Inšpirácia životom aj filozofiou: Søren Kierkegaard
Filozofia Sørena Kierkegaarda mala veľký vplyv na vývoj filozofie 20. storočia, najmä existencializmu a postmodernizmu.
Søren Kierkegaard, narodený v roku 1813 v Kodani, bol dánsky filozof, teológ a kultúrny kritik, ktorý mal veľký vplyv na existencializmus a protestantskú teológiu v 20. storočí. Kierkegaard je mnohými označovaný za otca existencializmu.
Napádal vtedajšie literárne, filozofické a cirkevné zriadenia za nesprávne vysvetľovanie najvyššej úlohy ľudskej existencie – stať sa samým sebou v etickom a náboženskom zmysle.
Život plný kolízií
Kierkegaardov život bol čato označovaný za jednotvárny a stereotypný, ale opak je pravdou.
Príbeh jeho života je drámou v štyroch prekrývajúcich sa dejstvách, z ktorých každé má svoju osobitú krízu. Všetky nástrahy a údely osudu, ktorými si prešiel, ho vyformovali do tej bytosti a filozofa, ktorým sa stal.
Kierkegaard sa zapísal na univerzitu v Kodani v roku 1830, ale štúdium dokončil až v roku 1841. Podobne ako nemecký filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel, ktorého systém ostro kritizoval, aj Kierkegaard vstúpil na univerzitu, aby študoval teológiu.
Počas štúdia na univerzite Kierkegaard skúmal literárne postavy dona Juana, potulného Žida a najmä Fausta, hľadajúc existenciálne modely pre svoj vlastný život.
Pomník Sorena Kierkegaarda v Kodani. Zdroj: idnes.cz
K prvej vážnejšej kolízií došlo počas študentských čias – odcudzil sa otcovi aj viere, v ktorej bol vychovaný, a odsťahoval sa z rodinného domu. Ale v roku 1838, tesne pred smrťou svojho otca, bol zmierený s otcom aj s kresťanskou vierou – tá sa stala myšlienkou, pre ktorú bude žiť a zomrie.
Stal sa kresťanom a považoval to za úlohu na celý život.
Po smrti svojho otca Kierkegaard pokračoval vo svojom vzdelávaní, zložil doktorandské skúšky a napísal svoju dizertačnú prácu. Medzitým zrušil zásnuby s Regine Olsen, čím inicioval druhú veľkú krízu svojho života. Stretli sa v roku 1837, keď mala len 15 rokov, a zasnúbili sa v roku 1840. O necelý rok neskôr, jej vrátil prsteň s dôvodom, že ju nedokáže urobiť šťastnou.
Jasné je, že tento vzťah ho prenasledoval do konca života. Vo svojom testamente uviedol, že zásnuby považuje za záväzné ako manželstvo, a nechal celý svoj majetok Regine (tá ho však neprijala, keďže sa vydala dávno predtým, ako Kierkegaard zomrel). Je tiež jasné, že táto kríza spustila obdobie úžasnej literárnej produktivity, počas ktorého Kierkegaard publikoval mnohé jeho najznámejšie diela.
Søren Kierkegaard. Zdroj: zeotavio.com
Kierkegaard a filozofia
Kierkegaard absolútne neuznával vedu, myslel si že je pre filozofiu úplne neplodná a bezvýznamná.
Úsilie o vedecké poznanie pokladal za nešťastie doby. Neuznáva ani delenie na objekt a subjekt.
Hlavné témy Kierkegaardovej myšlienky – 3 úrovne ľudského života
Kierkegaard rozlišuje tri úrovne individuálnej existencie, prostredníctvom ktorých sa človek stáva autentickým ja, a to estetickú, etickú a náboženskú.
Požičial si myšlienku štádií z Hegelovej filozofie, hoci Kierkegaard interpretuje tento pojem skôr existenciálnym než konceptuálnym spôsobom.
A, Estetická
Počas svojho života sa Kierkegaard venoval umeniu a estetike. Niektoré z jeho pseudonymov sa označujú v kategórií „náboženskí básnici“, a sám Kierkegaard bol pre svoj vášnivý a ironický štýl písania často nazývaný „básnik-filozof“.
No hoci Kierkegaard oceňoval bohatstvo krásy a estetického zážitku, veľká časť jeho diel mala ukázať nezmyselnosť a nezodpovednosť života žitého výlučne na estetickej úrovni.
Estetická sféra navyše zahŕňa aj oveľa nižšie formy potešenia. Existuje veľa stupňov estetickej existencie, no či už sú na nižšom, alebo vyššom stupni, stále hľadajú len tie najlepšie estetické vylepšenia, a v konečnom dôsledku sú nezodpovedné, pretože nevidia nič vyššie ako seba.
Kierkegaard si myslel, že tento spôsob života, je spôsob, akým žije väčšina ľudí.
To znamená, že ich životy a aktivity sa riadia pôžitkom, potešením a záujmom, a nie nejakým hlbokým a zmysluplným záväzkom k niečomu, čo presahovalo ich vlastnú bezprostrednosť. Z tohto dôvodu väčšina ľudí, či už si to uvedomujú alebo nie, žije zúfalý život.
B, Etická
Druhá úroveň existencie je etická. V rámci celistvosti a rozmanitosti Kierkegaardovho autorstva sa o etike diskutovalo rôznymi (a niekedy zdanlivo protikladnými) spôsobmi.
Vo všeobecnosti možno rozlišovať medzi dvoma širokými spôsobmi chápania etiky v rámci Kierkegaardových diel, ako celku, v závislosti od toho, či vnímame etiku vo vzťahu k estetike, alebo vo vzťahu k náboženstvu.
Prvým spôsobom je dôraz na existenciálnu voľbu, pojem, z ktorého si existenciálni myslitelia neskoršieho 20. storočia často požičavali myšlienky.
Etická existencia je tu definovaná tým, že jednotlivec urobí autentickú voľbu, ktorá ho zaväzuje k určitému smerovaniu života. Pritom vstupuje na cestu sebaučenia dodržiavaním hodnôt a etických noriem, ktoré presahujú jeho bezprostredné túžby. Na tejto etickej úrovni jeho činy začínajú naberať istú konzistentnosť a súdržnosť, ktorá im v estetickej sfére chýbala.
Vyzýva každého jednotlivca, aby bral do úvahy svoj vlastný život skúmaním svojich činov z hľadiska všeobecných a absolútnych požiadaviek. Etika je niečo, čo človek dosiahne tým, že si uvedomí, že je do toho zahrnuté celé jeho sebaporozumenie. Zmysel života teda spočíva v tom, či človek svoje presvedčenie praktizuje čestným, vášnivým a oddaným spôsobom.
C, Náboženská
Podobne ako k etickej, aj k náboženskej úrovni existencie pristupuje Kierkegaard a jeho pseudonymy rôznymi spôsobmi.
Hoci etické a náboženské sú úzko prepojené, práve to, ako Kierkegaard vnímal tento vzťah, bolo predmetom sporu medzi učencami. Rôzne pseudonymné diela totiž zobrazujú rehoľníkov nielen rôznymi, ale zdanlivo nezlučiteľnými spôsobmi. Etika aj náboženstvo spočívajú na uvedomení si vyššej reality, ktorá dáva zmysel činom.
Pri prechode od etického k náboženskému však vyvstáva otázka, do akej miery sa rozum a etické hodnoty, ktoré slúžia ako sprostredkovateľ univerzálneho, nielen prekračujú, ale aj krížia. To nastoľuje otázku vzťahu medzi vierou a rozumom, a do akej miery viera presahuje rozum, a do akej miery ide proti rozumu.
Tu Kierkegaardov ironický, nesystematický a pseudonymný štýl písania zanecháva jeho čitateľa v množstvo nejasností.
Zatiaľ čo život v etickej sfére zahŕňa záväzok dodržiavať niektoré etické univerzálne normy, existencia v náboženskej sfére zahŕňa bezprostredný a priamy vzťah k Večnému.