iNSTRID

Hovoríte si, čo je náplňou dirigenta?

Klasická hudba nie je pre každého. Niektorým ľudom sa zdá nudná, iným príliš staromódna, no mnohým klasika dokáže priam pohladiť dušu. Ak ste v tejto oblasti nováčikom, budú vás zaujímať rôznorodé otázky. Ľudia, ktorí sa odvážia klásť otázky o žánri, majú tendenciu sa vopred ospravedlňovať za vlastnú nevedomosť a za to, že si myslia, že ich otázka bude znieť hlúpo. Existujú však závažné a zároveň stále veľmi jednoduché otázky: Prečo potrebuje orchester dirigenta? A čo presne robí dirigent? Nie, nie je hlúpe sa to spýtať. Odpoveď zaujíma množstvo ľudí. Niekto si dokonca môže myslieť, že taký dirigent je vskutku zbytočnou postavou.  Predsa každý hudobník hrá zo svojich nôt s vopred predpísaným tempom a hudobnými značkami.

Ilustračný obrázok. Zdroj: Pexels.com

Nepochopená práca a jej posolstvo

Na túto tému viacerí autori napísali celé knihy. Napríklad publikácia od John Mauceri „Maestros and their Music“ – inteligentný a pútavý pohľad jedného dirigenta na umenie. Hudobníci často žartujú – varujú kolegov, aby sa nepozerali na dirigenta, ktorého nemajú radi, pretože jeho vyvádzanie na pódiu môže rozptyľovať ich hranie. Potom sú tu orchestre, ktoré hrajú bez dirigentov, vrátane Orpheus Chamber Orchestra so sídlom v New Yorku. Takéto skupiny znejú veľmi dobre, ale často môžete mať pocit, že im niečo chýba.

Ani jedna postava v klasickej hudbe nie je taká ikonická a zároveň taká nepochopená. Autoritatívna postava na pódiu, ktorá máva rukami a žiada, aby ho všetci nasledovali, je stelesnením najhorších stránok patriarchálnej klasickej tradície. Napriek tomu je dirigent tiež najlepším komunikátorom, osobou poverenou priviesť tých najlepších zo stovky hudobníkov, aby vytvorili pôsobivú hudobnú súhru. Žiadna pracovná náplň v hudobnom odvetví sa nedá kvantifikovať a žiadna práca nie je dôležitejšia. Jediné čo je dôležité, je vykonať každú pozíciu dobre a s najlepším nasadením.

Čím je orchester menší, tým je v ňom dirigent nepotrebnejší. Zdroj: Pexels.com

Dirigent ako dopravný policajt

Dirigovanie si vyžaduje i čas. Bez ohľadu na to, či hudbu skladatelia písali tromi alebo siedmimi údermi na takt, najmä keď sa prepína z jedného na druhý, musí byť v čele súboru niekto ako dopravný policajt. V začiatkoch klasickej hudby sa to dosahovalo búchaním o podlahu. Nezabudnuteľným bol skladateľ Jeana-Baptista Lully, ktorý na predstavení v roku 1687 búchal so svojou palicou keď si náhodou udrel nohu. Následne dostal gangrénu nohy (odumieranie postihnutých tkanív, v ktorých nedochádza k dostatočnému zásobenie živinami a kyslíkom) a na následky zranenia zomrel.  Na tomto príklade vidíte, že vtipy o nebezpečenstvách umenia nie sú iba vtipmi.

Najdôležitejšie je udržiavanie rytmu. Dirigenti radi používajú klasickú dirigentskú paličku, no vedeli ste, že Valerij Gergiev, dlhoročný šéf Mariinského divadla, skvele používa napríklad také špáradlo? Iní zasa úplne upúšťajú od paličky a formujú hudbu rukami. Všeobecnou myšlienkou je, že jedna ruka sa používa na udržanie času a druhá na signalizáciu prejavu – vnášanie violončela, povzbudzovanie druhých huslí, aby hrali hlasnejšie, pripomínajúc vetrom náhly pokles. Výrazová stránka dirigentského umenia sa rozvinula do takej miery, že niekedy je ťažké nájsť rytmus vo všetkých gestách, hoci hudobníci majú tendenciu oceniť čistý rytmus vtedy, keď ho vidia.

Palička pre dirigenta nie je nevyhnutnosťou. S obľubou používajú iba svoje ruky. Zdroj: Pexels.com

Pravdou však je, že čím je orchester väčší, o to viac je jeho riadenie potrebnejšie. Na skúške sa niektorí dirigenti pokúšajú vysvetliť slovami, čo chcú predtým, ako začnú hrať. Vo všeobecnosti hudobníci orchestra výrazne uprednostňujú menej rečí a viac akcie. Dirigenti tak rozvíjajú repertoár špecifických gest, ktoré však ťažko kodifikovať. Áno, existujú gestá, ktoré sú takmer univerzálne – napríklad kývanie jednou rukou pre hlasnejšie zahranie úseku. 

Spoznajte rozdiel

Táto práca však zahŕňa oveľa viac ako len čas. Dirigovanie je dnes istou formou komunikácie: Dirigentka si vytvorí víziu toho, ako chce, aby hudobná skladba znela. Potom sa snaží túto víziu odovzdať 80 alebo 100 hráčom. Vypočuť si rozdiel medzi interpretáciami rôznych dirigentov nie je ťažké ani pre nováčikov klasickej hudby. Vyskúšajte si to sami na YouTube porovnaním začiatku Beethovenovej Piatej symfónie pod vedením Gianandrea Nosedu, hudobného riaditeľa Národného symfonického orchestra, a Wilhelma Furtwänglera, legendárneho nemeckého dirigenta 20. storočia. Ak sa započúvate, sami nájdete množstvo kontrastov.

Komorná atmosféra spievajúcich detí v sprievode dirigenta. Zdroj: Pexels.com

Od normálu k tým najšialenejším prípadom

Mohli by sme povedať, že niektorí dirigenti sú až technickými strojmi, ako napríklad Pierre Boulez alebo Lorin Maazel. Hovorí sa, že ich mozgy boli skutočné hudobné počítače, schopné rozdeliť rytmy s matematickou presnosťou. Dokonca počuli i nepatrné variácie výšok a nikdy nenechávajú svojich hudobníkov na pochybách o tom, čo presne chcú.

Pre niektorých orchestrálnych kolegov je najvhodnejší minimalistický prístup: Fritz Reiner, maďarský autokrat z 20. storočia, skvele dirigoval gestami tak zdržanlivými a malými, že raz hudobník v zadnej časti orchestra priniesol ďalekohľad. (Reiner mu odpovedal tak, že mu na malý kúsok papiera napísal „máte padáka“ a zdvihol ho, keď opäť ďalekohľad uvidel).  Leonard Bernstein, ktorý bol jedným z najobľúbenejších dirigentov Viedenskej filharmónie, naopak až skákal okolo pódia, gestikuloval a vystrkoval panvu v skrúteniach hodných Elvisa. Existuje však aj video, na ktorom Bernstein vedie Haydnovu symfóniu, kde stojí so založenými rukami, používa obočie a máva očami.

Zdroj: washingtonpost.com

Vraj sú leniví, nesústredení, vychovávaní v luxuse a s vedomím, že za nich všetko vyriešia rodičia. Je to tak naozaj? Skutočne sú takzvaní mileniáli horší ako ich rodičia a predkovia?

Uteká mladým ľuďom vlak iba preto, lebo sa nevedia vzdať návykov, ktoré nadobudli výchovou a rýchlo sa meniacim svetom?

Všetci mladí sú horší? Áno, tvrdili to vždy.

Existuje pojem, ktorý sa volá juvenoia. Možno vám nič nehovorí, no nepochybne je vám veľmi blízky.

Naši otcovia vedeli nepomerne viac ako my, pokiaľ ide o zručnosť v domácich prácach – to si myslia oni. A ich otcovia si mysleli to isté. Dojem, že každá nová generácia je horšia a horšia, je fenomén, ktorý má aj názov. Juvenoia.

Možno aj napriek tomu vedomiu (alebo paradoxne s ním) americký spisovateľ, motivačný rečník a marketingový špecialista Simon Sinek pred tromi rokmi pomerne vášnivo a kontroverzne porozprával o svojom názore na generáciu mileniálov. Sám za nich považuje ľudí, ktorí sa narodili po roku 1984 a podľa jeho názoru majú hneď niekoľko spoločných vlastností, medzi ktoré považuje lenivosť, nesústredenosť či príliš vysoké nároky:

„Dôvodom je to, že im stále niečo chýba. Z vlastnej skúsenosti viem, že ide o akési štyri piliere. Štyri veci, štyri charakteristiky. Sú nimi výchova, technológie, netrpezlivosť a pracovné prostredie.

Veľa ľudí z generácie oných mileniálov bola v detstve, podľa ich vlastných slov, nevhodne vychovaných. Rodičia im stále opakovali, že sú výnimoční a že keď budú chcieť, môžu mať, čo si zaumienia. Niektorí z nich sa dostali do výberových tried len preto, že si ich rodičia sťažovali, alebo dostávali jedničky len preto, aby dali ich rodičia učiteľom izbu. Niektorí dostali medaily za účasť. Medaila za to, že boli poslední. Tým ale samozrejme stráca hodnotu medaily tých, ktorí si ju zaslúžili, a človek, čo skončil posledný, sa cíti trápne, pretože vie, že si ju nezaslúžil. Takže sa nakoniec cíti horšie. Títo ľudia zvyčajne doštudujú, nastúpi do práce, vyrazia do skutočného sveta a zrazu zistia, že nie sú výnimoční, že mama im povýšenie nevydupe … že za posledné miesto nič nedostanú a že nemôžu mať, čo si zaumienia. A zrazu sa nestačia čudovať.

… A tí ľudia za to nemôžu, nie je to ich vina. Boli im rozdané zlé karty,“ tvrdí vo svojom monológu Sinek.

Vyhneme sa kritike týchto názorov, hoci na každý argument by sme nepochybne našli protiargument a určite by sme neradi schádzali do zovšeobecňovania, ku ktorému má tento rozhovor silnú tendenciu. No napriek tomu stojí za vypočutie, pretože prezrádza niečo o určitej skupine mladých ľudí a tom, ako si zvykli na instantné uspokojovanie svojich potrieb.

Mladí môžu napredovať, pomôcť im ale musia tí lepší a skúsenejší

Úspech v obchode či zamestnaní nepochybne nie je tým, čo by mali mladí ľudia považovať za jediný životný cieľ. Lenže ak chceme vytvoriť lepšie Slovensko, musíme mladých a perspektívnych ľudí viesť k tomu, aby do svojho hodnotového rebríčka zaradili aj vyššie priority, ktoré presahujú ich osobný život.

A šikovných, mladých, perspektívnych a ambicióznych ľudí u nás máme dosť, obyčajne sa však stratia v dave všednosti, ktorý ich prinúti vzdať sa veľkých snov a nádeje na lepšiu budúcnosť, lepší život, lepšiu krajinu.

V Spojených štátoch existuje tradícia súkromného podnikania a tiež cieleného vedenia mladých ľudí k úspechu stáročia, čo sa prejavuje v každodennom živote. Nebyť amerických podnikateľov a ich cielene vybraných nasledovníkov, naše životy by boli v mnohých ohľadoch komplikovanejšie – už len pre nedostatok kvalitných počítačov, softvéru a služieb.

Slovensko túto tradíciu podnikania a učenia sa od lepších ešte len buduje, no cielene a so zanietením. Zodpovednosť za túto náročnú úlohu na svoje plecia nevzali štátni predstavitelia a štátne aparáty, ale jednotlivci, ktorí majú za sebou roky úspešného obchodovania či manažmentu.

Platforma pre osobnostný rozvoj

CLUB30 (www.club30.sk) je projekt, ktorý má za cieľ vytvoriť kompaktnú a spoľahlivú platformu pre práve takéto vzdelávanie mladých ľudí. Vybrané osobnosti z podnikateľského prostredia sa zaviazali, že zadarmo formou stáží a priebežného vzdelávania ukážu mladým ľuďom, na čo sa majú sústrediť, ako systematicky pracovať na vlastnej budúcnosti, ako pracovať so sebou i ostatnými ľuďmi. Základom je nielen komunikácia, ale aj uvedomenie si vlastnej hodnoty.

„Naším cieľom nie je nahradiť tradičné vzdelanie,“ uvádza Club30 na svojich stránkach. „Naším cieľom je doplniť vzdelanie o praktické skúsenosti a pomôcť odhaliť seba samého. To, čo člena charakterizuje, v čom je jedinečný.“

Ako Club30 ďalej uvádza, jeho zámerom nie je nútiť každého, aby sa stal podnikateľom, ale identifikovať mladých, šikovných a ambicióznych ľudí, ktorí majú chuť zmeniť svet.

Si iný ako ostatní? Dajú ti šancu: Na Slovensko prišiel CLUB30 zameraný na podporu mladých a šikovných

Mladí sú slabí v domácich prácach, mnohí ani nevlastnia náradie či nevedia opraviť záchod

Pôvodne vydané 12. novembra 2020

Maliarka Anna Weyant sa s rastúcou popularitou a cenou na trhu pripojila ku Gagosianu, megagalerijnému impériu s 19 pobočkami po celom svete. Náznaky jej vzostupu na trhu boli viditeľné minulý mesiac v Sotheby’s Hongkong, keď sa jedno z jej zátiší predalo za 513 900 dolárov, čo predstavovalo viac ako desaťnásobok odhadu.

Vo veku 27 rokov sa tak stala najmladšou umelkyňou na zozname Gagosianu. Jej prechod do Gagosianu je pre umelkyňu v jej veku veľmi nezvyčajný. V počiatočných fázach kariéry väčšina umelcov začína v menšej galérii. Neskôr prejde do stredne veľkej galérie a až nakoniec, ak majú šťastie, skončia v mega-galérii.

Aby toho nebolo málo, tento rok pre ňu Gagosian otvorí samostatnú výstavu v New Yorku.

Teen team spirit by Anna Weyant #annaweyant pic.twitter.com/FjV9BhVprE

— Avant Arte (@avant_arte) December 6, 2021

Gagosian

Gagosian je globálna galéria špecializujúca sa na moderné a súčasné umenie. Táto galéria zamestnáva viac ako tristo ľudí v devätnástich výstavných priestoroch. Organizuje výstvavy v Spojených štátoch, Európe a Ázii. Okrem svojich galérií, je na čele digitálneho trhu s inovatívnymi online výstavnými miestnosťami, ktoré sa časovo zhodujú s významnými veľtrhmi umenia a ktoré obsahujú veľmi žiadané diela súčasných popredných umelcov, transparentné ceny, historickú vedu a dôkladnú analýzu trhu.

Kto je Lary Gagosian?

Lawrence Gilbert (Larry) Gagosian je americký obchodník s umením, ktorý vlastní sieť galérií Gagosian Gallery. Gagosian je tiež označovaný ako „najvýznamnejší obchodník na svete“. Lary stojí na čele komerčného umeleckého priemyslu od 60. rokov 20. storočia. Zastupuje a propaguje ohromujúci zoznam súčasných umelcov vrátane Cy Womblyho, Roya Lichtensteina, Alberta Giacomettiho, Anselma Kiefera, Damiena Hirsta, Helen Frankenthalerovej a Zao Wou-Ki. Spravuje tiež majetky niektorých z najlepších maliarov histórie vrátane Pabla Picassa, Warhola a Williama de Kooninga.

Tento 77-ročný díler začínal skromne, kedysi si prenajímal cudziu šatníkovú skriňu na Venice Beach za 20 dolárov mesačne a parkoval autá, aby si zarobil. Svoju kariéru začal predajom plagátov na uliciach Los Angeles.Vďaka tvrdej práci, dobrému oku a vášni sa dokázal vyšvihnúť až medzi najužšiu elitu.

Podľa niektorých zdrojov tento odborník na umenie, vášnivý plavec, tenista a surfer, randí s mladou umelkyňou Annou Weyant.

Výnimočne ženské diela

Autorka vo svojich obrazoch maľuje ženy s detskými tvárami, ktoré prežívajú každodenný život (prežívajú zlomené srdce, cvičia pilates, pijú víno atď). Jej postavy vkladajú veľa energie do vonkajšieho vzhľadu, zatiaľ čo svoj vnútorný život držia na uzde. Veľa jej postáv sa nápadne podobá na Annu, hoci umelkyňa povedala, že to nie je ona.

Weyant nazýva svoju značku ako nízko položené traumy dievčenského veku. Jej niekedy až desivá schopnosť zachytiť tieto zážitky spôsobom, ktorý rezonuje s dospelými ženami, z nej urobila jednu z najvyhľadávanejších mladých umelkýň súčasnosti.

Anna Weyant https://t.co/kHRquOie6I pic.twitter.com/TSsiqr1fn8

— artnau (@artnau) September 25, 2020

„V tom veku som nemala nástroje na spracovanie takýchto skúseností. Až neskôr som sa začala vracať späť a hovoriť si: „To bolo naozaj divné“ alebo ‚To bolo naozaj smiešne‘. Začalo to byť terapeutické.“ Anna Weyant pre Artnet

Jej jedinečný pohľad na dospievanie si našiel dychtivé publikum a vyvolal značný dopyt.

„Veci, ktoré som predala pred 10 mesiacmi za 2 000 dolárov, sa predávajú za oveľa, oveľa, oveľa viac. Je ťažké necítiť sa istým spôsobom zradená, pretože mám pocit, že som sa vzdala tejto veci, ktorá bola veľmi intímna. Ale bolo to výmenou za peniaze, takže… neviem.“ Anna Weyant pre Artnet

Ráno nasadneme do auta a odvezieme sa do kancelárie, v práci osem hodín presedíme pri počítači, poobede opäť nasadneme do auta, zaparkujeme blízko pri supermarkete, nakúpime a zavezieme sa domov. Niekedy si nenájdeme ani hodinu času na prechádzku, fitness centrum alebo bicykel. Sedenie považujeme za normálne.

Avšak, sedavý životný štýl zabíja. Pomaly a nenápadne. Podľa Národného centra zdravotníckych informácií (NCZI) nedostatok pohybu vedie k srdcovocievnym ochoreniam. Zároveň zvyšuje riziko cukrovky, obezity, rakoviny hrubého čreva, úzkosti aj depresie.

Podstatné je vystúpiť z komfortnej zóny, teda spraviť vo svojom živote aspoň malé zmeny. Spočiatku stačí namiesto výťahu použiť schody.

Vieme, že pohyb je zdravý, ale ako športovať, ak nemáme čas? Ak po príchode domov riešime prácu, musíme sa postarať o deti alebo sa učiť? Webový portál healthline.com vytvoril desať jednoduchých tipov, ako sa viac hýbať a menej sedieť. Nestratíte nimi vzácne hodiny času, ale pozor, musíte sa zbaviť pohodlnosti. Vybrali sme osem z nich.

1. Začnite chodiť po schodoch

Ak prekonáte lenivosť, odmietnete výťah a vyberiete sa po schodoch, vaša srdcová frekvencia sa zvýši. Chodenie po schodoch zároveň pomáha udržiavať rovnováhu a posilňuje dolné končatiny. Ak máte pár minút naviac, môžete dokonca urobiť niekoľko zdvihov päty z okraja schodu, čím posilňujete lýtka. Ak sa vám zdá aktivita príliš jednoduchá, berte schody po dvoch.

2. Prechádzajte sa počas hovorov

Pri telefonovaní nemusíte sedieť a platí to aj pri pracovných hovoroch. Stačí si dať na uši slúchadlá, vložiť telefón do vrecka a vybehnúť von. Globálne či ekonomické problémy môžete riešiť aj na prechádzke v prírode. Viaceré výskumy dokonca ukazujú, že chôdza zvyšuje kreativitu a podporuje myslenie.

3. Stoličku vymeňte za fit loptu

Ak vymeníte stoličku za stabilizačnú loptu, pri sedení si môžete nielen zacvičiť, ale lopta zároveň zlepšuje držanie tela a tlmí bolesti chrbta.

4. Zaparkujte ďalej

Autá nám síce život uľahčujú, ale zároveň nás robia lenivými. Čím ďalej od obchodu alebo domu zaparkujeme, tým viac krokov spravíme. A aj malá zmena je lepšia než žiadna zmena.

5. Venčite 

Ilustračný obrázok, zdroj: pexels.com

Práve pes vás prinúti ísť von, aj keď sa vám nechce. Nemáte psa, ale vaše deti po ňom túžia? Zoberte ich do blízkeho útulku a namiesto pozerania filmu sa vyberte na prechádzku. Každý útulok rád privíta dobrovoľníkov, ktorí by vyvenčili štvornohých miláčikov. A každý pes v útulku sa vašej návšteve zaručene poteší. Spravíte tak radosť deťom, psovi, aj svojmu zdraviu.

6. Tancujte pri varení

Je jedno, či varíte večeru, utierate prach alebo skladáte bielizeň. Zapnite si hudbu, ktorú milujete a tancujte popri práci. Tanec je nielen zábava, ale aj skvelý spôsob, ako spáliť kalórie, či pracovať na svojej rovnováhe a koordinácii. Vaše deti sa môžu pridať.

7. Cvičte pri pozeraní televízie

Ak máte čas pozerať váš obľúbený seriál a nechcete sa tohto času vzdať, skúste si zacvičiť počas seriálu. Začnite napríklad jednoduchým strečingom, pri ktorom nepotrebujete nič, len podložku na cvičenie. Ak sledujete pol hodinovú šou a celý čas sa hýbete, je to pol hodiny cvičenia, na ktoré ste predtým nemali čas.

Pokiaľ chcete cvičiť intenzívnejšie a nemáte čas chodiť do fitness centra, investujte do bežiaceho pásu, stacionárneho bicykla alebo činiek. Ak si chcete naplno užiť film, využite reklamné prestávky. Pamätajte na to, že začať je vždy ťažké. Ak začnete a vytvoríte si zvyk, postupne sa z cvičenia stane rutina.

8. Vymeňte stolové hry za aktívne

Zvyknete s deťmi hrávať stolové hry? Skúste ich vymeniť za pohybové hry. Stačí si len zaspomínať na hry z detstva, ktoré ste milovali. Hru na skrývačku, sochu stoj, preteky vo vreciach, stoličkové tanec, skákanie cez švihadlo… . Celá rodina sa zabaví a zašportuje, pohyb predsa prospeje každému.

Pravidelná pohybová aktivita podľa hovorkyne NCZI Alžbety Sivej pozitívne vplýva na srdcovocievny systém, znižuje hladinu krvného tlaku aj cholesterolu, podporuje metabolizmus a pozitívne vplýva na hladinu cukru v krvi. Stimuluje tiež imunitu, priaznivo vplýva na dýchacie cesty, optimalizuje stresovú záťaž a zvyšuje hladinu endorfínov. Informovala o tom TASR.

Len málo ľudí malo tak vyvinutú kariéru v toľkých sférach ako Dwayne „The Rock“ Johnson. Vo svete wrestlingu bol prezývaný „The Great One“, a vo filmovom svete jeho filmy priniesli celosvetovo najmenej 10 miliárd dolárov!

Okrem toho jeho autobiografia The Rock Says… z roku 2000 bola číslo 1 v zozname bestsellerov The New York Times, a jeho tenisky Project Rock s Under Armour sa vypredali za menej ako 24 hodín. To všetko mu pomohlo dostať sa na prvé miesto rebríčka Forbes najlepšie platených hercov dva roky po sebe, s odhadom 87,5 milióna dolárov v roku 2020.

Niet divu, že sám Johnson vysoký 196 centimetrov hovorí, že mal „divoký život Forresta Gumpa.“

8 faktov, ktoré ste o ňom možno nevedeli

Chcel sa stať agentom CIA

„The Rock“ mal oči na to, aby sa stal skutočným odbojárom zločinov a dúfal, že bude pracovať pre Ústrednú spravodajskú službu – no do cesty sa postavila právna prekážka. Jeho profesor a poradca v oblasti trestného súdnictva ho presvedčil, že najlepším pracovníkom, ktorým sa môžem stať pre agentúru, je ten, ktorý má právnické vzdelanie.

Aj keď si na začiatku myslel, že je táto cesta dobrý nápad, uvedomil si, že by ho žiadna seriózna právnická fakulta nikdy neprijala kvôli jeho zlým známkam. Vyštudoval však univerzitu v Miami, s bakalárskym titulom zo všeobecného štúdia kriminológie a fyziológie.

Bol na ceste stať sa profesionálnym futbalistom

Keď ho stredoškolský učiteľ povzbudil, aby skúsil hrať americký futbal, zistil, že má veľký talent na ihrisku. Rýchlo vynikal a získal plné štipendium na špičkovej futbalovej univerzite v Miami. Tréner mu povedal, že má dobrú šancu dostať sa do NFL.

Kvôli následným zraneniam a depresii však jeho cesta netrvala dlho, a bol z tímu Calgary Stampeders vyradený.

Jeho otec aj starý otec boli zápasníci

Johnson sa stal prvým zápasníkom tretej generácie vo WWE, čo je dedičstvo, ktoré začalo u jeho starého otca, „vysokého náčelníka“ Petra Maiviu narodeného v Americkej Samoe, v 60. rokoch. Jeho otec, Rocky Johnson narodený v Novom Škótsku, známy ako „Soul Man“, sa potom učil od Maivia predtým, ako sa oženil s jeho dcérou.

Keď Rocky odišiel v roku 1991 do dôchodku, začal trénovať svojho syna, a v roku 1996 mladší Johnson debutoval  na WWE. Johnson venoval v roku 2021 ocenenie Asociácie hollywoodskych kritikov s veľkou vďakou svojmu otcovi.

15-ročný Johnson. Zdroj: The Rockov Instagram.

Urobil si 10- až 12-ročný plán ako sa stať top chlapom v Hollywoode

V okamihu sa zdalo, že Johnson bol zrazu na vrchole wrestlingového aj filmového priemyslu, ale v skutočnosti to bola súčasť dlho vypočítaného plánu. Každú noc, keď zápasil, bolo jeho cieľom zabaviť sa – nie nevyhnutne vyhrať – takže to dávalo dokonalý zmysel, ale nechcel byť len zábleskom.

Chcel mať dlhotrvajúcu kariéru, ktorá by preňho mala skutočnú váhu a hodnotu. Vyštudoval teda remeslo, spolupracoval s hereckými trénermi a stanovil si 10- až 12-ročný plán.

Tetovanie na chrbte, hrudi a ľavej ruke trvalo 60 hodín

V roku 2003 Johnson podnikol výlet na Havaj, aby si nechal nakresliť svoje rodinné dedičstvo na telo, od tahitského tetovacieho umelca Po’oiniho Yrondiho. Predtým, ako začali, Johnson a Yrondi sa spolu hodiny rozprávali a modlili.

Samotné tetovanie trvalo 60 hodín a bolo rozdelené do troch 20-hodinových sedení. Medzi symboliky patria kokosové listy predstavujúce samojského hlavného bojovníka, slnko pre šťastie, dve oči predkov, ktoré sa naňho pozerajú, a korytnačí pancier na odohnanie zlých duchov. Súčasťou návrhu je aj symbol zobrazujúci troch ľudí v jednej osobe, ktorý ukazuje puto medzi ním, jeho vtedajšou manželkou a dcérou. (Teraz má ďalšie dve dcéry.)

Bol držiteľom Guinessovej knihy rekordov vo fotení selfie

Počas londýnskej premiéry svojho filmu San Andreas v roku 2015 sa Johnsonovi podaril ďalší výkon – zapísal sa do Guinessovej knihy rekordov pre počet selfie urobených za tri minúty, čo sa mu podarilo so 105 fanúšikmi.

Úradníci boli po ruke, aby sa uistili, že každý záber zahŕňal celú tvár a krk subjektov a bol zaostrený (niekoľko bolo diskvalifikovaných). Nakoniec si však vyslúžil titul a zverejnil príspevok na Instagrame.

Tim Burton o ňom uvažoval pre rolu Willyho Wonku

Predtým, ako si Johnny Depp nasadil ikonický cylinder, aby si zahral Willyho Wonku v remaku Charlie a továreň na čokoládu z roku 2005, režisér Tim Burton zvažoval Johnsona.

Uvažuje o tom, že bude kandidovať na prezidenta

Po odškrtnutí toľkých oblastí by sa Johnson mohol nakoniec presunúť do sveta politiky, čo myslíte? Možno. Nie je náhoda, že každá epizóda Young Rocku začína a končí tým, že Johnson hrá sám seba, a robí rozhovor s novinárom, ktorého hrá Randall Park, keďže kandiduje na prezidenta v roku 2032. Viac krát vyjadril svoj záujem o Biely dom aj pred novinármi.

David Aguilar Amphoux sa narodil s Poľským syndrómom. Tento syndróm mu bránil vo vývoji pravej ruky a pravého prsného svalu. No mladík z Andorry nenechal, aby ho jeho zdravotný stav obmedzoval. Ako prvý človek sám postavil plne funkčnú protézu ruky z kociek LEGO®. A dokonca už vo veľmi mladom veku sa stal držiteľom Guinnessovho rekordu.

Významné ocenenia

David získal mnoho ocenení a vyznamenaní za svoje inšpiratívne iniciatívy a ich sociálny vplyv. Ako sme už spomínali, v roku 2017 získal za svoju prácu svetový rekord Guiness. O dva roky neskôr ho NASA pozvala, aby sa zúčastnil na samite o inováciách v rôznych odvetviach. Vzdelávacia odnož spoločnosti LEGO ho pozvala, aby pracoval na dieloch pre jej sériu Spike™ Prime (séria hravých vzdelávacích nástrojov). Aby toho nebolo málo, David napísal aj úspešnú knihu Piece by Piece a vydal dokumentárny film Mr. Hand Solo, ktorý bol nominovaný na cenu Goya 2022.

Náročné štúdium

David Aguilar študuje bioinžinierstvo na Universitat Internacional de Catalunya v Španielsku. Momentálne používa už štvrtý model jeho vlastnej farebnej protézy. Všetky jeho modeli sú postavené z jeho obľúbených hračiek, plastových kociek LEGO. Svoju prvú rudimentárnu umelú ruku si Dávid postavil vo veku deväť rokov. A každá nasledujúca verzia mala väčšie pohybové schopnosti ako tá predchádzajúca.

Robotické rameno

Dávid priznal pre magazín Futurum Careers, že dôvodom, prečo zostrojil model MK-1, bolo to, že si prešiel veľkým sklamaním v živote.

„Odmietlo ma jedno dievča, pretože som bol postihnutý, a to ma veľmi poznačilo. Na týždeň som sa zamkol vo svojej izbe. Jedného dňa, keď som prišiel zo školy a zamkol som sa v izbe, som sa pozeral na helikoptéru LEGO, ktorú som mal na poličke. Vtedy som sa rozhodol, že ho rozoberiem a vytvorím projekt svojho života.“

MK-I bola Davidova čisto mechanická protéza, ktorá mala pohyblivý lakťový kĺb a chápadlo na zdvíhanie vecí, ktoré ovládal ohnutím lakťa. Po niekoľkých vylepšeniach Dávid predstavil svetu svoj najnovší model. Model MK-IV (Mark 4) je motorizovaná ruka s piatimi prstami, ktorú ovláda jemnými pohybmi svojej druhej ruky.

Hand Solo

Mladý vynálezca vedie svoj kanál na platforme YouTube pod prezývkou „Hand Solo“. Jeho cieľom je ukázať ľuďom, že nič nie je nemožné a postihnutie ich nemôže zastaviť. Takisto pracuje na tom, aby sa jeho protéza stala široko dostupnou.

Pred uvedením svojej značky robotických protéz na trh si musel David vyžiadať povolenie od spoločnosti Disney. Chcel sa vyhnúť prípadným právnym problémom kvôli názvu jeho značky.

„Uvedenie mojej solidárnej značky HandSolo bolo autorizované spoločnosťou Disney, pretože fonetická podobnosť s postavou zo ságy (Star Wars) si vyžadovala autorizáciu.“  David Aguilar

Piece by Piece (Kúsok za kúskom)

V svojej knihe David opisuje svoju srdcervúcu osobnú cestu za inováciami. Jeho memoáre

vydalo vydavateľstvo Penguin Random House. Vo svojich vtipných a úprimných memoároch ukazuje, ako možno zahodiť pravidlá a očakávania ľudí, a ako možno zmeniť svet k lepšiemu. Charizmatickým štýlom plným srdca David rozpráva svoj silný príbeh o rodine a priateľstve, o zlomení srdca a strate a nakoniec o triumfe a úspechu, pretože pokračuje vo veľkých snoch a buduje si svoj život a lepší svet.

Zdroje: Reuters, GuinessWorldRecords, Wipo,

Do ambulancií prichádzajú s hnačkou, bolesťami brucha, stratou chuti do jedla, ale aj zožltnutou kožou a očami. Trápi ich aj únava, zvracanie, majú tmavý moč alebo svetlo sfarbenú stolicu. Prípady nezvyčajnej hepatitídy lekári zaznamenali v USA, Veľkej Británii, Dánsku, Švédsku, Írsku, Holandsku aj Španielsku. Na Slovensku sme sa s ním zatiaľ nestretli, no obavy sú na mieste.

Nevieme, prečo vzniká

Neznáme ochorenie pečene u detí, ktoré dovtedy netrpeli žiadnymi vážnymi zdravotnými problémami, vytvára vrásky na čele rodičom aj lekárom. Už päť detí v USA tomuto ochoreniu podľahlo a ďalších viac než sto prípadov je súčasťou vyšetrovania. Informovala o tom TASR.

Vedci nepoznajú príčinu ochorenia, avšak až 90 percent skúmaných prípadov skončilo v nemocnici. Niektorým deťom museli dokonca lekári transplantovať pečeň. Pozitívnou správou je, že väčšina detí sa z choroby úplne zotavila.

„Je veľmi zvláštne vidieť zdravé dieťa, ktoré prichádza s takým množstvom poranení pečene, aké mali tieto deti,“ pre webový spravodajský portál CNN sa vyjadril Markus Buchfellner, špecialista na detské infekčné choroby z Alabamskej univerzity v Birminghame, kde zamestnanci od októbra liečia prípady neznámej hepatitídy.

Hepatitídu alebo opuch pečene spôsobujú infekcie, autoimunitné ochorenia, lieky alebo toxíny. Avšak, vo väčšine prípadov išlo o zdravé deti, ktoré pravidelne neužívajú lieky.  „Vyšetrovatelia v USA aj na celom svete neúnavne pracujú na tom, aby odhalili príčinu,“ uviedol zástupca riaditeľa CDC pre infekčné choroby Jay Butler.

Adenovírus 41

Podľa Butlera, lekári u viac než polovice pacientov objavili prítomnosť adenovírusu. Avšak, zatiaľ nie je jasné, či chorobu spôsobuje adenovírus ako taký, alebo ide o imunitnú reakciu na jeho špecifický variant.

Podľa webového portálu CNN existuje asi 100 druhov adenovírusov. Je známe, že asi 50 z nich infikuje ľudí, takže odborníci potrebovali vírus bližšie preskúmať, aby zistili, či všetky deti majú rovnaký vírus. Iba päť detí malo dostatok genetického materiálu, ktorý mohli výskumníci použiť. Objavili u nich adenovírus 41, ktorý bežne spôsobuje hnačku a vracanie, ale doteraz nikdy nesúvisel so zlyhaním pečene u inak zdravých detí. Butler vysvetlil, že adenovírusy 40 a 41 sú spojené s hepatitídou u detí s oslabenou imunitou.

S podobnými výsledkami prišli aj výskumníci v Spojenom kráľovstve. Vo väčšine skúmaných prípadov sa ani anglickým vedcom nepodarilo získať vzorku s dostatočným množstvom vírusu. Avšak u 18 prípadov takisto išlo o adenovírus 41, rovnaký ako u detských pacientov v USA.

Súvisí neznáma hepatitída s pandémiou?

Vyšetrovatelia okrem chemických faktorov skúmajú aj environmentálne faktory, ktoré by mohli zohrávať úlohu pri vzniku tohto ochorenia. Jedným z nich je aj pandémia koronavírusu. Hoci zvažujú viacero teórií, žiadnu z nich zatiaľ nepotvrdili. Obmedzenia, ktoré s ňou súviseli mohli spôsobiť, že sa adenovírusy začali rýchlejšie šíriť alebo mutovať. Rúška a odstupy počas lockdownov chránili deti pred bežnými vírusmi viac než zvyčajne.

Britskí vyšetrovatelia skúmajú aj priamu súvislosť s infekciou covid-19. Avšak, iba 18 percent detí malo koronavírus. Výskumníci síce u týchto detí nevylučujú, že covid-19 mohol ovplyvniť ich imunitný systém. Takisto pátrajú po tom, či je hepatitída súčasťou nejakého syndrómu, ktorý postihuje deti po infekcii SARS-CoV-2, ako je zriedkavá komplikácia nazývaná multisystémový zápalový syndróm u detí.

Ďalšou teóriou je, že adenovírus mohol vždy spôsobovať zlyhanie pečene u malého percenta infikovaných detí, ale doteraz tomu nikto nevenoval pozornosť, lebo prípadov nebolo veľa. V súčasnosti sa infekcia šíri rýchlo, aj preto vychádzajú najavo zriedkavé prípady.

Mohlo by neznámu hepatitídu spôsobiť očkovanie proti koronavírusu? Podľa CDC táto možnosť nie je pravdepodobná, keďže väčšina detí nebola zaočkovaná.

Neviete prestať kýchať? Máte uslzené oči, trápi vás kašeľ či bolesti hlavy? Ukázalo sa, že vo vzduchu je viac peľu ako pred 30 rokmi. Podľa výsledkov tohtoročnej štúdie sa peľová sezóna v dôsledku klimatických zmien predĺži a bude ešte intenzívnejšia.

S príchodom jari rastú aj obavy súvisiace so začiatkom peľovej sezóny. Podmienky pre alergikov a astmatikov sa neustále zhoršujú v dôsledku zmeny klímy spôsobenej ľudskou činnosťou. Vlastným pričinením prichádzajú jarné teploty skôr a jesenne pretrvávajú dlhšie. Vegetačné a peľové obdobie sa tým pádom predlžuje.

Alergie zosilneli

Vplyv klimatických zmien na sezónne alergie však nemení len začiatok alebo dĺžku peľovej sezóny, ale ju aj zosilňuje. Množstvo oxidu uhličitého priamo súvisí s koncentráciou peľu, pretože stimuluje rast rastlín. Vychádzame zo štúdie, ktorá uvádza, že hladiny trávového peľu sa zdvojnásobili, keď sa úroveň oxidu uhličitého zvýšila zo 400 ppm na 800 ppm (parts per million). Rast vysokých hladín oxidu uhličitého a peľu bude jednoznačne pokračovať, ak budeme aj naďalej ignorovať ,,signály“ prírody.

Mnoho ľudí môže počas roka pociťovať mierne alergie, ale sezónne môžu mať vážne následky (astmatický záchvat). Okrem toho znižujú kvalitu života tým, ktorí majú problémy s dýchaním (napríklad astma). V Amerike trpí ,,alergickou“ astmou asi 60 percent obyvateľov. Čím dlhšia bude peľová sezóna, tým vzniká väčšie riziko prehĺbenia zdravotných problémov. Z finančného hľadiska sa bavíme o nákladnej liečbe pre ľudí, ktorí patria medzi najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva.

A čo na to odborníci?

• ,,Peľová sezóna sa začína oveľa skôr ako v 90. rokoch. Je dlhšia a vo vzduchu sa nachádza omnoho viac peľu,“ povedal William Anderegg, docent biológie
• Patrick Kinney, profesor environmentálneho zdravia, povedal:„nové šúdie naznačujú, že peľové trendy, ktoré v súčasnosti pozorujeme, budú pokračovať aj v budúcnosti.“ Tiež poznamenáva, že si alergiu predstavujeme ako upchatý nos a svrbenie očí. Faktom zostáva, že môže prepuknúť v astmu, čo je omnoho závažnejší stav. Predpovedá zvýšený počet alergikov v najbližších rokoch.

Pre ľudí s alergiou alebo astmou môže mať nárast peľu vážne následky. ARCHÍV AUTORKY

K problematike sa vyjadrila aj najväčšia slovenská zdravotná poisťovňa:

,,Tohtoročná peľová sezóna sa začala pre výrazné oteplenie už koncom januára a v marci vyvrcholila sezóna kvitnutím jelše a liesky. Marcové mrazivé, slnečné a veterné počasie spôsobilo zvýšenú prašnosť ovzdušia, čo prispelo k zvýrazneniu ťažkostí alergikov viac ako po iné roky. Neliečená alergia môže vyústiť až do astmy, preto je nevyhnutné začať s včasnou protialergickou liečbou pri prvých náznakoch.“

Dodáva, že ani pandémia koronavírusu a prekryté dýchacie cesty neprispeli k výraznému poklesu alergických reakcií. Svoje tvrdenia deklaruje vlastnými dátami. Dodáva, že v roku 2019 sa na peľovú liečilo takmer 395-tisíc poistencov, v roku 2020 a 2021 to bolo okolo 326-tisíc. Teda zanedbateľný pokles. V súčasnosti však poisťovňa zaznamenala alarmujúce čísla. Až 158-tisíc ľudí hlási pretrvávajúce problémy so sezónnou alergiou, čo predstavuje takmer polovicu z údajov minulých rokov.

Dažďový paradox

Ak trpíte sezónnymi alergiami, možno si myslíte, že daždivý deň poskytne úľavu od nepríjemných symptómov. Aj keď to môže byť spočiatku pravda, v konečnom dôsledku len prispieva k alergii. Keď je sucho, do ovzdušia sa uvoľňuje viac peľu, ktorý je neuveriteľne ľahký – stačí len letmý vánok, aby sa rozletel a nakoniec skončil v našich dutinách. Dážď zapríčiňuje pokles peľu vo vzduchu. Jeho schopnosť redukovať ,,alergén“ je však krátkodobá. A čo je horšie po daždi majú rastliny tendenciu rásť, pretože obsahuje dusičnany , ktoré sú makroživinou pre flóru, teda opäť budú kvitnúť a produkovať viac peľu.

Príznaky peľovej alergie

Zbystrite, ak sa u vás vyskytla nádcha, prípadne sprievodné príznaky ako pálenie a slzenie očí. Ďalšími príznakmi sú kašeľ a svrbenie slizníc. Účinným riešením je navštíviť odborníka (testovanie alergií zahŕňa kožné testy). Predtým však môžete vyskúšať výplach nosa morskou vodou.

Peľ spôsobuje zápal a podráždenie v nosovej dutine. ILUSTRAČNÁ FOTOGRAFIA

Vplyv klimatickej zmeny sa bude aj naďalej zhoršovať. Ohrozené nebude len zdravie súčasných alergikov, ale aj všetkých ostatných ľudí. S najväčšou pravdepodobnosťou každým ďalším rokom vzrastie percento nových pacientov, ktorí budú odkázaní na liečbu sennej nádchy a astmy. Musíme teda dbať aj na životné prostredie, aby sme ochránili seba a našich blízkych, len tak zmiernime už teraz dosť fatálne následky zmeny klímy.

Aj písmo môže byť umením

Prvý človek, ktorému vznikol v hlave nápad o písaní, pravdepodobne hneď premýšľal, ako túto novú zručnosť spríjemniť oku. Ľudia predsa milujú krásne, esteticky príjemné veci. Samozrejme, aj toto vtedy nové umenie pútajúce oko, by malo byť rovnako krásne, milé a čo najlákavejšie pre oči. Toto bol začiatok kaligrafie: umenia urobiť svoj rukopis čo najestetickejší a najkrajší.

Všetko sa začalo v Číne…

Hovorí sa, že kaligrafia mohla vzniknúť v  Číne, v 3. storočí pred Kristom. Počas tejto éry dynastia Shang požiadala o vyrytie krásnych sloganov alebo úryvkov básní do zvieracích kostí a pancierov korytnačiek na dekoratívne účely. Dnes pre nás nepredstaviteľný jav, vtedy bežná praktika. Keďže plátno, ktoré sa malo použiť, bolo také malé, znaky museli byť napísané mierne šikmo. Inak by sa všetky nezmestili do takého úzkeho priestoru, čo mohlo byť pôvodom vzniku kurzívy.  Tá sa začala častejšie v mainstreamovejšom spôsobe používať v 7. storočí po Kristovi aj v Číne, kde budhistickí mnísi začali kopírovať rukopisy.

Rok 1738 – obľúbené boli nielen ozdoby písmen, ale celého aj voľného priestoru na papieru. Dokázali by ste dnes z takejto knihy čítať? Zdroj: pinterest.com

Čínu nasledovali Rimania

V tom istom čase sa však táto forma umenia už začala šíriť po celom svete: Zmocnili sa jej Rimania a začali písať nádherné písmo do mramorových dosiek –  či už v sochách, nápisoch alebo len pre tvorenie básní do dosiek z mramoru. Kaligrafia sa stala znakom vznešenosti. Jediní ľudia, ktorí mohli vlastniť knihy, boli králi a členovia kráľovskej rodiny. Tí nariadili mníchom, aby písali čoraz elegantnejším a komplikovanejším spôsobom, aby ukázali svoju silu a luxus.  Vysoko geometrické, rovné, formálne písmo, ktoré používali, je skutočne reprezentatívne pre staroveké umenie. Dnes ho ale často nevnímame ako dve samostatné umelecké formy: kaligrafiu v tomto prípade považujeme za súčasť sochy či mozaiky.

Leggenda di Natale. Zdroj: pinterest.com

A čo Európa?

Na Strednom východe a vo východnej Ázii je kaligrafia podľa dlhej a náročnej tradície považovaná za hlavné umenie, ktoré sa rovná sochárstvu alebo maľbe. V západnej kultúre zasa jednoduchšie grécke a latinské abecedy či šírenie gramotnosti malo tendenciu urobiť z rukopisu umenie, ktoré môže praktizovať každý. Po zavedení tlače v Európe v polovici 15. storočia však vznikol jasný rozdiel medzi rukopisom a prepracovanejšími formami písma.

Guttenberg vynašiel prvú tlačiareň s pohyblivými typmi písma a umožniť aj chudobnejšiemu ľudu čítať. Nepoužíval úplne jednoduché písmo, ale typ, ktorý sa približuje dnešnému pätkovému: s malými ozdobami v písmenách. Pre zlú čitateľnosť tohto typu písma pisári začali vymýšľať štýly písmen na rôzne účely: šetrenie peňazí, zlepšenie čitateľnosti alebo aby sa na stranu zmestilo viac slov. Kaligrafia sa teda naďalej vyvíjala do toho, čo poznáme dnes: stovky rôznych písiem, veľa rôznych typov písma, niečo s množstvom rôznych estetických prvkov, ktoré môžu vyhovovať každej vašej potrebe.

Piesne a sonety od Williama Shakespeara. Zdroj: Pinterest.com

Koniec rukopisu po zavedení kníhtlače?

Predpokladalo sa, že proces tlače ukončil tradíciu rukopisov. Pravdou je, že väčšina honosných zbožných rukopisov pochádza z obdobia po zavedení tlače. Okrem toho, určité typy publikácií, ako napríklad notové záznamy, vedecké notácie alebo diela pre malé publikum, boli aj naďalej písané ručne až do 19. storočia. Hoci ručné písané knihy nemohli vychádzať v takom náramnom množstve, zavedenie tlače prežili. Tlač a rukopis sa začali navzájom ovplyvňovať: napríklad moderná reklama naďalej zahŕňala kaligrafiu a mnohí kaligrafi v priebehu rokov navrhovali typy písma na tlač.

„Zrkadlo umenia písania“ od Jana van de Velde z roku 1605 nachádzajúce sa v knižniciach Kolumbijskej univerzity v New Yorku. Foto: Kolumbijská univerzita, New York

Islamsky svet tiež objavuje čaro kaligrafie

V 7. storočí sa začala šíriť aj v islamskom svete. Ako iste vieme, Korán je veľmi prísny na umelecké zobrazenia. Krásu písmen preto začali miestni považovať za vysoko umeleckú formu. Dokonca až do takej miery, že ju vnímali ako najvyšší druh umenia. Korán pisári vytvárali čoraz prepracovanejšie a zdobenejšie. Úryvky z knihy s krásnou, prepracovanou kaligrafiou sa neskôr začali používať aj v iných umeleckých formách: na odevoch, papieri, dlaždiciach, kobercoch či šperkoch. Ich láska ku kaligrafii skončila vytvorením dvoch hlavných štýlov: Kufic – najstarší a najokázalejší štýl a Naskh – menší, ozdobnejší štýl. Islamská kaligrafia sa naďalej vyvíja a nestráca na popularite. Dnes je v  mnohých islamských krajinách vysoko uznávanou umeleckou formou „kaligraffiti“, čo je zmesou kaligrafie a graffiti.

Ručne písané rozprávky. Zdroj: pinterest.com

Zdroj: Britannica.com, tmcnet.com

Vytvorenie profesionálneho vzhľadu dokáže ovplyvniť spôsob, akým vás zamestnávatelia vnímajú. Ako sa v dnešných časoch pozerá na to, čo si obliekame napríklad na pohovor?

Snaha zapôsobiť

Reprezentácia seba samého je odjakživa kľúčovou súčasťou profesionálneho úspechu. Dress code, komunikácia, reč tela – to všetko ovplyvňuje ako nazeráme na ľudí. Niekedy je ťažké neklásť dôraz na prvý dojem, keď nám bola neustále opakovaná dôležitosť výberu oblečenia. Na pracovnom pohovore máte prejaviť svoje ja, no nie úplne. Máte prezradiť svoje góly a ukázať prednosti, ale tak, aby ste spĺňali určité nároky.

Ak prácu získate, častokrát pôsobíte ako zástupca spoločnosti pre verejnosť. Či už vybavujete telefonáty, navštevujete klientov alebo hovoríte so zákazníkmi v obchode, vzhľadom odrážate, z akej firmy pochádzate. Zamestnávatelia oceňujú tých, robia dobré meno aj mimo štyroch stien svojej kancelárie.

Čo bolo kedysi v rámci firemného obliekania nutnosťou, je postupne na ústupe. zdroj: pixabay.com

Obliekanie do práce sa zvyčajne riadilo niekoľkými pravidlami. Kostýmy a obleky bez vyzývavých prvkov či farieb vytvárali uniformitu, do ktorej sa dalo ľahko zapadnúť. Vzostup technologického sektora postupne tento stereotyp odľahčil. Predstavte si typické oblečenie najvýznamnejších osobností tohto odvetvia ako je Steve Jobs alebo Mark Zuckerberg. Svoje nápady odprezentovali zásadne v pohodlnom oblečení. Jobsov čierny rolák sa dokonca stal jeho poznávacím znamením.

Uvoľnené pravidlá

V Spojených štátoch amerických má ležérny dress code zaužívaných 79% pracovísk. Ústup formálneho imidžu v práci takisto pociťujeme aj na Slovensku. Predtým, keď každý nosil „slušné“ oblečenie, bolo dekódovanie nevyslovených pravidiel jednoduchšie. Dnes môže byť pri liberálnejších možnostiach obliekania ťažké trafiť do čierneho. Paradoxne by v takýchto spoločnostiach spravil oblek viac škody než úžitku. Prehnané obliekanie v rámci firemnej kultúry znamená, že nie ste voči okoliu dostatočne všímaví a nezapadáte.

Spoločnosti sa snažia zabezpečiť svojim zamestnancom príjemné prostredie výmenou za kvalitne odvedenú prácu. zdroj: unsplash.com

Efektívnou stratégiou je voliť podobný odev ako dlhodobí pracovníci. Štúdie ukázali, že manažéri s väčšou pravdepodobnosťou najímajú a povyšujú ľudí, ktorí im obliekaním pripomínajú seba. Táto zaujatosť v myslení sa nazýva príbuzenské skreslenie. Mnohí ľudia týmto spôsobom dokážu získať nielen lepšie pracovné miesto, ale aj sebaistotu. Správny výber oblečenia sa teda odzrkadlí na pracovnom výkone.

Je dôležité poznamenať, že pravidlá týkajúce sa obliekania nie sú úplne rovnaké pre všetkých pracovníkov. Takzvaný „efekt červených tenisiek“ sleduje vzťah medzi postavením zamestnanca a voľnosťou, ktorú si v rámci svojho šatníka dovolí. Muži a ženy pracujúci na vysokých postoch nosia neformálne oblečenie a napriek tomu sú rešpektovaní. Ak by takto do práce prišiel niekto iný, stal by sa terčom kritiky.

Štýlovo aj počas home office

Veľkou výzvou bola počiatočná práca v čase pandémie. Vďaka technológiám našťastie stále komunikujeme prostredníctvom internetu. Kolegovia sa nám ukázali od pliec nahor – ak si vôbec dali tú námahu zapnúť kameru. Z domu mohli zamestnanci bez problémov podať hviezdny výkon na porade v košeli s golierom. Všetci sa ale zhodli na tom, že spodnú časť pracovného odevu tvorili tepláky a papuče. V prípade, že kamery neboli povinné, celodennou garderóbou mohlo byť pokojne aj pyžamo.

Prácu z dobu si pochvaľuje čoraz viac ľudí. zdroj: pexels.com

Pre zamestnancov túžiacich po povýšení je online forma taktiež ťažkým orieškom. Pár centimetrový štvorec na obrazovke sťažuje príležitosť urobiť dobrý dojem. Nápadné oblečenie či šperky vedia pritiahnuť pozornosť. Stále tam však ostáva riziko, že to preženiete. Pracovník, ktorý sa prihlási na stretnutie v košeli s golierom, keď sú všetci ostatní v mikinách, vynikne. Nevyhnutne ale nepôjde o pozitívne reakcie. Spolupracovníci či dokonca samotný šéf si môžu pomyslieť, že sa snaží príliš okato.

Teraz sa ľudia vracajú späť do kancelárií a spoločnosti skúšajú hybridné firemné modely. Návrat k formálnemu oblečeniu preto prestáva byť žiadaný. Rozhodovanie, čo si obliecť uľahčí jeden jednoduchý trik. Správny výber šiat dokážete docieliť starostlivým pozorovaním pracovného okolia. Dress code ale nie je jedinou vecou, na ktorú by ste sa mali pri práci spoliehať. Dokonalý zjav má pridanú hodnotu, ak sa zhoduje so zručnosťami. Manažér ocení dobre padnúce sako, prípadne kvalitne šité tričko s nenápadným logom. Keď zároveň vykonávate prácu s uspokojujúcimi výsledkami, berte váš štýl ako malé plus.

Zdroje: www.bbc.com, www.indeed.com

Zdroj titulnej fotografie: unsplash.com