Titulka prvého vydania knihy „1984“ od Georga Orwella z roku 1949
Má na konte celkovo 647 novinárskych a spisovateľských diel, pritom nikto ako George Orwell v skutočnosti neexistoval. Bol to pseudonym, pod ktorým dnes poznáme Erica Arthura Blaira.
Britský novinár, spisovateľ, zanietený socialista a odporca totalitarizmu zároveň (čo sa vôbec nevylučuje, ako sa mnohí mylne domnievajú) je najznámejší predovšetkým dvomi svojimi dielami: Zvieracia farma (Animal Farm, vyd. 1945) a 1984 (vyd. 1949). Obe sú viac materiálom na hlboké zamyslenie, než len samotným príbehom, najmä Zvieraciu farmu pre personifikáciu zvierat možno niektoré mamičky považujú za rozprávku pre deti. Vlk sa tu ale nesnaží dostať do domu s kozliatkami, v Orwellovom diele ide najmä o politiku, ideály, slepú dôveru a spoločenskú dynamiku.
V súčasnosti viac ako kedykoľvek predtým rezonuje dielo 1984, ktoré bolo vydané v roku 1949. Orwell v ňom predpovedal nie tak ďalekú budúcnosť Spojeného kráľovstva a aj celého sveta. Mnohí si myslia, že práve teraz žijeme rok 1984. Prečo je to tak a prečo je to nezmysel? Pozrime sa na to spoločne a získajte silné argumenty, ak vás bude niekto opäť obťažovať nezmyselnými prirovnaniami.
Eric Arthur Blair – George Orwell (1903-1950)
Román 1984 je v prvom rade umelecké dielo. Skutočné, ale zároveň poctivé; zachádza až k podstate, k tej sa ale musí čitateľ dopracovať nielen otvorenou mysľou, ale aj trpezlivosťou. Kto by začal čítať toto dielo len preto, že je to momentálne trendové, ten to asi ani nezvládne. To hlavné sa totiž nedeje ani len v prvej polovici, ale až v poslednej tretine či štvrtine diela. Zabudnite na film Nineteen Eighty-Four z roku 1984, ktorý režíroval Michael Radford a hlavnú postavu stvárnil britský herec John Hurt, kniha je výplod ducha samotného Orwella, film je manažérskym dielom režiséra, jeho hercov a komparzu. Román je vyvrcholením všetkých autorových životných skúseností a sklamaní, viac ako o realistickom obraze sveta vypovedá o strachu autora, kam môžu dospieť samotní ľudia.
Obraz totalitného režimu v roku 1984 obsahuje kamery, mikrofóny, neustále sledovanie skupín i jednotlivcov, tresty za nežiadúce konanie, ale aj nevhodné myslenie. Aj dnes máme všade kamery, mikrofóny, svojím spôsobom skutočne sme všetci sledovaní, v našom regióne ale nikto nie je trestaný za to, že inak myslí, že má odlišné názory. Ak konáte v nesúlade so zákonom, vtedy prichádza na rad dokazovanie a prípadný trest. Tam ale podobnosť sveta z fiktívneho roku 1984 a dneškom rozhodne končí.
Dôkaz spočíva už len v tom, že ľudia vôbec môžu hovoriť, že tento svet pripomína orwellovský Londýn. V románe by takíto ľudia jednoducho prestali existovať a spoločne s nimi aj akékoľvek zmienky o nich v archívoch. My žijeme presný opak: demokraciu, totálnu rôznorodosť názorov, brutálny individualizmus, stále rastúcu toleranciu, dokonca autority a aj politici sa púšťajú do internetových diskusií s jednotlivými obyvateľmi namiesto toho, aby neúctivé komentáre jednoducho ignorovali. Vďaka rúškam dnes môžeme byť navyše celkom anonymní aj vo fyzickom svete.
Uveďme si niekoľko podstatných faktov, prečo nežijeme utopický orwellovský 1984:
| Orwell predpovedal: | Realita dnes: |
| ľudia budú popravovaní pre odlišné myslenie, nielen konanie | trest smrti u nás už neexistuje |
| záznamy o minulosti budú systematicky znehodnocované prepisovaním a ničením | prakticky akýkoľvek historický záznam nielen z digitálnej éry je dnes dostupný fakticky každému |
| sexualita bude potlačovaná a považovaná za nečistú | sexuálna revolúcia prebehla dávno a dnes žijeme dobu jej slobody |
| všetky tovary budú v podstate nedostupné, všetko bude vyrábať „štát“ | máme neprebernú rôznorodosť tovarov od nezávislých výrobcov s dostupnosťou ako nikdy predtým v histórii |
| nebude prípustné iné myslenie ako to normalizované | každý dnes môže hovoriť čo sa mu zachce väčšinou bez primeranej zodpovednosti (napr. vyhrážať sa, popierať holokaust a pod.) |
| ľudia nebudú mať možnosť voľby fakticky ničoho | môžeme si vyberať prakticky čokoľvek, od politických zástupcov po to, čo budeme jesť a piť |
| vlády budú manipulovať záznamy aj vlastných prechádzajúcich vyhlásení, sľubov a odhadov | politici môžu interpretovať inak svoje niekdajšie slová, ale zaznamenané vyhlásenia, sľuby a odhady sú faktom |
| vláda bude netransparentná pre verejnosť | máme verejné tendre, výberové konania a pod. |
| výchova detí bude prísne inštitucionalizovaná | rodičia majú právo plne rozhodovať o vzdelaní a výchove svojich detí |
… a takto by sme mohli pokračovať aj ďalej. Iba hlupák bude tvrdiť, že žijeme rok 1984 podľa Orwella. Keby ten človek túto knihu prečítal, vedel by aj to, že Orwell sa vo svojom diele dotýka aj tohto svojho čitateľa, hoci zaslepený čitateľ to neuvidí hneď.
Ľudia súčasnosť prirovnávajú k 1984, pretože musia nosiť rúška a brať ohľad na chorých, slabých a starých. Za to, že musia niesť zodpovednosť za svoje správanie. Celkom im uniká fakt, že keby skutočne žili v Orwellovom Londýne, za nenosenie rúška by neboli napomínaní, ale mučení, ponížení, prekonaní a napokon zastrelení. Neboli by ani len mučeníkmi, pretože by sa vymazala ich existencia ako taká.
A nezabúdajme popri tom na podstatnú skutočnosť. Aj v Orwellovom fiktívnom svete bolo slobodných 85 percent všetkého obyvateľstva Oceánie, teda takzvaní proléti. Totalita sa týkala iba horných 15 percent obyvateľstva, čo boli členovia vnútornej a vonkajšej Strany. Proléti boli dôležití, ale nemali dobré životy. Vďaka manuálnej práci, značnej slobode, alkoholu, športom a pornografii nemali čas a chuť filozofovať o svojich životoch.
Podstatou je totálne vytriezvenie a strata naivity
Slovo ideopolícia sa na Slovensku spája s pochybnými webstránkami, tento pojem ale pochádza práve od Orwella – a má (neprekvapivo) celkom iný charakter ako naša polícia, ktorá pokutuje vodičov za prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti.
Keď ideopolícia zadrží hlavného hrdinu románu, Winstona Smitha, a jeho priateľku Juliu, začína sa najpodstatnejšia časť celého diela: totálne vytriezvenie od naivných ideálov a predstáv.
Čo si vlastne Winston myslel? Že on, spolu s tajnou frajerkou a komunitou údajných disidentov, vyvráti totalitný systém z koreňov? Ten systém, pre ktorý on sám pracoval a pomáhal mu napĺňať jeho zámery? A pomocou nástrojov a metód, ktoré si nevytvoril on sám, ale mal ich prevziať od iných?
"Budete si musieť zvyknúť žiť bez výsledkov a bez nádeje. Chvíľu budete pracovať, potom vás chytia, vy sa priznáte a zomriete. To sú jediné výsledky, s ktorými sa stretnete. Neexistuje možnosť, že by ešte za nášho života prišlo k nejakej znateľnej zmene,“ povedal Winstonovi spojenec O’Brien, z ktorého sa napokon vykľul jeho najväčší protivník. Už vtedy, keď Winston sľúbil, že v záujme oslobodenia ľudu od totality bude na príkaz polievať detské tváre kyselinou, bolo celkom evidentné, že jeho disidentstvo nemá ani len stabilné základy, nie ešte stratégiu postupu alebo čo i len realistické ciele.
Práve vo chvíli, keď Winston prisahá vernosť Bratstvu a zaviaže sa hoci aj k vraždeniu detí, čitateľ stráca s hlavnou postavou spriaznenosť a rozumie aj tomu, že nevyhnutne musí nasledovať uväznenie a mučenie.
Konverzácie medzi Winstonom a O’Brienom, alebo skôr monológy O’Briena sprevádzané utrpením Winstona, nútia čitateľa zamyslieť sa nielen nad naivitou a detinskosťou Winstona, ale aj seba samého. Orwell majstrovsky vyzýva čitateľa uvedomiť si, že v žiadnom prípade ako ľudia nie sme tak silní, ako sa domnievame.
Všetky naše túžby, nádeje, sny, veľké vízie a činy, očakávania, to všetko je prejav našej vlastnej nevyspelosti, neuvedomelosti, detskej naivity a hlúposti.
Podstatnou súčasťou ich komunikácie je dilema, či má oponent pravdu len preto, lebo vie svoju vec lepšie argumentovať. Je pravda pravdou len vďaka správnej interpretácii?
"Ako je inteligentný! Ako je inteligentný!“ ohromene si hovorí Winston vo chvíľach, keď je mučený pre ideový zločin a pritom popiera, že by svoju priateľku Juliu zradil. On ju fakticky zradil, pretože vypovedal všetky podrobnosti ich vzťahu, aj nepodstatné detaily, ale sám sa domnieva, že to hlavné z neho ešte nevymlátili – jeho čistú lásku. O’Brien to zdanlivo pochopil a akceptoval, čím si získal Winstonovu dôveru, ale aj to bola iba stratégia, účelné správanie. V skutočnosti O’Brien vedel, že Winston Juliu zradil, pretože na čistú lásku neveril, hoci ju sám chcel cítiť k Veľkému bratovi. Veľký brat bola viac idea ako reálna osoba, hoci ju dôverne z obrazoviek a plátna poznal každý obyvateľ Oceánie, v ktorej sa nachádzal aj povojnový Londýn. Julia bola iba bezvýznamná osoba, rovnako ako Winston a všetci ďalší, vrátane O’Briena samotného.
Vrcholom Winstonovho poníženia, potlačenia jeho ducha a aj zrady svojej priateľky je, keď O’Brien dokáže, že sa Winston mýlil aj v tom najdôležitejšom. V samotnej láske a jej sile. Nie je nič horšie ako fyzické utrpenie, píše sa v knihe, a je to hrozná pravda.
Všetci si myslíme, že psychické utrpenie je horšie a sme ochotní kedykoľvek meniť ho za telesnú bolesť, ale len do miery, ktorá je pre nás komfortná. Skutočné fyzické utrpenie, ako trhanie zubov, vlasov, lámanie kostí, vypichovanie očí alebo roztrhanie tváre potkanmi, nám už tak romantické nepríde. Winston sa psychicky oslobodí až vtedy, keď v záchvate zúfalstva vykričí svojim mučiteľom, aby nechali tie potkany roztrhať Juliinu tvár. Jeho pomyslené prepadnutie sa do vesmíru ničoty je vykúpením z tohto sveta bolesti, v ktorom sme naozaj len biomechanickými strojmi ovládanými hormónmi a evolučne nepotlačiteľnými pudmi. Stotožňuje sa s tvrdením, že to nie je len výrok spôsobený mučením, pretože vie, že to tak skutočne myslí a chce, túži po tom, aby potkany trhali nie jeho, ale jej tvár.
Ani to ale nestačí, Orwell zachádza ešte ďalej, hoci už nie do väčšej fyzickej krutosti. Úplné poníženie človeka demonštruje potlačením jeho uvedomelosti a tým, že sa tento človek sám vedome nechá presvedčiť, že si realitu neuvedomuje.
"Keby som chcel, nechám túto podlahu odplaviť ako mydlovú bublinu,“ hovorí O’Brien a Winston si až s odstupom času uvedomuje, že keď jeden človek verí, že niečo také robí a druhý presvedčí sám seba, že to vidí, potom sa to aj stáva pravdou. Toto je veľmi silná myšlienka, vrchol a cieľ totality.
Minulosť sa dá skutočne zmeniť, ak sa presvedčíme, že bola iná a zabudneme na to, aká bola pôvodne.
Tam, kde nie je vedomie, nie je nič. Realita je to, čo vzniká v našej hlave a nie to, čo sa deje.
Myslíte si, že to, čo vidíte, je realita? Opäť tá naivita. Veď neviete, že svetlo sa skladá zo širokého spektra a my sme schopní vidieť iba jeho optickú časť? Je toho toľko, čo nevidíme, od ultrafialového po infračervené svetlo. Nevidíme rádioaktívne žiarenie, pokiaľ nevyvolá ionizáciu vzduchu, nevidíme gravitáciu, ktorá riadi celý náš život, slnečnú sústavu, galaxiu a vesmír. Nevidíme predsa ani len to, čo je za rohom. Nevieme si ani len predstaviť, ako cítia ostatní ľudia, čo je zdrojom ich myslenia a motivácie, a predsa si myslíme, že sme realisti. Že vidíme realitu. Väčšina ľudí nevie ani len to, ako vlastne funguje záchod, ktorý denne používajú.
Sme naivní práve tak, ako Winston, keď si myslel, že sa pridáva na stranu revolúcie a pritom úplne prehliadol, že práve tým sa stal súčasťou systému.
Tieto silné slová medzi riadkami pripomínajú Marka Twaina a „jeho“ Tajomného cudzinca. Jeho“ je v úvodzovkách preto, lebo autor dielo nedokončil a koniec dopísal po Twainovej smrti až niekto iný.
Na konci diela Satan presvedčí Teodora, že neexistuje. Nielen, že neexistuje on, Satan, ale neexistuje ani chlapec sám. Neexistuje nič, žiadna Zem, ľudia, deje, dejiny, nejestvuje ani život.
"Neexistuje viac než prázdny priestor a ty. A Ty nie si Ty; nemáš žiadne telo, žiadnu krv, kosti; si obyčajná myšlienka. Ani ja neexistujem. Stvorila ma tvoja predstavivosť. Za chvíľu si to uvedomíš, potom ma vylúčiš zo svojej predstavy a ja sa rozplyniem do ničoty, z ktorej si si ma vytvoril,“ Satan sebaisto hovorí fakty a uzatvára to definitívnym stanoviskom, že osobnosť človeka je iba myšlienka navždy blúdiaca v nekonečnom prázdnom priestore. Iste, to je vrchol solipsizmu, teda subjektivizmu dovedeného do absolútnosti… a viete, že aj v tom je naivita, že sa nad tým vôbec zamyslíme?
Orwell všetko to mučenie svojho hrdinu, ktorý sa napokon ako hrdina vlastne ani neosvedčil, nachádza odôvodnenie. Tým má byť samotný politický režim a jeho fanatickí stúpenci, ktorí si uvedomili, že nesmrteľnosť spočíva v ideáloch a nie v jednotlivcoch. Ale aké sú ciele režimu? Prinútiť mučením ľudí, aby si mysleli, čo vláda chce? Aby exemplárnymi trestami predišla revolúciám?
Nie. Cieľom mučenia je mučenie. Cieľom moci je moc.
Nežijeme Orwellovu dystópiu 1984. Aspoň nie my v Európe a na Slovensku. To ale neznamená, že sa to nemôže stať a že máme na tento román zanevrieť. Ponúka silné myšlienky, ktoré pochopí každý čitateľ s otvorenou mysľou a zdravou sebareflexiou.
1984 je však aj ukážkou toho, kam môžeme ako spoločnosť dospieť, ak budeme slepo tolerovať aroganciu, populizmus, nezodpovednosť, nenávisť a porušovanie ľudských práv. Ak si niekto myslí, že svet speje k 1984, mal by sa pýtať predovšetkým sám seba, čo spravil preto, aby tam nedospel.
