého právnika si kto vedel zaplatiť.
Manažéri, riaditelia, finanční sprostredkovatelia, politici, detto.
Naopak, iba veľmi ťažko nahraditeľné sú pozície ako zdravotník, záchranár, policajt, vojak, hasič, sociálny pracovník, psychológ, psychiater a ďalšie. Tieto a ďalšie povolania, ktoré nevyhnutne pracujú s ľuďmi samotnými, možno inovovať, modernizovať, ale nemožno si predstaviť svet, v ktorom za zlodejom príde robot a požiada ho o vyloženie kradnutého tovaru. A chorí a dôchodcovia si nezaslúžia, aby sa o nich starali iba roboty s falošnými ľudskými emóciami. Rovnako nenahraditeľní sa zdajú byť umelci a vôbec kreatívni ľudia, ktorí prinášajú hodnoty ťažko merateľné číslami a štatistikami – a všetci ľudia, ktorí pracujú okolo nich, ako kameramani, osvetľovači, organizátori podujatí, technici, marketingoví pracovníci a tak ďalej.
Pokrok je dobrý, ale aj krutý
Pokrok prináša zmeny, ktoré sú v konečnom dôsledku dobré pre jednotlivcov, tak aj pre celú spoločnosť. Ale v čase príchodu tohto pokroku, paradoxne, škodí práve jednotlivcovi, ak sa nevie zaobísť inak. Podstatou problému tu však nie je samotný pokrok, ale neschopnosť prispôsobiť sa pokroku, novým veciam, ignorovanie potreby celoživotného vzdelávania a objavovania. Strata istoty je častým argumentom v neprospech pokroku, lenže aj to len alibizmus. Veď istotu má mať človek v sebe samom a má ju stavať práve na vedomí, že nech príde akákoľvek zmena, bude mať vnútorný záujem tejto zmene čeliť a so životom sa vysporiadať. Druhou stranou mince sú ľudia, ktorú inteligentní, vzdelaní, šikovní a aj napriek tomu majú obavy.
Pri tom všetkom sledujeme, že ľudia sa boja aj o prácu, na ktorú sa inokedy sťažujú, že je náročná, nebezpečná, príliš slabo platená. Zdanlivý rozpor spočíva predovšetkým v tom, že títo ľudia skutočne nemajú iné možnosti uplatnenia, čo budú musieť riešiť nielen oni jednotlivo, ale aj vlády jednotlivých krajín.
Peter Krištofovič vo svojej aj dnes veľmi aktuálnej a pôsobivej prednáške Recept na úspech z roku 2011 vyslovil aj nasledovné myšlienky:
- Vždy je problém uhol pohľadu. Preto je dôležité, aby si pracoval na sebe viac a pochopil, že život bol, je a bude zložitý. Bol, je a bude nespravodlivý.
- Ak budeš mať svoju hodnotu, nemusíš sa báť budúcnosti.
- Dnes už isté nie je nič. Máš zamestnanie v silnej značke, tá o desať rokov nemusí existovať. Padla paradigma, že zamestnanie u veľkej, najlepšie nadnárodnej, firmy je najväčšia istota v živote.
- To, čo ti dá najväčšiu istotu v živote, si ty sám, tvoja hodnota.
V našom kontexte sú to silné myšlienky, pretože ich pochopenie a podporenie môže dospieť k akceptácii pokroku a uvedomeniu si, že hoci sa pre pokrok pracovné miesta stratia, tak či tak budú nahradené novými.
Zdanlivo nahraditeľné a jednoduché pracovné pozície v skutočnosti ešte veľmi dlho zostanú zachované. Je ale nepravdepodobné, že to bude dlhodobým štandardom, pretože jednou z mála istôt je aj tá, že pokrok je skrátka nezastaviteľný.
