iNSTRID

Určite ste to zachytili aj vy, že spoločnosť Microsoft vydala novú generáciu svojho operačného systému. Windows 11 má byť revolúciou, obrovským skokom vpred, dotiahnutím sa na systémy od spoločnosti Apple. Na YouTube som videl niekoľko videí od technologických vlogerov, ktorí avizovali zásadné vylepšenia doteraz používaného Windowsu 10 a odporúčali prechod na jedenástku.

Pod vplyvom týchto odporúčaní a celkového nadšenia v online technologickej komunite som si oficiálne vylepšil svoj počítač z Windowsu 10 na Windows 11 s vysokými očakávaniami. Ako vždy doteraz, nové vydanie ma Windowsu sklamalo. Postupne objasním, čo ma novom Windowse 11 sklamalo a prečo by som prechod na novinku zatiaľ neodporúčal ľuďom, ktorí, rovnako ja, pracujú na počítači niekedy aj desať hodín denne.

Inštalácia – bez problémov

Napriek úvodnému kritickému zhrnutiu musím uznať, že samotná inštalácia novej generácie Windowsu na môj notebook prebehla úplne bezproblémovo a rýchlo. Používam pomerne nový notebook, 15-palcový HP Pavilion x360 s procesorom Intel i5 a 16 GB pamäťou RAM. Formálne požiadavky Microsoftu na inštaláciu nového systému som spĺňal do posledného kritéria, takže som systém aktualizoval a za asi hodinku sa na počítači spustil už nový Windows 11.

Všetky súbory ostali zachované, vrátane kľúčových nastavení, z tohto hľadiska sa používateľ nemusí ničoho obávať. Problém prišiel vo chvíli, keď som sa chcel prihlásiť do svojho používateľského profilu.

Senzor odtlačkov prstov prestal fungovať

Prvé, čo ma zarazilo, bolo znefunkčnenie senzora odtlačkov prstov. Na tento spôsob prihlasovania som si zvykol ako na rýchlejšiu alternatívu k PIN kódu, ten v HP Pavilion x360 je pomerne rýchly a spoľahlivý. Keď som preto vošiel do nastavení, aby som senzor konfiguroval odznova, zistil som, že tento konkrétny typ vraj nie je podporovaný službou Windows Hello. Bol som prekvapený aj nahnevaný – veď iba nedávno som za ten počítač zaplatil skoro tisíc eur a teraz mi nebude fungovať jedna z funkcií, pre ktoré som si ho kúpil.

Senzor odtlačkov prstov na notebooku

Po dvoch dňoch som našiel riešenie, ako ho predsa len spojazdniť. Bolo potrebné otvoriť Správcu zariadení (klik pravým tlačidlom myši na ikonu Štart), tam nájsť Biometrické zariadenia a senzor odtlačkov prstov (v mojom prípade Synapsics WBDI Finterprint Reader – USB 116). Toto zariadenie som musel odinštalovať, následne reštartovať počítač, znova otvoriť Správcu zariadení a dať vyhľadávať zmeny hardvéru. Počítač zistí prítomnosť senzora, nainštaluje ho a zrazu sa už vo Windows Hello použiť dá. Prihlasovanie pomocou odtlačku prsta teraz funguje, ale vyžadovalo si to prácu, na ktorú je priemerný používateľ počítača krátky.

Nový Štart spomaľuje prácu

Jednou z podstatných inovácií nového Windowsu je, že ponuku Štart môžete vycentrovať, prešiel jednoduchou grafickou úpravou a niektoré položky vpravo sú určitým spôsobom zjednotené. Samozrejme, že keď sa dalo, lištu Štart som zarovnal doľava, pretože tam je praktickejšia.

Problémom sa ukázalo, že Microsoft obmedzil funkčnosť tejto lišty. Ak ste ako ja zvykli chytiť myšou súbor na ploche a presunúť ho do ikony programu na lište s tým, že tento súbor sa následne v programe otvoril, odteraz to už fungovať nebude. Musíte sa prekliknúť pomocou skratky Win + Tab.

Lišta Štart má po novom obmedzenú funkčnosť

Lišta Štart po novom nereaguje na myš po celej svojej dĺžke – musíte sa trafiť na miesta, kde sú ikony, inak sa lišta nevysunie. Ak sa nevysunula, musíte na ňu kliknúť. Zbytočne to uberá na plynulosti práce.

Zjednotený panel s nastavením základných funkcií nie je zlý nápad, ale keď chcete vybrať VPN sieť, vyžaduje si to kliknutia navyše, opäť celkom zbytočne. Oceňujem však nastavenie hlasitosti a jasu obrazovky cez tento panel, to je celkom užitočné.

Združený panel funkcií pripomína stavový riadok na Androide.

Za ďalší vážny nedostatok nového Windowsu 11 považujem aj to, že keď vyhľadávate v lište Štart, čokoľvek spojené s webom sa automaticky otvorí v prehliadači Microsoft Edge. Windows 11 úplne ignoruje to, že mám ako predvolený prehliadač nastavený Google Chrome. Preto túto podstatnú vec je pre mňa vyhľadávanie vo Windowse celkom zbytočné a nepoužiteľné.

Vyhľadávanie priamo v Štarte je síce praktické, ale akýkoľvek web je otváraný výhradne cez prehliadač Edge.

Stále dva ovládacie panely

Keď ešte nebol Windows 11 uvedený na trhy, tak som niekde čítal vtipný komentár, že niekomu chýba už len tretí ovládací panel. V Microsofte to asi prijali ako výzvu a tak naozaj Windows 11 obsahuje nový ovládací panel. Volá sa Nastavenia a je pomerne prehľadný, pripomína ten z Androidu, naďalej však máte aj ďalší s názvom Ovládací panel. Keď chcete robiť podrobnejšie úpravy v Nastaveniach, systém vás automaticky presmeruje na Ovládací panel… tak čo vlastne Microsoft vylepšil? Našťastie, že tu nie je ešte aj ten katastrofálny panel nastavení z Windows 10.

Nekonzistentná farebnosť a dva rôzne ovládacie panely.

Problémy s pripojením na externý server cez VPN

Pracujem pre viac klientov a niektorí z nich umožňujú, aby som na ich server pristupoval z môjho notebooku prostredníctvom VPN pripojenia. Toto pripojenie nie je problém nastaviť, ale po aktualizácii systému na Windows 11 prestalo pracovať správne. Pripojenie sa na server začalo byť enormne zdĺhavé, akoby systém nevedel byť zároveň pripojený na lokálnu Wi-Fi sieť a aj k VPN. Ukázalo sa, že tento problém musím riešiť upravením súkromia počítača, doslovne ho sprístupniť komukoľvek v sieti. Dočasne sa to dá, ale musím dbať na to, aby ste sa vždy z VPN odhlásili, aby vám niekto na diaľku nesledoval počítač.

Nekonzistentnosť: Tmavý režim je nedotiahnutý

Skutočnosť, že Microsoft len zobral Windows 10 a upravil v ňom najmä grafiku, svedčí aj to, že síce si v novinke môžete nastaviť svetlý alebo tmavý režim, avšak ten ovplyvňuje systém iba do určitej úrovne. Overiť si to môže tak, že otvoríte napríklad Správcu zariadení alebo podrobné nastavenia hardvéru, zrazu bude počítač ignorovať používateľské nastavenia. Nie je to niečo, čo by doslova kazilo dojem, ale napovedá to o nedostatočnej dôslednosti spoločnosti Microsoft.

Z času na čas mrznú programy a kratšia výdrž batérie

Zatiaľ čo počas práce s Windows 10 som ani jedenkrát nemal problém so zamŕzaním programov alebo systému, po prechode na Windows 11 sa to párkrát stalo. A nepochopiteľne pri celkom bežných prácach, pri písaní textov a prehliadaní webu. Niekto by mohol povedať, že treba v systéme spraviť niekoľko nových nastavení, posťahovať si nové programy a optimalizovať výkon, ale to nie je pravda. Keď už Microsoft oficiálne ponúka Windows 11, má byť tento systém dokonale vyladený a fungovať spoľahlivo. Ukazuje sa, že nie je.

Windows 11 občas spôsobí zamrznutie počítača.

Okrem toho sa mi podstatne skrátila výdrž notebooku na batériu. Namiesto predchádzajúcich asi šiestich hodín vydrží na Windowse 11 len do päť hodín, čo je podstatne menej. Pritom jednou z podstatných vecí, ktoré sa v súvislosti s jedenástkou propagovali, mala byť práve lepšia výdrž na batériu.

Zhodnotenie? Zatiaľ ostaňte s Windows 10

Operačný systém Windows 11 nie je vyslovene zlý, ale ľutujem, že som prešiel na novší systém. Keby som mohol teraz vykonať krok späť na Windows 10, tak by som to spravil, pretože s jedenástkou mám niekoľko problémov, ktoré ma počas dňa zbytočne oberajú o čas. Ak ste ešte neprešli na Windows 11 preto, lebo máte veľa práce a obávate sa ťažkostí po zmene systému, radšej na jedenástku zatiaľ ani neprechádzajte.

Experiment výskumníkov z Cambridgskej univerzity objavil proteín, ktorý by sa mohol dať použiť na rozoznanie, či by sa emócie a spomienky mohli dať pozmeniť alebo dokonca aj vymazať.

Proteín sa nachádza v mozgu myší a môže pôsobiť ako biomarker tvárnych spomienok. Inými slovami, vedci možno dokážu určiť, ktoré spomienky sme schopní vymazať, a s ktorými sme natrvalo uväznení.

Dlhodobé spomienky delíme na dve kategórie- spomienky založené na faktoch (napríklad mená, miesta a udalosti) a spomienky inštinktívne (emócie a schopnosti).

Vedci sa domnievajú, že inštinktívne spomienky môžeme zmeniť a tento výskum by mohol pomôcť ľuďom, ktorý trpia posttraumatickou stresovou poruchou (PTSD).

Vedci z Cambridgskej univerzity zistili, že prítomnosť stopkového proteínu funguje ako podpora pre receptory, ktoré určujú aké silné spoje sú medzi rôznymi neurónmi. Na základe tohto zistenia môžu určiť, či je možné modifikovať spomienky pomocou beta-blokátora propranololu.

V prípade, že dôjde k znehodnoteniu proteínu, spomienky sa stanú modifikovateľnými. Vedcom však zatiaľ nie je jasné, či je to spôsobené priamo rozpadom spomienky alebo sa jedná o produkt hlbšej reakcie.

Vedcom v New Yorku sa ešte v roku 2004 podarilo liečiť zvieratá pomocou propranololu. Ten im pomohol zabudnúť na naučenú traumu. Výsledky sú však ťažko replikovateľné.

Ako experiment prebiehal?

Tento nový pokus sa vykonával na myšiach. Tie boli vycvičené tak, aby im tlačidlo vydávajúce cvakajúce zvuky pripomínalo mierny elektrický šok, ktorým na nich pôsobili počas cvakania. Tlačidlo si teda spájali so strachom. (Pamätáte si na pokus Ivana Pavlova pri skúmaní podmienených reflexov?) Tlačidlo myšiam pripomínalo spomienku, bezprostredne potom im bol podaný propranol.

U myší sa neobjavila amnézia, čo je kontrastom k predchádzajúcim experimentom. Vedci využili prítomnosť stopkového proteínu na to, aby určili, či sa myši stali nestabilnými- a nestali.

Čo si o experimente myslí vedúca výskumu?

Vedúca výskumu doktorka Amy Miltonová pripomína, že pokus bol uskutočnený na zvieratách „Sú to veľmi zložité mechanizmy, stále musíme mať na pamäti, že ide o pokus na zvieratách. Ľudský mozog je síce podobný, ale oveľa zložitejší“.

Miltonová však aj napriek tomu dúfa, že raz bude možné zistenia aplikovať aj na ľudských pacientov „Nemyslíme si, že toto zistenie by mohlo viesť k situácií, akú vidíme vo filmoch, napríklad vo večnom svite nepoškvrnenej mysle, kde si protagonisti môžu vybrať, ktoré spomienky chcú vymazať. Dúfame však, že časom budeme schopní určiť faktory, vďaka ktorým sú modifikovateľné spomienky zvierat a tieto zistenia preniesť na ľudských pacientov“.

Doktorka vypichla pozitívne javy, ktoré sa počas experimentu objavili „Počas experimentu sme nemali dočinenie s amnéziou, o ktorej sa po takomto zásahu píše v literatúre. Potom sme pomocou prítomnosti stopkového proteínu určili, či sa spomienky stali nestabilnými. Zistili sme, že nie."

Vedúca výskumu doktorka Miltonová dúfa, že zistenia bude možné aplikovať aj na zložitejší mozog- ten ľudský, Zdroj: Pixabay/kkolosov

Aký prínos má výskum?

Doktorka Livia de Picker z Antverpskej univerzity síce nebola súčasťou tohto výskumu, ale vyjadrila sa takto:

"Je to veľmi zaujímavá práca. Ponoriť sa do toho, ako sa tvoria spomienky je extrémne náročné. Táto práca nám umožnila spraviť krok vpred k pochopeniu toho, ako sa spomienky uchovávajú a menia. V tomto procese je pred nami ešte stále dlhá cesta, ktorou si musíme prejsť. Samozrejme, prenesenie týchto poznatkov na ľudí bude taktiež náročné. Tieto zistenia nám však dali nejakú nádej, že nakoniec by sme mohli byť schopní pomôcť ľuďom, ktorí trpia spomienkami na traumatický stres."

Tak ako pri všetkých skvelých výskumoch, aj tento zodpovedal nejaké otázky, avšak položil ich oveľa viac. Podstatným je, že s ďalším výskumom by tieto zistenia mohli mať obrovský dopad na ľudí.

Objav tohto biomarkera by mohol viesť k ďalším neuveriteľným zisteniam v liečení stavov ako napríklad PTSD alebo pomôcť ľuďom zabudnúť na podvedomú traumu. 

Zatiaľ nevieme ako funguje organická pamäť. Ochorenia ako napríklad Alzheimerova choroba alebo demencia zostávajú nevyliečiteľnými kvôli zložitosti ľudského mozgu a problémom, ktoré súvisia s interpretáciou jeho machinácií.

Objavom biomarkera, ktorý si môžeme spojiť s pamäťou, aj keď len v mozgu myši, sme spravili obrovský krok dopredu v našom porozumení najzákladnejším funkciám pamäte. To by mohlo viesť k chemickým liečbam na efektívne vyliečenie emočnej traumy.

Sources: Independent, The Newt Web, Eurek Alert, Nextech

Zdroj titulnej fotografie: Pixabay/TheDigitalArtist

Útulné kaviarne skryté v úzkych uličkách, vôňa čerstvo upečených koláčov, zamilované dvojice sediace pri Spievajúcej fontáne a historické budovy s ošúchanou omietkou porastené brečtanom. Ak sa raz ocitnete v Košiciach, možno aj vy pocítite akési osobitné čaro. Odkiaľ prichádza? Nevedno. Možno ho cítiť pri pohľade na mohutné veže katedrály, pri zameraní sa na architektonické detaily alebo pri pohľade na plné terasy vysmiatych miestnych.

Pri plánovaní výletov často plánujeme až príliš. Ak prídete do nového mesta, skúste si vyčleniť čas na bezcieľne túlanie. Buďte cudzincami. Straťte sa. Objavujte. Obdivujte. Nájdite útulnú kaviareň a vychutnávajte si s priateľmi dobrú kávu. Naháňajte sa s deťmi v parku. Zabudnite na čas, na mapy. Vtedy, bez toho, aby ste hľadali, nájdete tajné uličky a skryté poklady.

Počas našich potuliek Košicami sme objavili hneď niekoľko výnimočných zákutí. Niektoré sú známe, iné menej známe. Nie všetky majú bohatú históriu, no každé má svoje osobitné čaro. Vytvorili sme zoznam štyroch, ktoré nás zaujali najviac.

Pešia zóna s domami remeselníkov, kostolmi, námestiami, úzkymi uličkami, kvetinovou výzdobou, reštauráciami a kaviarničkami obkolesuje Dóm sv. Alžbety zo všetkých strán. Zdroj: osobný archív

1. Slávny Dóm a Spievajúca fontána

Dominanta Košíc. Zdroj: osobný archív

Ak ste v Košiciach prvý raz, určite neobídete mohutnú gotickú katedrálu v strede Hlavnej ulice. Najväčší kostol na Slovensku púta pozornosť zahraničných turistov najmä prepracovaným exteriérom. Oplatí sa  však i pootvoriť dvere a obzrieť si rovnako prepracovaný interiér.

Rovnako stojí za námahu zdolať 165 točitých schodov Severnej veže a vychutnať si pohľad na Košice z vtáčej perspektívy. Komplex Dómu a priľahlých stavieb Kaplnky svätého Michala and Urbanovej veže je od roku 1970 národnou kultúrnou pamiatkou.

Interiér Dómu svätej Alžbety. Zdroj: osobný archív

Dóm svätej Alžbety sa začal stavať na konci 14. storočia a nahradil starý románsky kostol, ktorý vyhorel okolo roku 1380. Výstavbu gotickej katedrály financovali bohatí mešťania s podporou panovníka Žigmunda Luxemburského. Stredoveké mesto sa totiž chcelo pýšiť honosným chrámom.

So stavbou chrámu sa spájajú viaceré legendy, napríklad o dutom kameni, ktorý stavitelia niekde ukryli. Ak by niekto tento kameň vytiahol, kostol by sa podľa legendy zrútil. Našťastie kameň zostal skrytý a dominanta Košíc stojí na svojom mieste do dnešných čias.

Pohľad na Košice zo Severnej- Žigmundovej veže katedrály. Veža má 60 metrov, na prvom poschodí sa nachádza mechanizmus veľkých hodín, na treťom poschodí nájdete zvony. Zdroj obrázka: osobný archív

Ak si plánujete prechádzku na večer so svojou polovičkou, ideálnou zastávkou je  Spievajúca fontána. Nachádza v parku medzi katedrálou a štátnym divadlom. Farebné osvetlenie, upokojujúce tóny klasickej hudby ladia s výstrelmi vody. V repertoári má takmer 100 piesní, hrdí sa titulom najstaršej  spievajúcej fontány v Československu a počas letných dní sa každú hodinu rozozvučí do rytmu zvonkohry.

2. Halmiho dvor 

Dáždnikovú ulicu majú aj Košice. Zdroj obrázka: osobný archív

Halmiho dvor je tichým zákutím medzi Hlavnou a Zvonárskou ulicou. Je nielen miestom, kde si urobíte pekné fotky, ale predovšetkým posedíte pri šálke kávy v tichu a tieni. Farebné dáždniky mu dodávajú umelecký šarm.

Posedenie pri šálke kávy v Halmiho dvore. Zdroj obrázka: osobný archív

3. Jakabov palác a Mestský park

Jakabov palác. Zdroj obrázka: osobný archív

Rozprávková stavba prepojená s parkom romantickým mostom, ktorého atmosféru dotvára pouličný muzikant hrajúci na gitare a zámky symbolizujúce sľub večnej lásky. Moment ako vystrihnutý z romantického filmu. Idylické miesto, ktoré pôsobí až nereálne.

Jakabov palác, postavený roku 1899 ako súkromný dom Arpáda Jakaba, žiaľ možno obdivovať len zvonku. Zaujímavé je, že pri stavbe paláca boli použité aj  kamenné časti pochádzajúce z Dómu sv. Alžbety. V minulosti stál palác v pokojnej časti Košíc, na brehu Mlynského náhonu, čím sa vytvárala nádherná idyla. Istý čas v ňom sídlil aj bývali prezident Československa,  Edvard Beneš.

Ak túžite po kúsku prírody a pokoja, vyberte sa do mestského parku. Zdroj obrázka: osobný archív

4. Vyhliadková veža Hradová

Nenáročná prechádzka lesoparkom, piknik v prírode a panoramatický výhľad na Košickú i Hornádsku kotlinu. Aj takto možno prežiť slnečné popoludnie v Košiciach. Viac než dvadsať metrov vysoká vyhliadková veža, ktorá je postavená na vrchu Hradová, predstavuje pre miestnych i turistov možnosť úniku z centra mesta.

Priamo z centra sa do lokality Hradová zaveziete autobusom linky 29 a odtiaľ  kráčate pohodovým tempom asi 20 minút. V blízkosti rozhľadne sa skrývajú aj zrúcaniny Košického hradu.

Predstava života bez ktoréhokoľvek základného zmyslového orgánu je takmer nemožná. Sluch patrí k najvýznamnejším zmyslom v spojitosti s vedením komunikácie. Pomocou neho najrýchlejšie získavame informácie.

Zo straty sluchu urobila svoju prednosť | @miraio_official

Keď mala Eva dva roky, rodičia u nej spozorovali, že nereaguje na zvuky. Diagnóza lekára znela nekompromisne – 99 percentná strata sluchu na oboch ušiach. Vtedy im odborníci navrhli, aby dievčatko neučili znakovú reč. Potom nasledovali hodiny a hodiny tvrdej práce, až kým si Eva dostatočne neosvojila všeobecnú gramotnosť. Najväčšie zásluhy pripisuje svojej mame, ktorá jej prejavovala neustálu podporu.

Pravidelne navštevovala aj logopedičku, s ktorou čítala knihy. Po dovŕšení štyroch rokov dostala špeciálne slúchadlá, ktoré jej pomohli posunúť sa ďalej. Vďaka ním mohla konečne počuť samu seba a aj reč doktorky.

Zároveň otvorené hovorí o tom, že nie každý si načúvacie zariadenie môže zadovážiť. Na trhu ich je veľa, no ceny tých najkvalitnejších siahajú  do astronomických výšin. Najhoršie na tom je, že si slúchadlo nemôžete zobrať na splátky, ako auto. Teda, nepočujúcim nie je umožnené naplniť ich základnú potrebu.

Zažila aj šikanu

Nechceným vybočovaním z ,,normálu“ si Eva zabezpečila pozornosť spolužiakov.  Na základnej škole sa pre svoj hendikep či prémiové známky stala tŕňom v oku rovesníkov. Na strednej škole naopak nevynikala, za čo ju opäť kolektív medzi seba neprijal. Nepríjemné skúsenosti ju postupne vyformovali, vďaka čomu sa stala samostatnejšou a psychicky silnejšou.

Mama ju prihlásila na Miss

V roku 2009 reprezentovala Českú republiku na Miss Deaf World. Evu do súťaže prihlásila mamka, bez jej vedomia. Dozvedela sa o tom náhodou, keď jej prezident súťaže zavolal, aby sa dostavila na výberové konanie. Hoci sa jej nepodarilo získať ocenenie, na tieto časy spomína s úsmevom. O deväť rokov neskôr bola opäť nominovaná na Miss Deaf Word, ktorú nakoniec nevyhralal.

Okrem slovenského jazyka ovláda aj anglický | @miraio_official

Nepatrí do komunity nepočujúcich

Eva vyrastala v rodine počujúcich. Nikto z jej okolia neovláda znakový jazyk, a preto nikde  (s výnimkou Miss Deaf World) nemala možnosť sa s komunitou nepočujúcich stretnúť. Tvrdí, že ľudia s týmto hendikepom sú pyšní na to, že ,,znakujú“. Z komunity má pocit, že ten kto ich jazykom nehovorí k ním nepatrí.

V Amerike založila projekt Miraio

Založiť v Amerike vlastný projekt nebolo jednoduché. Aby dostala Einsteinove víza (imigračné víza) musela dokázať, že na americkom trhu nie je nikto lepší, ako ona. Jedným z najdôležitejších kritérií je, aby projekt prispel národným záujmom.

Snaží sa prepojiť svet počujúcich a nepočujúcich | miraio.org

Miraio má tri ciele:

1. Postarať sa o to, aby sa nepočujúci začlenili do ,,bežného“ sveta a naopak.
2. Presvedčiť rodičov, ktorí majú nepočujúce deti, že hovorená reč je jediná cesta (inšpirácia ostatných svojim príbehom).
3. Prispieť k tomu, aby rôzne organizácie nemali v tejto súvislosti charitatívny nádych.

Miraio ponúka svojím klientom vzdelávací program, ktorý im pomôže začleniť sa do spoločnosti. Naučí ľudí so sluchovým postihnutím samostatnosti, a to za pomoci rozvíjania zručnosti odčítavania z pier.

Svojou činnosťou upozorňuje na rôzne problémy, ako napríklad neschopnosť počúvať podcasty, živé prenosy  či verejné oznámenia.  Nepočujúci trpia nedostatkom zdrojov na špecifické potreby. Sluchovo postihnutého človeka na prvý pohľad nerozpoznáte od toho zdravého. Preto v obchodoch či inštitúciách v období pandémie musia čeliť nepríjemným situáciám v dôsledku prekrytých horných a dolných dýchacích ciest.

Prečo sú niektoré jedlá považované za národné?

Národné jedlá sú kulinárskou a do istej miery aj kultúrnou identitou každej krajiny. Existujú však krajiny, ktoré národné jedlo nemajú. V takomto prípade niektoré z jedál nadobudli taký veľký význam, že sú považované za de facto (aj keď neoficiálne) národné jedlo. Pri niektorých z nich sa rozhodovalo prostredníctvom verejného hlasovania organizácií (vládnych, ale aj mimovládnych).

Zatiaľ čo krajiny ako Španielsko and Mexiko majú národnú kuchyňu spoločnú, pri niektorých je zložité vybrať iba jedno národné jedlo. Príkladom je Taliansko či India, ktorých kulinárske kultúry sú viac ako rozmanité. Ďalej v takom Anglicku or Spojených štátoch amerických je množstvo etnických skupín a národné jedlá môžu odrážať tzv. „melting pot“ (taviaci kotlík) viacerých kultúr.

Každé národné jedlo je pevne spojené s konkrétnou krajinou a považovať ho za národné je možné z rôznych dôvodov:

• hlavným dôvodom je, že ide o typické jedlo, ktoré sa vyrába z miestne dostupných potravín a je ho možné pripraviť osobitým spôsobom – napríklad plody mora (fruits de mer), podávané pozdĺž západného pobrežie Francúzska
• obsahuje konkrétnu ingredienciu, ktorá je vyrábaná lokálne, napríklad taká juhoamerická paprika, ktorá je pestovaná v európskych Pyrenejach
• je podávané  ako sviatočná kulinárska tradícia, ktorá je súčasťou kultúrneho dedičstva (napr. švajčiarske fondue) alebo v rámci náboženských zvykov (židovský sviatok Pesach)
• bolo propagované ako národné samotnou krajinou – napríklad spomínané fondue je národné jedlo Švajčiarska (uznané Švajčiarskym syrovým zväzom v 30. rokoch 20. storočia)

Národné jedlá sú súčasťou identity a sebaobrazu každého národa. V čase budovania európskeho impéria, si tak národy vytvorili národnú kuchyňu s cieľom odlíšiť sa od svojich rivalov.

1. Čína – Pekinská kačica (Peking Duck)

Čína sa takisto vyznačuje množstvom ryžových jedál, avšak ich špecialitou je pekinská kačica. Recept bol kompletne zhotovený ešte za čias dynastie Ming a pozostáva z dvoch krokov. Kačicu je potrebné napumpovať vzduchom, aby sa koža oddelila od tuku. Následne sa glazovaná kačica (napr. maltózovým sirupom) pečie dovtedy, kým koža neostane tenká a chrumkavá. Ako príloha slúži sladká fazuľová omáčka s jarnou cibuľkou a plackami. Doplňujúcou prílohou môžu byť uhorkové tyčinky.

Pekinská kačica (Peking Duck) Zdroj:pixabay.com

2. Rusko – Pelmene (Pelmeni)

V Rusku zaručene existuje vec, na ktorej sa ľudia dokážu zhodnúť – pelmene. Toto knedľové jedlo údajne pochádza zo Sibíri a je základným kameňom ruskej kuchyne. Knedle sa plnia najčastejšie mletým hovädzím, bravčovým alebo aj kuracím mäsom. Plnka je ochutená soľou a korením, prípadne hubami či cibuľou. Hotové jedlo sa konzumuje s kyslou smotanou.

Ruské pelmene Zdroj:sk.pinterest.com

 3. Írsko – Írsky guláš (Irish stew)

Ide o hustý vývar z pomaly vareného baranieho (jahňacieho) mäsa s cibuľou, zemiakmi a petržlenovou vňaťou. Dnes Irish stew často obsahuje aj inú zeleninu – napríklad mrkvu. Čo sa týka mäsa, kuchári ho zvyknú pred samotnou prípravou najskôr opiecť. Tento pokrm je „klasikou“ v írskych puboch po celom svete. Jedným z vyhľadávaných miest v Dubline, kde sa dá (nielen) írsky guláš vychutnať je Shebeen Chic na George’s Street.

Írsky guláš (Irish stew) Zdroj:sk.pinterest.com

4. Španielsko – Paella

Národné jedlo Španielska je známe azda po celom svete. Toto ryžové jedlo sa varí vo veľkej plytkej panvici a originálny recept pochádza z Valencie. Tradične sa doňho pridávalo mäso z králika alebo kuracie, dnes sa preferujú recepty obsahujúce i morské plody. Mäso a ryža sa dusia spolu s fazuľou – postupne sa pridáva červená paprika, šafran, rozmarín (na ozdobu), cesnak či paradajky.

Španielska paella Zdroj:pixabay.com

5. Malajzia – Nasi Lemak

Nasi lemak znamená v preklade „bohatá ryža“, čo je v skutočnosti výstižné, pretože toto ryžové jedlo patrí k sýtym pokrmom. Recept z malajskej kuchyne pozostáva z ryže uvarenej v kokosovom mlieku with listami pandanu (ale aj s citrónovou trávou, zázvorom či inými voliteľnými koreninami). Servíruje sa s mäsom, praženými arašidmi, zeleninou alebo morskými plodmi. Často sa podáva s vajíčkom uvareným natvrdo a sambalovou omáčkou (omáčka na báze čili).

Nasi lemak Zdroj:sk.pinterest.com

Zdroje: www.nationalgeographic.com,  www.farandwide.com ,  www.tastessence.com

Zdroj titulnej fotografie: www.pixabay.com

Pokusy, ktoré viedli k súčasným analýzam

Koncept medzidruhovej transplantácie je známy ako xenotransplantácia. Pod daným pojmom rozumieme proces odobratia orgánu z jedného organizmu do druhého. Hlavným rozdielom medzi ňou a bežnou transplantáciou je v tom, že sa transplantuje medzi odlišnými živočíšnymi druhmi.

Môže to znieť ako koncept z budúcnosti, ale počiatky tohto nápadu siahajú do 17. storočia. Francúzsky lekár Jean-Baptiste Denys v roku 1667 vykonal transfúziu jahňacej krvi do žíl mladého chlapca. Zázrakom mu krv pomohla, ale ďalší jeho pacienti nemali také šťastie.

Orgány živočíchov iného druhu sa pri takomto type operácie nazývajú xenoimplantáty. Prvá takáto transplantácia srdca u človeka bola vykonaná v roku 1964 pomocou srdca šimpanza. Thomas Starzl uskutočnil prvú transplantáciu pečene zo šimpanza na človeka v roku 1966. V 90. rokoch vykonal transplantáciu pečene z paviána na človeka. V oboch prípadoch bolo prežitie xenoimplantátov krátke v dôsledku odmietnutia štepu. Imunosupresívne lieky nestačili na zabránenie imunitnej odpovede proti xenoimplantátom.

Strach o zdravie a komfort zvierat

Transplantácia zvieracích orgánov do tela človeka vyvoláva rozruch nielen v medicínskej oblasti, ale aj na etickej pôde. Obavy vyvolávajú vírusy, ktoré nemusia byť ľahko rozpoznateľné prostredníctvom dnešných techník. Sporom by mohli byť aj ochorenia, ktoré by sa u človeka prejavili roky po ubehnutí transplantácie.

Rôzne choroby a úrazy dokáže napraviť jedine transplantácia. zdroj: pinterest.com

Vynárajú sa aj problémy týkajúce sa životných podmienok zvierat, ktoré sú prítomné najmä v uzavretom priestore. Ochrancovia práv zvierat taktiež nesúhlasia s využívaním a šľachtením zvierat, ktorých by sa xenotransplantácia týkala.

Dlhoročné výskumy by mohli pomôcť k vyriešeniu problému

Obavy môžu byť zmiernené, ak nazrieme na tento výskum z vedeckého hľadiska. Množstvo použiteľných darovaných orgánov za posledné polstoročie dostatočne nevzrástlo, zatiaľ čo potreba orgánov sa prudko zvýšila. Denne zomrie 10 až 22 ľudí, ktorí sú zapísaní v zozname čakateľov. Americké ministerstvo zdravotníctva a sociálnych služieb eviduje približne 100 000 ľudí, ktorí potrebujú transplantovať obličku a 32 000 ľudí je zaradených do čakateľského zoznamu. Čísla však každým dňom rastú, a to nielen v USA, ale po celom svete. Kým sa pacient dostane na rad, roky bojuje s bolesťami a stresom, ktorý spôsobuje neistá budúcnosť.

Orgány ošípaných by po starostlivom výskume dokázali regulovať životne dôležité funkcie aj u človeka. zdroj: pexels.com

Roky výskumov docielili zistenie, že ošípané sú na xenotransplantáciu pravdepodobne vhodnejšie než akékoľvek iné zvieratá. Dôvodom sú ich veľké vrhy, krátke obdobia gravidity a orgány, ktoré sú podobné ľudským. Na popáleniny sa v súčasnosti používajú štepy z bravčovej kože alebo sa pri kardiovaskulárnych problémoch využívajú ich srdcové chlopne.

Čo sa týka xenotransplantácie, lekári a výskumníci sa museli popasovať ešte s jedným problémom. Prasacie bunky obsahujú enzým alfa-galaktozidázu, ktorý ľudské telo nedokáže spracovať. Biotechnologické spoločnosti preto začali investovať obrovské množstvo peňazí do genetického vývoja ošípaných, ktoré by sa rodili s absenciou tohto enzýmu. Rôzne testy dokázali, že obličky ošípaných v ľudskom tele správne vykonávajú svoju prácu – z krvi filtrujú odpad a produkujú moč.

Značí prelomová xenotransplantácia pokrok?

Prvá výskumná transplantácia geneticky upravenej prasacej obličky do ľudského tela bola nedávno uskutočnená v akademickom lekárskom centre NYU Langone Health. Po dvojhodinovej operácií bol darca (s mozgovou smrťou) so súhlasom rodiny udržiavaný na ventilátore, ktorý pumpoval do jeho tela kyslík. Lekári počas 54 hodín, študovali funkciu obličiek a sledovali či telo prejaví príznaky, ktoré by naznačovali, že orgán nebol telom prijatý. Doteraz neboli zistené žiadne známky odmietnutia. Tento experiment môže viesť aj k iným druhom transplantácie orgánov. Výsledky štúdie budú predložené na partnerské preskúmanie a následnú publikáciu.

Operácia bola financovaná z grantu (3,2 milióna dolárov) United Therapeutics, biotechnologickej spoločnosti so sídlom v Silver Spring, Maryland. zdroj: unsplash.com

Operáciu vykonával Dr. Robert Montgomery a v ďalšom vývoji výskumu vidí veľký potenciál. „Ak sa bude veda a experimentovanie naďalej pozitívne posúvať vpred, mohli by sme byť blízko xenotransplantácii obličiek do živého človeka. Budúcnosť tejto práce sa neobmedzuje len na obličky. Transplantácia sŕdc z geneticky upraveného prasaťa môže byť ďalším veľkým míľnikom.“ Taktiež dodal: „Toto je mimoriadny moment, ktorý by sa mal oslavovať – nie ako koniec cesty, ale začiatok. Je potrebné urobiť viac práce, aby sa xenotransplantácia stala každodennou realitou.“

Sources: www.craffic.co.in, www.news-medical.net

História pohanstva

V období Rímskej ríše mohol byť za pohana označený prakticky ktokoľvek, kto nebol kresťanom. Ďalej obyvateľ, ktorý žil na vidieku a nebol v centre mestského diania alebo nebol „Miles Christianus“ (z latinčiny kresťanský vojak). V kresťanských textoch je možné nájsť aj alternatívne výrazy ako helénsky, nežidovský and pohan. Rituálna obeta bola neoddeliteľnou súčasťou náboženstva helenistického obdobia, takisto spôsobom rozdelenia ľudí na kresťanov a pohanov.

V stredoveku sa pohanstvo aplikovalo na všetky nekresťanské náboženstvá a považovalo sa za vieru vo falošného boha. Vo všeobecnosti bolo vnímané ako náboženstvo roľníkov. O presnom pôvode tohto pojmu sa neustále diskutuje. Zásadným rozdielom, ktorý pohanstvo odlišuje od najväčších svetových náboženstiev, sú tradície spojené s uctievaním prírody.

Čo o ňom vieme

Súčasné poznatky o starých pohanských náboženstvách a vierovyznaniach sú získané z antropologických terénnych výskumov a archeologických artefaktov. Zdrojom sú aj historické správy od starovekých autorov, týkajúce sa kultúry klasickej antiky. Pohanstvo sa nevzťahuje iba na konkrétnu tradíciu, ale ide o typ náboženstva. Zahŕňa v sebe náboženstvá, ktoré sú magické, polyteistické, animistické, no v niektorých prípadoch (moderné pohanské náboženstvá) môžu byť aj monoteistické. Väčšinou sú zakotvené v poľnohospodárskych rituáloch či rituáloch plodnosti. V tomto zmysle má každá kultúra vo svojej histórii nejakú formu „pohanského“ náboženstva, hoci jeho prvotný výskyt pochádza z prehistorických dôb.

Prehistorické dedičstvo a zároveň rituálne miesto Stonehenge (Salisbury, Spojené kráľovstvo). Zdroj:www.unsplash.com

Kto boli pohania

K pohanským komunitám (náboženstvám) patria napríklad Wiccani (Wicca), druidi, šamani, posvätní ekológovia, odinisti and pohania. Niektorí z nich sa zameriavajú na špecifické tradície alebo praktiky, akými sú ekológia, čarodejníctvo či keltské zvyky. Mnohí pohania vyznávajú ekologickú víziu, ktorá pochádza z pohanskej viery v organickú vitalitu a spiritualitu prírodného sveta.

Aj keď pohanské náboženské praktiky (vrátane uctievania božstiev a sezónnych rituálov) boli spájané s kresťanstvom a inými náboženstvami, ich prívrženci to nemali jednoduché. Napríklad také čarodejníctvo bolo v skorej Európe i Amerike zakázané a prenasledované. Nasledovali série obvinení z čarodejníctva, ktoré zahŕňali mučenie a viedli k zabitiu tisícok, ak nie miliónov ľudí. Kvôli všetkým prenasledovaniam a skreslenému ústnemu podaniu boli pohania vnímaní často iba v negatívnom význame. Avšak nikdy neboli uctievačmi diabla, nepraktizovali „čiernu mágiu“ a ich praktiky neubližovali ľuďom ani zvieratám. Niektorí učenci a mnohí pohania veria, že „koreňové náboženstvo ľudstva“ – je náboženstvom, z ktorého sa vyvinuli všetky ostatné. Bolo založené najmä na plodnosti and prírodných cykloch, bez ktorých poznania by nedokázali prežiť. Sú šetrní k životnému prostrediu a snažia sa žiť spôsobom minimalizujúcim poškodenie prírodného prostredia.

Pohanský rituálny oltár s bohyňou Gaia. Zdroj:pixabay.com

Predstava božstva

Pohania uctievajú božstvo v rôznych formách, prostredníctvom mužských a ženských obrazov, ale aj bezpohlavné bytosti. Najdôležitejšími sú Boh a bohyňa (alebo panteóny Boha a Bohýň) , ktorých ročný cyklus plodenia, pôrodu a umierania definuje pohanský rok. Pohanstvo taktiež silne zdôrazňuje rovnosť pohlaví. Ženy zohrávajú významnú úlohu v modernom pohanskom hnutí a uctievanie bohyne je súčasťou väčšiny pohanských obradov.

Keďže pohanstvo je naozaj pestré náboženstvo s mnohými odlišnými, no zároveň súvisiacimi tradíciami, formy uctievania sa značne líšia. Uctievanie môže byť kolektívne, ale aj samotárske, môže pozostávať z neformálnej modlitby či meditácie alebo zo štruktúrovaných rituálov. Počas nich účastníci potvrdzujú svoje hlboké duchovné spojenie s prírodou, ctia si svojich bohov, oslavujú sezónne sviatky and obrady prechodu ľudského života. Pohania nemajú žiadne verejné budovy vyhradené na uctievanie a veľká časť z nich verí, že náboženské obrady sa najlepšie vykonávajú na verejnom priestranstve. Konajú sa v lesoch, jaskyniach, na vrcholkoch kopcov a pozdĺž pobrežia. Medzi najlepšie miesta patria tie, ktoré neboli postavené ľudskou rukou.

Ceremoniály zvyčajne začínajú vyznačením rituálneho kruhu, symbolom posvätného priestoru, ktorý nemá začiatok ani koniec a v ktorom sú si všetci rovní. Význam prikladajú elementom Zeme, vzduchu, ohňa a vody. Napokon (podľa účelu obradu) môže nasledovať meditácia, spev, hudba, modlitba, tanec, prednes poézie či zdieľanie jedla a pitia. Po skončení obradu sa poďakujú všetkým elementom a božským formám, ktoré boli vzývané.

Známym rituálom sú aj pohanské svadobné obrady nazývajúce sa handfasting  ceremony. Ide o keltský rituál, ktorý sa objavuje pri wiccanských and pohanských obradoch. Obrad sa zachoval do súčasnosti – využíva sa ako symbol pri niektorých náboženských a svetských sľuboch.

Ceremoniál handfastingu na pohanskej svadbe. Zdroj:sk.pinterest.com

Sources: www.pluralism.org, www.patheos.com, www.bbc.co.uk

Zdroj titulnej fotografie: www.pexels.com

Okres Clark County na juhu štátu Nevada v Spojených štátoch amerických dosiahol dohodu so spoločnosťou The Boring Company o vytvorení siete podzemných tunelov pod mestom Las Vegas s názvom „Vegas Loop“. Súhlas na vybudovanie dopravného systému dostala spoločnosť v stredu 20. októbra, čo potvrdil aj okres Clark County na svojom Twitter účte.

Expanding and moving forward with plans for the "Vegas Loop." #ClarkCounty Commissioners just approved an agreement with the @boringcompany to establish and maintain a transportation system that will go under the Las Vegas Strip. It will also go to @AllegiantStadm and @UNLV. pic.twitter.com/2ju3xcFq7O

— Clark County Nevada (@ClarkCountyNV) October 20, 2021

Navrhnutý dopravný systém by mal prepravovať cestujúcich vo vozidlách Tesla v sieti tunelov pod mestom Las Vegas. Spoločnosť už vybudovala 2,7 kilometra dlhé tunely s troma stanicami v areáli kongresového centra Las Vegas Convention Center. Po získaní všetkých povolení by však spoločnosť The Boring Company mohla spojiť súčasný tunel s naplánovanou približne 46 kilometrovou trasou, na ktorej by malo byť umiestnených 51 staníc.

Plánované stanice dopravného systému „Vegas Loop“ [The Boring Company] 

Vegas Loop

Dopravný systém „Vegas Loop“ by mal prepájať kongresové centrum so stanicami pri futbalovom štadióne Allegiant Stadium, pri univerzite University of Nevada a nakoniec by sa cestujúci mali dostať až na medzinárodné letisko McCarran. Taktiež by nemali chýbať stanice v kasínach pozdĺž štvrti Las Vegas Strip. Okres Clark County tvrdí, že navrhnutým dopravným systémom bude možné prepraviť až 57 000 pasažierov za hodinu.

Spoločnosť The Boring Company pracuje na tomto dopravnom systéme už niekoľko rokov. Elon Musk, zakladateľ tejto spoločnosti, za tento čas už niekoľkokrát oznámil zmenu plánov, ako by mal systém fungovať. Najprv bolo v pláne aby dopravu v systéme zabezpečovali kapsuly pre cestujúcich a autonómne podvozky pre elektrické autá značky Tesla, ktoré by podzemné tunely mohli využiť ako alternatívnu trasu. Podzemný tunel by im teda umožnil dostať sa do svojho cieľa skôr, ako jazdou po uliciach. Autonómne podvozky by odviezli celý automobil spolu s pasažiermi, pričom by bol tunel zdieľaný spolu s kapsulami. Nakoniec však spoločnosť uviedla, že majú v pláne používať Tesly, ktoré by v tuneloch jazdili autonómne. Spoločnosti sa však zatiaľ nepodarilo vytvoriť softvér, ktorý by to dokázal.

LVCC Loop

Spoločnosť zatiaľ prevádzkuje iba malú verziu tohto dopravného systému nazývanú „LVCC Loop“ pod kongresovým centrom, ktorá však nie je autonómna, ale je riadená vodičmi jednotlivých vozidiel. Počas výstavby finálneho projektu sa však toho môže ešte veľa zmeniť. Nevieme teda s presnosťou povedať, ako bude finálna verzia dopravného systému v Las Vegas fungovať.

Spoločnosť uvádza, že cena výstavby „LVCC Loop“ sa pohybovala okolo 47 miliónov dolárov. Ďalej tvrdí, že pri jeho tvorbe, ktorá trvala zhruba rok, nedošlo k žiadnemu uzáveru ciest a jeho budovanie nemalo žiaden vplyv na návštevníkov kongresového centra. Taktiež udáva, že cestovaním v tuneli si návštevníci skrátia čas pohybu pri prechode na opačnú stranu kongresového centra zo 45 minút na 2 minúty. Dopravný systém LVCC Loop sa skladá z dvoch tunelov, dvoch nadzemných staníc a jednej podzemnej.

Podzemná stanica [The Boring Company] 

Spoločnosť výstavbu zaplatí

Spoločnosť The Boring Company uviedla, že za výstavbu tunelov pod mestom Las Vegas zaplatí. To potvrdil aj okres Clark County tým, že na výstavbu údajne nebudú vynaložené žiadne peniaze daňových poplatníkov. Napriek tomu, že projekt vďaka tejto dohode prešiel dôležitým míľnikom, spoločnosť The Boring Company bude musieť uzavrieť ešte zmluvu so samotným mestom Las Vegas. Aktuálna dohoda zatiaľ povoľuje spoločnosti The Boring Company iba žiadať o územné a stavebné povolenia pre stanice a tunely.

Zdroje: The Boring Company, TechCrunch, The Verge, CNET

In vino veritas

„Vo víne je pravda,“ hovorí latinské príslovie. Aby sa vinárstva udržovali v „kurze“, okrem nefalšovanej kvality musia zabezpečiť aj jedinečný zážitok. Keď ešte k tomu prirátame ekonomické následky COVID-19, konkurencia medzi firmami je vysoká.

Vinárstva po celom svete podnikajú rôzne kroky pre to, aby prilákali nových záujemcov o ich produkty. zdroj: unsplash.com

K výberu tých najprestížnejších vín sa zvyčajne podávajú jedlá vkusne spárované tak, aby umocnili dojmy počas degustácie. K tejto klasike sa pridávajú aj ďalšie aktivity. Napríklad v severnej časti Talianska, neďaleko jazera Iseo, sídli päťhviezdičkový rezort L’Albereta. Exkluzívne miesto ponúka degustácie vín vo viniciach Franciacorta spojené s vysokou gastronómiou. Šumivé víno tu vyrábajú rovnakým postupom ako Francúzi svoje svetoznáme šampanské. Nedá sa presne povedať, čo z toho je väčšia čerešnička na torte, keďže pobyt rozmazná všetky zmysly. Kúpeľná časť ponúka turecký kúpeľ, hydroterapiu alebo bylinné zábaly.

Adrenalín a spätosť s prírodou

Hotel Royal Champagne & Spa vo francúzskej obci Champillon (región Champagne-Ardenne) je od Paríža vzdialený približne dve hodiny cestou autom. Pre náročnejších je pripravený aj súkromný heliport. Úroveň náročnosti však dokáže ešte viac pozdvihnúť špeciálna degustácia vína, respektíve to, čo jej predchádza. Hosť vzlietne v stíhačke Aero L-39 Albatros na 30-minútovú poznávaciu jazdu nad oblasťou Champagne. Profesionálny pilot vykonáva akrobatické manévre ako sú slučky a prudké stúpanie a klesanie. Po takomto extrémnom lete bublinky určite padnú vhod.

„Dive & Wine“ môžete zažiť na ostrove Hvar v Chorvátsku. Absencia svetla a stála teplota Jadranského mora poskytuje ideálne podmienky na skladovanie a dozrievanie vín v rezorte Maslina. Návštevníci sa v letných mesiacoch učia potápať a certifikovaný inštruktor ich zavedie do hĺbky šesť metrov. Pod hladinou sa nachádzajú dve vápencové vínne pivnice. Hostia si z nich môžu vybrať víno, ktoré im bude podávané k večeri.

Malibu okrem degustácie vína a safari ponúka aj takéto krásne výhľady. zdroj: pinterest.com

Nasadnúť na džíp a vidieť žirafy, zebry, bizóny – to nie je výsada iba afrického safari. Ranč Saddlerock sa rozprestiera na ploche vyše 4000m². Prehliadka miesta pod holým nebom je zavŕšená degustáciou vín z vinárstva v Malibu. V sprievode zamestnanca je možné nakŕmiť zvieratá a vychutnať si krásnu scenériu.

Navštívte ostrov alebo jaskyňu

Ostrov pokladov (Treasure Island) v San Franciscom zálive, bol pôvodne postavený pre medzinárodnú výstavu Golden Gate, ktorá sa uskutočnila v roku 1939. Počas druhej svetovej vojny fungoval ako námorná základňa. V súčasnosti je zapísaný v národnom registri historických miest. Miestnosť na testovanie ponoriek momentálne zapĺňa vinárstvo Sottomarino. Popri popíjaní vína vyrobenom z talianskych odrôd sa dozviete viac o americkej vojenskej histórií.

Prehliadka vínnej jaskyne Jarvis v údolí Napa je skutočne nezabudnuteľný zážitok. Do pohoria sa tuneloval obrovský jaskynný komplex, v ktorom sa nachádza celá prevádzka s fermentačnými nádržami, z ktorých je možné degustovať Merlot alebo Cabernet Savignon. S využitím prírodného zdroja podzemnej vody slúži potok a vodopád pretekajúci stredom vinárstva k udržaniu ideálnej miery vlhkosti. Magický dojem umocňuje Krištáľová miestnosť plná ametystových geód dovezených z Brazílie.

Kvalitné vína z nášho domova

Zaujímavé degustácie vín sa nájdu aj na Slovensku. Pre odvážnych je v Bratislave ponúkaná Tmavá degustácia v pivniciach pod Dolnozemskou krčmou. Na svoje si prídu odborníci, laici, no hlavne milovníci dobrého vína. Pod rúškom tmy človek spozornie a ostatné zmysly pracujú na plné obrátky. Výber vín pozostáva výlučne zo slovenských značiek, ktoré sa vďaka tomuto nápadu dostanú viac do povedomia.

Spotreba slovenských vín sa pohybuje okolo 60%, stále to však nie je dosť. zdroj: unsplash.com

Vínne safari si priaznivcov našlo aj na Slovensku, konkrétne v okolí Malých Karpát. Tri hodiny, tri ochutnávky vín doplnené o prvotriedne syry. Šofér vás zavezie na najkrajšie miesta na ochutnávku odrôd rizlingu. Someliér zároveň prezentuje staré tradície sadenia – krútenie viniča okolo zalesnenej palice podopierajúcej jej popínavé listy. Je možné vybrať si aj nočný výjazd cez stredne/veľmi náročný terén, kedy pohľad na večernú oblohu dodá degustovaniu nový rozmer.

Zdroje: www.foodandwine.com, www.winecountry.com, www.visitbratislava.com

Vesmírna sonda Lucy Amerického národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) v sobotu 16.10.2021 úspešne odštartovala z mysu Caneveral na Floride. Tým zahájila svoju 12-ročnú misiu na štúdium trójskych asteroidov planéty Jupiter.

Začiatok cesty Lucy k Jupiteru

Sondu do vesmíru vyniesla raketa Atlas V spoločnosti United Launch Alliance (ULA). ULA je spoločný podnik spoločností Boeing a Lockheed Martin. Raketa Atlas V odštartovala v sobotu o 11:34 nášho času. Išlo o 100. štart z vesmírneho štartovacieho komplexu Cape Caneveral 41. Približne 58 minút po štarte bola sonda oddelená od druhého stupňa rakety a začala svoju cestu na Jupiter.

Po oddelení od rakety sonda automaticky rozvinula svoje solárne panely, čo trvalo zhruba 20 minút. Solárne panely sondy Lucy sú veľmi veľké (ich šírka je až 7,3 metra), nakoľko sa sonda bude pohybovať veľmi ďaleko od Slnka pri obežnej dráhe Jupitera. Jej trajektória ju dokonca dostane tak ďaleko od Slnka, kam sa ešte žiadna kozmická loď poháňaná solárnou energiou nedostala.

Po rozvinutí solárnych panelov sonda upravila svoju orientáciu tak, aby nasmerovala svoje solárne panely oproti Slnku a svoju anténu namierila na Zem. Svoj prvý signál na Zem vyslala Lucy zo svojej antény o 12:40.

Let rakety Atlas V so sondou Lucy [NASA] 

Čo je cieľom misie?

Sonda Lucy mieri k asteroidom obiehajúcim Slnko po rovnakej dráhe ako planéta Jupiter. NASA uviedla, že trójske asteroidy Jupitera sú zhluky vesmírnych hornín, ktoré ostali po sformovaní planét. Preto sa vedci domnievajú, že nám tieto trójske asteroidy môžu poskytnúť ďalšie informácie o vzniku našej slnečnej sústavy.

NASA vyhradila na misiu okolo 981 miliónov dolárov. Lucy meria na šírku okolo 14 metrov, ale väčšiu časť z toho zaberajú obrovské solárne panely. Samotné telo sondy, bez solárnych panelov, sa svojou veľkosťou viac podobá na chladničku.

Sonda Lucy sa pohybuje po komplikovanej trajektórii. Nasledujúcich šesť rokov bude putovať po slnečnej sústave, pričom dvakrát obehne okolo Zeme, aby jej počas letu pomohla zemská gravitácia dostať sa k trójskym asteroidom Jupitera. Je to prvá misia jednej kozmickej lode, ktorá skúma hneď niekoľko rôznych asteroidov.

Ciele misie [NASA] 

12-ročná misia

Počas tejto 12 rokov trvajúcej misie by mala sonda prejsť celkovo okolo siedmich trójskych asteroidov, ktoré preskúma v sérií preletov v rokoch 2027 až 2033. Najväčší z asteroidov má v priemere 95 kilometrov. Sonda sa k nim priblíži na vzdialenosť menšiu ako 970 kilometrov od ich povrchu. Z tejto vzdialenosti sonda vyhotoví fotografie a pokúsi sa určiť ich zloženie, geológiu, hustotu a štruktúru. Z tohto dôvodu je sonda vybavená niekoľkými kamerami spolu s teplotnými a infračervenými senzormi. K svojmu prvému cieľu sa sonda dostane už v roku 2025. Bude ním malý asteroid medzi Marsom a Jupiterom pomenovaný Donaldjohanson. Práve na ňom si sonda otestuje svoje senzory.

Prečo sonda Lucy?

Sonda Lucy bola pomenovaná podľa objavu 3,2 milióna rokov starej skamenenej kostry predka človeka Lucy v Etiópii v roku 1974. Tento objav poskytol kľúčové poznatky o evolúcii človeka. Podobne aj teraz vedci v NASA dúfajú, že sa im pomocou sondy Lucy podarí získať nové informácie a objasniť vznik našej slnečnej sústavy. Lucy je už 13. misiou v programe NASA Discovery.

NASA by po poslednom prelete mohla povoliť predĺženie misie a pomocou sondy ďalej skúmať ďalšie asteroidy alebo nebeské telesá. To však bude závisieť od technického stavu sondy.

Zdroje: Space.com, The Verge, NASA, Gadgets 360, CNET